"Ľudia na Západe, ktorí robili rozhodnutia, veľmi skoro pochopili, že československý vývoj v roku 1968 je dôležitý. Už v marci 1968 západné tajné služby ako CIA argumentovali, že Sovieti a ich spojenci sa boja šírenia požiadaviek na liberalizáciu a demokratizáciu do ich krajín. Nevylučovali preto vojenský zásah ZSSR,“ reagoval pre Pravdu Michael Kraus, profesor politológie na Middleburskej vysokej škole, ktorý sa narodil v Prahe.
Odborník, ktorý napísal o dejinách východnej Európy viacero kníh, uviedol, že obsadenie Československa nebolo prekvapenie ani pre Biely dom, ani pre NATO. "USA a aliancia však mohli proti tomu urobiť len veľmi málo bez toho, aby neriskovali jadrovú vojnu so Sovietskym zväzom. V tom čase existovali aj obavy, že by sa ZSSR mohol pohnúť proti Rumunsku,“ uviedol Kraus. Ako je známe, Bukurešť sa nepridala k invázii. "Rumunsko konalo v zahraničnej politike nezávisle od Sovietskeho zväzu. Preto vtedajší americký prezident Lyndon Johnson začiatkom septembra 1968 varoval Moskvu pred zásahom proti Bukurešti. Spojené štáty tiež odložili rokovania so Sovietskym zväzom o kontrole zbraní. Brežnevovu doktrínu a intervencie ZSSR v strednej Európe vnímal Západ menej ako dôkaz agresívnej expanzie a viac ako obranu vytvorenej sovietskej kontroly a hegemónie. Použitie vojenskej sily proti spojencovi z Varšavskej zmluvy potvrdzovalo slabosť vlády Moskvy,“ tvrdí Kraus.
Otrasná reakcia
Tesne pred inváziou však nebolo Československo na vrchole rebríčka zahraničnopolitických priorít Bieleho domu.
"V auguste 1968 sa USA a ZSSR chystali oznámiť, že prezident Johnson pôjde do Moskvy, aby sa začali rozhovory o obmedzení strategických zbraní (SALT). Keď sovietsky veľvyslanec Anatolij Dobrynin zavítal k šéfovi Bieleho domu a povedal mu o invázii, podľa neho na žiadosť československej vlády, tak Johnson ani neodpovedal a rýchlo zmenil tému rozhovoru späť k chystanému summitu. Prezident dúfal, že si ním pripíše veľké diplomatické víťazstvo,“ pripomenul pre Pravdu situáciu z augusta 1968 profesor histórie Thomas Schwartz z Vanderbildtovej univerzity v Tennessee.
Podobne to vidí aj Mark Kramer, programový riaditeľa Projektu štúdií studenej vojny na Harvardovej univerzite. Podľa neho sa Johnson spamätal až trochu neskôr.
"Keď Dobrynin prišiel do Bieleho domu vo večer invázie do Československa, americký prezident sa ním žoviálne rozprával a nezdalo sa, že ho trápi, čo sa stalo. Johnson v prvom rade chcel zaistiť, že na ďalší deň bude vyhlásenie o rozhovoroch USA-ZSSR o kontrole zbraní. Až následne si Biely dom uvedomil, aké vážne je potlačenie Pražskej jari a prerušil plánovanie rokovaní s Moskvou. Celkovo sa však dá povedať, že americká vláda prejavila v prvý deň invázie otrasný nedostatok obáv,“ uviedol pre Pravdu Kramer.
Už v marci 1968 západné tajné služby ako CIA argumentovali, že Sovieti a ich spojenci sa boja šírenia požiadaviek na liberalizáciu a demokratizáciu do ich krajín.Michael Kraus, profesor politológie
Profesor histórie na Neworleanskej univerzite Günter Bischof pripomína, že Československo, samozrejme, nebol prvý prípad, keď Moskva intervenovala vo východnom bloku.
"Prezident Dwight Eisenhower sa v roku 1956 rozhodol, že do maďarskej krízy nezasiahne. Prečo? Už v roku 1953 sa podľa dokumentov Národnej bezpečnostnej rady vyjadril, že neoslobodí zajatých ľudí spod sovietskej dominancie. Slovné spojenie zajatí ľudia používali republikánski prívrženci tvrdej línie okolo ministra zahraničných vecí Johna Dullesa. Eisenhower sa obával, že americký zásah v ruskej sfére vplyvu by mohol viesť k väčšiemu konfliktu. Prezident sa tiež snažil o znovuzvolenie a Západ už mal v tom čase nezhody so ZSSR pre suezskú krízu,“ vysvetľuje Bischof. Podľa odborníka sa potom z amerického vnútropolitického a zahraničného hľadiska rok 1968 podobal na rok 1956.
"Johnson bol tiež uprostred prezidentskej kampane (nebol však kandidát, poz. red.) a bol zapojený v deštruktívnej vojne vo Vietname. České a slovenské organizácie v USA tlačili na prezidenta, aby zasiahol, ale on ich ignoroval. Podobne ako keď Eisenhower nepočúval maďarské výzvy,“ uviedol Bishof. "Začiatkom 80. rokov potom prezident Ronald Reagan nezasiahol v Poľsku napriek zavedeniu stanného práva. Bol na strane Solidarity, ale tiež sa obával zhoršenia vzťahov so ZSSR. V júli 1989 zase prezident George Bush podporil rokovania za okrúhlym stolom a reformné procesy v Poľsku a v Maďarsku, ale nehovoril, že by sa Budapešť a Varšava mali zbaviť sovietskej nadvlády. Dá sa povedať, že americká politika týkajúca sa kríz v sovietskom bloku počas studenej vojny bola pragmatická. USA neťahali ruského medveďa za chvost,“ tvrdí odborník.
Podkopanie Brežnevovej doktríny
Aj Schwartz uviedol, že väčšina amerických lídrov akceptovala sovietsku sféru vplyvu. "Končiaci prezident Jimmy Carter však v roku 1980 poslal veľmi silné varovanie Sovietom, keď sa zdalo, že by mohli zasiahnuť v Poľsku. Jeho poradca pre národnú bezpečnosť Zbigniew Brzezinski bol presvedčený, že Johnson bol pri Československu príliš mierny. Chcel, aby bolo Rusom jasné, že keby vtrhli do Poľska, bude to inak. Myslím, že to bol jeden z dôvodov, prečo sa Sovieti nakoniec priamo nezapojili,“ reagoval Schwartz. "Reaganovi ľudia sa potom snažili podkopávať Brežnevovu doktrínu. Amerika nechcela priamo vstúpiť do diania vo východnej Európe. Ale Reagan a Bush boli ochotní sťažiť komunistom vládnutie,“ pripomenul historik.