Keby Husák sklamal, Brežnev mal v zálohe asi aj Biľaka

Denník Pravda prináša seriál s názvom Tajné správy CIA o Československu. Opiera sa o odtajnené správy americkej tajnej služby, ktoré zostavovala od začiatku roku 1968 až do obdobia, keď v Moskve vládol Michail Gorbačov. Dnes zverejňujeme tretiu časť seriálu.

28.08.2018 07:00
Leonid Brežnev, Foto:
Na archívnej snímke obyvateľka Moskvy kráča okolo veľkoplošného portrétu Leonida Brežneva.
debata (45)

Brežnev žiadal priveľa

Okupácia Československa 21. augusta 1968 neprekvapila Američanov, pretože už začiatkom júla analytici CIA usúdili, že štáty Varšavskej zmluvy pravdepodobne zasiahnu vojensky. Stále však vtedy ešte existovala nádej, že Sovietsky zväz sa nakoniec neuchýli k použitiu sily.

Možnosť sa naskytla na prelome júla a augusta, keď v Čiernej nad Tisou štyri dni rokovali delegácie Alexandra Dubčeka a šéfa Kremľa Leonida Brežneva. Keď následne CIA vypracovala správu, posťažovala sa síce na nedostatok spoľahlivých informácií, ale podarilo sa jej celkom dobre vystihnúť, čo sa odohralo od 29. júla do 1. augusta. "Prvý deň alebo prvé dva dni bola zrejme slabá snaha z obidvoch strán urovnať spor.“ Americkej tajnej službe pritom nebolo jasné, či československé návrhy predstavoval Sovietom hlavne Dubček ako šéf komunistickej strany, alebo prezident Ludvík Svoboda.

Zo zistení CIA vyplývalo, že Brežnev začal hovoriť ostrým tónom a v úvode predostrel požiadavky, ktoré československí zástupcovia svorne odmietali: „Moskovská delegácia od nich chcela, aby súhlasili so spoločnou sovietsko-československou obranou ich západných hraníc, s obnovením cenzúry tlače, odstránením viacerých reformných členov vedenia strany, aby udržali na uzde nekomunistické partaje v Národnom fronte a potlačili údajné kontrarevolučné organizácie.“

Podľa CIA ďalší priebeh rokovaní ovplyvnil Svoboda, ktorý primal Brežneva k miernejšiemu tónu. „Pripomenul Sovietom, ako viackrát poslúžil spoločnej veci a pohrozil, že abdikuje, ak sa nedosiahne dohoda.“ Svoboda, ktorý bol z pohľadu Moskvy uznávaný armádny generál, zrejme narážal na svoj boj proti nacistom, keď sa vydal až z Buzuluku do Prahy, a že bol ministrom obrany vo februári 1948, keď v Československu došlo ku komunistickému prevratu.

Ústupky a čo ďalej?

Postup Brežneva sa podľa CIA usilovali ovplyvniť prinajmenšom tri socialistické štáty. Dva stáli po boku Dubčeka, tretí bol dôrazne proti nemu. „Sovietska delegácia údajne dostala listy z Rumunska a Juhoslávie s varovaním pred hrozbami vojenskej intervencie.“ Naopak, vodca komunistického východného Nemecka žiadal, aby Moskovčania takpovediac neohli čepeľ noža ani o milimeter: „Walter Ulbricht im telefonoval, aby povedal, že je proti kompromisu.“

Obe delegácie nakoniec vydali spoločné komuniké 1. júla. Obsah bol nekonkrétny. Podstatné boli ústne dohody. Československé vedenie malo prisľúbiť, že si posvieti už na bezbrehú slobodu prejavu, vymení vo vedení KSČ niektorých ľudí, ktorí zvlášť Brežnevovi ležali v žalúdku, pozrie sa aj na činnosť niektorých organizácií. Moskva si zjavne vykladala Dubčekove slovné garancie tak, ako keby ich podpísal na papieri vlastnou krvou. Mimochodom, podľa CIA jediným Čechoslovákom, ktorému sa ústupky nepozdávali, bol šéf diplomacie Jiří Hájek.

Následne sa obe delegácie ešte stretli v Bratislave. Niektorým pozorovateľom sa zdalo, že sa darí obrusovať hrany, ale Brežnev, ktorý odcestoval domov 3. augusta, neskôr videl, že Dubček otáľa plniť to, k čomu sa ústne zaviazal.

Ako ticho pred búrkou

Keď sa Brežnev vrátil do Moskvy, nič nenasvedčovalo, že by sa čoskoro mohli rozhýbať státisíce vojakov, aby prekročili hranice Československa. CIA to konštatovala ako holý fakt v správe z 21. augusta, keď v deň okupácie hodnotila aj dianie posledných týždňov.

Sovietske politbyro nezvolalo ústredný výbor strany, aby informovalo o rokovaniach, ale iba vydalo stručné komuniké, podľa ktorého vo všeobecnosti boli stretnutia dobrou prácou.

„Sovietski lídri odišli dovolenkovať, sovietska tlač ustúpila od útočenia na Československo,“ uviedla CIA s tým, že dubčekovci mohli mať pocit úľavy. V skutočnosti neporozumeli, že keď im Brežnev podal ruku pred odchodom, lúčil sa s nimi s ultimátom. „Čo sa udialo v Československu v krátkom časovom rozpätí, dokázalo, že Čechoslováci nepochopili, že Čierna nad Tisou znamená, že by mali zaradiť spiatočku reformného hnutia,“ upozornila CIA.

Tajná služba si položila otázku (aj keď už v skoršej správe 12. júla výrazne pripúšťala inváziu), ako je možné, že tak pomerne rýchlo od Dubčekových sľubov vojská Varšavskej zmluvy vtrhli do Československa. „Nie je pravdepodobné, že by Sovieti – aj keby vytrvalo podceňovali silu reformného ducha – očakávali, že Dubček urobí zázraky v priebehu troch týždňov. Aj keby im to sľúbil, nebola šanca, aby to splnil,“ uviedla CIA s poznámkou, že aké sú preto dôvody vojenskej intervencie?

Asi pomalší ako slimák

Prípravy možnej invázie sa začali v Moskve už asi niekedy v apríli 1968, najneskôr v máji. Nič prekvapujúce, pretože vojenskí plánovači mali úlohu vypracovať plán obsadenia nie jedného veľkého mesta, ale celého štátu.

Tajná služba USA dospela k názoru, že k vpádu 21. augusta viedlo viacero faktov. Východoeurópski komunistickí spojenci Brežneva už stratili trpezlivosť s Dubčekom a tlačili na vyslanie vojsk (zapojili sa potom Poľsko, východné Nemecko, Maďarsko a Bulharsko). Zároveň v Moskve asi získalo prevahu politické krídlo, ktoré sa jednoznačne prihováralo za použitie sily. (CIA sa nazdávala, že Sovieti neprišli do Čiernej nad Tisou jednotní, pokiaľ išlo o možnosti najtvrdšieho riešenia.)

Pochopiteľne, že veľa zohralo to (možno najviac), že aj keď sa od Dubčeka nedali čakať rýchle zázraky, prakticky od začiatku augusta neurobil nič, čo by Brežnevovi bolo po vôli. CIA poukázala na to, že človek, ktorý sa stal symbolom Pražskej jari, ustupoval tak, že sa to takpovediac nedá prirovnať k inému ako k slimačiemu tempu: „Dubček počas krátkeho obdobia, ktoré mal, aby zabezpečil nespochybniteľné dominantné postavenie KSČ, o tom nepresvedčil. Médiá fungovali nepoddajne, vzdorovito, nebol nijaký náznak, že nekomunistické elementy sú prinútené zaliezť do diery.“

Do mozaiky obáv v Moskve podľa CIA pridali aj dve návštevy v Československu po Brežnevovom návrate 3. augusta z Bratislavy. Do Prahy prišli socialistickí lídri Juhoslávie a Rumunska – dvoch krajín, ktoré sa vtedy nemienili riadiť iba podľa príkazov Kremľa, čo naznačovalo, že ďalší východoeurópsky štát nebude oddaný sluha Sovietskeho zväzu.

Udalosti po intervencii

Krátko po invázii musela Dubčekova delegácia súhlasiť s ponižujúcim Moskovským protokolom, ktorý svojím obsahom bol vlastne hrobárom obrodného procesu Pražskej jari. Dubček zostal na čele KSČ, ale ako donútený k faktickej kapitulácii postupne strácal podporu domácej verejnosti a zároveň začali mať prevahu komunistickí dogmatici spolu s tými, čo prevracali kabát. Vrátane jeho neskoršieho nástupcu Gustáva Husáka, ktorý sa predtým zaprisahával, že Dubčeka nikdy nezradí.

Dubček, ktorý sa až do poslednej chvíle nazdával, že reči o možnej invázii sú hra na jeho nervy a nástroj vydierania, si začal rýchlo uvedomovať, že jeho dni pri moci sú spočítané. CIA v správe z novembra 1968 napísala, že verejne tvrdí, že by chcel zostať na čele KSČ, ale v súkromí sa vyjadril, že vo funkcii mu umožnia zotrvať maximálne dva alebo tri mesiace. Americkí spravodajcovia správne odhadli, že Husák má najväčšiu šancu, aby ho nahradil. Skutočnosťou sa to stalo v polovici apríla 1969.

Náhrobok Gustáva Husáka, ktorý je pochovaný v... Foto: SITA, Diana Černáková
Gustáv Husák, náhrobok Náhrobok Gustáva Husáka, ktorý je pochovaný v rodnej Bratislave (narodil sa v Dúbravke).

Dubček bol potom predseda federálneho parlamentu. Husák, ktorý bol politický intrigán a v prvom rade sa pozeral na vlastné záujmy, ho prinútil, aby v auguste 1969 podpísal takzvaný obuškový zákon (hoci zaň nehlasoval), umožňujúci perzekúciu demonštrantov po prvom výročí okupácie. Dubčeka – z toho dôvodu čoraz menej populárneho – potom mohol poľahky odstrániť z čela parlamentu a aj sa postarať o jeho vylúčenie z predsedníctva strany. Začala sa takzvaná normalizácia, čiže proces, ktorý vracal Československo do pevného zovretia v náručí sovietskych záujmov.

Brežnev si vážil Husáka, ale istotu mu nedal

Keď CIA hodnotila prvé mesiace Husáka na čele KSČ, uviedla, že je vzdelaný, dynamický, sofistikovaný, brilantný politický taktik a zároveň jeden z najviac kontroverzných ľudí v československej politike za posledných 20 rokov. „Stal sa prvým intelektuálom od čias Vladimíra Lenina, ktorý v Európe vedie komunistickú stranu.“ (Husák vyštudoval právo.) CIA podľa svojich zdrojov uviedla, že Husák zaujal Brežneva v Moskve, kde bol členom československého vedenia po invázii, keď sa podpisoval protokol likvidujúci Pražskú jar.

Vystupoval energicky a presvedčivo. Bolo treba, aby úplne obrátil kabát, čo sa aj nakoniec stalo. Sovieti potom vycítili, že Husák je správny komunista, ktorý môže dať veci do poriadku podľa ich predstáv.

Tomuto karieristovi podľa CIA pritom Brežnev ponúkal odmenu za vernosť. Aj sa jej rýchlo dočkal. Urýchlene uskutočniť plán federalizácie, ktorú Husák vehementne podporoval. Realitou sa to stalo 1. januára 1969, keď oficiálne začal fungovať štátny útvar dvoch socialistických republík – českej a slovenskej.

O necelé tri mesiace, ako jasne naznačila CIA, nahrali Husákovi do kariet násilnosti v Prahe. Československí hokejisti zvíťazili nad sovietskymi aj v druhom zápase na šampionáte vo Švédsku. Na Václavskom námestí sa zhromaždilo niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorí výhru považovali za symbolickú odplatu za okupáciu.

Pred pražskou pobočkou sovietskych aerolínií Aeroflot vypukli výtržnosti, ktoré viedli až k jej demolovaniu. Veľa demonštrantov sa pridalo k provokatérom, ktorí začali s ničením. Bol to dôkaz, že československé vedenie stále nemá situáciu vo vlastných rukách. „Rusi zrejme potom žiadali politické odstránenie Dubčeka a vytvorenie nového vedenia, ktoré bude mať účinnú kontrolu nad obyvateľmi. Existujú náznaky, že Moskva pohrozila vyslaním ďalších vojakov v prípade, že sa neurobia zmeny,“ napísala CIA.

Husák podľa Američanov využil situáciu – vo vedení strany našiel dostatočnú podporu, aby nahradil Dubčeka. Dočkal sa 17. apríla, keď ho za nového šéfa KSČ odobrila jednoznačná väčšina členov ústredného výboru strany.

Nemohol sa však asi zatiaľ spoliehať na absolútnu podporu Brežneva. „Sovieti mu zrejme poskytli podmienečnú podporu, odkedy ho považujú za najsilnejšieho predáka medzi komunistami v Prahe,“ usúdila CIA.

Indra alebo Biľak

Moskva – ešte stále nervózna z protisovietskych nálad v Československu – bola zvedavá, ako si Husák poradí. Postavil sa na čelo normalizácie, ale otázne bolo, či jej výsledky budú Brežnevovi úplne po chuti.

Podľa CIA sa v Kremli pohrávali s myšlienkou, že keby Husák postupoval nejako umiernene, potom bude potrebné nahradiť ho niekým z tvrdej línie strany. Američania predpokladali, že v takom prípade by do úvahy prichádzal niekto z hŕstky fanatických dogmatikov, ktorí podpísali pozývací list dožadujúci sa invázie. CIA dávala najväčšiu šancu Aloisovi Indrovi, získal silné postavenie v úzkom vedení KSČ. Keby Husák sklamal Brežneva, Moskva mala mať v zálohe aj Vasila Biľaka, o ktorom sa vedelo, že sa s Husákom vzájomne nenávidia.

Husák to ustál, Brežneva uspokojil, lebo sa stal tvrdým normalizátorom. Degradoval dubčekovcov, zo zamestnania boli vyhadzovaní ľudia, ktorí nesúhlasili s okupáciou. Mohlo to však dopadnúť oveľa horšie. V prípade, že by sa dostal k moci Indra alebo Biľak. Nedá sa totiž vylúčiť, že títo fanatici stalinistického zmýšľania by radi stavali šibenice, alebo by sa prinajmenšom postarali o doživotné či dlhoročné tresty pre takzvaných kontrarevoluci­onárov.

Husák – napriek tomu, že vydýchol silný, zničujúci mráz na výhonky Pražskej jari – nezašiel do extrému. „Neexistujú sily ani vo vedení KSČ, ani v ústrednom výbore, ktoré by sa usilovali o návrat päťdesiatych rokov. Naša strana sa nezníži k vykonštruovaným súdnym procesom,“ vyhlásil koncom januára 1969, čo si všimla aj správa CIA.

Týmto slovám (aj keď určite nehovoril v mene signatárov pozývacieho listu) sa nespreneveril. Možno preto, že na vlastnej koži pocítil hrôzu zákernosti. V roku 1954 ho totiž súdili v takzvanom procese s buržoáznymi nacionalistami. Súd mu vymeral doživotný trest. (V roku 1960 sa dostal na slobodu po rozsiahlej prezidentskej amnestii a neskôr ho rehabilitovali.)

Ako CIA videla Husáka, Indru a Biľaka

Gustáv Husák

V prvom rade mal záujem udržať sa pri moci, čomu podriadil svoje rozhodnutia. V politike mu išlo o štyri veci. Zjednotiť komunistickú stranu a obnoviť jej vedúcu úlohu v spoločnosti.

Vytvoriť a zachovať účinný systém kontroly nad obyvateľstvom a nad spoločenskými organizáciami. Zabrániť rušivému vplyvu takzvaných antisocialistov (pretrvávajúcich sympatizantov Alexandra Dubčeka). Znovu získať dôveru lídrov štátov, ktoré v auguste 1968 poslali vojská do Československa a ďalších socialistických spojencov. Napriek tomu si nemohol byť istý bezhraničnou podporou z Moskvy, lebo proces komunistickej normalizácie ešte zďaleka nebol dokončený.

Alois Indra

Jeden zo signatárov pozývacieho listu, ktorým Moskva zdôvodňovala takzvanú bratskú internacionálnu pomoc spojenú s vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. Mal byť jedným z mála tých, čo sa v predstihu dozvedeli o chystanej okupácii Československa. Keby sa po Dubčekovom politickom páde Leonidovi Brežnevovi nepozdávali Husákove kroky, pravdepodobne by ho chcel na čele KSČ nahradiť Indrom. Keď sa robili personálne zmeny, podarilo sa mu presadiť do vlády viacerých predstaviteľov tvrdej línie. Stal sa členom predsedníctva ÚV KSČ, kde mohol silnejšie dýchať na krk Husákovi.

Vasiľ Biľak

Podobne fanatický stúpenec stalinistických manierov ako Indra. Tiež by sa s ním dalo rátať ako s prípadným náhradníkom za Husáka, keby ten dostatočne nesplnil Brežnevove očakávania. Zvlášť v komunistických kruhoch na Slovensku sa snažil posilňovať si pozíciu na úkor Husáka, s ktorým sa vzájomne neznášali. Biľak si v Prahe upevnil postavenie tým, že sa stal členom predsedníctva rovnako ako Indra a dohliadal na zahraničné záležitosti. Šéfom diplomacie bol umiernený Ján Marko, ale v skutočnosti nemal vplyv na politické veci.

© Autorské práva vyhradené

45 debata chyba
Viac na túto tému: #Vasil Biľak #Gustáv Husák #Leonid Brežnev #Tajné správy CIA o Československu #Alois Indra