Príbeh emigrantky: Bojovať o prežitie je skvelá skúsenosť

, 18.09.2018 06:00
Jana Hochauer-Demin
Jana Hochauer-Demin by dnes o svojom živote rada napísala knihu. Autor: ,

Jej fotografia pred 50 rokmi obletela svet. Vo svadobných šatách s manželom po boku na nej kráča pred tankami v okupovanej Bratislave. Jana Hochauer-Demin mala vtedy len 16 rokov, za sebou skúsenosť bezdomovkyne, v kočíku prvé dieťa. A pred sebou emigráciu so všetkými strasťami aj radosťami. Búrlivý život ako z románu.

Je to až neuveriteľná náhoda. Keď sme pri nedávnom výročí okupácie v auguste 1968 písali o fotografiách Ladislava Bielika, jednou z nich bol i pohľad na mladomanželov, ktorí sa, ešte vo svadobnom, prešli popred tanky na Šafárikovom námestí v Bratislave. Snímka vyšla v denníku Smena a dostala sa i do zahraničia. Vtedy sme ešte netušili, že v rovnaký deň, v sobotu 31. augusta 1968, na tom istom mieste vznikla takmer navlas rovnaká fotografia, ibaže iných autorov a s iným manželským párom.

Odfotili ju rakúski reportéri z denníka Kronen Zeitung, odkiaľ ju potom prevzali noviny po celom svete – od Európy cez USA a Kanadu až po Singapur, kde ju zverejnili s titulkom Love Ignores the Russian Tanks (Láska ignoruje ruské tanky). Hlavnou hrdinkou tých záberov bola temperamentná Bratislavčanka Jana Cuninková.

Jej dobrodružný príbeh sa však začal ešte skôr, ako krajinu prevalcovali okupačné tanky. Prvý raz emigrovala už v lete 1967, keď mala iba 15 a pol roka. Dôvod? "Bola som tehotná. Dieťa som čakala s Juhoslovanom, ktorý žil v Rakúsku. Vybrala som sa teda za ním,“ začína rozprávanie. Na Slovensku bol už cítiť politický odmäk, takže aj cestovanie do "zahnívajúceho“ kapitalizmu bolo jednoduchšie.

Odvážna dievčina si vybavila pas a vycestovaciu doložku – ale v úplnej tajnosti. Otec sa nesmel nič dozvedieť, jeho podpis sfalšovala. Do kufra si napchala letné oblečenie, ukryla ho u známych, a keď bolo všetko pripravené, predala, čo mala, nejaké peniaze ukradla otcovi a hor sa do Rakúska. Mame zaklamala, že ide do kina, no namiesto toho nasadla na vlak do Viedne. Svojho "drahého“ tam aj našla, ale nie tak, ako si vysnívala.

"Bola som zhrozená. Žil natlačený v domove pre utečencov, kde stála posteľ vedľa postele,“ oprašuje spomienky Jana Hochauer-Demin, ako sa dnes volá. A akoby sklamaní nebolo dosť, ani k nej nehorel takou láskou, ako by si želala. V tom čase sa už chystal na odchod do Kanady, čo pred ňou zamlčal. Jednej noci jednoducho zmizol. Mladú Slovenku nechal v hoteli, odkiaľ musela odísť, keď za ňu prestal platiť. Čo si počať v cudzom meste, v cudzej krajine, keď ani neovládate jazyk?

Čierna ovca rodiny

Jana skončila na ulici, no potom ju akýsi Rakúšan odviedol do ubytovne Armády spásy. Aj tam však vydržala len dva týždne, lebo nemala peniaze. "A tak som vo Viedni žila ako bezdomovec. Nebola som plnoletá a bolo mi jasné, že ma nesmú chytiť policajti. Prvé tri mesiace to bolo v poriadku, ešte som mala potrebné doklady, ale potom mi už neplatili a bála som sa, že ma odvezú späť na Slovensko,“ vysvetľuje dnes už 66-ročná dôchodkyňa.

Zatiaľ čo v socialistickom Československu bezdomovectvo ani neexistovalo, vo Viedni spoznávala, aké to je. Nemala prácu ani strechu nad hlavou, zistila, čo znamená skutočný hlad. Často si siahla až na dno. Zbierala vyhodené jedlo, niekedy jej pomohli dobrí ľudia. Keď v zime mrzla, jedna pani jej darovala kabát, inokedy dostala polievku. Netají, že občas aj kradla, aby prežila.

"Nakoniec som sa však rozhodla vrátiť. Bola už príliš tuhá zima a bola som veľmi vychudnutá, takže ani nebolo vidieť, že som v piatom mesiaci,“ zdôvodňuje. "Bála som sa, čo bude ďalej. Nechcela som rodiť na ulici.“

Späť do Bratislavy prišla na Silvestra 1967. Dlhým pobytom na Západe porušila zákon, preto si ju už na druhý deň vyzdvihli policajti. Odviezli ju na obávanú Februárku, kde ju celý deň vypočúvali. Vysvetlila im, že si pobyt v kapitalizme predstavovala inak, ale zistila, že ani tam "nikomu pečené holuby do huby nepadajú“. Nakoniec všetko dobre dopadlo. "Nebola som plnoletá, tak ma večer pustili a už mi dali pokoj,“ opisuje.

Otázne zostalo, čo s jej drobcom, ktorý sa chystal na svet. Jana odmietla ísť na potrat, radšej sa v šestnástich stala slobodnou mamičkou. Ako čierna ovca rodiny to však mala ťažké. Otec sa za ňu hanbil, ľudia zo susedstva po nej pokrikovali, ďalší ju ohovárali. A ona, hrdá, im robila natruc, veď v Rakúsku zažila oveľa horšie veci.

Ak bude kočík, bude svadba

Bola ešte tehotná, keď ju vo februári 1968 jeden známy predstavil istému Rakúšanovi. Jeho meno bolo Karl Talasch, mal 21 rokov a do Jany sa bezhlavo zaľúbil. Po nemecky síce stále nevedela, ale dohovorili sa rukami-nohami. Ich známeho sa spýtal, kde má muža, a keď sa dozvedel pravdu, vyhlásil, že by si ju vzal. Jana mu odkázala, že ak jej zoženie poriadny kočík pre dieťa, tak sa zaňho vydá. Povedala to len zo žartu, no Rakúšan to zobral vážne.

"Už o týždeň tu stál s kočíkom,“ smeje sa pri spomienke na prvého manžela. O jeho ponuke dlho nerozmýšľala. Chcela mať otca pre dieťa a Karl ju mal rád. V apríli sa jej narodil syn Karol, rakúsky nápadník ju chodil navštevovať, a tak začali chystať svadbu. Keďže nebola dospelá, musel to povoliť súd. Termín určili na 31. augusta 1968. To, že im za "svedkov“ prídu "bratské armády“ štyroch štátov Varšavskej zmluvy, nemohli tušiť.

A ako si spomína na inváziu? S rodičmi, so sestrou a s bratom vtedy bývala v centre mesta. "Asi o tretej alebo štvrtej v noci nám zabúchala na dvere susedka, že prišli Rusi. Vyskočila som z postele, nič som nechápala. Keby kričala Nemci, tak sa zľaknem, ale Rusi?! Bratia? A čo má byť?“ Po prvom prekvapení prišlo trpké vytriezvenie. Tak ako mnohí iní, aj ona vyrazila do ulíc. Spočiatku sa nebála, s vojakmi sa dokonca dala do reči.

"Keď však na Námestí SNP začali strieľať, dostala som strach a hneď som utekala domov. Sama sebe som si vynadala: Máš predsa dieťa, čo keby ťa zabili?! To bol najhorší pocit, čo som kedy mala,“ priznáva.

Karl, ktorý bol elektrikárom a v čase svadby si odkrúcal povinnú vojenskú službu, sa o sobáši so Slovenkou zmienil svojim kamarátom z denníka Kronen Zeitung. Mladý šéfreportér novín Bruno Seiser dostal nápad – do Bratislavy mu pôjde za svedka a popri tom spravia reportáž. Čitateľom v Rakúsku ukážu, ako vyzerá svadba v tieni okupácie. Tak sa aj stalo. Obrad mali na úrade a cirkevný sobáš v Modrom kostolíku. Ten si Jana vymyslela, aby "najedovala otca – starého komunistu“.

Keď bolo po svadbe, novinári navrhli, že ich vyfotografujú s tankami v pozadí. Sovietski vojaci boli najprv proti. "Ja som to však vybavila – so svojím šarmom a po rusky,“ spomína si Jana so smiechom. Plán rakúskych reportérov vyšiel. Aj vďaka tankom pred budovou Filozofickej fakulty UK mali príbeh, aký potrebovali. Publikovali ho vo svojich novinách a v septembri 1968 ho predali do sveta.

Vyšiel napríklad v magazíne Stern, vo francúzskom časopise Paris Match, ako aj vo viacerých novinách v jednotlivých amerických štátoch od Virginie, Massachusetts, Pennsylvánie cez Michigan a Texas až po New Jersey a Ohio. O svadbe informovali dokonca i v anglicky písaných novinách The Straits Times v Singapure.

Jana Hochauer-Demin s výtlačkom denníka, v...
Jana Hochauer-Demin s výtlačkom denníka, v ktorom bola uverejnená snímka, ktorá prerazila do sveta. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Ako to však už chodí, aj teraz sa v textoch zjavovali nezmysly. Jane neraz skomolili meno, pozmenili niektoré fakty a hoci správne uvádzali, že ide o Bratislavu či Slovensko, z Talaschovej nevesty pokojne spravili Češku a zo Šafárikovho námestia Dubčekovu ulicu.

Hľadanie domova

Len čo bolo po svadobnej hostine, Jana znova balila kufre. Hovorí, že policajti urobili chybu, keď jej po tom všetkom opäť vydali cestovný pas. Veď to bolo iba osem mesiacov, čo sa vrátila z ilegálneho pobytu na Západe. A teraz ju tam znova pustili! Rakúski reportéri ich sprevádzali aj na tejto ceste. Nafotili Karla, ako si nevestu prenáša popod zdvihnutú rampu na hraničnom priechode, ďalšie zábery spravili vo vlaku.

Jana verila, že teraz bude všetko iné, lepšie. Veď má manžela, ktorý je vo Viedni doma, takže sa o ňu a jej syna postará. Sotva však prešli dva-tri mesiace, jej svet sa zrútil. Karla poslali za mreže – na viac ako dva roky. Odsúdili ho za dezerciu, pretože Československo ako vojak navštevoval bez povolenia, dokonca si tam bral vojenskú uniformu. Na rováši mal i starší hriech – ako mladistvý ukradol motorku.

Pred jeho ženou sa tak opäť otvorila priepasť zúfalstva. Z bytu ju vyhodili, všetky jej veci vyložili na dvor a po dieťa si prišli sociálni pracovníci. Jana si však syna bránila zubami-nechtami. "Len cez moju mŕtvolu!“ kričala lámanou nemčinou. Nakoniec to, vidiac jej odhodlanie, vzdali. Aj s malým ju potom prichýlil domov pre osamelé matky s deťmi. Ten opustila, až keď sa zoznámila s druhým manželom, tiež Rakúšanom, s ktorým má dcéru.

Aj jej tretí manžel pochádza z Rakúska. S ním – po desiatich rokoch vo Viedni – odišla do Nemecka, kde sa však rozviedli. Vyšlo jej až to posledné, štvrté manželstvo – so slovenským emigrantom Vladimírom, s ktorým žije už 30 rokov. "Uvedomila som si, že v manželstve hrajú veľkú úlohu i spoločné spomienky. Dovtedy som totiž často počula: Ale choď, ty so svojou slovenskou mentalitou! Teraz to nehrozí,“ vysvetľuje veselá svetobežníčka.

Desať rokov po tom, čo sa zoznámila s Vladom, s ktorým má ďalšie dve deti, si dovolila ešte jedno dobrodružstvo. Jej nepokojná krv sa zase búrila, znova ju to ťahalo preč. Uvažovala nad Amerikou, ale potom si vybrala Austráliu, kde žila jej sestra s rodinou. V Mníchove všetko predali a v decembri 1988 sa presťahovali k protinožcom. Bol to však krok vedľa, v máji nasledujúceho roka sa vrátili do Nemecka.

Po roku 1989 som už vedela, že sa vrátim. Len čo som nastúpila do penzie, odišla som do Bratislavy.
Jana Hochauer-Demin

"Nepáčilo sa nám tam, nebol to náš spôsob života,“ zdôvodňuje. Táto okľuka ju síce stála veľa peňazí, no konečne prišla na to, čo jej chýba. Domov. "Prvé roky som hovorila, že v tejto krvavej krajine nechcem byť ani pochovaná, ale neskôr som zmenila názor. A po roku 1989 som už vedela, že sa vrátim. Len čo som nastúpila do penzie, odišla som do Bratislavy. Tu som doma,“ zdôverí sa. Jej rodičia i brat už zomreli, žije tu iba s mužom.

Do Nemecka, kde strávila 35 rokov, stále cestuje za deťmi, ale väčšinu času trávi na Slovensku. Aj keď to ostatným nejde do hlavy. "Sused sa ma spýtal, či som normálna, keď som sa vrátila. Veľa ľudí to nechápe. Tu cítim pohodu. Keď idem do Mníchova, vrátim sa úplne vystresovaná. Je tam obrovský tlak, ktorý teraz vnímam viac ako predtým, lebo vtedy som v tom prostredí žila. Už sa mi to však nepáči,“ porovnáva.

Čo ťa nezabije…

Keď pred polstoročím odišla do Rakúska, mala dokončenú len základnú deväťročnú školu a nepoznala jazyk, preto sa živila, ako sa dalo. Začínala ako domovníčka, drela vo fabrike. Chcela sa však posunúť ďalej, a tak si zaplatila kurz nemčiny, neskôr i strojopisu, spravila si maturitu. Zarábala si aj ako čašníčka, v Nemecku desať rokov robila vo vydavateľstve. Napokon sa naučila šiť a 20 rokov to učila ďalšie ženy ako zamestnankyňa vo verejných službách.

Za to, že sa v mladosti správala ako rebelka, mohli jej napäté vzťahy s otcom, ktorý ju bíjaval. "Nemala som tu dobrý život. Rodine som robila hanbu, aj preto som odišla,“ približuje. Keď emigrovala, otec prišiel o miesto "kádrováka“ v podniku a skončil v sklade. Najprv jej vyčítal, že mu pokazila kariéru, ale neskôr sa zmierili. "Povedal mi, že je dobre, keď som preč, lebo inak by ma asi zavreli. O rodičov som sa však starala. Mesačne som im posielala 150 mariek a oblečenie,“ hovorí.

Bolo obdobie, keď ich mohla navštevovať, potom jej vstup do ČSSR na dvanásť rokov zakázali. Tak sa chodila aspoň "vyplakávať“. Zašla za rakúsky Hainburg, ktorý leží blízko hraníc, a dojatá stade pozerala na Bratislavský hrad. To, čo prežila, neľutuje. Spravilo to z nej človeka, akým je. Extrémne situácie, ktoré prekonala, jej dodali silu.

"Som šťastná. Neviem, čo by ešte muselo prísť, aby ma to rozhodilo. Viete, čo to je, keď všetky sily sústredíte len na to, aby ste prežili? Aký je to ohromujúci pocit, aký silný zážitok! Alebo keď niečo ukradnete, aby ste utíšili hlad. Zjete polohnilé jabĺčko, čo ste našli. Alebo cumlete sneh, aby ste si uhasili smäd… Dnes by som to už nechcela zažiť, ale som rada, že som si tým prešla. Veď kto iný má takú možnosť? Keď si to teraz všetko premietnem, vidím, aký som mala krásny život,“ uzatvára spokojne Jana Hochauer-Demin.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Jana Hochauer-Demin #emigranti #50 rokov od okupácie Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
32,99
Flower bag kaly, ružové a modré kvety

Flower bag kaly, ružové a modré kvety

29,99
Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk