Dráma v Džibutsku

31.08.2018 08:00
Džibuti
Džibuti okolo roku 1940. Autor:

Zrejme najviac ignorovanou kapitolou druhej svetovej vojny sú udalosti v rokoch 1940 až 1943, ktoré sa odohrávali vo Francúzskom Somálsku - dnešnom Džibutsku. Je to aj trochu zvláštne, pretože úzko súviseli s bojovými operáciami v Britskom Somálsku a Talianskej Východnej Afrike, o ktorých isté povedomie predsa len je. Tento text je zrejme prvým opisom udalostí v Džibutsku počas druhej svetovej vojny v slovenčine.

Druhá svetová vojna bola globálnym konfliktom. Okrem hlavných bojísk v Európe, Severnej Afrike, Tichomorí a vo Východnej Ázii mala aj viacero dnes už takmer zabudnutých kampaní v rôznych exotických lokalitách: Sýria, Irán, Irak, Východná Afrika, Madagaskar, no aj Senegal, Gabon, Čad, Réunion, Grónsko…

Všade tam bojovali a zomierali vojaci a civilisti. Smrť je rovnaká v ruinách Stalingradu ako v etiópskych horách, a zdvihnúť sa a ísť proti guľometom vyžaduje všade rovnakú odvahu – a nezáleží na tom, či sa tak deje na plážach Normandie, alebo Madagaskaru.

Francúzske Somálsko na začiatku vojny

Francúzske Somálsko (dnešná Džibutská republika) bolo na začiatku vojny vyprahnutou chudobnou francúzskou kolóniou so strategicky významnou polohou na hlavne námornej trase medzi Európou a Indickým oceánom. Stalo sa však javiskom pochmúrnych a tragických udalostí, ktoré sú možno v Európe prakticky zabudnuté, no výborne ilustrujú brutalitu svetovej vojny a autoritárskej diktatúry aj na osudoch malej africkej populácie.

Africký roh pocítil bezprostrednú vojnovú atmosféru skôr než Európa. Od čias taliansko-etiópskej vojny v rokoch 1935 – 1936 bol vnímaný ako nestabilný a výbušný región, kde sa prelínali záujmy Britov, Francúzov a Talianov. Po vytvorení Talianskej Východnej Afriky (1936), do ktorej boli integrované Talianske Somálsko, Eritrea a Etiópia, bolo Francúzske Somálsko konfrontované s talianskou vojenskou mocou takmer po celej dĺžke svojich pozemných hraníc.

Taliansko požadovalo niektoré drobné územia pri hranici s Eritreou, s čím francúzska vláda v snahe nakloniť si Mussoliniho proti Hitlerovi v roku 1935 súhlasila. Zmluva však nebola nikdy ratifikovaná, a tak nedošlo ani k zmene hraníc.

Hneď po Mníchovskej dohode v októbri roku 1938 si Taliansko začalo nárokovať aj slobodnú prístavnú zónu v Džibuti a kontrolu nad železnicou medzi Džibuti a Addis Abebou. Na konci roku 1938 bolo zrejmé, že Francúzske Somálsko patrí medzi bezprostredné talianske vojenské ciele (spolu s Nice, Korzikou, so Savojskom, s Tuniskom a britskou Maltou). Obyvateľstvo kolónie však preferovalo zostať pod francúzskou vládou, čo dalo najavo aj počas demonštrácie 18. decembra 1938.

V kolónii existovala početná biela francúzska komunita a aj v Džibuti ako prístavnom meste žilo relatívne vzdelané čiastočne europeizované obyvateľstvo, ktoré preferovalo francúzsku vládu pred vládou fašistického Talianska a cítilo aj istú príslušnosť k francúzskemu impériu. Mesto malo kozmopolitný charakter a bolo označované za „francúzsky Hongkong na brehu Červeného mora“. Trocha predbiehame, no myšlienka nezávislosti prevážila až v sedemdesiatych rokoch.

Počas roku 1939 Taliani vybudovali niekoľko vojenských postavení na francúzskom území, tvrdiac, že uvedené lokality (Abba, Dagguirou, Gouma) patrili vždy Etiópii (nástupníctvo po ktorej v hraničných otázkach prevzali) a že Francúzi, naopak, prenikajú na talianske územia. V januári 1940 taliansky vicekrál vo Východnej Afrike Amadeus Savojský vojvoda d'Aosta (1898 – 1942) dal vypracovať plán na vpád asi 12-tisíc somálskych a etiópskych domorodcov vyzbrojených Talianmi do Francúzskeho Somálska. Francúzska tajná služba (Deuxième Bureau de l'État-major général) zas na revanš začala podporovať etiópsky odboj.

Francúzke ministerstvo kolónií a vojenský veliteľ posádky vo Francúzskom Somálsku Paul Legentilhomme (1884 – 1975) na rastúce napätie reagovali posilnením ochrany hraníc, výstavbou opevnení a prísunom ďalších jednotiek. Početný stav francúzskych vojsk dosiahol až 15-tisíc mužov, čo na takú malú kolóniu bolo veľa. Veď v roku 1940 malo Francúzske Somálsko len okolo 50-tisíc obyvateľov.

Francúzi mali teda v kolónii 7 práporov senegalských strelcov a somálskej pechoty, 3 batérie poľných diel, 4 batérie protilietadlových diel, rotu ľahkých tankov, 4 roty nepravidelnej domorodej pechoty a taktiež asi 20 lietadiel a 5–6 menších vojenských plavidiel. Na porovnanie – v blízkom Britskom Somálsku však nebolo viac než 5-tisíc mužov. Vidno, že francúzske útvary sa skladali najmä z domorodých vojakov.

Príslušník zboru senegalských strelcov, ktorého...
Príslušník zboru senegalských strelcov, ktorého v roku 1942 osobne vyznamenal Charles de Gaulle Krížom slobody. Autor: WIKIPEDIA / KONGRESOVÁ KNIŽNICA USA

Okrem miestnych síl priamo z Francúzskeho Somálska to boli prevažne tzv. senegalskí strelci – príslušníci samostatného zboru francúzskej armády regrutovaného pôvodne z obyvateľov Francúzskej Západnej Afriky a neskôr aj ostatných „čiernych“ afrických kolónií. Motiváciou ich služby bol nielen žold – na africké pomery vysoký – ale aj status „asimilovaných“, prísľub rôznych privilégií a dokonca niekedy aj francúzskeho občianstva.

V júni 1939 začali Francúzi koordinovať svoje obranné plány s Britmi, ktorí boli v Britskom Somálsku v podobnom postavení. Prvé stretnutie sa uskutočnilo v Adene a druhé v januári 1940 v Džibuti. Dohodli sa, že Briti začnú v anglo-egyptskom Sudáne formovať z emigrantov Etiópsku légiu, ktorá však nebude nasadená pred vstupom Talianska do vojny, a veliteľ britského Veliteľstva pre Stredný východ generál Archibald Wavell (1883 – 1950) súhlasil, že sily v Britskom Somálsku sa pre prípad bojov podriadia brigádnemu generálovi Legentilhommovi.

Boje s Talianmi

Vojna medzi Talianskom a spojencami vypukla 10. júna 1940 a nasledujúci deň sa Legentilhomme ujal velenia spojených britsko-francúzskych síl v oblasti. Spojenecké plány boli obranné. Počítali s húževnatou obranou a vyvolaním povstania v Etiópii.

Taliani vedení generálom Guglielmom Nasim – vojenským guvernérom provincie Harrare – zaútočili na menšie pohraničné postavenia (v Ali-Sabieh a Dadda'to). Ďalšie potýčky boli hlásené pozdĺž železnice. Talianske námorníctvo vyslalo aj dve ponorky (Perla a Torricelli) hliadkovať pozdĺž pobrežia Francúzskeho Somálska.

17. júna evakuovali Francúzi svoje pohraničné postavenia v Dadda'to and Douméra, no rýchlo sa do nich vrátili, lebo očakávaný masívny taliansky útok nenastal. V ten istý deň talianske letectvo podniklo prieskumný let nad Džibuti a 21. júna najväčší nálet počas tejto kampane, keď 11 stredných bombardérov typu Savoia-Marchetti SM.81 zaútočilo priamo na mesto, no dva z nich boli zostrelené. Podobne, 22. júna 4 talianske stíhačky CR.42, jedna CR.32 a 5 pozorovacích dvojplošníkov Ro.37bis podniklo útok na džibutské letisko. Ako odpoveď na to Francúzi niekoľkokrát bombardovali pozorovacími dvojplošníkmi mestečko Dewelu tesne za hranicou.

Prímerie medzi Talianskom a Francúzskom bolo podpísané 24. júna v Ríme a do účinnosti vstúpilo 25. júna. Do toho času Taliani vo Francúzskom Somálsku obsadili niekoľko pohraničných postavení (Magdoul, Daimoli, Balambolta, Birt Eyla, Asmailo, Tewo, Abba, Madda a Rahale).

Bojové straty sa na oboch stranách odhadujú na niekoľko desiatok mužov. Podľa podmienok prímeria malo byť Francúzske Somálsko sčasti demilitarizované a Taliani získali právo využívať džibutský prístav a železnicu do Addis Abeby. Taliani si ponechali kontrolu nad niektorými pohraničnými oblasťami (Hanlé, Dagguirou), ktoré vyprázdnili až v apríli 1941 v dôsledku úspešného britského útoku na Taliansku Východnú Afriku.

V skutočnosti drobné boje pokračovali až do 10. júla. Veliteľ francúzskych síl brigádny generál Legentilhomme niekoľko dní sabotoval plnenie týchto podmienok, zrejme v očakávaní rozsiahlejšieho vystúpenie Francúzov v zámorí proti prímeriu a odklonu kolónií od novej vlády vo Vichy, čo sa však nestalo.

Sám Legentilhomme bol ochotný na základe výzvy de Gaulla z 18. júna pokračovať v boji, na čo aj spočiatku získal podporu vlastných dôstojníkov a administratívnej rady (conseil d'administration) kolónie. Legentilhomme sa nedokázal však rozhýbať k opatreniam, ktoré by eliminovali vplyv vichystov.

Po tom, čo boli zverejnené podmienky prímeria (Francúzske Somálsko ponechávali mimo talianskej okupácie), nadšenie pre odboj pokleslo a 17. júla administratívna rada kolónie rozhodla o opätovnom podriadení sa vláde vo Vichy. Nový vichystický emisár generál Gaëtan Germain 23.

júla prevzal velenie po Legentilhommovi a tiež aj funkciu guvernéra. Spojil tak vojenskú a civilnú moc. V dôsledku prímeria bol početný stav francúzskych vojsk redukovaný na 8 000 mužov. Zosadený Legentilhomme odmietol repatriáciu na palube talianskeho lietadla (medzi Talianskou Východnou Afrikou a Líbyou existovalo letecké spojenie ponad Saharu) a 2. augusta s ďalšími podobne zmýšľajúcimi dôstojníkmi utiekol do britského Adenu.

Situácia po prímerí

3. augusta začali Taliani úspešný útok na Britské Somálsko, pričom využili aj francúzske územie. Na konci leta sa tak Francúzske Somálsko ocitlo fakticky v talianskom obkľúčení a v obrovských zásobovacích problémoch, pretože Briti doň odmietli posielať potraviny a 18. septembra 1940 britské námorníctvo začalo blokádu kolónie. Ako-tak bolo zásobované len ponorkami a loďami z Madagaskaru. Pre Vichy však zostávalo mimoriadne dôležitým strategickým územím, pretože bolo nevyhnutnou zastávkou na leteckej linke medzi Francúzskom a Madagaskarom.

Novým guvernérom sa po vymenovaní maršalom Pétainom stal Pierre Nouailhetas (1894 – 1985). Jeho vláda medzi septembrom 1940 a septembrom 1942 bola obdobím teroru a hladu. Britský nálet na Džibuti 25. septembra využil ako zámienku na väznenie odporcov Vichy, vynášanie rozsudkov smrti a popravy, a to príslušníkov bieleho aj domorodého obyvateľstva. 7 mája 1941 vydal zlopovestný príkaz č. 457, podľa ktorého mali byť všetci šíritelia nepriateľskej propagandy a letákov zastrelení. Ten istý mesiac boli skutočne šiesti negramotní Somálčania popravení za prenášanie gaullistických letákov.

Nouailhetas získal takú reputáciu, že bol neudržateľný a odvolala ho sama vláda vo Vichy, a to bez nároku na penziu. Po vojne ušiel do Portugalska a bol v neprítomnosti odsúdený na trest smrti.

V Džibuti bol sformovaný koloniálny prápor somálskych strelcov, ktorý bol nasadený do bojov v Európe a pri oslobodzovaní Francúzska.

V novembri 1940 de Gaulle a Churchill prediskutovali možnosť ovládnutia Francúzskeho Somálska, de Gaulle navrhoval, aby do oblasti boli vyslané tri prápory Slobodných Francúzov (operácia Marie), ktoré by propagandisticky pôsobili na posádku v Džibuti a vo vhodnom momente Francúzske Somálsko obsadili.

Ale najprv pre nedostatok transportných kapacít a potom kvôli záujmu nezhoršovať vzťahy s Vichy, Briti od takého plánu ustúpili. Zmienené francúzske jednotky (dva prápory senegalských strelcov a jeden prápor námornej pechoty) boli nakoniec spoločne s oddielmi Cudzineckej légie a menšími koloniálnymi útvarmi sformované do ľahkej brigády Orient. A nasadené do britskej ofenzívy proti Talianskej Východnej Afrike vo februári – apríli 1941 pod vedením generála Legentilhomma. Počas tejto operácie sa stali základom slávnej 1. divízie Slobodných Francúzov. Do Červeného mora zamierili aj šalupy Commandat Duboc a Savorgnan de Brazza, aby sa pripojili k britským lodiam.

Medzitým hladomor vo Francúzskom Somálsku dosiahol takú úroveň, že v roku 1941 70 % žien a detí trpelo podvýživou. Atmosféra v kolónii musela byť skutočne veľmi pochmúrna a pripomínať obliehanú pevnosť. Z jednej strany boli Briti, z druhej Taliani… A vo vnútri hlad a pátranie po „zradcoch a špiónoch“.

Po úspešnej britskej ofenzíve proti Talianskej Východnej Afrike sa Džibuti dostalo pre zmenu do úplného britského obkľúčenia. Spoza hraníc boli do kolónie dopravované propagačné noviny Slobodných Francúzov (Djibouti Libre). Na blokáde zo strany súše sa podieľal aj Druhý tanganický prápor britského zboru Kráľovských afrických strelcov (King's African Rifles KAR).

No ani blokáda, ani vyjednávania, ani prísľuby zmiernenia blokády neprimali Nouailheta k spolupráci s Britmi alebo k prechodu na stranu Slobodných Francúzov. V kolónii boli pritom zjedené takmer všetky kone, ťavy a somáre a z avitaminózy vyčíňal skorbut a beri-beri.

Prechod na stranu Spojencov

Briti ukončili blokádu až v marci 1942, jednak z humanitných dôvodov, a tiež preto, že zo strategického hľadiska prechod Džibuti na stranu spojencov už nevnímali ako prioritu. Od apríla 1941 začal rásť počet prebehlíkov a utečencov z Francúzskeho Somálska, ktorí sa začali pridávať k menším jednotkám Slobodných Francúzov v oblasti Afrického rohu (napr. k leteckej Escadrille française d'Aden). Najviac citeľný bol zrejme prechod plukovníka Raynala aj s jedným práporom senegalských strelcov.

Po anglo-americkom vylodení v severnej Afrike v novembri 1942 vo Francúzskom Somálsku na stranu Spojencov prešla asi tretina posádky. To bol jeden z dôvodov, prečo nový guvernér Christian Dupont ponúkol Britom hospodársku dohodu, no bez priamej kapitulácie. Bol však odmietnutý a bolo mu odkázané, že ak sa kolónia vzdá bez jediného výstrelu, práva Francúzska budú zachované.

Dupont sa rozhodol kapitulovať. 26. decembra 1942 jednotky plukovníka Raynala – teraz už ako predstaviteľa Slobodných Francúzov – prekročili hranice a 28. decembra prevzali vládu v kolónii. Francúzske Somálsko bolo tak jednou z posledných vichystických kolónií, ktorej sa Slobodní Francúzi zmocnili.

Novým guvernérom sa v decembri stal André Bayardelle, ktorý bol vyslaný z Novej Kaledónie. V Džibuti bol pod jeho vedením sformovaný koloniálny prápor somálskych strelcov, ktorý bol nasadený do bojov v Európe a pri oslobodzovaní Francúzska.

Celkovo možno povedať, že kolónia utrpela počas vojny katastrofálne ľudské aj materiálne straty. Trvalo niekoľko rokov, kým sa z nich spamätala, a najmä obdobie blokády a hladomoru zostalo v pamäti džibutských obyvateľov ako traumatizujúci zážitok. Džibutsko zostalo pod francúzskou správou až do roku 1977.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Winston Churchill #somálsky strelci #Džibutsko #druhá svetová vojna #Christian Dupont
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Perla farebné ruže,tulipány a ranunculusy

Perla farebné ruže,tulipány a ranunculusy

44,99
Amore červené ruže

Amore červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk