Narodil sa ako Bernard Papánek 17. januára 1920 vo Viedni. Bol však občanom Československa. Po otcovi Slovák od Skalice, po matke Moravan. Jeho rodičia boli veľmi chudobní. A do vienka dostal aj židovský pôvod. Čo v období pomaly sa hlásiaceho fašizmu nebola práve výhra.
„Na svet som prišiel len s kilom osemdesiat živej váhy. Mamičke povedali, radšej si k nemu ani nevytvorte hlbší vzťah, čoskoro vám umrie,“ spomína vyslúžený vojak. Života sa však napodiv tuho držal. Ako šesťmesačného ho mama odniesla k svojim rodičom. Do dedinky Vracov na juhovýchode Moravy. „Babička aj dedo žili takisto biedne, no podarilo sa im kúpiť kozu. Jej mliekom ma doslova vypiplali,“ hovorí. Namiesto „niekoľkých dní“, ktorých sa pôvodne mal dožiť, sa dnes tento urastený sivovlasý muž teší veku blízkemu stovke. Zaručene nik by mu ho však nehádal. Keď mal nastúpiť do školy, starkí ho vrátili rodičom do Viedne. „Plakal som odušu, vo Vracove som prežil krásne detstvo v prírode, kým v Rakúsku ma čakal činžový byt. S dvoma tmavými izbami, bez chodby či kúpeľne, so spoločným záchodom na pavlači,“ hovorí. Musel si však zvyknúť.
Roky rýchlo plynuli. Keď v tridsiatom piatom končil povinnú školskú dochádzku, zúrila ešte svetová hospodárska kríza. Už na jej počiatku v roku 1929 stratil jeho otec prácu. Bernardovi však, našťastie, pomohol ujec Jakub, matkin brat. Vďaka nemu nastúpil ako učeň do tlačiarne. Majiteľovi sa zapáčil, s jeho prácou bol spokojný. Aj preto, že výborne ovládal nemčinu. „Po krátkom zaučení ma nechával nosiť si domov rôzne tlačoviny na kontrolu, či v nich nie sú chyby,“ pokračuje.
Foto: Pravda, Reprofoto: Ivan Majerský
Toto pomerne pokojné obdobie však netrvalo dlho. „Po nástupe Hitlera v Nemecku sa nacizmus čoskoro udomácnil aj v Rakúsku. Z tlačiarne ma ako Žida vyhnali,“ trpko sa starý pán vzápätí usmeje. Našťastie, znovu zasiahol ujec. Vďaka jeho peniazom si Bernardova matka mohla otvoriť malý obchod, tam jej robil pomocníka. Ibaže zadarmo, mama si nemohla dovoliť platiť mu. No získal čas, čo mu umožnilo raz do týždňa navštevovať učňovskú školu. „Keď však Nemci v tridsiatom ôsmom Rakúsko anektovali, riaditeľom školy sa stal fanatický nacista. Všetkých nás židovských učňov okamžite vyhodil,“ uzatvára toto obdobie.
Na ceste do Palestíny
Známi mu prízvukovali, že Hitler si čoskoro trúfne obsadiť celú Európu. A nabádali ho, aby radšej zmizol kamsi na opačný koniec sveta. On sa rozhodol inak. V júli 1938 odcestoval z Viedne do Brna. Ubytoval sa v podnájme, no vlastník bytu ho obvinil z krádeže peňazí a vyhodil ho. Skutočný vinník sa síce časom našiel, lenže to už Bernard býval inde. Aj sa mu darilo o čosi lepšie, ako utečenec z Rakúska dostával od židovskej náboženskej obce zadarmo obedy aj malé vreckové. „Už o niekoľko týždňov som však dostal predvolanie na políciu, kde mi komisár oznámil, že sa musím odsťahovať na Slovensko, keďže mám slovenského otca.“ Bolo to odvetné opatrenie, keď po vzniku „slovákštátu“ začali z neho slovenské úrady vyháňať Židov z Čiech a Moravy.
Vtedy si už pozorne všímal, ako sa iní európski Židia čoraz dôraznejšie usilujú vysťahovať mimo starého kontinentu a zachrániť sa pred fašistickým nebezpečenstvom. Mnoho ich odchádzalo na územie Palestíny, Izrael v tom čase ešte neexistoval. Aj možnosti dostať sa do tejto krajiny boli však obmedzené. Arabské obyvateľstvo podnikalo proti židovským prisťahovalcom ozbrojené útoky a súčasne bojovalo proti usídlencom z Anglicka. Tí, aby ich odpor utlmili, vydali nariadenie, takzvanú Bielu knihu, ktorá obmedzila počet Židov prúdiacich do Palestíny na 5 000 mesačne.
Bernardovi sa aj preto vycestovať nedarilo. Napokon chcel využiť lesť. Komisárovi, ktorý ho nútil odísť na Slovensko, povedal, že má miesto na lodi, ktorá zakrátko vypláva do Palestíny. „Pravdaže, komisár ma na zozname pasažierov nenašiel. Prednosť dostali Židia zo Sudet a Rakúska, ktorým hrozilo väčšie nebezpečenstvo,“ poznamená. Tri dni napokon strávil uväznený v policajnom „sklepe“. Keď ho odtiaľ vyvádzali, ktosi mu, zrejme z ľútosti, podal vrecko s klobáskou, kúskom chleba a zopár jabĺčkami. Hneď musel nastúpiť do policajného auta, „zeleného antona“, ktoré nabralo smer Slovensko. „V živote som tam dovtedy nebol, nikoho som nepoznal,“ zdôvodňuje, prečo sa cestou radšej „stratil“. Keď sa peši vracal späť do Brna, na chvíľu si sadol na kraj priekopy, naraz zjedol všetko, čo mu onen dobrodinec predtým daroval. A zapol rozum na najvyššie obrátky.
Po ďalších peripetiách sa Bernardovi predsa len ešte toho istého roku podarilo nastúpiť na loď do Palestíny. „Bolo tam so mnou asi 700 dospelých mužov a žien. Priznám sa, počas plavby som sa mal dobre. Mal som za úlohu strážiť potravinový sklad…“ tentoraz sa usmeje potmehúdsky. Prizná, že ostatní síce dostávali jedlo pravidelne trikrát denne, ale bolo ho veľmi málo, napríklad len keksík s jablkom. On si neraz prilepšil.
Plavba trvala celý mesiac. Do prístavného mesta Netanya dorazili po polnoci, konečne im dali poriadne najesť a rozmiestnili ich do rodín. Jeho pridelili k manželom z Poľska, zostal u nich desať dní, potom aj s kamarátom vstúpil do kibucu v blízkosti mesta Haifa. Tam, v spoločenstve ľudí, ktorí kolektívne hospodária na pozemkoch prenajatých od štátu, takmer štyri roky pracoval v pekárni.
Foto: Pravda, Reprofoto: Ivan Majerský
Bum-bum a krv
Na výzvu azylovej vlády v Londýne sa Bernard, už pod menom Benjamin Palgi, v roku 1942 prihlásil do jednotiek československej armády na Blízkom východe. Zaradili ho do útvaru v meste Bath Galim, z ktorého sa sformoval československý protilietadlový pluk. Reorganizoval sa najmä z vojakov pešieho práporu, ktorí sa vrátili z Tobruku. Pri obrane tohto mesta obrovského strategického významu na severe Líbye si získali veľmi dobrú povesť. V pluku Palgi prešiel tvrdým vojenským výcvikom. Po následných tuhých bojoch a porážke nemeckých vojsk v severnej Afrike bola v júni 1943 celá jeho posádka prevelená do Egypta. Asi o mesiac neskôr nastúpil spolu so šiestimi tisícmi ďalších vojakov v prístave Port Said na loď smerujúcu do Veľkej Británie.
„Päť týždňov sme strávili na mori, preplávali 25-tisíc kilometrov, s malými prestávkami na Madagaskare a v Kapskom Meste. Museli sme cez Suez a potom okolo celého afrického kontinentu. Cez Stredozemné more sa plávať nedalo, hrozilo nebezpečenstvo útokov nemeckých a talianskych ponoriek,“ vysvetľuje. Presne 26. augusta 1943 zakotvili v anglickom Liverpoole. Vojenskú jednotku ubytovali v miestnom nádhernom zámockom parku Wiwenhoe, kde ich dvakrát navštívil aj sám azylový prezident Edvard Beneš. „Stál som iba meter od neho,“ pyšne si spomína.
V júni 1944 sa vo francúzskej Normandii vylodili spojenecké armády. A v auguste odišla do Francúzska aj jeho jednotka. Priamo do centra bojov, k severofrancúzskemu prístavnému mestu Dunkerque. „Nemci sa tam v obkľúčení bránili až do samého konca vojny, v počte asi 12-tisíc vojakov. Mali vynikajúce opevnenie, podzemné bunkre odolné proti bombardovaniu,“ opisuje. Jeho pridelili k mínometníkom. Raz, bolo to presne 19. decembra 1944, sa vybral do mesta po zásoby potravín. „V pivniciach domov po evakuovanom obyvateľstve zostali zemiaky a iné dobroty. Chodili sme tam na ne, no keď som sa vtedy vracal, zrazu som započul len bum-bum. Zbadal som krv a pocítil, že ma trafilo do brucha.“
Strely ho nezasiahli priamo, no v bruchu mu z nich zostali dve explodované črepiny. Veľmi ťažko ho zranili, na piatich miestach mal potrhané črevá. „Našťastie, mali sme hrubé kožené vesty, tá moja ma trochu ochránila,“ hovorí. Hneď ho odviezli do kanadskej poľnej nemocnice v obci St. Omer, v blízkosti francúzskeho mesta Lille. „Operovali ma vyše sedem hodín, spájali mi črevá, vyrezávali dotrhané kusy. Pomohol mi aj zázrak menom penicilín, ktorý sa len vtedy začal používať,“ pokračuje. Jeho život dlho visel na vlásku. Až po šiestich týždňoch ho navštívil chirurg a povedal: You are lucky man! Konečne mu mohol oznámiť, že je už mimo nebezpečenstva. O ďalšie dva týždne ho lietadlom previezli znovu do Anglicka.
Nedocenení židovskí hrdinovia
Po vojne žil Palgi istý čas v anglickom Leedsi. Využil, že armáda dala vojakom možnosť odísť z vojenského tábora, stále však dostával pravidelný žold. Získal aj slušne platenú prácu, opäť v pekárni. "Robil som od deviatej večer do šiestej rána, vždy za šesť libier. Dnes by to nestačilo ani na obed, ale vtedy to boli veľké peniaze. Veď lístok do kina či fish and chips stáli pol šilingu, parádny oblek osem. Takmer sa aj oženil, nádejná manželka z bohatej židovskej rodiny ho lákala odísť do Kanady. Bolo však po láske, keď sa rozhodol pre Palestínu. Aby sa po krátkej anabáze znovu odtiaľ vrátil do Československa.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
„Ako účastník západného odboja som nemal na nič nárok,“ spomína na vtedajšie ťažké časy. Chvíľu býval v kasárňach v Prahe, potom sa vrátil do Brna, kde mal ešte aspoň nejakých známych. „Za zranenie som získal 40-percentnú invaliditu a 550 Kčs dôchodku mesačne. A žil som v podnájme za 600 korún,“ porovnáva. Musel si nájsť prácu. Veľmi mu pritom pomohlo, že dobre ovládal jazyky – okrem českého a slovenského aj nemecký, anglický, francúzsky a hebrejský. Začal ich súkromne vyučovať.
V roku 1961 spoznal budúcu manželku Editu, tiež rodáčku z Viedne. Muž jej zahynul vo vojne, deväť rokov bola vdova, jej syn mal vtedy 16 a dcéra 14 rokov. „Vlastnila obchod s krištáľom aj šenk. Bola príjemná, pekná, po trojmesačnej známosti sme sa vzali,“ dopĺňa.
O tri roky neskôr išli pôvodne iba na 14 dní do Viedne, no napokon sa odtiaľ rozhodli natrvalo odísť do židovského štátu Izraela. On sa zamestnal v meste Bat Jam v leteckej spoločnosti, ona v miestnej čokoládovni. Peniaze posielali domov. Pri odchode totiž netušili, že bude veľký problém dostať do krajiny, ktorá vznikla len v roku 1948, aj dve Editine deti. Komunisti im jednu žiadosť po druhej zamietali, napokon obe vychovali manželkini rodičia. Palgiho s manželkou ako emigrantov odsúdili, jeho na 18 a ju na 12 mesiacov. Zhabali im aj majetok. „Deti raz prišli domov zo školy a našli zapečatený a skonfiškovaný byt,“ hovorí.
Edita sa na Slovensko, ktoré sa medzitým osamostatnilo, vrátila až v roku 2000. „Prišla sem vlastne už len umrieť, dva roky predtým vážne ochorela, na rakovinu. Dožila v záhorskej obci Šajdíkove Humence, u dcéry Vierky, ktorá ju do posledných dní opatrovala,“ opisuje manžel. On potom žil striedavo v Izraeli a takisto u svojej nevlastnej dcéry Viery Sekáčovej. Posledných šesť rokov už u nej býva nastálo.
Občianstvo má Benjamin Palgi izraelské, no korene po rodičoch česko-slovenské. Otec s mamou mu zahynuli v nemeckých vyhladzovacích táboroch na území Poľska. Podobne ako mnohým jeho spolubojovníkom. Stále zdôrazňuje, že zo zhruba 6 000 spojeneckých vojakov ich až tretina mala židovský pôvod. Veľa ich bolo aj v československej armáde, ktorá bojovala na západnom fronte. „Dodnes to nikto nedocenil,“ dosť trpko uzatvára starý muž. Aj jemu sa jediného spoločenského uznania za hrdinstvo dostalo len nedávno. Na podnet vysokoškolského profesora z Bratislavy Miloslava Doležala, ktorý poslal jeho príbeh aj s návrhom na ocenenie na slovenské ministerstvo obrany, dostal v apríli 2015 pri príležitosti osláv oslobodenia mesta Skalica pamätnú medailu rezortu.