Muž s odhalenou hruďou
Aj keď bolo mesto plné tankov a cudzích vojakov, Emil Gallo sa ako zvyčajne vybral do práce. Bol inštalatér, čakali ho opravy. Navliekol si montérky a vyrazil do ulíc. V Bratislave to však vrelo a tá napätá atmosféra nakoniec pohltila i jeho, hoci sa o politiku nikdy nezaujímal. Najrušnejšie bolo na Šafárikovom námestí pred budovou Univerzity Komenského. O niečo neskôr tam sovietski vojaci zastrelili troch ľudí, ale keď tadiaľ okolo pol deviatej ráno prechádzal, krv ešte netiekla.
Gallo rozhodne nebol typom revolucionára, ktorý hádže dlažobné kocky a šplhá sa na pancier k okupantom. Štyridsaťštyriročný vdovec mal skôr starosti, ako uživiť rodinu – dvoch synov a dve dcéry. Keď však videl, ako tam neozbrojení ľudia stoja proti ťažkej vojenskej technike, niečo sa v ňom zlomilo. Postavil sa pred hlaveň sovietskeho tanku, rozhalil si košeľu a zakričal vraj niečo ako „Strieľajte!“
V tom ošiali si možno ani nevšimol, že ho zachytil objektív pohotového fotoreportéra. Vznikol tak záber, ktorý je nielen najslávnejšou slovenskou fotografiou, ale patrí aj medzi najlepšie snímky na svete. To sa však už Gallo nedozvedel. O tom, čo spravil, mlčal pred kolegami aj najbližšími. O tri roky neskôr spáchal samovraždu.
Jeho dcéra Emília Gogová si spomína, že fotku už vtedy zazrela v novinách, no s otcom sa o tom nerozprávali. Napokon, doma sa veľmi nebavili ani o samotnej okupácii. „Otec o tom nikdy nehovoril a zakrátko zomrel, takže som sa ho ani nemala kedy spýtať,“ uviedla pre Pravdu.
Podľa nej sa otec do ničoho nemiešal, nebol ani v KSČ. Hoci na Sokolskej ulici, kde vtedy žili, začiatkom 60. rokov býval i Alexander Dubček a v susedstve neslávne známy komunistický funkcionár Vasil Biľak. Nablízku totiž sídlil Ústredný výbor KSS. „Dubček dokonca býval u nás v dome a Biľak o niečo ďalej,“ spresnila Gogová.
Pokiaľ ide o otcovo zvečnené gesto, netuší, prečo to urobil. „Asi bol na ceste k zákazníkovi, a keď videl, čo sa deje, zareagoval impulzívne. Však tie tanky ohrozovali bezbranných ľudí,“ zhodnotila 67-ročná dôchodkyňa. O tých časoch sa jej nehovorí ľahko ani dnes. „Je to nepríjemné. Nerozprávam sa o tom ani so súrodencami, nechce sa mi k tomu vracať,“ zdôvodnila.
Ikonická fotografia vošla do histórie ako Muž s odhalenou hruďou pred okupačným tankom. To, čo sa s ňou dialo potom, je príbeh sám osebe. Bez uvedenia autora vyšla už na druhý deň v denníku Smena, kde Bielik pracoval. Z tých novín ju ako reprodukciu prevzali viaceré redakcie na Západe, napríklad Die Welt, The New York Times, Berliner Morgenpost, Süddeutsche Zeitung, Die Tageszeitung, Die Woche, Der Spiegel či Focus.
Prvé správy snímku síce ešte správne umiestňovali do Bratislavy, ale začali sa rodiť aj mýty. V The New York Times, kde fotografiu spolu s pôvodným titulkom Smeny „Naša mládež za Dubčeka!“ uverejnili 26. augusta 1968, napríklad z bratislavského inštalatéra spravili slovenského študenta. Pred tankom vraj zvolal: „Čo ste to za ľudia?“, po čom ho údajne sovietska posádka skolila dávkou z guľometu.
Americké noviny sa pritom odvolali na svedectvo západonemeckého študenta, ktorý to takto opísal agentúre DPA. Bol to istý Peter Stefan Lutz. V Bratislave, kde mal snúbenicu, zažil začiatok okupácie a zobral si odtiaľ Smenu s Bielikovou fotografiou. Potom si však začal vymýšľať a neoprávnene si privlastnil autorské práva. Honoráre za snímku bral až do roku 2012, keď rodina nebohého fotografa vďaka zachovaným negatívom konečne vyhrala súdny spor.
Z Bratislavy na zábere sa medzitým stala Praha či maďarská metropola počas „kontrarevolúcie“, a to nielen v rôznych médiách, ale aj v renomovaných svetových publikáciách. Nezmenili však len lokalitu. Aj z Galla bol zrazu český mladík, ktorý si na protest obliekol pyžamo, či pražský robotník v mundúre väzňa koncentračného tábora. Dokonca ešte aj česká učebnica dejepisu z roku 1995 pod fotkou uvádza, že pochádza z ľudového povstania v Budapešti z roku 1956.
Napokon dostal meno i anonymný hrdina pred tankom. Keď v decembri 1989 denník Smena zverejnil fotografie z okupácie a vyzval, aby sa prihlásili ľudia, ktorí o nich voľačo vedia, ozvala sa aj Gallova dcéra Emília. A čo cíti pri pohľade na slávnu fotografiu? „Som na otca hrdá, ale zároveň zhrozená. Veď ho mohli zastreliť,“ zverila sa.
Tribún na námestiach
Po zuby ozbrojených okupantov spontánny pasívny odpor obyvateľov Československa zaskočil. Medzi prvých tribúnov 21. augusta patril spisovateľ Dominik Tatarka. Ladislav Bielik so svojím fotoaparátom bol pri tom, keď za sebou strhával ľudí na námestiach Bratislavy.
"Tatarka sa objavil v bratislavských uliciach v tom istom čase ako Gallo a Bielik. Zo začiatku iba diskutoval. Nebál sa: … obžalúval, burcoval. Dokázal ustrašeným ľuďom dodať odvahu i nádej. Cestou zo Šafárikovho námestia na Námestie SNP s ním pochodoval čoraz väčší zástup ľudí. Uprostred námestia vyliezol Tatarka na piedestál, odkiaľ pred časom zložili sochu Stalina. Na Bielikovej snímke vidíme, ako stojí spolu s najodvážnejšími na podstavci, spievajúc československú hymnu. Po hymne zarecitoval úryvok básne Sama Chalupku Mor ho!“ takto opisuje Tatarkovu reakciu na vpád cudzích vojsk publicista Eugen Gindl v knihe Ladislav Bielik: August 1968.
O dva roky neskôr, keď v krajine zavládla tvrdá normalizácia, sa Dominik Tatarka stal jedným z mála slovenských disidentov.
S nevestou rovno pred tanky
Bolo to už v čase normalizácie, keď horúce hlavy vychladli a odpor nahradila rezignácia. Ľudia prechádzali cez previerky, kde mali vysvetliť svoje postoje z čias okupácie. Jedným z nich bol aj Juraj Brabec, zamestnanec Výskumného ústavu papiera a celulózy.
Komisia mu predložila fotografiu z augusta 1968, ktorá vyšla v Smene s veľavravným titulkom „Verní zostaneme!“ Bol na nej s manželkou Elenou, ako sa vo svadobných šatách prechádzajú pred tankami „bratských armád“. Komisiu dráždil najmä provokačný nadpis.
„Vraj, čo to má znamenať?“ zaspomínal si Brabec. „Hovorím: Treba sa spýtať v redakcii, ale pre mňa to znamená zostať verný svojej manželke a svojim ideálom.“ Mladý Bratislavčan mal šťastie, že na jeho pracovisku previerky neboli až také tvrdé. Jeho vyjadrenie prijali.
Foto: Ladislav Bielik
Ako sa však zrodila tá fotografia? Náhoda chcela, že zaľúbený pár chystal svadbu na sobotu 24. augusta. Tesne pred inváziou bol Brabec so snúbenicou u jej rodičov. Na noc odišiel domov, ale potom ho prebudil hrozný hukot. „Myslel som si, že je to nejaké vojenské cvičenie, a tak som znova zaspal. Až ráno mi niekto búchal na okno. Bola to moja budúca manželka. Pýtala sa, či som v poriadku, lebo prišli Rusi.“
Svadbu mali mať v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, no tam to vraj počas invázie poškodili, preto ju preložili na národný výbor na Vajanského nábreží. Pre chaos, ktorý všade vládol, ju navyše o týždeň presunuli. „Na obrad sa dostavil aj Ladislav Bielik, ktorý nás požiadal, či by sme sa v svadobnom neprešli popred tanky. Manželka mala obavy, ale ja som súhlasil,“ priblížil pre Pravdu 80-ročný dôchodca.
Bielik ich naložil do auta a odviezol na blízke Šafárikovo námestie, kde pred budovou Filozofickej fakulty UK stáli 36-tonové oceľové kolosy. Spravil pár záberov a jeden z nich potom vyšiel na titulnej strane Smeny. Dostal sa i do sveta. „Kolega bol na služobnej ceste v Spojených štátoch a naraz mi volal, že má v ruke The New York Times, kde je naša fotografia,“ opísal Brabec, ktorý prvé dni okupácie prežíval ako mnohí iní – uprostred diania v uliciach. Na dnešnom Námestí SNP sa stal svedkom drámy, keď tam okupanti zabili len 16-ročného učňa Petra Legnera. "Niekto strieľal, asi z veže kostola. Nevidel som to, ale bol som v tom dave.
Ozvala sa streľba a výkriky: Mŕtvy! Mŕtvy!" oživil spomienky.
V pamäti mu utkvela i obdivuhodná jednota celého národa. Občania protestovali, dávali najavo svoj názor. „Zažil som všeličo, ale to, ako ľudia verili Dubčekovi v 68. roku – takú oddanosť vláde a vedeniu štátu som už nikdy nevidel. Mali obrovskú podporu,“ porovnal Brabec. To, ako sa situácia potom zmenila, je podľa neho pochopiteľné.
„Taký odpor, ktorý dával najavo celý národ, nemohol trvať večne. Ľudia museli chodiť do práce, žiť bežným životom, a tak sa prispôsobili. Netreba to brať tak, že zradili. Jednoducho sa potrebovali starať o svoje rodiny a vychovávať deti,“ vysvetlil Brabec. Pre neho i jeho ženu je tohtoročný august naozaj výnimočný. „Pripomíname si nielen okupáciu, ale aj 50 rokov nášho manželstva,“ prezradil.
Dzurilla pohrúžený do novín
Jednu Bielikovu fotografiu má doma i Zlatica Dzurillová, manželka slávneho hokejistu. Keď do Československa vtrhli „spriatelené armády“ štyroch štátov Varšavskej zmluvy, bola ešte 22-ročnou študentkou. A priateľkou 26-ročného hokejového brankára bratislavského Slovana Vladimíra Dzurillu, ktorý mal už vtedy dve olympijské medaily a skvelú povesť vo svete. Bielik ich spoločne odfotil blízko Šafárikovho námestia, na Tobruckého ulici, z bočnej strany Univerzity Komenského.
Foto: Ladislav Bielik
„Bolo to 21. augusta. Hneď v to ráno, keď prišli. Všetci sme boli prekvapení tým, čo sa stalo. Bol to šok pre celý národ. Boli sme mladí, nevedeli sme, čo bude ďalej,“ povedala pre Pravdu vdova po legendárnom hokejistovi. Obaja sa vtedy vybrali do centra. Videli všetky tie vášne a protesty, Dzurilla sa začítal do novín. „Vtedy šiel okolo Laco Bielik, s ktorým sme sa poznali, lebo fotil aj šport. Nemal čas na nejaké debaty, len na nás zavolal. Bola to taká momentka,“ vysvetlila Dzurillová.
Čas urobil svoje, na podrobnosti z tých dní si už nepamätá. „Je to dávno. Keby sme boli vedeli, boli by sme si to zapisovali,“ dodala s úsmevom. Sú však veci, na aké sa nezabúda. Napríklad pocity, ktoré sa človeka zmocnia pri pohľade na tanky v uliciach. „Aj po toľkých rokoch mám z toho zimomriavky,“ priznala.
O sedem mesiacov neskôr sa z Dzurillu a ďalších hokejových reprezentantov ČSSR stali hrdinovia, keď sa na majstrovstvách sveta v Štokholme „pomstili“ za okupáciu svojej vlasti. Mužstvo Sovietskeho zväzu – v tom čase najlepších hráčov na svete – najprv s obrovským nasadením nabili 2:0 a potom 4:3. V krajine prepukli ovácie a protesty proti okupácii. Jeden z posledných výkrikov slobody, ktorú potom na dlhý čas umlčala nastupujúca normalizácia.