Foto: Archív
Hoci som Hanu Gregorovú osobne nepoznala, veľa som sa o nej napočúvala. Z fotografií mi je zasa dôverne známa jej tvár s peknými líčkami a veľkými očami. Podobné mala aj jej dcéra Dagmar, s ktorou som sa neskôr stretla, a ktorá žila v Prahe. O Hane Gregorovej sa rozprávalo, že bola krásavica s bohémskymi sklonmi, ale to nebolo podstatné. Skôr ma zaujalo, o čo sa pokúšala. Vo svojich textoch vyzývala k zmenám a vyvolávala diskusie. Chcela dávať dovedna umelcov, aby spolu komunikovali, vyslovovali názory, podporovali moderné trendy. Vo vlastnej domácnosti organizovala večierky, ktoré sa podobali na parížske salóny. Hovorilo sa na nich o umení, spoznávali sa umelci navzájom a osmeľovali sa tam nové talenty. Bolo to intelektuálne semenište a Hana Gregorová jeho „gazdiná“. Na dobovej karikatúre je nakreslená ako madame Récamier (1777 – 1849), slávna parížska inšpirátorka, ktorá vo svojom salóne sústreďovala vybranú spoločnosť a výrazne ovplyvnila životný štýl svojej doby.
Vodu treba čeriť
Podľa toho, čo ľudia rozprávali, Hana Gregorová bola aj ako slovenská Gertrúda Steinová (hoci zjavom sa skôr blížila k Francúzke). Tá bola od Gregorovej staršia len asi o desať rokov a mala okolo seba takých umelcov ako Picasso, Cézanne, Hemingway či Fitzgerald. Chodili k nej na debaty. Akoby sa Hana Gregorová pokúšala tiež o niečo podobné. Pozývala k sebe slovenských aj českých umelcov, chcela, aby o sebe vedeli, aby sa vadili, bavili, skrátka, aby umenie žilo aj týmto spôsobom. Podobná komunikácia výborne okysličuje vzduch v spoločnosti.
Niektorí ľudia majú dar čeriť stojaté vody. Nasledovníčky má Gregorová napríklad v Jane Juráňovej či Etele Farkašovej, ktorá spája ľudí v oblasti literatúry, filozofie, aj neúnavná Verona Šikulová stále zdravo „buntoší“. Nemajú už, samozrejme, salóny, ale obháňajú stádočká. O dôležitosti týchto zapaľujúcich duší niet pochýb. Rozhýbu život, kombinujú, oplodňujú. Z individuálnej originality umelcov robia spoločenskú silu. Predstavujem si tak aj Hanu Gregorovú. Chcela čosi z toho slovenského potenciálu vytĺcť. A nemala malé ciele. Išlo jej najmä o zmenu postavenia žien, aby sa uvoľnili a mali nároky. Z Gregorovej som cítila, že to bude svetáčka a mestský typ. A aj sa to potvrdilo: Mala rada veľkomesto, veľa cestovala, porovnávala a vyjadrovala suverénne svoje názory. V Prahe bola ako doma. Poznala českých spisovateľov a pozývala ich na Slovensko. Jozef Gregor Tajovský vraj nemal zmysel pre literárny salón svojej ženy. Básnik Ján Smrek vyhlásil, že Tajovský radšej chodil medzi spisovateľov do viechy. Tomu rozumiem. Väčšina mužov by asi na takéto aktivity manželky žiarlila, ale zrejme to nebolo až také vážne, lebo salóny skrátka boli. Tajovský ich nezatrhol. A že sa cítil lepšie s kamarátmi vo vieche, to je tiež logické. Svoju ženu však určite obdivoval – veď pre jej „výstrednosť“ si ju vybral spomedzi mnohých ctiteliek. Tajovský zomrel v roku 1940, vdova sa potom odsťahovala do Prahy k dcére, kde žila do roku 1958. Pochovaná je vedľa muža v Tajove. Bola odvážnou autorkou, veľa pútavého sa napísalo o nej, cenné je však najmä to, že na trati k emancipácii, obrazne povedané, vystrelila zo štartovacej pištole.
Foto: Archív
Pozvanie z Feminy
Ako som už spomenula, spisovateľka Etela Farkašová tiež spája ľudí, a tak aj medzi slovenské prozaičky priviedla dcéru Tajovského a Hany Gregorovej Dagmar Gregorovú-Prášilovú. Dagmar vydala viacero kníh, napríklad korešpondenciu rodičov, ale v tom čase bol novinkou Gregorovský dom. Z textov je jasné, že u Gregorovcov ctili Masaryka a Štefánika, ich domácnosť mala vraj prvorepublikový ráz. Dagmar, ktorá sa narodila v roku 1916 v Budapešti a zomrela v roku 2004 v Prahe, vyštudovala pražské konzervatórium. V roku 1936 sa vydala za Vladimíra Prášila a zostala s ním žiť v Prahe. Keď som sa pýtala Etely Farkašovej, ako sa vlastne vtedy s Dagmar Prášilovou skontaktovali, rozhovorila sa: "Nespomínam si presne, ako prišlo k našim prvým kontaktom s pani Dagmar, viem však, že sme si vymenili niekoľko listov (ešte mám odloženú jej pražskú adresu Praha, Na vršku). Chystali sme prezentáciu knihy Gregorovský dom (vyšla v Prahe v roku 1995) na pôde bratislavskej mestskej knižnice. Dohovárala som sa s ňou v mene Klubu slovenských prozaičiek Femina, ktorý sme začiatkom 90. rokov založili spolu s Danielou Příhodovou, a v ktorom boli asi dve desiatky našich prozaičiek. Všetky sa na Dagmar Gregorovú-Prášilovú tešili a vzniklo z toho zaujímavé stretnutie. Pani Dagmar neformálne priblížila svoje detstvo, atmosféru v dome Gregorovcov, a, samozrejme, aj postavy oboch rodičov. Hovorila o svojom veľmi blízkom vzťahu k matke a o svojej vlastnej ceste k literatúre.“
Najradikálnejšia
V tejto súvislosti Etela Farkašová vystihla aj význam osobností typu Hany Gregorovej: "Osobne verím v silu vývinovej kontinuity, a teda aj vo význam literárnej tradície pre tvorbu ďalších generácií. (Podľa mojej obľúbenej Virginie Woolfovej bez tradície ženského písania si oveľa ťažšie preráža cestu každá ďalšia generácia spisovateliek. Ťažšie hľadá svoju identitu.) Pre mňa je dôležité, že sme mali „štvorlístok“ spisovateliek – Timravu, Terezu Vansovú, Elenu Maróthy-Šoltésovú (tá je mi najbližšia), Ľudmilu Podjavorinskú – aj Hanu Gregorovú. Všetky sa usilovali nazrieť zvnútra do ženského sveta. Najradikálnejšia bola v tomto ohľade Gregorová, ktorá veľmi kriticky zhodnotila situáciu slovenskej ženy. Vystupovala za právo žien na vzdelanie, za profesionálnu sebarealizáciu, za rovnoprávnosť vo verejnej i v súkromnej sfére. A tým vykročila za vtedajšie hranice konvencií. Treba povedať, že Gregorová nachádzala podporu u manžela Jozefa Gregora Tajovského, a to nielen vo svojich literárnych ambíciách, ale aj v ambíciách verejne sa angažovať za práva žien. Domnievam sa (napokon, svedčia o tom listy), že Tajovský nebol vždy nadšený Haninými postojmi, no hoci konzervatívnejší v náhľadoch na postavenie ženy, bol veľmi tolerantný. V hĺbke duše možno aj dával manželke horliacej za práva žien za pravdu.“
Farkašová sa zmienila aj o vzťahu slovenských feministiek ku Gregorovej: „Je teda celkom logické, že Záujmové združenie Aspekt otvorilo novú edíciu „čítaniek“ z tvorby starších slovenských autoriek práve výberom z diela tejto spisovateľky, a to pod názvom Slovenka pri knihe. Je to kniha, ku ktorej sa hodno vracať, pretože sprostredkúva nielen biograficky zaujímavé informácie o spisovateľke, ale aj dôležité dobové kontexty.“ A na záver ešte momentka z pamäti Etely Farkašovej: „Nedá mi nezmieniť, že som mala dávny vzťah (cez rodinné spomienky) ku Gregorovcom. Starohorská stará mama sa s nimi dobre poznala. Jej brata Adama (študoval na výtvarnej akadémii v Pešti, maľoval krásne obrazy) spodobil Tajovský, ešte ako študenta, v jednej zo svojich poviedok. A náhoda chcela, že starej mamina sestra sa po vydaji, aj s bratom Adamom, usadila v Bratislave, kde ich bezprostrednými susedmi boli Gregorovci. V rodine sa spomínalo, že ujo Adam neraz opravoval malej Dášenke bábiky, hrával sa s ňou, často sa rozprávali. Po viacerých desaťročiach som túto rodinnú spomienku pripomenula pani Dagmar Prášilovej počas prezentácie jej knihy v Bratislave, a bolo to milé rozpamätávanie.“
Hana Gregorová
Foto: Archív
- Narodila sa v Martine 30. 1. 1885 ako Lilgová v rodine farbiara modrotlače.
- V rokoch 1903 – 1906 hrala ochotnícke divadlo v Slovenskom spevokole v Martine. Účinkovala prevažne v hrách slovenských autorov. Hrala aj v rumunskom Nadlaku, kde Tajovský pracoval pár rokov v banke a venoval sa ochotníkom. Stvárnila napríklad postavu Matky v jeho rovnomennej hre, ktorú aj režíroval.
- V roku 1907 sa vydala za Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku. Neskôr sa usadili v Bratislave.
- Pracovala v osvete, v tlači, zaujímala sa o politický vývoj a riešila otázky postavenia žien. Podnecovala stretnutia spisovateľov.
- Preložila román Dáždnik sv. Petra od Kálmana Mikszátha, napísala knihy: Ženy, Môj svet, Pokorní ľudia, Slovenka pri krbe a knihe, Vlna duše, Svet je tak krásny, Čas nezastavíš, Cudzím dvorom či Rozprávočky z rádia.
- Po smrti manžela sa presťahovala k dcére Dagmar do Prahy. Zomrela vo veku 73 rokov v Prahe (1958), je pochovaná v Tajove.