Nie každému musí byť príjemný nezameniteľný zápach pravej hovädzej kože. Pre ľudových remeselníkov, ktorí s ňou robia, je však obľúbenou vôňou. Šikovnosťou a fortieľom jej dávajú vlastnú pečať a menia ju na tradičné výrobky podľa vzoru našich predkov.
Začínal v súborovej šatni
Folklórny tanec a súborová šatňa ho priviedli k záľube, ktorá sa vinie veľkou časťou jeho života. Do folklórneho súboru Mostár v Brezne prišiel ako stredoškolák. Doviedol ho starší brat, ktorý v súbore už tancoval. „V šatni bolo treba podchvíľou niečo poopravovať. Časti krojov, poškodené krpce, opasky, pracky. Ani neviem ako, chopil som sa tých kožených vecí a už mi to akosi prischlo,“ začína svoje rozprávanie 62-ročný Ľubomír Medveď z Čierneho Balogu – Jánošovky.
Začínal opravami, neskôr sa pustil do vlastnej výroby. Zameral sa na ľudové veci – pastierske kapsy, opasky, krpce, zápästky, biče i korbáče. Keď ho prikvačili začiatkom 90. rokov minulého storočia zdravotné ťažkosti, povýšil svoju záľubu na svoje životné ľudové remeslo. Niečo si naštudoval, niečo sa naučil na kurzoch umeleckých ľudových remesiel. Najviac mu však dali rady starších majstrov, s ktorými sa stretával na jarmokoch a folklórnych festivaloch.
Prvý vlastný výrobok boli krpce. „To nebol problém. Rozobral som staré a podľa nich urobil nové,“ hovorí s úsmevom. Jedným dychom však dodáva, že až také jednoduché to nie je. Jednotlivé diely krpcov treba najskôr vyrezať z kože, zložiť, pozošívať, založiť na kopyto, aby dostali tvar, namočiť a napokon nechať prirodzene vyschnúť. Najnovšie sa už podošvy podlepujú, aby sa tanečníci pri tanci nešmýkali, navyše, dlhšie vydržia.
Zvláštna, ale akurátna vôňa kože
Každý región má svoj špecifický kroj a k nemu aj rázovité krpce, opasky, pracky či pastierske kapsy. Ľubomír Medveď tieto veci vyrába pre rôzne folklórne súbory. Cestu si našli do rôznych kútov sveta, ba aj do Japonska a Ruska.
Dielňa presiaknutá vôňou kože, šijacie stroje a všakovaké nástroje. „Vôňa je naozaj zvláštna, nie každému musí pasovať. Pre mňa je taká akurátna, mám ju rád,“ pokračuje ľudový remeselník. Svoje výrobky vyrába z hovädzej kože, ktorú kupuje už vypracovanú a môže s ňou hneď pracovať. Má rôzne farebné odtiene. Najzákladnejšia je prírodná s odtieňom dožlta. Aby trochu stmavla, stačí ju dať načas na slnko. Tmavé a najtmavšie sú umelo prifarbované v zemitých tónoch. Zdobenie majstri robia raznicami. „Niektoré som podedil po starých majstroch, niečo som kúpil alebo som si ich vyrobil sám,“ dodáva Ľubomír Medveď.
Impozantným výtvorom sú široké kožené opasky. Ich šírka dosahuje až dvadsať centimetrov, niekedy aj viac. Majú najmenej tri upínacie pracky. „Na východnom Slovensku sa nosili aj šesťprackové, opasky boli naozaj veľmi široké. Naši predkovia boli veľmi múdri, používali ich na vystuženie chrbtice pri tvrdej práci na salašoch alebo v lese,“ vysvetľuje.
Ktorý výrobok si cení najviac? „To je ťažká otázka, ku každému mám určitý vzťah, bez toho sa to robiť nedá. Ja sa v podstate ešte len chystám na niečo, čo chcem, aby bolo len moje. Už mám aj predstavu. Mal by to byť široký a pekne vybíjaný opasok,“ prezrádza ľudový remeselník z Čierneho Balogu.
Nijaká dizajnová moderna, iba tradícia
Koža mu učarovala na folklórnych slávnostiach. „Myslím, že to bolo vo Východnej. Tam som videl bič a ako ním plieskali. Doslova ma to pohltilo. A začal som s ich výrobou,“ hovorí 66-ročný Peter Blaha z Banskej Bystrice. Zručnosť v ľudovej umeleckej výrobe mu nechýbala. Už v mladom veku veľa času trávil v otcovej dielni, ktorý sa zameriaval najmä na spracovanie parožia a dreva. „Rád som sa pozeral, ako mu pod rukami v podstate z ničoho rastie niečo pekné. Aj som začal postupne vyrezávať. Keď som sa vrátil z vojenčiny, dal som sa na píšťalky a fujary,“ spomína na svoje začiatky.
Od bičov postupne prechádzal k ďalších koženým výtvorom. Pomohli mu rady majstrov na ľudových jarmokoch či folklórnych festivaloch. Pribudli opasky, remene, malé kapsičky a pastierske kapsy. „Snažil som sa dodržiavať tradíciu, ktorú nám zanechali naši predkovia. Nechcel som inovovať ani robiť nijakú dizajnovú modernu. Ide o tradičné remeslo – a toho sa držím,“ pokračuje ľudový výrobca.
Pracuje s dvoma druhmi hovädzej kože, ktoré si kupuje už vypracované. Volajú sa hladenica a mastenica. Prvá je zvrchu hladká, druhá mäkšia, pružnejšia, lepšie ohybná, vhodná najmä na biče.
Prvým koženým výrobkom bola pastierska kapsa. Pastierske motívy na hotové kapsy vytvára drevenými raznicami z hruškového dreva. Priloží ich na plochu a pritlačí lisom. Mokrá koža pod lisom postupne schne, čím sa vytvára plastická rezba. Raznice si vyrába Peter Blaha sám, dominujú valašské motívy zo stredného Slovenska, najmä z Podpoľania.
Ako mnoho iných folklórnych zvláštností v odeve, ktoré rozlišovali ľudí z rôznych regiónov, aj pastierska kapsa slúžila ako rozlišovací prvok. „Najširší, asi tak desaťcentimetrový remeň na kapse mohol mať výhradne bača. Valach musel mať vždy užší. Taká bola hierarchia,“ vysvetľuje.
Plieskanie bičom je umenie
Zrejme najbližší vzťah má Peter Blaha k bičom. Upútala ho nielen výroba, mimochodom, vskutku zložitá, ale aj ich zvuk. Akože by to vyzeralo, keby s nimi nevedel narábať! Plieskanie bičom je totiž umenie. Základ tvorí roztočenie, potom spätný trh ponad hlavu, pričom vzniká zvuk porovnateľný s nadzvukovou rýchlosťou.
„Učil som sa to sám. Nemal mi kto ukázať, ako na to. Iba som videl, ako to chlapi robia. Vyšiel som si na lúku, zobral bič a helmu z motorky na hlavu. Keď netrafíte, dosť to bolí,“ smeje sa. Najprv sa naučil jednu ranu, neskôr mu išli aj takzvané osmičky s nepretržitým pukaním.
Pukotanie bičov kedysi nebolo iba mládeneckým rozmarom. „Keď do dediny prišiel ráno obecný pastier, zaplieskal bičom. Silný zvuk počuli všetky gazdiné a hneď otvárali vráta a vyháňali dobytok na pašu. Večer dal tiež o sebe pastier vedieť zvukom biča a statok sa postupne vracal do svojich maštalí. Zvuky bičov bývali aj súčasťou voľakedajších tradičných obradov, napríklad pri vyháňaní stríg na Luciu alebo na fašiangy,“ dodáva ľudový výrobca Peter Blaha.
Popri výrobkoch z kože sa stále venuje aj ľudovým hudobným nástrojom, bačovskému riadu a najnovšie aj valaškám. Predvádza ich na trhoch a festivaloch doma i v zahraničí, majú ich aj múzeách. V roku 2007 reprezentoval Slovensko na Temža-festivale v Londýne. Skúsenosti odovzdáva deťom v školách, v spolupráci s Ústredím ľudovej umeleckej výroby robí detské kurzy.
Zo zákulisia remesla
Historici a etnológovia zastávajú názor, že kožušina a koža boli vôbec najstaršie materiály, ktoré človek využíval na obliekanie. Na spracovanie koží im slúžili kamenné a kostené nástroje. Mokrú surovú kožu si na odev upravili priamo na tele, čím dostala žiadaný tvar. Vyrábali z nej aj úžitkové predmety.
Remenárstvo
Prezentuje remeselnú výrobu úžitkových predmetov z kože, napríklad uzdy, chomúty, ohlávky, opraty, kanistry, biče alebo korbáče, ale aj súčasti mužského odevu ako opasky či krpce. Prvý remenársky cech vznikol na Slovensku v roku 1450 v Košiciach. Remenárske výrobky vyrábali v troch kvalitách. Popri majstrovských, často zdobených vyšívaním a vybíjaním, boli aj výrobky menej kvalitné, označené ako prostejšie a nakoniec najprostejšie. Prvý cech remenárov vznikol v Banskej Bystrici, neskôr v Bátovciach, Liptovskom Mikuláši, Hlohovci a v Piešťanoch.
Jedna z najdlhšie existujúcich remenárskych dielní, ktorá fungovala až do zoštátnenia v roku 1950, bola v Banskej Bystrici. Pracovala nepretržite tristo rokov. Výrobky z nej získali veľa ocenení aj na svetových výstavách a veľtrhoch. Jej posledný majster Štefan Muliczký robil pastierske opasky, kapsy pre folklórne skupiny. Veľa jeho výrobkov sa nachádza v divadelnej šatnici Matice slovenskej v Martine.
Brašnárstvo
Kožiarske výrobné odvetvie, ktoré sa oddelilo od remenárstva. V roku 1706 sa v cenníku remenárskych výrobkov v Banskej Bystrici uvádzajú medzi výrobkami aj tzv. vandrovné tanistry. Brašnárstvo vzniklo najmä v oblastiach s rozvinutým chovom dobytka. Pre potreby obyčajných ľudí remeselníci brašnári vyrábali kapsy, opasky, remene alebo krpce.
Kožušníctvo
Patrilo k najrozšírenejším remeslám na Slovensku. Doklad o košickom cechu pochádza z roku 1307. Patrónom kožušníkov je Svätý Ján Krstiteľ, ktorého zobrazovali odetého do zvieracích kožušín, s baránkom na pleciach a so zástavou s krížom. Kožušníci vyrábali kožušiny z oviec, jahniat, líšok, vlkov a medveďov. Zhotovovali z nich vrchné ošatenie, podšívky a pokrývky hlavy. Kožušníci šili vesty bez rukávov, kožuchy siahajúce po pás, po kolená aj rukavice.
Pre dedinských ľudí sa používali ovčie kožušiny v prírodnej farbe. Pre bohatších ich farbili. Kožuchy lemovali rôznofarebným prepletaním či vysekávaním. Niektorí majstri kožušiny vyšívali pestrofarebnou vlnou, hodvábom a bavlnou. V 70. rokoch 19. storočia sa v Liptovskom Mikuláši rozvinulo kožiarstvo a kožušnícke centrum. Kožušnícke družstvo bolo napríklad aj v Mošovciach, kde ženy kožuchy vyšívali.