Poľovníci a lesníci majú svojich remeselníkov

Denník Pravda prináša letný seriál Majstri svojho remesla. Každý týždeň postupne predstaví pôvod, históriu deviatich remesiel a výnimočných slovenských ľudových výrobcov, pokračujúcich v tradíciách našich predkov. Seriál, spojený so súťažou o ceny, dnes pokračuje spracovaním jelenieho parožia.

, 18.08.2018 06:00
gombíky, parohy, Ján Schmidt Foto: ,
Výrobky Jána Schmidta a Jána Kubuša.

Rohy, parohy a kosti ako rôzne nástroje a úžitkové predmety využívali ľudia už v praveku. Časom zdokonaľovali techniku spracovania a vkladali do nich umelecké prvky. Vzniklo tak remeslo, ktoré prežilo až dodnes.

Známy remeselník začínal gombíkmi

Lásku k prírode a horám nadobudol Ján Schmidt v útlom detstve. Pričinil sa o to jeho otec, ktorý bol poľovníkom. „V tom čase už sporadicky začali k nám chodiť na poľovačky poľovníci zo zahraničia. Nosili také fešácke uniformy s gombíkmi z jeleních parohov. Otcovi sa to veľmi zapáčilo a rozhodol sa, že skúsi vyrábať také gombíky. Bol strojník, tak si vyrobil primitívne frézky a pustil sa do práce. Išlo mu to. Každý poľovník z okolia ich chcel,“ začína svoje rozprávanie 82-ročný Ján Schmidt z Dolného Harmanca.

Možno by bol na otcovo remeslo aj zabudol, nebyť kamarátov poľovníkov, ktorí ho nabádali, aby v ňom pokračoval. Popri práci technika pred vyše tridsiatimi rokmi oprášil kumšt svojho otca. „Zostalo po ňom zopár gombíkov a jednoduché frézky. Doba medzitým pokročila, dal som si vyrobiť v jednom strojárskom učilišti modernejšie a oveľa kvalitnejšie. Čosi som si pamätal od otca, zvyšok som si domyslel sám,“ pokračuje.

Záujem o netradičné gombíky stúpal. Najskôr ich vyrábal pre kamarátov, neskôr pre poľovníkov z okolia. Medzičasom začali u nás vznikať menšie podniky so zameraním na lesnícku a poľovnícku garderóbu. K nej prirodzene patrili gombíky z parožia. Malé na košele, väčšie na vesty, saká, veľké na kabáty. Najmenší košieľkový mal iba dvanásť milimetrov. Dopyt po nich bol na Slovensku aj v zahraničí. Aj v minulom režime dodával gombíky do predajní poľovníckych potrieb. V penzii sa Ján Schmidt venoval svojej záľube naplno.

Ľudový majster Ján Schmidt (vpravo) s vnukom... Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Ján Kubuš, Ján Schmidt Ľudový majster Ján Schmidt (vpravo) s vnukom Jánom Kubušom.

„Začínal som teda gombíkmi, aby som využil čo najväčšiu časť parožia. Veľmi dôležité sú farba a perlovanie, teda hrčkovitosť. Neskôr som vyrábal aj iné veci, napríklad rúčky na poľovnícke nože, pracky na opasky, lesnícke ozdoby alebo svietniky. Na prvom mieste však vždy boli gombíky,“ hovorí. Rodinnou pýchou sú tradičné slovenské gombíky z parožia. Od iných sa líšia tým, že majú okolo obvodu drážku, akoby schodík.

Každý kúsok má iné použitie

Práca s parožím je pomerne zložitá. Najprv ho treba preskúmať, premyslieť si, ktorá časť je vhodná na aký výrobok, aby majstri materiál využili s čo najmenším odpadom. Na rad príde pílenie na jednotlivé časti, frézovanie, navŕtanie dierok, vysekávanie z tzv. koláča, obrúsenie a na záver povrchová úprava. „Je to náš zlepšovák. Hotové výrobky namáčame do peroxidu vodíka, aby boli biele. Stále sú však zákazníci, ktorým sa páči prirodzená farba,“ vysvetľuje majster Schmidt.

Kvalita jeleních parohov závisí od miesta, kde zvieratá žijú a čo žerú. Najkvalitnejšie sú zhody z Poľany, veľmi kvalitné z Veľkej Fatry, Kremnických vrchov a zo severného Slovenska. Ján Schmidt má šťastie, pretože pokračovateľa má priamo v rodine. Svojho vnuka, ktorý sa tomuto remeslu venuje už pätnásť rokov. „Ešte som bol malý, keď som sa motal okolo starkého, keď v dielničke vyrábal gombíky a iné veci. Zapáčilo sa mi to a dedko ma postupne učil,“ vraví 40-ročný Ján Kubuš. Ľudové remeslo robí popri zamestnaní.

Parohy sú síce veľmi tvrdý prírodný materiál, no podľa majstrovho vnuka veľmi vďačný. „Každá časť je iná, z každého kúska je iný výrobok a každý je originál. V suchom prostredí je životnosť veľmi dlhá,“ približuje. Obaja sú poľovníci. Zhody parohov buď nájdu v lese, alebo kupujú či vymieňajú za svoje výrobky.

Ján Kubuš tradičnú výrobu svojho starého otca rozširuje o ďalšie výtvory. Pustil sa do výroby poľovníckych šperkov a gravírovania umeleckých ozdôb na lesnícke a poľovnícke kravaty. Je to síce veľmi jemná práca, akoby so zubárskou technikou, no výsledok stojí za to. Obaja svorne hovoria, že remeslo ich veľmi baví. Najšťastnejší sú, keď sa ich výrobky páčia ľuďom. Pravidelne spolu chodia na ľudové jarmoky, folklórne festivaly, no najvýznamnejšie sú pre nich každoročné Dni svätého Huberta vo Svätom Antone.

Ozdoba hlavy aj zbraň

Centrom poľovníkov je už dlhé roky Svätý Anton, kde sa v kaštieli z 18. storočia nachádza celoslovenské poľovnícke múzeum. Vlastní takmer dvetisíc trofejí, prevažne parožie jeleňov, srncov a danielov. Sú umiestnené v samostatnej poľovníckej expozícii a na chodbách kaštieľa, kde hlavnú časť tvoria trofeje po pôvodných majiteľoch z dynastie Koháryovcov a Coburgovcov. V špeciálnej miestnosti možno vidieť v presklenej vitríne skvostné umelecké diela z parožia.

Lovecký salón v Múzeu vo Svätom Antone. Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Lovecky salon Lovecký salón v Múzeu vo Svätom Antone.

„Rohy a parohy sú charakteristické pre bylinožravé a prežúvavé párnokopytníky. Majú viacero funkcií. Sú ozdobou hlavy, čím pútajú pozornosť samičky, slúžia ako zbraň, pomáhajú navzájom sa spoznávať v čriede. Slúžia na ukladanie prebytkov produktov látkovej premeny, tvoria pritom unikátny prírodný materiál na miniatúrne umelecké diela a ozdobné predmety,“ vysvetľuje riaditeľ svätoantonského múzea Marian Číž.

Parohy majú kostený pôvod z minerálnych látok, v priereze sú plné. Každý rok ich zver zhadzuje a vyrastajú nové. Najstaršia časť parohu je pri pučnici a najmladšia na jeho vrchole. Rohy, ktorých základ tvoria bielkoviny, dorastajú celý život, pričom najmladšia časť je pri lebke a najstaršia na vrchole. Rohy sa nerozvetvujú, v priereze sú duté.

Parožie rastie iba samcom. Výnimkou sú sobice, ktorým parohy pomáhajú pri hľadaní potravy pod snehom. Rohy nosia aj samice, no nie je to pravidlo. Napríklad muflónice bývajú rohaté i bezrohé.

Paroháč prežíva už deviate storočie

Poľovníci si veľmi cenia trofeje s rôznymi anomáliami, spôsobenými telesnými a zdravotnými poruchami, zraneniami i zlomeninami. Rohy i parohy sa často zlomia pri súbojoch. „Zvláštnosťou v ríši zvierat sú rohy nosorožcov. Dva druhy žijú v Afrike, tri v Ázii. Väčšina má dva rohy, pričom predný je dlhší, indický a jávsky majú len jeden. Často sa rohom z nosorožca pripisuje účinok afrodiziaka. To spôsobilo, že pytliaci ulovili značné množstvo nosorožcov. Ich stavy klesajú a musí sa zintenzívniť ich ochrana,“ dopĺňa riaditeľ múzea.

Slovíčkom paroháč zvyknú ľudia bežne nazývať muža, ktorého podvádza manželka. Má vôbec reálny základ? "Samozrejme. Spája sa s Andronikom Komnenom, ktorý bol veľmi arogantný, srdnatý a násilnícky panovník v Byzancii v 12. storočí. K jeho násilníckym počinom patrilo i zneuctievanie žien. Ich manželov často uvrhol do žalárov a na ich domy začal vešať svoje trofeje. Rohy, parohy, kože. Takže, prvýkrát slovné spojenie nasadiť parohy znamenalo zavesenie trofeje na priečelie domu, v ktorom žila zneuctená manželka.

Svätoantonský kaštieľ, v ktorom sa nachádza... Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Kaštiel, Svätý Anton Svätoantonský kaštieľ, v ktorom sa nachádza celoslovenské poľovnícke múzeum.

Tento pojem sa potom cez Krétu a Sicíliu rozšíril do Európy a udomácnil sa s významom nasadiť parohy na hlavu manžela, ktorého manželka bola s iným," približuje zaujímavú historku Marian Číž. Medzi parohmi a rohmi existuje v poľovníctve spojenie. Roh, z ktorého je vyrobený vábec na privábenie jeleňa, môže poľovníkovi dopomôcť k trofeji parožia.

Múzeum vo Svätom Antone každoročne organizuje celoslovenské poľovnícke slávnosti Dni svätého Huberta. V poradí už 28. ročník sa tento rok uskutoční 1. a 2. septembra. Od roku 2012 pravidelne pripravuje aj Detské dni svätého Huberta.

Zo zákulisia remesla

Z rohoviny dokázali pastieri a roľníci vyrobiť veľa užitočných vecí. Nádobky na pitie, soľničky, gombíky, pracky, hrebene, figúrky, ba aj signálne nástroje. Tie používali pastieri, hlásnici a vartáši. Na ich zhotovenie boli najvhodnejšie veľké rohy dobytka. Prírodný materiál z rohov hovädzieho dobytka, prípadne baranov a byvolov spracúvali tak, že rohovinu najskôr zmäkčovali vo vriacej vode, potom ju natiahli na kopyto a formovali do potrebného tvaru. Rohovinu zdobili rytými motívmi s použitím rastlinných a geometrických ornamentálnych prvkov.

Jelenie parožie

Výroba ľudovoumeleckých predmetov, ako aj výrobkov bežnej potreby zo zhodov jelenieho parožia, sa na Slovensku udomácnila najmä v lokalitách s dostatkom jelenej zveri. Zo zhodov sa vyrábalo viacero predmetov, ktoré sa bežne používali už v stredoveku v hradoch a zámkoch. Boli to rukoväte príborov, časti nábytku a svietidlá. Výrobky zo zhodov vyhľadávali predovšetkým poľovníci. Išlo o gombíky na rovnošaty, vábničky, rukoväte nožov, šperky a iné poľovnícke ozdoby.

Hrebenárstvo

Hrebeň kedysi patril medzi úžitkové šperky. Hrebenárske remeslo bolo rozšírené po celom Slovensku. Vyrábali ich z kravskej, volskej, byvolej, ale aj baranej rohoviny. Prvý cech hrebenárov vznikol v roku 1658 v Prešove. Patrónom hrebenárov je svätá Magdaléna. Rohovinu kupovali remeselníci na trhoch a jarmokoch od garbiarov. Najskôr roh spracovali na rovinnú platničku, na ktorú si urobili nákres hrebeňa, potom vypilovali zuby. Po druhej svetovej vojne začalo hrebenárstvo upadať. Posledným významným strediskom hrebenárstva na strednom Slovensku bola obec Radvaň, dnes súčasť Banskej Bystrice.

Vojtech Majling

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #parožie #Poľovníci #lesníci #Leto s Pravdou #Majstri svojho remesla