Alexander Dubček je inšpirujúcou postavou našich dejín. V jeho osobnosti sa dejiny zvláštnym spôsobom stretajú, a to je výzva pre historikov. Dubček bol politikom komunistickej strany, ale postupne sa stal kritikom režimu a jeho totalitnej ideológie. Doviedol krajinu na výslnie, ale aj do totálnej krízy. Ako ho teda hodnotiť? Niektorí ho neuznávajú, už len preto, lebo bol komunista (aj keď reformný), iní mu vyčítajú slabosť a naivitu. Ďalší ho velebia ako odvážneho vodcu, rýdzeho človeka, ktorý chcel presadiť zmeny v studenou vojnou rozdelenom svete.
Spoluautor čas
V národe sa o Dubčekovi stále hovorí, stále pretrvávajú sympatie a úcta k nemu. Je symbolom vzdoru a ľudskosti. Je jeden z mála Slovákov, ktorý je všeobecne známy aj v zahraničí. Dubček je skrátka legenda, ale to je málo.
Taká významná osobnosť musí byť zhodnotená a zaradená aj odborne, vedecky. Naša história sa Dubčekom samozrejme stále zaoberá, ale kniha, ktorá vychádza v týchto dňoch, je obohatením poznania o tejto výraznej osobnosti a jeho dobe. Spoluautorom je čas a ten vždy skúmanú problematiku rozvinie i prehĺbi. Kniha o Dubčekovi môže preto upútať nielen tých, čo sa zaujímajú o históriu, ale aj širokú verejnosť. Má moderný dizajn a takmer päťsto strán. Bude teda čo čítať.
Príťažlivo znie už úvodná kapitola Vlasty Jaksicsovej Spor o Dubčeka. Začína sa konštatovaním, že spory o „obraz“ minulosti sú vždy aj spormi o súčasnosť. To je presne ono: o históriu sa zaujímame aj preto, aby sme sa vyznali v súčasnosti a vedeli pomenovať to, čo prežívame, aby sme sa v tom lepšie vyznali.
Úvodná kapitola knihy teda dôkladne uvádza čitateľa do problematiky a upozorňuje na súvislosti. Vlasta Jaksicsová charakterizuje napríklad dobu, v ktorej sa Dubček realizoval: "Dubčekova dramatická životná púť, od prvej po poslednú kapitolu, jeho politický realizmus i sen, boli akýmsi seizmografom našej a európskej spoločnosti minulého storočia, ktorá na starom kontinente, poznačenom dvoma svetovými vojnami a následne rozdelenom studenou vojnou, riešila zásadnú civilizačnú otázku západných a východných Európanov: ako skĺbiť v praktickej politike individualizmus so socializmom.
Foto: TASR-Archív, Ľudovít Füle
S istým prípustným zveličením možno povedať, že Dubčekova osobná história splýva s národnou históriou, ktorú cez anabázu jeho rodiny môžeme vystopovať až do prelomu storočí, keď sa po strašnej vojne dramaticky zmenila politická i duchovná mapa sveta, Európy, a teda aj Slovenska. Slovenska, ktoré v medzivojnovom období definitívne nastúpilo cestu moderného politického národa a po druhej strašnej vojne podstúpilo existenciálne skúsenosť so stalinskou podobou československého komunizmu.
Toho, pôvodne utopického projektu, ktorého myšlienkam o sociálnej spravodlivosti, pokroku a všeobecnom blahu ľudu – tak často zaklínanej a bližšie nedefinovanej entite – zasvätil Alexander Dubček veľkú časť života, a ktorému chcel, bona fide, vtlačiť ľudskú tvár.“
Nepohodlný symbol
Dubček sa narodil do určitého prostredia a do určitej doby. Musel riešiť problémy a výzvy, ktoré pred neho staval život. Je to osud všetkých ľudí, život každého niečím poverí, a kým to naplní, môže byť všetko inak. Kým sa Dubček, dvadsať rokov po odstavení z verejného života, vrátil do politiky, dozreli nové generácie, doba sa posunula a on zrazu osamelo „trčal“.
Jaksicsová o tom zaujímavo píše: „…Pamätný šesťdesiaty ôsmy rok so svojím politickým symbolom Alexandrom Dubčekom, ktorý stál živý a zdravý na novembrových tribúnach spolu s aktérmi pražskej „zamatovej“ aj bratislavskej „nežnej “ revolúcie, sa práve pre nich, ako nastávajúcich politikov, stával nepohodlným symbolom, rovnako, ako bol nepohodlný ešte pre nedávny normalizačný režim.
Foto: Archív Pravdy
Podľa Adama Michnika je to pochopiteľné správanie tých, ktorí sa snažia vytvoriť dojem, že pred nimi bolo „veľké nič“, alebo skôr tradičné správanie víťazov, ktorí odmietajú všetko, čo pripomína minulosť. A užasnutý Západ, ktorý si Dubčeka vážil a oceňoval ako politika humanistu, politika odvahy a slobody, sa nestačí čudovať nad tým, čo sa to deje so „zamatovými revolucionármi“ za bývalou železnou oponou.“ Ako vidno aj z týchto citátov, témy knihy sú živé a budú čitateľov prekvapovať a provokovať.
Bleskový prehľad
Už názvy kapitol naznačujú, že koncepcia publikácie je premyslená. Autori hovoria o udalostiach v živote Alexandra Dubčeka chronologicky, nie je to náhodne sústredený materiál. Historici opísali nielen oblúk politikovho života, ale aj jeho rodinné zázemie a peripetie dejinného vývoja, ktoré na život rodiny vplývali. Publikácia môže byť aj dobrou učebnicou, v ktorej dejinné udalosti majú osobný rozmer. Ponúkame prehľad jednotlivých častí:
- Úvodnú esej, Spor o Dubčeka, napísala Vlasta Jaksicsová.
- Autorom prvej kapitoly Hľadanie zasľúbenej zeme. Migračný a politický kompas Štefana Dubčeka je Juraj Benko.
- V téme pokračujú Ľudovít Hallon a Zdeněk Jirásek textom Rodina Dubčekovcov v Sovietskom zväze (1925 – 1938).
- Námet Otec a syn v odboji spracoval Martin Mocko.
- Jan Pešek píše o tom, ako sa stal Dubček politikom – Z robotníka politický profesionál.
- O kariére Dubčeka píše ďalej Miroslav Londák – Dubček ako tajomník ÚV KSČ pre priemysel.
- Stanislav Sikora sa vo svojej časti knihy dostáva do obdobia apríl 1963 – január 1968: Alexander Dubček, prvý tajomník ÚV KSS.
- Ďalej situáciu objasňuje opäť Miroslav Londák: Problémy slovenskej ekonomiky v období predjaria a ich vnímanie Alexandrom Dubčekom.
- No a nasleduje zaujímavá problematika – Kultúrne elity na Slovensku v období predjaria a ich vnímanie Alexandra Dubčeka. Píše o tom Elena Londáková.
- Každý bude asi zvedavý, ako po rokoch rezonuje najznámejší slogan Pražskej jari. Píšu o tom v kapitole nazvanej Alexander Dubček a „socializmus s ľudskou tvárou“ Stanislav Sikora a Miroslav Londák.
- Celkom z iného konca sa na obrodný proces pozrie – v kapitole Obrodný proces a Alexander Dubček očami USA a Západu do augusta 1968 – Slavomír Michálek.
- Ten istý autor pokračuje kapitolou Invázia 1968 a platonické sympatie Západu voči Československu pod krídlami Washingtonu.
- A je to čoraz zaujímavejšie: Michal Štefanský píše kapitolu Z internácie na „rokovania“ s Moskvou.
- Nasleduje Český pohľad: Dubček na počátku normalizace, jeho politický pád v dubnu 1969 a následný odchod z vrcholné politiky. Autorom je Zdeněk Doskočil.
- O tom, ako sa stal Dubček veľvyslancom v Turecku, hovorí v rovnomennej kapitole Jerguš Sivoš.
- Toto sa asi nebude príjemne čítať, ale je to osožné zrkadlo: Slovenská spoločnosť v období normalizácie od Eleny Londákovej.
- Ivan Laluha a Jozef Žatkuliak píšu o tom, že Ani počas normalizácie Dubček nemlčal.
- A opäť ide do tuhého: Prezidentské drama 1989: Alexander Dubček nebo Václav Havel? Približuje Jiří Suk.
- Aká bola Cesta Alexandra Dubčeka k sociálnej demokracii, vysvetľuje Peter Weiss.
- Adéla Gjuričová je autorkou kapitoly s dramatickým názvom: Trest bez zločinu? Dubček jako předseda federálního parlamentu.
- Posledná kapitola je z pera Adama Hudeka a má tiež príťažlivú náplň: Alexander Dubček v historiografii.
- Namiesto záveru je text Adama Hudeka a Juraja Benka Miesto Alexandra Dubčeka v našich dejinách.