„Dobrý deň, ujo“. Starý muž neodzdravil. V kovových klieštiskách držal čosi rozpálené a kutral s tým v rozžeravenom uhlí. „Čo to bude?“ neudržal zvedavosť Igor. „ Áále, tetka Šomodička si dala ukuť motyku,“ prehodil Havrila. Bolo na ňom vidieť, že výroba motyky ho očividne nebaví.
„Aj my doma máme takú od vás,“ pridal sa David. Kováč vytiahol kus prskajúceho železa z ohňa. Položil ho nabok, až teraz sa na nich pozrel. Stáli pred ním, ešte zadychčaní z krkolomnej jazdy. Z krátkych nohavíc im vykúkali nohy. Tenké, plné škrabancov a modrín. Cez prázdniny nie často umývané. Na tričkách mali akési obrázky, ručne načarbané, na krku zavesené praky – šlajdre. Davida a Jana poznal dobre. S ich starými otcami robil kedysi na štreke, stavali železnicu. Igora nepoznal, prisťahoval sa s rodičmi kdesi od Žarnovice.
„Sopľoši, čo tu hľadáte?“ „Ujo, pomôžte nám dostať z týchto ložísk guľôčky, vraj to dokážete.“ David stiahol z pleca plátennú tašku a vysypal pred neho na zem zamastené oceľové ložiská. „ Načože vám budú oceľovky?“ vyzvedá, pozerajúc sa pritom na hovorcu tejto ufúľanej, no milej trojice. „Guľôčky budeme strieľať zo šlajdier,“ odvážil sa inak stále mĺkvy Jano. "Rodičia vám o tom vedia?“ „No jasne,“ presviedčal Igor. Kováč sa usmial nad bleskovou odpoveďou. Sprisahanecky žmurkol. Na ozrutnej nákove začal ložiská jedno po druhom roztĺkať ťažkým kladivom.
Guľôčky vypadávali na zem. Zhypnotizovaní ich množstvom si ich chlapci chamtivo pchali do kožených vrecúšok. „Tak, a je to,“ vyfúkol zhrbený majster. Otočil sa od nákovy, ale to už chlapčiská naskakovali na bicykle. „Ďakujeméé,“ nieslo sa dvorom pred vyhňou. Ledabolo im zamával. Nedokončenú motyku vložil späť do rozpálených útrob pece.
***
„Mamáá, idem von!“ oznamoval David, stojac na schodoch pred verandou. Mamu zazrel v hornej časti záhrady, čosi okopáva. „Nebuď dlho, príď na obed!“ zakývala mu s láskavou výstrahou. Igor a Jano čakali pred domom, do dvora nešli. Kamarátova mama by ich istotne niečím zamestnala. Je síce pravda, že za pomoc im vždy dala nejakú dobrotu, no dnes majú naponáhlo.
Idú na tajnú misiu. „Čaute, ideme?“ čakajúca dvojica prikývla. Traja kamaráti, vyzbrojení šlajdrami, na hlavách hompáľajúce sa nemecké prilby z vojny. Vysnorili ich na povale hasičskej zbrojnice. Z opaskov im viseli miešky na hlinené guľôčky. Teraz ich však majú naplnené guľkami z ocele.
Prikrčení sa zakrádali okrajom záhrady, za chrbtom okopávajúcej ženy. Domáca ich teraz vidieť nemôže. Podliezli drevený plot s bielymi nápismi – Moskva 1 500 km! – Bratia choďte domov! – Dubček Svoboda to je naša sl…da! Niektoré sa už nedali prečítať, ktosi ich znovu pretrel vápnom. Takmer nehlučne prebehli cez cestu a zaľahli do priekopy.
„Mali by už ísť. Vždy o tomto čase tadiaľto prechádzajú,“ uvažoval nahlas Jano. Oteplilo sa, začína byť až dusno. Chlapci čupia v jarku, v rukách zvierajú praky. Potia sa. Igor si všimol, ako sa Janovi chvejú ruky a čudne klipká očami. David sústredene pozeral na cestu. Občas si sfúkol z konca nosa kropaj potu. Čo to len vymyslel. „ Bože, len aby nás nechytili.“
„Idú!“ Zdola spoza zákruty zaburácali motory, sprevádzané odporným škripotom železa. Prvý tank sa objavil skoro pred nimi. Za nim druhý, tretí, štvrtý… David vložil guľôčku do praku. Natiahol gumu, ako len vládal, zamieril do otvoreného poklopu prvého obrnenca. Vystrelil. Precítil to aj telom. Niečo v útrobách tej oceľovej kraksne zasiahol.
***
Sivozelená hromada železa zastavila, za ňou aj ostatné. Poklopy sa zabuchli, motory onemeli. „Gźźźźźź, gźźźźźź,“ točiace sa veže tankov začali kanónmi zlovestne prehľadávať okolie.
Z prvého vyskočili hneď traja, v rukách im hrozivo trčali zbrane. Po niekoľkých skokoch zastavili nad úkrytom odvážlivcov. Chvíľu nechápu, čo vidia, na to nezabudnú. Na dne jamy ležia tri práčatá v prilbách s vyblednutou ríšskou orlicou. Jano s Igorom prudko vyrazili von. Chceli sa ukryť v blízkych kríkoch. Nestihli. Dvaja ozbrojenci ich zdrapli za tričká. Odhalení vzbúrenci mávali rukami, kopali, nedobrovoľne sa vzdávali presile.
Strelec sa postavil len pomaly. Tankista ho ihneď surovo schmatol za tenký krk. „Ty striľál?“ Vinník nevýrazne prikývol. Cudzinec mu bolestivo vyšklbol prak z ruky. Pokúšal sa ho zlomiť. V zaolejovaných ručiskách ho ohýbal, krútil a čudne pri tom fučal. Napokon ho s nevôľou šmaril do kríkov. Gumipuška z jaseňového dreva a od brata odolala.
Medzitým z predného tanku vytiahli muža. Posadili ho na okraj cesty. Po tvári mu tiekla krv, niečo kričal, asi nadával. Dostal to. V tom ju zbadal. Mama! V otcových gumákoch balansujúc – neohrabane bežala hore cestou.
„Pusť ho, ty sviňa!“ Nad hlavou výstražne mávala motykou. Lapajúc po dychu dobehla k nim. Zoči-voči statnému chlapovi zopakovala už menej nástojčivo: „Pusť mi syna. Choď domov, Ivan.“ Obaja sa na seba skúmavo pozerali. On na motyku, mama na samopal. V augustovej spare všetci napätím zmeraveli.
Dôstojník v zaprášenej kombinéze napokon povolil zovretie a neohrabane posotil Davida k mame. Postavil sa pred kolónu, prenikavým hlasom svojim spolupútnikom čosi zakričal. Chlapi naskákali do mašín, ten zranený vliezol tiež. Stroje sa so sipotom postupne prebudili. V čiernosivom dyme, čudne sa natriasajúc po starej asfaltke, sa stratili kdesi v kopcoch. Kto vie. Možno aj u nich vedia, že keď Pán Boh dá, aj motyka vystrelí.