Golianov príbeh dôkladne pozná Svetozár Naďovič. „Môj svokor Vladimír Chovan sa s ním spoznal, keď vtedajší major začal chodiť do jeho kníhkupectva v Trenčíne,“ poznamenal 79-ročný generálmajor vo výslužbe. Zanietený odbojár Milan Polák, ktorý bol neskôr členom povstaleckej Slovenskej národnej rady, apeloval na podobne zmýšľajúceho Chovana, aby skúsil nájsť vyššieho dôstojníka, čo by sa odhodlal organizovať ozbrojený odpor v radoch armády. Mal ním byť katolík československého zamerania.
Skôr ako sa Chovan odvážil osloviť Goliana, skúšal šťastie v Bratislave. „Na ministerstve obrany navštívil svojho príbuzného plukovníka Elemíra Lendvaya, ktorý bol šéfom personálneho oddelenia. Keď mu Chovan vysvetlil dôvod, prečo hľadá vhodného dôstojníka, vyhodil ho z kancelárie,“ povedal Naďovič.
Golian vypleštil oči
V Trenčíne, kde sa nachádzala 1. divízna oblasť, pôsobil Golian ako náčelník štábu. U Chovana si začal kupovať knihy už na začiatku roku 1940. „Môj svokor mal za tých pár rokov už takpovediac Goliana prečítaného – podľa jeho názorov, aj na základe toho, o akú literatúru sa zaujímal,“ podotkol Naďovič. Kníhkupec ho preto Polákovi odporučil ako vhodného kandidáta.
Keď jedného dňa Golian prišiel do obchodu spolu s manželkou, Chovan odpútal jej pozornosť, aby mohol odviesť majora do malého skladu. Keď nabral odvahu, opýtal sa ho, či by chcel pracovať pre obnovu Československej republiky. Golian vypleštil oči. „Pochopiteľne, že civel na Chovana, pretože napriek tomu, že sa už dlhší čas poznali, nemohol vedieť, či sa nerozpráva s provokatérom,“ objasnil Naďovič.
Golian bol zvedavý, v mene koho Chovan hovorí. Ešte nechcel prezradiť, že v pozadí stojí Polák, lebo sa spočiatku správal podobne ostražito. Reagoval tak, že sa popýta a nabudúce povie viac.
Od Šumavy k Tatrám
Chovan informoval Poláka o krátkej debate s Golianom. Kamarátovi z kníhkupectva povedal, aby najbližšie poprosil dôstojníka, nech si zvolí ľubovoľné heslo, ktoré zaznie zo zahraničia. Golian potom poslal do obchodu svoju manželku s lístkom, na ktorý napísal „Od Šumavy k Tatrám“.
O tri či štyri dni tieto slová začal opakovať hlásateľ z československého rozhlasového vysielača v Londýne. „Približne desať dní bolo heslo pravidelne počuť vždy pred správami a po nich,“ pripomenul Naďovič. Golian preto pochopil, že návrh je myslený vážne. Keď znovu prišiel do kníhkupectva, oznámil Chovanovi, že môže dohodnúť stretnutie s človekom, s ktorým je v spojení.
Goliana, ktorý prišiel v civilnom oblečení, Chovan zoznámil s Polákom v parku pri železničnej stanici v Trenčíne. Svoje poslanie nájsť dobrého kandidáta splnil, všetko ďalšie bolo už na nich dvoch. „Ich spojkou sa stala Golianova manželka Jarmila. Môj svokor im však ešte raz pomohol, keď sa potrebovali dôverne rozprávať. Bol vášnivý vodák, posadil Goliana a Poláka do kanoe, na vlnách Váhu sa mohli bez obáv rozprávať. Zblížili sa – boli odhodlaní bojovať za správnu vec,“ uviedol Naďovič.
Talský otáľal, vybrali Goliana
Naďovič poukázal na to, že keď Golian – už v hodnosti podplukovníka – súhlasil s návrhom, bol najvyšší čas začať s prípravami zapojenia vojakov do vyhlásenia ozbrojeného Povstania: „Pôvodne to mal zabezpečiť plukovník Viliam Talský, s ktorým odbojári hovorili v polovici januára 1944. Keď sa však s ním stretli o mesiac, zistili, že vlastne nič neurobil, preto mu zobrali úlohu. Potreba urýchleného výberu padla na Goliana.“
Rozbehol prípravy, pomáhal mu aj Polák, ktorý bol kapitán v zálohe (bol od Goliana starší, bojoval už v prvej svetovej vojne).
Mimochodom, po odchode Goliana do Banskej Bystrice, kde 29. augusta 1944 oznámil vypuknutie Povstania, sa jeho cesta s Chovanom nerozišla. „Môj svokor narukoval k vysokoškolskému strážnemu oddielu, ktorý neskôr sprevádzal Goliana aj s generálom Rudolfom Viestom v horách, keď sa chceli prebiť na druhú stranu,“ povedal Naďovič.
Foto: SITA, Dušan Hein
Zo spomienok už zosnulého Chovana vyplýva, že apeloval na oboch hlavných generálov Povstania, aby sa rozdelili – nech aspoň jeden má šancu prežiť. Zostali však spolu. „Svokor pritom hovorieval, že Golian v horách už neveril, že zostane nažive.“ Bohužiaľ, neskôr sa ukázalo, že jeho predtucha bola správna.
Nacisti zajali Goliana aj Viesta (Chovan spolu s poručíkom Mikulášom Štubňom sa prebojovali cez Hron a len oni splnili stanovenú úlohu). Oboch povstaleckých generálov odvliekli do Berlína na vypočutie v Hlavnom ríšskom bezpečnostnom úrade. Po drastických výsluchoch sa obaja priznali k bodom obžaloby a v polovici februára 1945 boli odsúdení povestným Sondergericht NS Nacht und Nebel na trest smrti obesením.
Mali štatút zvláštneho väzňa; popravu, jej dátum nariaďoval šéf gestapa Heinrich Himmler alebo nacistický vodca Adolf Hitler. Na začiatku marca 1945 Goliana a Viesta odsunuli do vyhladzovacieho tábora vo Flossenbűrgu, kde väznili generálov Štefana Jurecha a Augustína Malára. Tiež čakali na popravu.
Nacisti vykonali rozsudok smrti v smutne známom táborovom väzení nazývanom „bunker“. Popravu nariadil Himmler pre celú skupinu generálov. „Vykonali ju pravdepodobne v prvej dekáde marca 1945 a popravovali ich nahých. Potom ich telá spálili v miestnom krematóriu a popol nasypali na kopec s popolom 30-tisíc popravených väzňov. Klub generálov Slovenskej republiky, ktorého som členom, na mieste popravy našich povstaleckých hrdinov roku 2017 odhalil pamätnú tabuľu,“ doplnil Naďovič.
Nedalo sa vyčkávať
Naďovič hodnotí Povstanie ako obdivuhodný počin, ktorý nemal obdobu počas druhej vojny: „V lete 1944 sa proti nacizmu vzopreli aj vo Varšave, kde padlo veľa statočných, česť týmto hrdinom, ale o celonárodnom povstaní sa dalo hovoriť len na Slovensku. Povstanie nám pomohlo zaradiť sa po boku víťazných mocností, nie porazených národov.“
S vypuknutím SNP sa rátalo, keď sovietske vojská budú bojovať na severe v oblasti poľského Krakova a na juhu pri maďarskom Miškovci, zdôraznil Naďovič. „Na východe sa počítalo so zapojením 35-tisíc slovenských vojakov, príslušníkov východoslovenskej armády, ktorí boli pri Duklianskom a Lupkovskom priesmyku. Očakávalo sa, že tieto dve divízie otvoria priechody pre sovietsku armádu,“ pokračoval. „Golian sa spoliehal, že jeho ľudia vydržia v trojuholníku Brezno – Banská Bystrica – Zvolen niekoľko týždňov, než príde ozbrojená pomoc z viacerých strán,“ dodal.
Povstanie museli vyhlásiť predčasne, pretože Nemci začali ráno 29. augusta obsadzovať slovenské územie. Nedalo sa čakať, Golian večer v rozhlase heslom „Začnite s vysťahovaním!“ spustil ozbrojené povstanie.
Pochopiteľne, že Golian civel na Chovana, pretože napriek tomu, že sa už dlhší čas poznali, nemohol vedieť, či sa nerozpráva s provokatérom.Svetozár Naďovič, generálmajor vo výslužbe
Naďovič, ktorý má z armády bohaté skúsenosti s plánovaním pozemných bojov, nechápavo krúti hlavou, keď spomenie dve divízie pri priesmykoch: „Mali zohrať jednu z kľúčových úloh, ale odzbrojilo ich len 5-tisíc nemeckých vojakov. Neuveriteľné, že odzbrojili sedemnásobnú presilu! Trvalo im to len tri dni!“
Ten, kto na východe zlyhal, bol opäť Talský. „Keď sa dozvedel o hesle od Goliana a prijal jeho rozkaz, aby sa obe divízie pod jeho velením prebojovali k sovietskej armáde a zvyšok vojsk a partizánov zaujal kruhovú obranu na mieste, nesplnil rozkaz, ale odletel do Sovietskeho zväzu, aby sa poradil s maršalom Ivanom Konevom,“ upozornil Naďovič. Na povstalecké územie sa preto podarilo preniknúť len malému počtu slovenských vojakov i keď rozkaz pokračoval – pokiaľ sa to nepodarí, divízie sa prebojujú k povstaleckej armáde na strednom Slovensku.
Zbytočná provokácia
Naďovič je absolútne vďačný červenoarmejcom za hrdinskú pomoc pri oslobodzovaní, ale poukázal aj na chyby, ktoré predchádzali Povstaniu. V noci z 25. na 26. júla 1944 pri obci Liptovská Osada došlo k výsadku 11-člennej partizánskej skupiny, ktorej velil Piotr Veličko. „Pod snahu hitlerovcov obsadiť Slovensko sa podpísali aj provokácie a ako som už povedal, príchod Nemcov prinútil predčasne vyhlásiť SNP.“
Nadporučík Veličko síce sľuboval Golianovi a nielen jemu, že nepodnikne bojové a diverzné akcie, ale opak sa stal pravdou. „Pri Kremnici vyhodil do vzduchu viadukty, zatarasoval tunely, čo boli v tyle neskoršej povstaleckej oblasti. Osobne nariadil postrieľať nemeckú vojenskú misiu, ktorá sa vracala z Bukurešti do Nemecka v martinských kasárňach,“ pripomenul. Prichádzali aj ďalšie výsadky (vrátane Slovákov a Čechov), ktoré riadili z Kyjeva. Nemcov to zjavne primalo, aby sa poponáhľali s vyslaním vojska na slovenské územie. „Tieto výsadky nijako dobrej veci nepomohli,“ prízvukuje Naďovič.
V stredu 29. augusta na oslavách 74. výročia SNP prevzal z rúk prezidenta Andreja Kisku vyznamenanie in memoriam pre generála Goliana. „Mal ho prebrať jeho syn Ivan, ktorý sa narodil len pár týždňov pred vypuknutím Povstania. Býva v Prahe, kde žila do smrti aj jeho matka, pôvodom Češka. Ivan však nemohol prísť, lebo má zlomené dva stavce. Poprosil ma preto, aby som ho zastúpil,“ povedal Naďovič.
Rád vyhovel, pretože so synom popraveného generála sa kamaráti už niekoľko desaťročí. „Keď som sa ženil v roku 1966, Ivan nám bol na svadbe za družbu,“ uzavrel.