„Rodičia si v prípade môjho narodenia dali na čas. Otec, ktorý sa narodil v roku 1906, mal vtedy už skoro 53 rokov. V tom čase to bolo dosť nezvyčajné,“ začal Andrej Richter opisovať ságu jednej z mnohých rodín vo vtedajšom ZSSR, ktoré na vlastnej koži pocítili tragédiu prenasledovania a existencie smutne známych gulagov. Napokon aj jeho otec prišiel na svet, keď jeho rodičia boli vo vyhnanstve na severe ruského impéria. Andrejov starý otec sa totiž previnil tým, že sa v Jaroslavli zúčastnil na revolúcii v roku 1905. Konkrétne tak, že spoločne s ostatnými študentmi umiestnil uprostred rieky Volga transparenty na počesť 1. mája. Aj keď sa iniciátorom akcie podarilo utiecť, napokon ich žandári dolapili.
Sľubný začiatok
„Starého otca vylúčili z vysokej školy len mesiac pred získaním diplomu. Namiesto toho putoval za revolučnú aktivitu na sever a za ním sa pobrala aj jeho nevesta. Teda moja stará mama. A v tomto virvare sa v roku 1906 narodil môj otec Georgij,“ rozpletá niť dramatických udalostí Andrej.
Po návrate z vyhnanstva v roku 1912 žili určitý čas v Kyjeve, kde Georgij absolvoval štúdium medicíny. Neskôr pracoval v Moskve ako psychiater. Bol dlhoročným spolupracovníkom Ivana Pavlova, ktorý sa preslávil výskumom mozgu či napríklad liečením schizofrénie.
„Ako tridsaťročný sa otec v roku 1930 stal hlavným psychiatrom v Moskve. A to bolo rovnako nezvyčajné, ako moje zjavenie sa na svet,“ spomína dnes syn na časť otcovej životnej púte. Slušne rozbehnutý život však koncom roku 1937 zatienilo zatknutie Andrejovej babičky, vtedy už vdovy. Ako šesťdesiatročná skúsená lekárka sa za mrežami ocitla v Kyjeve. Dôvod? Účasť v „kontrarevolučných aktivitách“ v roku 1918. Mala sa vraj zúčastniť na rokovaní, na ktorom sa posudzovala možnosť dostať z Kyjeva raneného nemeckého dôstojníka. Hrozilo mu totiž, že petľurovci ho zastrelia. (Simon Petľura a jeho prívrženci vyvraždili desiatky tisíc ľudí rôznych národností a dnes je rovnako ako Bandera, Šuchevič ukrajinským národným hrdinom – pozn. red.) Vyšetrovaním sa nezistilo, o koho konkrétne išlo. Rovnako ani to, či sa ho podarilo dostať za hranice. Stačilo to však na vynesenie rozsudku trestu smrti a v marci 1939 Andrejovu starú mamu v Kyjeve popravili. Vnuk Andrej napokon videl aj jej súdny spis, ktorý mal iba 40 strán.
Podvodom na front
"Vzápätí zatkli v januári 1938 môjho otca. Jeho vina spočívala v tom, že neinformoval políciu o kontrarevolučných aktivitách matky. Pritom v inkriminovanom čase mal iba 12 rokov. Ako syn nepriateľa ľudu dostal päťročný trest s pobytom v tábore – gulagu na severe. Presne podľa litery oficiálneho paragrafu,“ spomína Andrej Richter.
Po tom, čo v júni 1941 prepadlo hitlerovské Nemecko Sovietsky zväz a začala sa vlastenecká vojna, Georgij Richter si niekoľkokrát podal žiadosť o nasadenie na front. Nebol to častý jav, ale stávalo sa to. Zakaždým mu však žiadosť zamietli. Pravdepodobne preto, lebo mal na krku politický paragraf. Na jeseň tábor evakuovali ďalej na východ, pretože hrozilo, že ho postupujúci Nemci obsadia. Georgijov spoluväzeň Michail Smirnov, ktorého mali čoskoro pustiť na slobodu, dostal nápad. Vraj zober si moje dokumenty zatiaľ, čo ja sa budem tváriť, že spím. A pod mojím menom sa dostaneš von. Šancu na úspech umocňoval chaos počas sťahovania a hlavne, že dozorcovia osobne nepoznali každého väzňa. „Prebudím sa a opýtam sa, prečo ma nevolali, keď som podľa prepúšťacieho rozkazu mal byť dávno na slobode,“ predstavil súčasť plánu Michail Smirnov, Georgijov spoluväzeň.„Otec sa napokon dostal do mesta. V miestnom kine prečkal celý deň a nocami sa začal premiestňovať ďalej na juh. Napokon dorazil až k Volge, do blízkosti Stalingradu. Okrem potvrdenia o prepustení z tábora však nemal pri sebe žiaden iný dokument. V tom čase to stačilo na to, aby sa dostal do armády. Aktívne sa zapojil do bojov, za čo si vyslúžil šesť vyznamenaní vrátane medaily Za odvahu,“ delí sa o zistenia syn Andrej.
Zachraňoval životy
V roku 1942 sa Georgij rozhodol vrátiť k pôvodnému povolaniu. Veril, že ako lekár môže viac pomôcť pri porážke fašistov. Začal pracovať vo vojenskej nemocnici a od radového červenoarmejca to napokon dotiahol na podplukovníka zdravotnej služby. Nik od neho nežiadal diplom ani iné dokumenty. Napokon všetky boli na iné meno a on sa teraz volal Michail Smirnov. Také boli vojnové časy. Na fronte sa zoznámil so zdravotnou sestrou Irinou. Zobrali sa a v roku 1948 sa narodil Michail, starší brat nášho spolubesedníka. Napriek protestom otca, ktorý bol v skutočnosti Georgijom, dostal meno Michail.
Tragický zásah náhody
„Mama nepopustila. Nevedela totiž dôvod otcovho odporu, rovnako ako ho nevedelo jeho okolie,“ vracia sa do dávnych časov ich mladší syn Andrej. S tým, že v roku 1949 otca vymenovali za šéfa jednej z vojenských nemocníc v Nemecku. Neďaleko mesta Postupim. Vybral sa hľadať ubytovanie, aby mohla za ním pricestovať rodina. Po troch týždňoch pátrania mu úplne náhodne skrížil cestu Vladimir Kaplunovskij, neskôr populárny režisér. Známy „z prvého života“ Georgija Richtera. Stalo sa to v miestnom obchode. Kaplunovskij bol v tom čase členom filmového štábu v úlohe scenáristu nakrúcaného filmu Pád Berlína. Známeho diela o Stalinovi, o jeho rokovaní na mierovej Postupimskej konferencii.
„Jurij? Georgij?“ prihovoril sa v tom čase Michailovi Smirnovovi Kaplunovskij. Vtedy už podplukovník zdravotnej služby reagoval: „Asi ste si ma s niekým splietli.“ Neznámy bol však neúprosný. Podišiel k služobnému vozidlu a vodiča sa opýtal, koho vozí. Ten mu zvestoval, že podplukovníka Smirnova. Na druhý deň ráno doktora na základe udania Kaplunovského zatkli. Podľa "informátora“ išlo vraj o človeka, ktorý sa nielen vydáva za niekoho iného, ale už ho raz odsúdili, a teda tu nie je čosi s kostolným poriadkom.
„Vojenský tribunál v Postupime napokon vzal do úvahy zásluhy otca a oslobodil ho,“ spomína Andrej po rokoch. A podľa sudcov si vraj útek z gulagu napokon vykúpil vlastnou krvou. Navyše sa k všetkému priznal. Prokurátor sa však odvolal. A tak už Moskve Vojenský najvyšší súd ZSSR štyridsaťtriročného Georgija napokon odsúdil na desať rokov a poslali ho opäť do gulagu. Prvorodený Michail mal vtedy iba rok a jeho mamu logopédku vyhodili z práce. Prišli aj o byt. Ako to bolo v tom čase pravidlom. Po smrti Stalina v roku 1953 vyhlásili amnestiu. Vzťahovala sa však na veľmi úzky okruh odsúdených. Politickí väzni nemali šancu. Grigorij Richter však nemal na krku politický paragraf. Oficiálne sa za mreže totiž dostal kvôli tomu, že vlastnil neprihlásenú pištoľ a porušil aj ďalšie prakticky zanedbateľné zákonné pravidlá.
Rovno k ministrovi
„Stalo sa však čosi, na tie časy nepredstaviteľné. Bolo to pravdepodobne spojené s obdobím po smrti Stalina, keď spoločnosť nevedela, čo bude ďalej. Mama Irina odcestovala do Moskvy, aby požiadala o oslobodenie manžela. Vošla do budovy Ministerstva spravodlivosti ZSSR a na otázku, čo si želá, reagovala: Chcem podať žiadosť do rúk ministra,“ zalovil Andrej v pamäti, keď si spomenul na svedectvo matky. Poslali ju na prvé poschodie, kde pracovníčke sekretariátu ministra zopakovala dôvod návštevy.
„S ministrom? V poriadku. Počkajte,“ reagovala úradníčka. O niekoľko minút už Irina Richterová stála pred ministrom spravodlivosti Konstantinom Goršeninom. Sedel za stolom a žena so slzami v očiach mu rozpovedala pohnutý osud manžela i celej rodiny. „Máte žiadosť?“ reagoval minister. Keď mu podala dokument, rukou dopísal: Okamžite prepustiť! Ešte sa opýtal, či je manžel Nemec, alebo nie. Pravdepodobne kvôli priezvisku Richter. Nemcov totiž nepúšťali na slobodu. „Nie je Nemec. Je Rus,“ reagovala manželka Georgija a minister iba súhlasne kývol hlavou. Georgija Richtera síce neprepustili „ihneď“. Prešiel ešte nejaký čas až sa napokon ako slobodný človek objavil v Rige. Mnohé dokumenty sa stratili. Musel preto napríklad opäť obhajovať dizertačnú prácu. Napriek všetkému utrpeniu požiadal o opätovný vstup do komunistickej strany. Napokon dosiahol svoj cieľ. Rodina vymenila pobyt v lotyšskej Rige, kde žila počas väznenia hlavy rodiny, za ukrajinský Charkov, kde sa už narodil druhorodený syn Andrej.
Grigorij napokon napísal doktorskú prácu a 7. novembra v roku 1957, iba desať dní pred jej obhajobou, zomrel na následky zlyhania srdečnej činnosti. „A tak som ho nikdy nevidel. Prečítal som si však o ňom v ruských archívoch. V dostupných dokumentoch. Mnohé z nich však boli utajené. Mali zlepené strany. Hlavne tie, ktoré obsahovali svedectvo udavačov, ale aj ľudí, ktorí boli pri ich výsluchu. Platilo to však iba v Moskve, nie v kyjevských archívoch,“ končí rozprávanie Andrej.