Ani jeden z nich pred smrťou nedovŕšil vek 50 rokov, väčšina nemala ani 40. Keď absolventi začali hovoriť o svojich skúsenostiach a tvrdých trestoch, školu v roku 2014 zavreli.
Posledná možnosť pre rodičov
Zariadenie označené ako rodinná nadácia bolo určené pre deti s disciplinárnymi problémami a drogovou závislosťou. Hlavnou príčinou predčasných úmrtí bolo predávkovanie alebo samovražda.
Zariadenie neďaleko Hancocku v štáte New York postavili v 80. rokoch. Obracali sa naň rodičia, ktorí v ňom videli poslednú možnosť záchrany svojich problematických detí závislých od drog a alkoholu. Študenti spolu jedli a spali v izbách postavených oddelene pre chlapcov a dievčatá. Mali zabezpečené oblečenie a spoločne zdieľali tresty. Teraz, po opätovnom návrate do súkromného života, umierajú takisto spoločne.
V súčasnosti nie je známe, koľko žiakov si školou počas jej tridsaťročnej existencie prešlo. V roku 1998 sa hovorilo o končiacom ročníku s 30 študentami ako o doposiaľ najpočetnejšom. Mnoho bývalých študentov školy v súčasnosti na sociálnych sieťach vyzýva kolegov, aby sa navzájom vyhľadali. Hlavným hlasom je Ianelliová, ktorá si na Facebooku založila účet Survivor993 poukazujúci na počet dní, ktoré v škole strávila.
Tvrdé tresty ako forma prevýchovy
Rodičia problematických detí se pre školu rozhodli pre jej program, ktorý sľuboval, že okrem kvalitnej výučby ponúka i poradenstvo a disciplínu založenú na prísnosti a láske.
Lillian Beckerová sa v roku 1998 ako absolventka špeciálnej pedagogiky uchádzala v škole o prácu. „Všetko bolo veľmi profesionálne, čisté, upravené, všetci boli priateľskí,“ spomína. Prvý pracovný deň dostala za úlohu dozor v miestnosti používanej počas prestávok. „Na podlahe bol študent zabalený do posteľnej bielizne oblepenej páskou. Bola mu vidieť iba hlava,“ opísala svoju skúsenosť. Povedali jej, že hrozí nebezpečenstvo, že tento študent ublíži sebe alebo niekomu inému. Beckerová v škole zostala a dokonca do nej zapísala aj svojho syna. Lee prospieval s dobrými známkami a nakoniec vyštudoval za fotografa. Začal se stýkať s herečkou Christinou Applegateovou, presťahoval se do Kalifornie a v roku 2008 zomrel na predávkovanie drogami.
Podľa Beckerovej bolo filozofiou školy vytvoriť atmosféru, v ktorej by personál fungoval ako rodičia a študenti ako ich deti. Jedli spoločne, avšak študenti sa pri stole stavali, aby poukázali na priestupky kolegov. „Chcem hovoriť o Johnovi, videla som ho flirtovať,“ povedala napríklad Susie. Nasledovali posmešky spolužiakov na adresu Johna a kritika dospelých. K trestom sa využívalo jedlo – vinníci dostali tuniaka a suchý muffin, a manuálna práca, pri ktorej študenti zakopávali kamene, aby ich nasledujúci deň zase vykopali. Ďalšie tresty boli sociálneho charakteru – nesmelo sa hovoriť s nikým okrem členov najužšieho kruhu, pričom najkrajnejším riešením bolo vyčlenenie študenta počas jedla do rohu, kde nesmel s nikým hovoriť, ani sa nikomu dívať do očí. „Boli ste ako duch,“ povedal Welsey Good, ktorý zo školy odišiel roku 2009.
Niektorí reagovali násilím. Elizabeth Boysicková udrela svojho poradcu a zavreli ju za to do skrine vyloženej matracmi. Steve Sullivan sa s ostatnými bil od prvého dňa a v izolácii len na tuniakovi strávil mnoho dní. Jedného dňa vykopol dvere svojho väzenia. Po odchode ze školy v roku 2002 sa za mrežami ocitol za lúpež.
Dohliadať na potrestaných mali vybraní študenti. Prvýkrát tvrdé zaobchádzanie so žiakmi zaznamenala inšpekcia v roku 2010 a doporučila zmeniť metódy. Škola s hodnotením nesúhlasila.
Zhoršenie psychického stavu
Niektorí študenti se snažili utiecť. Sullivan to urobil v zime 2002, avšak nebol pripravený na 12-kilometrovú cestu do Hancocku. Dorazil tam premrznutý a skončil v psom koterci. Prebudil sa stuhnutý, chcel sa vydať na políciu, ale keď prišiel na stanicu, nikto tam nebol. Walter Huff se pokúsil o samovraždu. Chcel sa obesiť na opasku, ale neúspešne. V roku 2004 se jeden študent zabil skokom z okna, ďalšia študentka se chcela utopiť v rybníku počas zimy.
Ianelliová si myslí, že mnohí spolužiaci zo školy vyšli v horšom stave, než v akom do nej boli prijatí. Jeden zamestnanec ju opakovane ohmatával, a keď se to snažila ohlásiť, pokarhali ju. Pokúsila sa otráviť dezinfekciou, ale vo fľaške bol len ocot.
James Clemente dal svojho sedemnásťročného syna Marka do školy v roku 2002. Páčilo sa mi, že nejde len o rehabilitáciu, ale aj o výuku. Ako osemnásťročný Mark zo školy odišiel do newyorského Manhattanu, kde žil viac ako desať rokov ako bezdomovec. V roku 2017 zomrel na zlyhanie pečene. Anne Mossová Rogersová poslala v roku 2012 syna Charlesa do školy, a to v nádeji, že tam pomôžu vyriešiť jeho depresiu a úzkosť. Odišiel v roku 2014 a o rok neskôr se predávkoval heroínom. Matka verí, že mu škola predĺžila život.
Jon Martin-Crawford v roku 2008 podal počas kongresového výsluchu svedectvo o programoch pre dospievajúcich. Okrem iného povedal, že z traumy prežitej pri zväzovaní do posteľnej bielizne se nedá zbaviť. O sedem rokov neskôr sa obesil.
Je to ako „kto bude ďalší“, povedala k situácii absolventka Sara McGrathová Brathwaiteová. Medzi trinástimi študentmi, ktorí zomreli minulý rok, bola i Suzanne Lefflerová. Tato ošetrovateľka s anestéziologickou aprobáciou si sama aplikovala smrteľnú dávku uspávacieho prostriedku.