Milan Kňažko (72), herec, bývalý politik, tvár Novembra '89
Oslobodenie proti našej vôli ma zastihlo v Martine, kde som 19. augusta nastúpil do divadla. Býval som v malej izbičke priamo v divadle. Ráno okolo piatej ma zobudil Emil Horváth a vzrušene mi oznámil, že sú tu Rusi. Povedal som mu, že to víno, čo sme večer popíjali, asi nebolo celkom v poriadku.
Emil otvoril okno dokorán a hrmot tankov ma rýchlo presvedčil, že nejde o nepodarený vtip. Rozhodol som sa urýchlene vrátiť autostopom do Bratislavy. Hneď prvé auto, ktoré mi zastavilo, išlo do Bratislavy. Malá fiatka šesťstovka. Šofér sa volal Egon. Muselo to vyzerať komicky, ako sme sa predierali pomedzi tanky, samohybné delá a vojenské transportéry najmenším autom, aké sa vtedy u nás predávalo. Popri ceste stáli v dedinách a mestečkách ľudia a päsťami hrozili tankom a po zuby ozbrojeným vojakom. Takto spontánne vítali naši občania samozvaných osloboditeľov.
V Bratislave som sa stretol s mojimi bratmi a kamarátmi, ktorí už mali za sebou rozhovory s „osloboditeľmi“ a ešte v ten deň sme roznášali improvizované letáky a vymieňali tabule s názvami ulíc. Niektorí boli priamymi svedkami na Šafárikovom námestí a na Námestí SNP, kde okupanti zastrelili stredoškolákov. Pozeral som sa na zaschýnajúcu krv, kvety, zapálené sviečky a uvedomoval som si, že po týchto vraždách môj život už nikdy nebude taký, aký býval.
Rozhlas a televízia ešte neboli v rukách okupantov a vyzývali na rozvahu, ktorá neskôr prerástla do pasívnej rezistencie. Medzi ľuďmi vznikla nebývalá solidarita, porovnateľná s Novembrom 1989. Niektorí chceli byť aktívnejší, čakali na signál od reformného vedenia strany a boli pripravení postaviť sa na ozbrojený odpor. Šanca na víťazstvo bola prakticky nulová, ale tí, ktorí by prežili, by možno nemuseli plakať od poníženia, bezmocnosti a hanby za vlastnú zbabelosť. Z histórie vieme, že sloboda máva cenu preliatej krvi. Možno aj preto má na Slovensku nízku cenu a pocity hanby, strachu, poníženia a pokrytectva sú pre mnohých z nás bežnými a ospravedlniteľnými pracovnými prostriedkami na dosiahnutie cieľa.
Pre mňa, keďže som nezažil vojnu, je okupácia Československa najčernejším zážitkom môjho života. Bezprostredne po týchto udalostiach tisíce rodín opustili svoju vlasť. Hranice boli niekoľko mesiacov prakticky otvorené. Tí, ktorí to skúšali neskôr, keď okupáciu Moskve poslušné komunistické vedenie zvrátene premenovalo na „normalizáciu a konsolidáciu“, boli v mnohých prípadoch postrieľaní už našou pohraničnou strážou.
V druhej polovici septembra som odišiel do Francúzska, kde som ostal dva roky. Opustil som krajinu solidárnych, priamych a odvážnych ľudí, o ktorých som Francúzom rozprával desiatky príbehov. Po dvoch rokoch som sa vrátil do krajiny, kde takmer všetci stáli v predklone. Keď je človek dlho v predklone, nadobudne ilúziu, že stojí rovno. Toto smutné dedičstvo nás často sprevádza dodnes. Niečo pozitívne na záver: Keď sa ma niekto opýta, ako je možné, že hovorím tak dobre po francúzsky, moja odpoveď znie: Vďaka Sovietskemu zväzu!
Brigita Schmögnerová (70), ekonómka, bývalá politička a viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj
Politický odmäk 60. rokov bolo badať aj na prednáškach politickej ekonómie na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave, kde som vtedy študovala. Nové knižné tituly českých ekonómov, napríklad dielo Otakara Tureka O plánu, trhu a hospodářské politice, ako aj reforma pripravovaná Otom Šikom nachádzali medzi študentmi ohlas.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Na škole a vo verejnosti bol popri Hvezdoňovi Kočtúchovi známejší Viktor Pavlenda – kritik spôsobu industrializácie Slovenska a zástanca federálneho modelu vtedajšej ČSSR. August '68 však urobil rázny koniec pokusom presadiť reformu nášho hospodárstva. Mnohí pedagógovia mohli zostať na škole iba podmienečne a pod dozorom, ako prof. Jozef Sojka z katedry ekonomicko-matematických výpočtov, na ktorú som po skončení štúdia nastúpila ako asistentka. Okupácia bola tvrdým zásahom do pedagogického procesu a ekonomického myslenia v celom štáte. Atmosféra na VŠE bola napätá, iba zameranie katedry na matematické metódy a tzv. matematickú ekonómiu jej dávalo väčší priestor na dýchanie.
Zuzana Kusá (61), sociologička SAV
V auguste '68 som prvýkrát videla dospelých plakať. My deti sme sa mohli vrátiť od starej mamy do Bratislavy, ktorá bola plná tankov, až koncom prvého septembrového týždňa. Hnevalo ma to, pretože som mala práve prejsť do novej školy a učiť sa tam angličtinu, na čo som sa tešila.
Pamätám si, ľudia na dedine chodili do obchodu s vozíkmi a robili si zásoby na dlhý čas. Báli sa, že bude vojna. Potom si spomínam na smrť Jana Palacha, všetci šiestaci sme zaňho stáli dve minúty ticha. Neskôr nasledovali rôzne normalizačné príkoria, napríklad rozpustili náš skautský oddiel a úplne zakázali skauting.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Časy normalizácie sú pre mňa silne citovo zviazané s Martou Kubišovou, so zákazom jej vystupovania, našu rodinu tá nespravodlivosť zasiahla, jej gramofónové platne sa u nás púšťali celé roky. Dnes by som povedala, že osud Marty Kubišovej a jej piesne, najmä tisíckrát hraný Komenského verš Ať mír dál zůstává… v nás udržiavali pocit, že sa našej krajine stalo niečo nesprávne. Podobne ako ročníky Lidových novin a Literátok, ktoré som ako stredoškoláčka objavila pod epedami otcovho gauča.
Pavel Dvořák (81), historik
Pamätám sa, ako sa v prvé dni po okupácii v Bratislave neustále kdesi strieľalo. Výstrely sa rozliehali po uliciach, ich ozvena ešte väčšmi zvyšovala ustavičný buchot. Zdalo sa, že to strieľajú pár krokov od nás. Každú chvíľu sme ležali na zemi a tŕpli, čo bude ďalej. Najväčší rachot bol pred Hlavnou poštou, aj s cenou ľudských životov.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Už sa nepamätám, kto bol na veži Kostola milosrdných, či sa strieľalo na vežu alebo z veže, v podstate to bolo jedno; v oboch prípadoch šlo o krk. Najviac hrôzy vyvolávali tanky, keď sa napríklad po Štúrovej ulici hnali k mostu. A aj tam zabíjali, priamo na schodoch do univerzity. Napriek strachu sme však boli optimisti. Keď s Rusákmi nebude nikto spolupracovať, budú to musieť nechať…
V nádeji nás utvrdzoval ilegálny rozhlas, ktorý nás presvedčoval, akí sme všetci „sekáči“. To sme, pravda, ešte nevedeli, aké obludné potkany a jaštery vylezú z dier už v najbližších dňoch. Trochu im to trvalo, ale nie vo veľmi dlhom čase sa zmocnili všetkých rozhodujúcich postov. O Rusoch sme nevedeli, stiahli sa do kasární, nebolo ich vidno, ale tie obludy sme mali za krkom dve desaťročia.
Rudolf Sikora (72) výtvarník
V auguste 1968 som bol ešte študent. Rovnako aj moja mladučká žena Eugénia. O okupácii Československa 21. augusta 1968 sme sa zhodou okolností dozvedeli v budove rádia Monte Carlo, keď sme stopovali po Cote D'Azur… Okamžite sme sa vrátili domov, kde nás čakal 8-mesačný syn Martin.
16. januára 1969 som začal robiť veľký obraz „MÚR – Pocta Palachovi“ – v júni 1969 bol ešte súčasťou mojej diplomovej práce. Aj s ním som vtedy absolvoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, mal som 23 rokov… V lete 1970 nám, československým výtvarníkom, zakázali úradujúce orgány účasť na prestížnej medzinárodnej výstave „Danuvius“, na ktorú sme boli viacerí pozvaní. Vystavovali na nej svoje diela tí najdôležitejší svetoví umelci.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Na jeseň 1970 sme už mnohí vôbec nemohli vystavovať – tak sme urobili výstavu – „1.otvorený ateliér“ – 19. novembra 1970 – 19 výtvarníkov, v našom dome na Tehelnej ulici č. 32.
Ráno 20. novembra 1970 ma prvýkrát vypočúvala ŠtB. Moc tak pripravila veľký revanš výtvarníkom, ktorí v 60. rokoch úspešne predstavovali československé umenie v Európe a vo svete.
Mnohí neschopní výtvarníci – funkcionári ZSVU začali po roku 1970 zneužívať svoju moc proti vlastným kolegom – „antisocialistickým živlom“ – aj ako „revanš“ výtvarníkom, ktorí sa v 60 .rokoch úspešne presadzovali vo svete. A prichádzali mladší, talentovaní… Vystavovať sme nemohli, ale tvorili sme; boli sme nabití energiou a túžbou vydať svedectvo o sebe, o nás, o dobe. Podarilo sa. Vždy bol o nás vo svete záujem – po revolúcii sme svetu mali čo ukázať! Napriek zväzovým likvidáciám a dlhoročným vyšetrovaniam ŠTB!