„Vydal sa všeobecný zákaz podávania alkoholu, aby niekto vo vášni a opitosti niečo nevykrikoval,“ opisuje archivár Peter Mikle. No i tak sa sovietski velitelia už v prvých dňoch sťažovali na hádzanie kameňov, poškodzovanie pomníkov sovietskych hrdinov, strhávanie sovietskych vlajok. Ľudia na budovách a výkladoch kreslili nápisy – Mor ho! Často sa objavovalo – Otec osloboditeľ, syn okupant. A to Sovietov ešte viac popudzovalo.
Dubček
Tento plagát zhabala ŠtB v okrese Lučenec. Ľudia si ich vlastnoručne vyrábali a vylepovali na chodbách, v pohostinstvách. Portréty prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka vkladali noviny do mimoriadnych vydaní. Ľudia sa k nemu hrdo hlásili. „Záujem o Dubčekove odznaky bol taký veľký, že ich jeden podnik nestíhal vyrábať,“ prezrádza archivár Pavol Pytlík. V Archíve ÚPN sa zachoval tiež prepis interview, ktoré Dubček poskytol americkému časopisu Look, a ktoré odvysielalo Rádio Slobodná Európa. „Autorka kladie ďalšiu otázku: Vy ste demokrat, pán Dubček? Díva sa na mňa, jeho faunovský úsmev zmizol a odpovedá: Áno som. Ale keby bolo treba bojovať proti nepriateľom socializmu, bojoval by som.“ Tieto prepisy ľudia rozmnožovali a rozdávali ďalej.
Normalizácia
Táto z dnešného pohľadu nevinná básnička sa 18. novembra 1968 zapáčila sekretárke riaditeľa strednej školy v Liptovskom Mikuláši. Rozmnožila ju a ako išla riaditeľovi zaniesť dennú poštu, omylom v nej nechala aj kópiu básničky. Riaditeľ dal okamžite echo ŠtB. Sekretárku vyšetrovali, bola podozrivá z trestného činu hanobenia štátu svetovej socialistickej sústavy a jeho predstaviteľov podľa paragrafu 104 Trestného zákonníka. Vyšetrovalo sa aj pre iné „prehrešky“. Jeden z baníkov si v roku 1970 verejne pred kolegami zahrešil po prečítaní oznámenia, kedy majú navštevovať lekára. „Boha im komunistického, toto oni vymysleli, už im mal dávno vietor nohy opálať.“ Eskortovali ho a stíhali pre trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa paragrafu 198 Trestného zákona.
SONOĽP
Pod touto skratkou vznikla 7. apríla 1968 v Dome lodníkov v Bratislave Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv, sesterská organizácia pražského združenia K 231 – Združenia bývalých politických väzňov, čo korešpondovalo s postupným uvoľňovaním atmosféry v spoločnosti. Spoluzakladateľom bol Emil Vidra. Ich základnou požiadavkou bolo dodržiavanie Všeobecnej deklarácie ľudských práv. No už na jeseň 1968 bola táto organizácia zakázaná. Zachovaná fotokópia so stanovami mala slúžiť ako dôkaz o trestnej činnosti jej členov, ktorých prenasledovali.
Mimoriadne vydania
V augustových dňoch po okupácii vychádzali mimoriadne vydania novín, ľudia vtedy dychtili po informáciách. Pravda vyšla v niektorých dňoch aj trikrát. Noviny sa tlačili v náhradných tlačiarňach, roznášali ich študenti. Tieto vydania v čase normalizácie skončili v knižnici niekdajšieho Ústavu marxizmu-leninizmu (ÚML) ÚV KSS v Bratislave v neprístupnom knižničnom fonde „Z“. Jeho časťou bola aj pôvodne rozsiahla zbierka novín a letákov – takzvaná zbierka „K”. Obsahovala množstvo raritných výtlačkov novín z 21. augusta 1968 a z nasledujúceho obdobia. Boli tu rôzne mimoriadne vydania regionálnych, ale aj podnikových novín, ktoré sa stavali proti okupácii a hlásili sa k prvému tajomníkovi ÚV KSČ Alexandrovi Dubčekovi, k prezidentovi Československej socialistickej republiky Ludvíkovi Svobodovi.
Fotografie Jána Kučeráka
Bývalý šéfredaktor vtedy vychádzajúceho stredoslovenského krajského denníka Smer Ján Kučerák zaslal v roku 2007 do Archívu ÚPN fotografiu Jozefa Leváka zo Zvolena, ktorého prešli tanky. Samotná fotografia prišla „dokaličená“, potrhaná a polepená. „Keď ju syn pána Kučeráka ukázal mladému ľavičiarovi v Toronte v Kanade, tak ju roztrhal,“ vysvetľuje archivár Pytlík. Kučerák im zaslal množstvo záberov na okupantov v Banskej Bystrici a dokumentov, kde napríklad opisuje, ako ho kvôli obsahu novín každý týždeň predvolávali na ideologické oddelenie KV KSS v Banskej Bystrici. Na jednom vypätom sedení sa vyjadril, že Brežnev konal horšie ako Hitler. „Povedal som, že Hitler si dal aspoň posvätiť okupáciu v Mníchove, ale Brežnev ani toľko neurobil. Naopak, nadiktoval ďalším krajinám, aby išli s ním do hanebnej okupácie Československa.“ Kučerák s rodinou emigroval do Kanady, jeho dcére však dovolili odcestovať a spojiť sa s rodinou až po vyše desiatich rokoch.
Humor
Mimoriadne vychádzali aj humoristicko-satirické periodiká ako Roháč. Časopis Černokňažník mal v tiráži spresnenie, že vyšiel na obranu vlasti. „Vydávajú ho Slováci v slovenských horách a jaskyniach. Zodpovedný redaktor gen. Nebojsa.“ Objavovali sa v nich rôzne karikatúry, inzeráty. „Vymením ojazdený tank za krajec čerstvého chleba. Značka: Najazdených 2 000 km.“ A „zaručené“ správy. „Ako sme sa práve dozvedeli, vidiecke obyvateľstvo nadšene pozdravovalo prechádzajúce sovietske jednotky, skandovalo na slávu súdruhovi Brežnevovi a vojakov obsypalo kvetinami. Kvôli presnosti treba dodať, že správa pochádza zo sovietskeho vidieka.“