Ester Plicková bývala v rozkošnom domčeku neďaleko Bratislavského hradu. Jej otec, historik Vladimír Plicka, ho kúpil, keď sa „osídľovala“ Mudroňova ulica. Domček bol skromný, viedol k nemu dlhý chodník cez záhradu. Tú mala veľmi rada. Ukazovala mi kríky nočných dám, kvetov, ktoré sa otvárali iba v noci. Namnožila mahóniu. Pridávala historky o udatnom kocúrovi, ktorý sa v záhrade zdržiaval iba prechodne, ale Ester mu ošetrovala rany z bitiek a dávala mu jedlo.
Všetko menila na príbehy
O všetkom vedela veľmi vtipne rozprávať. Na verande domu pokračovala príbehmi muškátov, ktoré pestovala, príbehmi rôznych keramických džbánov, tanierov a plastík, ktoré tam tiež stáli. Samozrejme, dominovali tie z jej obľúbených Pozdišoviec. Tu bol aj telefón, pevná linka, ktorá bola jej pupočnou šnúrou spájajúcou ju s množstvom priateľov a spolupracovníkov. Nasledovala izba, ktorá bola obývačkou, spálňou, pracovňou a archívom. Bolo v nej množstvo rukopisov, kníh, fasciklov, škatúľ s fotografiami, filmami, stohy listov, novín, časopisov a, samozrejme, zasa keramika, obrazy slovenských výtvarníkov, výšivky. Skrátka – čarovné prostredie. A uprostred konferenčný stolík, pri ktorom sa sedelo.
Ale ešte radšej prijímala Ester hostí na verande. Mala prvorepublikovú výchovu, takže stôl bol vkusný a podľa bontónu. Pohostenie jednoduché, lebo kuchyni Ester veľmi neholdovala. Napríklad pohár z rôznych jogurtov s ovocím. A k tomu, čo ponúkala, mala vždy historku. Všetko menila na príbehy. Raz sa mi zdôverila, že chcela byť spisovateľkou, ale štylizovanie príbehov jej nešlo, a tak radšej začala príbehy vytvárať z toho, čo jej život – ako etnologičke a fotografke – poskytol.
Je z toho vlastne jeden veľký román. Z toho románu som sa veľmi veľa dozvedela. Lepšie som spoznala slovenskú umeleckú scénu ešte pred nástupom mojej generácie, spoznala som však aj slovenských hrnčiarov, rybárov od Dunaja, rôznych remeselníkov. Uviedla ma do starej Banskej Štiavnice, no a hlavné – do rodiny Plickovcov. Často citovala strýka Karla Plicku, svojho otca historika, rozprávala o rodine, ktorá bola klasickým produktom historického vývoja na našom teritóriu. Vyskytovala sa tam Viedeň, Praha, Bratislava, Budapešť, Pozdišovce, Štiavnica, Jadran… Rôzne dedinky, rôzni ľudkovia. Bola to ohromná živá spleť aktérov udalostí, čo sa tu diali. O všetkom rozprávala s veľkou vášňou a optimizmom.
Zachraňovala Štiavnicu
Keď si k tomu človek pozeral jej clivé fotografie Dunaja, veselé knihy o hrnčiarstve, čarovné pohľady na slovenské salaše, o detailoch slovenskej architektúry, tak bol nasýtený zmysluplnosťou a múdrosťou ľudskej existencie. Stále zreteľnejšie sa s odstupom času ukazuje, čo Ester Plicková vytvorila. Dnes je všetko ako v mixéri, doba zdanlivého chaosu, ale to sa len utriasajú naše nové udalosti a skúsenosti. Raz z toho mixéra dejín vypadne pár večných hodnôt a dielo Ester Plickovej medzi nimi.
S Ester Plickovou som sa spoznala pri novinárskej práci. Spolu sme cestovali do Banskej Štiavnice. Štiavnica vtedy chátrala, hrozilo, že spadne a Ester bola z toho na nervy. Vymysleli sme teda cyklus článkov Dlaň na mestečku, ktorý vychádzal v Novom slove. Bdeli sme nad osudmi vzácneho mesta, k problematike sme sa stále vracali. Medzi Štiavnicou a redakciou vznikol kamarátsky vzťah a myslím si, že niečo sme aj zachránili alebo aspoň uchránili.
Ester mala v Štiavnici, samozrejme, plno známych a ja som sa tam udomácnila spolu s ňou. Absolvovali sme aj cestu po hrnčiarskych centrách, boli sme v Pozdišovciach, pozoznamovala ma s majstrami, rôznymi zaujímavými ľuďmi v teréne. Starčekovia s vekom vymodelovanými tvárami, sebavedomí remeselníci, múdri, mierni a veselí. Videli sme ich dielničky, bane, náleziská keramickej hliny, zbierky keramiky, pristavovali sme sa pri kostolíkoch, kaplnkách, v múzeách. Slovensko s ňou bolo úžasné a veľkolepé! Fakt pupok sveta.
Milovala dlhé telefonáty
Ester Plicková bola veľmi dôsledná a nikdy nestrácala optimizmus. Ešte k osemdesiatke som s ňou robila rozhovor aj o tom, ako miznú motívy, ktoré fotila. Mala však ešte plány. No o tri roky zomrela. Odpadla na spomínanej verandičke. Písala som nekrológ: „O smrti fotografky a etnologičky Ester Plickovej sa aj jej najbližší priatelia dozvedeli až oneskorene. Zomrela údajne 26. novembra 2011. Odpadnutú so zlomeninou ju našiel pán, ktorý jej pomáhal okolo domu, a v zúboženom stave ju dopravil do nemocnice. Odtiaľ sa už nevrátila.
Ester Plicková žila na atraktívnom mieste, vo vilovej štvrti, a na jej domček si brúsila zuby aj domová mafia – ako je známe Ester Plicková bola jednou z tých, ktorým podvodníci (skoro) ukradli strechu nad hlavou. Ani tieto peripetie ju nezlomili – nestratila optimizmus a záujem o dianie. Hoci v poslednom čase už skoro nevychádzala, bola v spojení s „celým Slovenskom“.
Jej životnou potrebou bol telefón, milovaná pevná linka, cez ktorú sa zhovárala s priateľmi, vybavovala úradné veci, dohovárala si doktorov, sťažovala sa. Niektoré telefonáty s ňou boli riadne dlhé, ale nikdy nie nudné. Mala svieži hlas a o všetkom vedela. Informácie dávala do súvislostí, ktoré boli fundované a ktoré obsiahli obrovský časový oblúk. Ester Plicková vedela rozpoznať hodnotu a rada veci glosovala. Často s humorom, čím naznačovala, že každá komplikácia sa dá riešiť. Nič nevidela tragicky. Ani vlastný osud. Otázke, či sa nebojí sama v dome, ktorý stál v záhrade, ďaleko od cesty a susedov, sa len začudovala.
Bola odvážna. Vnútornú silu a suverenitu jej dávala aj jej kultivovanosť – bola taká ,napechovaná‘ zážitkami, fotografiami, keramikou, zaujímavými ľuďmi, že sa musela cítiť nepremožiteľná. Jej zbrane boli argumenty a originálne videnie. Svedčí o tom jej tvorba, ktorá je dnes už legendárnym svedectvom.“
A ešte jedna – z dnešného hľadiska – zaujímavosť: O Ester Plickovej je známe, že sa priatelila s oboma manželkami Gustáva Husáka – Magdou Lokvencovou aj Vierou Husákovou. Niekomu to môže vŕtať v hlave – prečo aj, aj? No to už je otázka do životopisného románu o nej, ja by som tento fakt využila len na priblíženie situácie na Slovensku v zložitom minulom storočí a aj dnes: Politika ľudí rozdeľuje, kultúra zbližuje.
Ester o fotení so strýkom Karlom Plickom
Mala som osemnásť a počas prázdnin som sprevádzala strýka pri fotografovaní Bratislavy a jej okolia. Bola to pre mňa ozajstná vysoká škola fotokumštu i s jeho nevyhnutnými praktickými základmi. Horlivo som pomáhala nosiť ťažké statívy, veľké kabely napratané aparátmi podivuhodnej konštrukcie, vymeniteľnými objektívmi, farebnými filtrami, slnečnými clonami…
Merala som a nastavovala expozičné časy, zapisovala všetky údaje, viedla denník. Komplikovaný technický výstroj sme si pokojne, bez obáv rozložili kdekoľvek, i na zemi na textilnej podložke. Kým sme trpezlivo čakali na najvhodnejšie plastické osvetlenie architektúry, mnohí známi, ktorí išli okolo, nás srdečne zdravili.
Bolo to po skončení vojny, vtedy prvý dekan novozaloženej Filmovej fakulty Akadémie múzických umení začal pracovať na veľkoformátovom diele Slovensko vo fotografii. Pre mňa bolo objavné, ako veľký majster fotografie hľadá a vyberá motív, ako pristupuje k jeho precítenému premietnutiu na matnicu aparátu.
Postupne som vnikala do tajomstva priebehu tvorby fotografického obrazu. Neraz sme sa za nevšednými zábermi štverali na neprístupné miesta vysoko do povál alebo podkrovných bytov, odkiaľ sme videli vskutku neznámu tvár mesta. Rada som s ním cestovala aj mimo Bratislavy. V mnohých oblastiach vidieka bola ešte v plnom rozkvete tradičná ľudová kultúra, súčasť každodenného života. Vznikla z toho kniha Slovensko vo fotografii Karla Plicku s úvodným slovom Laca Novomeského.
Ester Plicková
Narodila sa 2. júla 1928 v Bratislave, vyštudovala FiF UK, pracovala v Slovenskom národnom múzeu, potom v Národopisnom ústave SAV (1955 – 1989). Ako umelecká fotografka vydala niekoľko publikácií (napr. Banská Štiavnica, Maľované salaše, Dunaj v Československu, Pozdišovské hrnčiarstvo, Krása hliny, Jadran) a fotografie aj vystavovala. Patrila do známej rodiny Plickovcov – jej otec bol historik Vladimír Plicka a strýkom fotograf a filmár Karel Plicka.