Rodina Gráfovcov bývala v Bratislave na Paulínyho ulici číslo 1. Otec Gustáv bol riaditeľom bratislavskej filiálky českých strojární. Po prvej manželke mu zostala dcéra Mária. S druhou ženou Kamilou mali ďalšie tri deti – Jiřího, Pavla a Janu Annu. „Mali sme tu krásne detstvo. Najmilšou spomienkou sú nedeľné prechádzky pri Dunaji,“ spomína Jana Anna Tannerová, rodená Gráfová. „Deti v dome boli chlapci, okrem Márie a mňa. Najlepší priatelia boli synovia otcovho kolegu Fedor a Ivan Čermákovci. Aj naši rodičia boli dobrí priatelia.“
V roku 1939 sa ich život zmenil
V roku 1939 sa ich život zmenil. Deti museli ísť do židovskej školy, i keď rodina bola neveriaca. „Otec stratil pracovné miesto. Mária sa po rôznych ťažkostiach s manželom dostala do Londýna,“ pokračuje pani Tannerová. Rodina v Bratislave musela nosiť žlté hviezdy a hľadala úkryt pre deti. „Pán Čermák ponúkol rodičom rodný list ich nebohej dcéry. Tiež navrhol dať deti do modranského sirotinca. Pavla však do sirotinca nevzali, bol pre nich už príliš starý,“ trpko spomína.
V sirotinci s identitou mŕtvej dcéry susedov
V sirotinci pobudla Jana Anna pod identitou mŕtveho dievčatka od susedov. Skôr ako rodičia našli miesto pre Pavla, deportovali ich do Serede, kde bol pracovný a koncentračný tábor pre „občanov druhej kategórie“, a neskôr do koncentračných táborov v Nemecku. „Otec zomrel v roku 1944 v Sachsenhausene a matka v Ravensbrücku. Pavel prežil Buchenwald a potom emigroval do Ameriky. Zomrel vlani. Jiřího sa ujali príbuzní v Prahe, ale v roku 1942 ho deportovali. Bol udusený plynom v Minsku.“ Keď už Jane Anne nechodili listy do sirotinca, nemala sa ako dozvedieť, čo je s rodinou. Napísala pani Čermákovej. „Ona mi povedala, čo sa stalo, a poslala mi aj peniaze. Po vojne Pavel napísal švagrovi list do Londýna. Mária tam bola zamestnankyňou československej vlády v zahraničí. Podarilo sa jej zariadiť, aby sme prišli do Anglicka s transportom sirôt holokaustu. V Anglicku dodnes žijem.“
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Pani Fedora Spišková, dcéra Fedora Čermáka, preniesla spomienku na ťaživé detstvo priateľov svojich rodičov a nezištnú pomoc rodín, do dnešnej Bratislavy, vediac o kameňoch Stolpersteine. Výraz z nemčiny by sme mohli preložiť ako kameň na potknutie sa; či inak: zakopnutie o príbeh ľudí v spomienkach. Iniciovala uloženie štyroch kameňov s menami rodinných priateľov – obetí fašizmu. Kamene Stolpersteine pred domom Gráfovcov sú pripomienkou nám súčasníkom, keď na moment skloníme hlavu, kráčajúc ulicou.
Dodnes je v Európe takmer 70-tisíc takýchto kameňov
Kamene vytvoril a vkladá do dlažby nemecký umelec Gunter Demnig od roku 1996. Dodnes je v 21 krajinách Európy uložených takmer 70-tisíc kameňov. „Myšlienka pochádza z Nórska. Ako spomienka na pamiatku tisícky rómskych obetí, deportovaných do Nemecka v máji roku 1944. Verili, že nájdu nový domov, ale putovali do koncentračného tábora v Kolíne nad Rýnom… Väčšina obetí nemá hroby. Tieto kamene s menami sú veľmi dôležité pre ich príbuzných,“ povedal nám Gunter Demnig.
Na Slovensku sa ukladajú od roku 2012. Tento mesiac pribudli aj v Dunajskej Strede a Poprade. Občianske združenie Antikomplex zároveň nabáda poučiť sa z kolektívnych tráum z nedávnych dejín a zo spolužitia rôznych etník a vierovyznaní. „Snažíme sa zobrazovať príbehy ľudí z doby pred, počas a po 2. svetovej vojne jemne umeleckými formami,“ dodáva Andrej Čierny zo združenia.