Príbeh Júlie Fialovej-Golonkovej je aj príbehom krasokorčuliarstva

, 11.09.2018 06:00

Júlia Fialová-Golonková patrí k zakladateľom krasokorčuľovania u nás. Je niekoľkonásobnou majsterkou Československa. Na ľade začínala už v detstve, zároveň s bratom, hokejistom Jozefom Golonkom. Júlia Fialová čoskoro oslávi 84. narodeniny, no energie má na rozdávanie. Vyrozprávala nám svoj príbeh, ktorý je zároveň príbehom českého a slovenského krasokorčuľovania

Trénovala som do vlaňajška, hovorí Júlia Fialová.
Trénovala som do vlaňajška, hovorí Júlia Fialová. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Naša rodina prišla do Bratislavy z Nitry. Spočiatku sme bývali v historickej vodárni na Devínskej ceste. Odtiaľ sme sa presťahovali do Ružinova na Prešovskú ulicu. Mala som šesť rokov. Bývali sme v blízkosti Zimného štadióna, ktorý práve začali budovať. Predtým bol na tom mieste cintorín. Pred štadiónom viedla železničná trať, vpredu stála strojovňa a vzadu búdka, z ktorej púšťali hudbu. Za maličkou tribúnou bolo kúpalisko Tehelné pole. Tam sme sa prezliekali a po drevenom chodníku sme prechádzali na ľadovú plochu.

Štadión otvorili v roku 1940 a na fotkách z toho obdobia mám Jozefa Šturmu, ktorý prvý organizoval krasokorčuliarov u nás, Emila Skákalu, Františka Landla a ďalších stúpencov tohto športu. Boli vtedy vysokoškoláci.

Drnda, rýchlejšie!

Cez vojnu štadión ďalej prestavovali. Zrúcali rodinný dom, v ktorom býval správca, a novú strojovňu postavili vzadu za plochou. Keď zahúkali sirény, utekali sme na kúpalisko, skryli sme sa a čakali, kým nezrušia poplach. Vtedy to bolo pusté miesto, koniec mesta, málo domov.

Na štadión som začala chodiť s otcom. Pracoval v plynárňach, bol športovec, futbalista a neskôr aj rozhodca. Prvé korčule som mala na kľúčik, potom mi krstný otec dal ušiť topánky, na ktoré mi namontovali zatočené korčule bez zúbkov. A Jozef Šturm mi vtedy navrhol, či by som nechcela ísť do oddielu. On už niečo o krasokorčuľovaní vedel, venoval sa tomuto športu a – bol to prvý tréner nás všetkých.

Zo začiatku sme robili len „kanónik“ v podrepe, korčuľovali sme na jednej nohe a podobne. Neskôr pozvali na vystúpenie Viedenskú ľadovú revue, a tam sme videli rôzne prvky a figúry. Odkukávali sme. Starší krasokorčuliari chodili zasa do Čiech, aj tam všeličo videli, a tak sme sa učili. Ja som vlastne nikdy nemala trénera. Vtedy tréneri neboli, tobôž nie profesionálni.

Vďaka za to, že sa nás Jozef Šturm ujal. Vždy vykrikoval: „Drnda, do kolena! Drnda, rýchlejšie!“ A to bol celý tréning. On nás všetky oslovoval Drnda. Bol to fajn človek, venoval sa nám nezištne.

Každý deň sme boli na štadióne. Zo začiatku sme korčuľovali medzi verejnosťou. Neskôr nám dali jednu tretinu ľadovej plochy, oddelili nás špagátom a v tej našej časti bol mišung. Boli sme tam všetci. Aj tí, čo niečo vedeli, aj tí, čo nevedeli. Bol problém trénovať, ale – napredovali sme. V roku 1951 sme reprezentovali republiku na súťaži v Moskve s Karolom Divínom, Dagmar Lerchovou a ďalšími. Videla som Maju Pliseckú v Labuťom jazere, bola som v Treťjakovskej galérii, boli to zážitky.

V Moskve vtedy ešte nemali krasokorčuliarsku tradíciu a obdivovali nás. V tom čase som bežne chodila na medzinárodné preteky, na majstrovstvá republiky, mala som šestnásť a Karol Divín štrnásť. Boli sme najmladší z výpravy. V povinných cvikoch som vtedy bola siedma a s voľnou jazdou som skončila na druhom mieste.

Zátopek im pral tepláky

Hudbu som si na vystúpenia vyberala sama, aj choreografiu. Mohla to byť len vážna klasika. Chystali sme sa na súťaže vo vlastnej réžii, ale išlo to. Už som niečo videla, už som si niečo kreslila aj na papier, premyslela. Pred Moskvou som si vystúpenie napríklad poriadne pilovala.

Vtedy pôsobil už v Bratislave aj otec Karola Divína (Karol sa narodil v Budapešti), ktorý ho trénoval. Aj my sme sa od neho učili. Odkukávala som. Bol taký zlatý, že sa venoval aj mne! Klzisko bolo odkázané na počasie a zatváralo sa v polovici marca, aby ho otvorili zasa až v polovici októbra. Reprezentanti chodili na sústredenia do areálu Stará Boleslav, kde bola v Československu jediná, malá síce, ale aj v lete fungujúca ľadová plocha. Raz tam prišiel aj Emil Zátopek.

Neďaleko bol ďalší športový areál Houšťka, kde trénovala Dana Zátopková, ale Zátopek býval s nami. Skamarátili sme sa. Pomáhali sme mu v lese merať trať. Bol na bicykli a mali sme počítať, koľko kôl urobí. Bol ohromný. Raz hovorí: „Dievčatá, nepotrebujete niečo vyprať?“ A ja: „Tepláky!“ Ostatné sa pridali. „Dajte ich do vane a hneď budú vypraté!“ Pochybovačne sme sa prizerali. Napustil vaňu, nasypal prášok, vyzul sa a začal na teplákoch skákať: „To máte ako automatickú práčku!“

V lete som hrala aj tenis. Bola som aj na majstrovstvách Slovenska v Žiline, nominovala som sa aj na republikové majstrovstvá do Plzne. Nehrala som však celý rok, takže som to nechala. Brat tiež chodil na tenis, dokonca vyhral československú juniorku vo dvojici a bol majster Československa. Aj on bol všestranný, bavili ho boby, skúšal futbal.

Najprv hral s chlapcami medzi dvoma domami na našej ulici a mama ho napomínala: „Prosím ťa, nekrič! Nikoho nepočuť, len teba, jak tam vykrikuješ!“ Od mala bol taký. Bola som o štyri roky staršia. Keď videl, že chodím na ľad, začal aj on. Prišiel na náš tréning a povedal: „No vy krasáčky, toto je niečo? Pozrite sa na mňa!“ Rozbehol sa a spakruky, na kanadách, skočil lutz. A vraj my z toho robíme takú vedu, smial sa. Toto si všetci krasokorčuliari pamätajú!

V mexickom kostýme

Po Majstrovstvách Európy v roku 1958, ktoré boli v Bratislave, sme absolvovali exhibičné turné s revuálnym programom. Korčuľovala som na pieseň Mexiko, Mexiko, mala som klobúk s červenými vtákmi a v zahraničí sa moje vystúpenie veľmi páčilo. Pozvali ma aj o rok. Potom ma však prikvačil meniskus a pretekať som prestala. Nechcela som sa dať operovať, vytiahli mi vodu, ale už ma to aj všetko prestalo baviť: Vyberať hudbu, naháňať kostýmy, vstávať za tmy… Mala som toho dosť. Urobila som si kurz trénera a začala som trénovať v oddiele, kde sme mali Nepelu, Augustoviča. Trénovala som Lianu Drahovú a mali sme dobré výsledky. Keď sme išli do Prahy, neboli sme na chvoste.

Tréningy sa začínali o pol šiestej ráno, trénovali sa povinné cviky. Bolo ich vtedy 42. O trištvrte na osem išli deti na Kalinčiakovu ulicu do školy a my sme písali denníky. O ôsmej som išla domov a o druhej bol zasa tréning – až do piatej. O siedmej večer sme ešte mali „liahničku“, kurz pre malé deti, kde sa učili korčuľovať. Tam sme vyberali talenty. Mala som celý deň rozkúskovaný. Emil Skákala, ktorý na štadióne aj pracoval, v dobrej snahe pre nás vybavil toľko ľadu, že to bolo až strašné! Ešte aj v sobotu som chodila na tréning. Vtedy bolo aj veľa pretekov, skoro každý štvrtok som odcestovala na preteky a manžel bol s deťmi.

Našťastie, mal pre to pochopenie a neskôr s nami aj cestoval. Niekedy nám robil hlásateľa (moderátora). Precestovali sme celú republiku. V lete bývali zasa sústredenia. Bolo to náročné, ale aj krásne.

Trénovala som do vlaňajška. V sobotu a v nedeľu som chodila na štadión, stretala som tam kolegyne, napríklad Agnes Búřilovú. Viedli sme zdokonaľovací kurz korčuľovania, vyberali sme talenty atď. Manželovi sa ale zhoršilo zdravie, takže už som trénerstvo radšej nechala. Bol to však veľmi príjemný relax. Na štadióne som nikdy nemyslela na starosti, sústredila som sa len na to, že som na ľade, ukazovala som techniku korčuľovania, všetko som predvádzala.

Ale už nemám ani poriadne krasokorčuliarske topánky. Kedysi nám ich šili v Prahe, z dobrej kože, presne sedeli. Každý rok som mala nové topánky – na voľné jazdy aj na povinné cviky. Korčule som tiež mala zakaždým nové. Teraz mi nevedia tie staré poriadne nabrúsiť. No, nechcem si ťažkať, radšej poviem, ako som sa bola pozrieť na Majstrovstvách Európy v krasokorčuľovaní v Bratislave pred dvoma rokmi a priznala som si, že to sa nedá prirovnať k nám. Vývoj ide dopredu!

A z čoho sa teším? Bola som šesťkrát majsterka Československej republiky, vždy som vyhrala bez problémov. Dostala som viacero diplomov, cien – všetko som darovala do Múzea slovenského športu. Aj fotky sa mi už postrácali, no zostali milé spomienky. Napríklad na skoré rána, keď som prišla prvá na štadión, strojník mi zasvietil a ja som v okruhu svetla korčuľovala po nedotknutej ľadovej ploche…

Júlia Fialová

  • Narodila sa 29. septembra 1934 v Bratislave.
  • Je šesťnásobnou majsterkou Československej republiky.
  • V roku 1958 sa zúčastnila na Majstrovstvách Európy v krasokorčuľovaní v Bratislave a skončila trinásta. Po majstrovstvách absolvovala revuálne turné po Európe.
  • Až do vlaňajška bola trénerkou na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu.
  • Od brata Jozefa je staršia o štyri roky. Ich mama bola domáca a otec pracoval v plynárňach. Má dve deti, tri vnúčatá, ale v jej šľapajach nepokračujú.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výnimočné ženy #krasokorčuľovanie #Júlia Fialová-Golonková #Jozef Golonka #100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Kytica Zimona 18

Kytica Zimona 18

44,99
Flower box červená kocka "M" červené ruže

Flower box červená kocka "M" červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk