Šofér Jozef Levák mal v tom čase 37 rokov a štyri deti. Vlastným telom chcel zastaviť kolónu okupantských tankov, ktoré sa vyrojili vo Zvolene 21. augusta 1968. Kľakol si na cestu. No prešli ho.
Tento tragický, no takmer zabudnutý príbeh z okupácie Československa spolu s mnohými ďalšími približuje výstava Ústavu pamäti národa (ÚPN) pod názvom August 1968. Nádeje a vytriezvenia. Otvorili ju včera v priestoroch budovy Slovenského rozhlasu. Potrvá do 15. októbra tohto roka. „Snažili sme sa osloviť rodiny ľudí, ktorí boli obeťami 21. augusta 1968. Myslím si, že sa nám to do veľkej miery podarilo a môžeme tieto udalosti sprostredkovať aj cez menej známe príbehy,“ naznačuje Peter Jašek, vedúci sekcie vedeckého výskumu ÚPN. Osud Jozefa Leváka rozpovie návštevníkom výstavy na videonahrávke manželka Mária. „Má 87 rokov a cíti krivdu.
Pretože žila v biede a pamäťová stopa po jej manželovi sa vytráca. Levákov hrob vo Zvolene je schátraný, dokonca hrozí, že zanikne,“ prezrádza Jašek. Ďalší z príbehov sa týka napríklad strojného zámočníka Jozefa Bonka. Vyrozpráva ho jeho sestra Anna Malá. Jej brata ako 19-ročného v Poprade zasiahla guľka do chrbta.
Návštevníci si však budú môcť pozrieť najmä dosiaľ nezverejnené fotografie či vzácne dobové dokumenty, ktoré takmer päť desaťročí ležali skryté v škatuliach. Výstava je len malým výberom z rozsiahleho a náročného výskumu, ktorý Archív ÚPN uskutočnil tento rok.
Pracovníci Archívu ÚPN preskúmali vyše 10-tisíc strán textov, správ, záznamov, fotografií, zhabaných letákov, novín. „Pri výskume sme sa sústredili na archívne fondy teritoriálnych zložiek Štátnej bezpečnosti. Venovali sme sa aj fondom okresných oddelení Verejnej bezpečnosti a tiež fondom pohraničnej stráže,“ spresňuje vedúci oddelenia bádateľne Archívu ÚPN Pavol Pytlík.
Práve udalosti na slovensko-maďarskej hranici patria k dosiaľ málo preskúmaným oblastiam. Vďaka záznamom pohraničníkov sa vynára zvláštny, rozpačitý a emotívny obraz toho, ako maďarské a sovietske vojská krátko po polnoci prekročili južnú hranicu. Z Maďarska sa na okupácii podieľalo 11-tisíc osôb. Z toho 1 500 bolo špecialistov, príslušníkov maďarského ministerstva vnútra.
„Slovenské stanice pritom obsadzovali maďarskí pohraničníci, ktorí sa so slovenskými kolegami dobre poznali,“ naznačuje archivár Peter Mikle. Boli to kolegovia, známi, ich deti chodili do spoločných pionierskych táborov. A zrazu ich tí istí „priatelia“ vytiahli pred jednou hodinou ráno v pyžame von, ozbrojení samopalmi, guľometmi, granátmi, odhodlaní ich použiť. Prekvapených slovenských kolegov odzbrojovali s vysvetlením, že v Československu vypukla kontrarevolúcia a že im prišli na pomoc.
Foto: ARCHÍV ÚSTAVU PAMÄTI NÁRODA
V pohraničných knihách sa zachovali záznamy o „ľstivej taktike“. O tom, ako sa napríklad veliteľ stanice pohraničníkov v Mučíne Rudolf Polonský snažil maďarským kolegom vysvetliť, že žiadna kontrarevolúcia nie je. „U nás je kľud a nie je potrebná pomoc iného štátu,“ zapísal. Pohraničník vo Vyškovciach nad Ipľom odmietol ozbrojených Maďarov pustiť do kancelárie, hoci ich poznal. No postrkujúc samopalmi ho vtlačili dnu, obstáli ho a povedali mu, aby načúval, že sa už aj tanky pohli z hôr (z pohoria Börzsöny). O niekoľko hodín prišiel za ním maďarský major. „Že aby som sa nehneval, že všetci odídu… Podali všetkým ruky a odišli,“ zapísal prekvapený pohraničník do knihy.
Niektorí pohraničníci potom z hnevu váľali hraničné tabule. „Rota v Devínskej Novej Vsi mala počas výkonu služby na svojom vozidle vylepené portréty Dubčeka a Svobodu. Týmto sympatizovali s obrodným procesom, za čo ich však neskôr postihli,“ dopĺňa archivár.
Okupanti si dali záležať na tom, aby obsadili kasárne, muničné sklady. No nemali pod kontrolou zbrane v civilnom sektore. „Maďari sa obávali, že vypukne ozbrojené povstanie. Poľovníctvo bolo v Československu veľmi rozšírené a báli sa, aby im niekto nestrieľal do chrbta poľovníckymi zbraňami,“ vysvetľuje Mikle. Preto vydali 24. augusta rozkaz Rózsafa (Ružový ker), podľa ktorého sa mali tieto zbrane vyzbierať. Chýba však písomný doklad, či k tomu naozaj došlo.
Prvé hodiny od okupácie chýbali informácie. Obyvateľstvo dychtilo po vysvetlení. V Archíve ÚPN sa podarilo nájsť mimoriadne vydania novín. Pravda vyšla v niektorých dňoch mimoriadne aj trikrát. Redakcie zháňali náhradné tlačiarne, študenti roznášali výtlačky po uliciach.
Reagovali aj malé regionálne, podnikové noviny. „Vidno spontánnu a najmä celoslovenskú reakciu a silnú vôľu vyjadriť odpor. Písalo sa – podporujeme Dubčeka, Svobodu, socializmus s ľudskou tvárou. Leitmotívom bola žiadosť o odchod cudzích okupačných vojsk,“ opisuje Peter Jašek. Okupanti obsadzovali rozhlas. Vysielalo sa z pivníc, často rôzne rezolúcie. Pracovníci Odborného učilišťa Handlovských baní napríklad oznámili, že konzulátu Poľskej ľudovej republiky na protest vracajú pamätnú medailu Tisíc rokov Poľska.
Na fotografiách, ktoré sa Archívu ÚPN podarilo získať alebo objaviť, vidieť, ako ľudia obstúpili obrnené vozidlá a snažia sa o dialóg, inde hrozia tankom päsťami. Vidno utopené vojenské vozidlo v Dunaji. Pohreby ľudí, ktorých zastrelili okupanti v Bratislave. Vidieť detail trikolóry na ramene prelepenej čiernou páskou či portrét mladého vojaka okupanta s nechápavým výrazom.
Množstvo dokumentov dokazuje, ako veľmi sa v tých chvíľach obyvateľstvo zomklo. No nie všetky z novoobjavených dokumentov a fotografií sa objavia na výstave. „Z kapacitných dôvodov môžeme prezentovať len menšiu časť dokumentov a fotografií, ktoré sa našli archívnym výskumom. Ďalšiu časť verejnosti sprístupníme na tematickej webovej stránke www.21august1968.sk.
V budúcnosti ich sprístupníme odbornej a širokej verejnosti aj vo forme tematickej edície dokumentov a fotografickej publikácie z fondov Archívu ÚPN,” hovorí Peter Jašek. „Fotografická publikácia by plasticky priblížila zlomové udalosti širokej verejnosti, osobitne mladej generácii, ktorá sa zaujíma o históriu. Tematická edícia dokumentov uľahčí prácu historikom,” vysvetľuje Jašek. Odborníkom to uľahčí skúmanie dosahu udalostí roku 1968 na život bežných ľudí.
„Mám pocit, akoby to vtedajšiu generáciu mladých ľudí zlomilo. A možno sa odvtedy začali viac angažovať nie v politike, ale vo veciach osobného prospechu. Akoby stratili svoje ideály,“ uzatvára archivár Pytlík.