Zhruba pred 20 rokmi zapálil pyroman v noci priestor schodiska vo Virginiinom dome. „Zobudil ma zápach dymu, nemohla som dýchať. Všade bola tma, pretože elektrina nefungovala,“ spomína. Doteraz sa čuduje, ako ju viedol pud sebazáchovy. „Išla som otvoriť dvere, aby som utiekla, ale vnútorný hlas mi hovoril ,nie'. Hneď za dverami horelo. Keby som otvorila dvere, utrpela by som popáleniny ako moja susedka, ktorá pri požiari zahynula,“ hovorí.
Aj po rokoch má Virginia ešte strach z ohňa. „Manžel musel kúpiť povrazový rebrík. V budovách zle spím a všade hľadám núdzové východy,“ priznáva. Psychiater Christian Navarre často prijíma osoby, ktoré prežili katastrofy s dramatickými dôsledkami ako Virginia. „Nie je vzácnosťou, že sa u týchto ľudí rozvinie trvalá psychická trauma, ale aj pri menej závažných prípadoch môže mať nešťastie v domácnosti vplyv na psychiku,“ vysvetľuje.
Štyridsaťročná Sarah zažila vo svojom parížskom byte niekoľko nehôd za sebou. „Niekedy si myslím, že som prekliata,“ konštatuje. Počas šiestich rokov zažila dve obzvlášť nepríjemné nehody. „Prvýkrát praskol rozvod vody medzi tretím a štvrtým podlažím. Štyri poschodia budovy boli zaplavené. Po stenách v mojom byte tiekli prúdy vody. Druhýkrát sa odtrhol uzáver teplej vody a zničené bolo všetko, čo stálo vode v ceste,“ hovorí Sarah.
„Ak vidíme, ako sa ničí nás majetok priamo pred našimi očami a do našej každodennosti vtrhne čosi nečakané, máme pocit, že bola narušená naša ilúzia nezraniteľnosti. Keď sme doma, sme zvyčajne v priestore bezpečia. Nehoda spôsobená prírodnými živlami alebo technickou poruchou nás zaskočí. Práve to nás traumatizuje,“ vysvetľuje Christian Navarre. A to tým skôr, keď sa zdá byť boj s neviditeľným nepriateľom vopred stratený. Arnaud mal pred tromi rokmi byt zaplavený plošticami. „Na internete je veľa fór zasvätených tomuto problému. Komentáre sú jednoznačné: je takmer nemožné sa ich zbaviť,“ hovorí.
Arnaud sa o to však pokúsil. Vyhodil väčšinu šatstva a zvyšok pral na vysokých teplotách. „Kúpil som si tiež parný čistič na matrace. Stal som sa paranoidným: každý večer som lepil obojstrannú lepiacu pásku na nohy postele, aby som zistil, či tam sú,“ hovorí. Nakoniec ho to znechutilo. „Tento pocit je pochopiteľný. Dom je vizitkou toho, kto sme. Sú v ňom naše spomienky, všetko, čo tvorí našu identitu. Ľudia, ktorí hovoria, že to je len materiálna stránka, si neuvedomujú význam domova,“ hovorí Christian Navarre.
Pohroma v domácnosti vedie ku skutočnému psychickému vyčerpaniu. U detí môže spôsobiť úzkostné stavy. V ťažších prípadoch môže vyvolať depresie. Sarah sa dnes pozerá na život inak. „Keď sa vraciam z víkendu alebo z dovolenky, kým otvorím dvere, zadržím dych: čo tam zase nájdem?“ hovorí Sarah. „Aj keď som sa presťahoval, mám strach, že som ploštice privliekol so sebou a nočná mora pokračuje,“ priznáva Arnaud. „Tá bolestná príhoda mi ukázala, že sa z toho môžem dostať, keď budem pevná. Našla som si tiež odstup od materiálnych vecí,“ hovorí Virginia. „Celé mesiace som žila s jednou batožinou. Predtým som nič nevyhodila, záležalo mi na mnohých veciach. Dnes nemám problém niečo požičať alebo sa niečoho zbaviť. Požiar mal jednu výhodu: donútil ma, aby som sa sústredila na to, čo má naozaj cenu,“ dodáva.