Spomínam si na predstavenie hry Denník Anny Frankovej v bratislavskom divadle Nová scéna. Videla som ho v roku 1958, ešte ako dievča. Javisko bolo osvetlené mäkkým žiarivým svetlom, ako keby zaliate slnkom. Domácky svet vykrojený z okolitej vojnovej hrôzy. Príjemná domácka atmosféra, viac ľudí, Anna v krátkej sukni. Ako keby nič. Bol to však úkryt a okolo neho tma.
Diváci spolu s hercami prežívali strach z akéhokoľvek neznámeho zvuku. Neozývajú sa kroky? Neblíži sa gestapo? Hľadisko ani nedýchalo, cítilo ohrozenú bezpečnosť, ale vzápätí zasa zabudlo na napätie: Veselá Anna Franková sa smiala, písala denník, verila, že sa zachráni, prežívala vzťahy, udalosti, bola zvedavá na život a verila v budúcnosť. Bola sympatická, krehká, čistá, optimistická. Skrátka strhujúca.
Odvtedy mám pocit, že Annu osobne poznám. Jej osud ma zasiahol. V tom čase som sa ešte nezaujímala o to, kto hru režíroval, zaujímal ma príbeh. A možno aj vynikajúce čokoládové bonbóny, ktoré predávali na váhu v bufete Novej scény. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som po rokoch zistila, že túto hru režírovala práve Magda Husáková-Lokvencová. Tak naozaj bola dobrá – inscenáciu si pamätám dodnes, dojem nevyprchal.
V období, keď režisérka vstupovala do divadelného sveta, doznievala ešte radosť z toho, že sa skončila vojna a fašizmus bol porazený. Nikto nečakal, že po jej hrôzach môžu prísť ďalšie, možno ešte nepochopiteľnejšie. Život sa začal komplikovať, vzduch oťažieval, ľudia rozpačito mlčali, dorozumievali sa očami: čo sa to deje? Bolo to ako horská dráha, hore – dolu, hore – dolu, hrôza – šťastie, hrôza – šťastie. Tak sa striedali pocity občanov republiky. Magda Husáková-Lokvencová sa nielen viezla na historickom tobogane, ale bola súčasťou ohnísk udalostí. Vzala si politika, bola ambiciózna. To nie sú pohodlné cesty.
Začínala vo filme
Narodila sa v Čechách, v Pacove, ale jej otec (mamu už nemala) sa presťahoval na Slovensko. V študentských časoch sa stretla s mladým Gustávom Husákom. Muselo to byť vzrušujúce a pekné, o čom svedčia aj dobové fotografie: obaja šarmantní, nádejní. Chceli meniť svet k lepšiemu. Lenže, ako to už býva, schyľovalo sa k horšiemu. Prišla vojna a s tým spojené udalosti. Súkromné životy pokračovali, Magda Husáková-Lokvencová čakala bábätko, ale keďže sa jej história osobne dotýkala, bola priam jej aktérkou, prvého syna Vladimíra (dnes je architekt) porodila počas SNP v Moskve.
Potom prišli povojnové časy, zasa nádej. Slovenská kultúra a umenie sa s vervou rozbiehajú a naberajú na sile. Rastú divadelné súbory. Nakrúcajú sa prvé filmy. K dispozícii sú skvelí ľudia, herci, režiséri, výtvarníci, hudobníci. S českými umelcami sú v kontakte a spolupracujú. Vznikajú agitky, ale s ambíciami veselohier. Ako deti chodíme do kina a bavíme sa na filme o vtedajšej feministke Katke, ktorá išla robiť do továrne na pančuchy, ostrihala si vrkoče a začala nosiť nohavice.
Tiež až po rokoch zisťujem, že režisérom bol Jan Kadár, budúci režisér Obchodu na korze. V roku 1950 vzniklo Kozie mlieko, ktoré natáčal Ondriš Jariabek s celou plejádou našich fešáckych hercov – Ivan Mistrík, Ladislav Chudík, Ctibor Filčík, Karol L. Zachar, a na pomoc mu prišiel z Čiech Bořivoj Zeman, režisér Pyšnej princeznej. Hrali tam aj úžasné herečky, napríklad Hana Meličková, Mária Prechovská, Oľga Borodáčová atď.
Keď sme však prišli na Vlčie diery do kina Slovan, tak to bolo „iné kafe“. To sme pozerali. Vážny film, dráma, vzťahy, vojna. Zasa herci ako Mikuláš Huba, Ladislav Chudík, Viliam Záborský a ďalší. Vystupujú tam štyria bratia a dvaja sú zaľúbení do jednej dievčiny, Anny Hucovej. Tú hrá práve Magda Husáková-Lokvencová. Mladíci prichádzajú z rôznych prostredí a z rôznych koncov vojnou zmietanej Európy. Zaujímavá analýza. Citovo umocnená tým, že dievča sa pridá k partizánom. A je tam ešte Marta Černická. Hrá medičku Evičku, ktorá sa odhodlá na odvážny čin. Je to silný film.
Magda Lokvencová bola dobrá herečka, ale mala režisérske ambície a aj sa v divadle uplatnila. Keď si o nej čítam, narážam aj na názor, že mala protekciu, a preto sa jej všetko darilo. Jej muž bol už totiž významným činiteľom. Vyznieva to smiešne, lebo s jej danosťami nemala asi problém dosiahnuť to, čo chcela. Jej učiteľom bol vraj Ján Jamnický, a ten žiadne protekcie nerešpektoval, on aj iní zrejme vedeli oceniť mimoriadnu ženu.
Mimoriadnych žien okolo divadla bolo vtedy viac, o mnohých by sa dalo písať v tomto seriáli. No Magda Lokvencová bola najprv spoločnosťou prijatá a potom vyvrhnutá. Manžel bol totiž zrazu nepriateľ ľudu a dali ho do basy, dokonca odsúdili na doživotie a jeho priateľov a spolupracovníkov aj popravili. Mladá žena s dvoma malými chlapcami je zrazu sama v tom šialenom neľútostnom a nenormálnom svete.
Tichá dohoda
A tu sa dostáva k slovu fenomén zvaný tichá dohoda. Ako fungujú donášači a zbabelci, tak vždy fungujú aj tí, ktorí vedia podať pomocnú ruku. Tak to bolo aj v republike. V rôznych obdobiach. Ľudia spolu cítia a držia vedno. S tým si žiaden režim neporadí, ale nie je to ani v žiadnom dejepise, lebo to je neviditeľné. Tak sa aj Magdy Husákovej-Lokvencovej ujímajú priatelia a nájdu jej prácu v Slovenskom národnom múzeu. Najprv je to nenápadná pozícia, ale Magda sa postupne presadí. Začne zhromažďovať materiály o divadle a vytvorí tak vlastne základňu budúceho Divadelného ústavu.
Na toto obdobie často spomínala fotografka a etnologička Ester Plicková, ktorá s ňou v múzeu pracovala. Rozprávala, čo a ako Magda robila, čo sa od nej Ester naučila. Aká bola systematická a že s ňou bolo dobre. Celé pracovisko bolo také „intelektuálne dúpä“, pracovali tam ľudia odložení bokom kvôli kádrovým posudkom, chodili návštevy. Debatovalo sa. Ľudia si pomáhali priazňou. Tento zvláštny fenomén súdržnosti na Slovensku fungoval aj po roku 1968. Lokvencová bola v múzeu tri roky a už sa situácia zasa menila. Mohla sa vrátiť k profesii, najprv išla do Košíc a neskôr na Novú scénu, kde som už videla jej inscenáciu aj ja.
Peripetie sa nekončia
Roky ďalej utekali, podmienky sa vyvíjali, blížil sa tzv. odmäk, šesťdesiate roky. Nastalo politické uvoľnenie a zároveň prišla tvorivá explózia, a to aj vo svete. Všade pohyb, revolúcie, nápady… V živote Magdy Husákovej-Lokvencovej sa zmenilo aj súkromie. Vzťah s Gustávom Husákom sa skončil a do jej života vstúpil iný muž, tentoraz z umeleckého prostredia, už spomínaný herec Ctibor Filčík.
Keď ste ho stretli na ulici, bol vždy vážny, zachmúrený, predurčený na roly démonov. V roku 1966 zažiaril v Sartrovej inscenácii Diabol a Pánboh. Jean-Paul Sartre bol v 60. rokoch módny autor a filozof, všetci čítali Cesty k slobode a debatovali o existencializme. Tieto otázky sa riešili aj v hre Diabol a Pánboh. Zdalo sa, že je vyhraté, že už to bude stále tak. Debaty o umení, zaujímavé réžie, filmy, vyhrávať bude kapela The Beatles, svet gombička.
Magda Husáková-Lokvencová zomrela práve v takomto období vzostupu. Nedozvedela sa, čo nasledovalo a čo iste ako umelkyňa tušila: že peripetie sa nikdy nekončia. K jej osudu patrí aj to, že ju porovnávajú s druhou ženou Gustáva Husáka, publicistkou a prekladateľkou Vierou Husákovou. Kdesi som sa dokonca dočítala, že vraj prvá, Magda, bola osobnosť a druhá, Viera, neosobnosť, lebo sa mužovi veľmi prispôsobovala. Známi ľudia sú hračkou v rukách verejnosti. Ľudia spriadajú úvahy, predstavy, dohady, žiaden autor sa tomu nevyhne, keď ide do minulosti, ktorá sa skončila. Niet sa už koho priamo opýtať, vypočuť si protinázor. Jedno je však isté – Gustáv Husák mal šťastie na ženy. Obe boli krásne a inteligentné. Jednu však stretol v rozpuku mladosti a druhú v zrelom veku. To sú dva celkom iné príbehy.
Zaujímavé je, že obe pochádzali z Čiech, z rodín, ktoré boli nositeľmi prvorepublikovej kultúry. Bontón, elegancia, vzdelanie. Tieto pozitívne hodnoty svojou prácou a pôsobením vštepili aj do ďalších fáz vývoja republiky. Historici analyzujú, porciujú dejiny po kúskoch, delia ich na deje, osobnosti, ale dejiny sú spečené a vniknúť do ich receptu je ťažké. Dá sa len ochutnávať: niekde je to horké, inde sladšie. Dnes sa práve miesi nové cesto. Uvidíme, čo z toho vzíde.
Magda Husáková-Lokvencová
- Narodila sa 13. 9. 1916 v Pacove. Bola právnička, herečka a divadelná režisérka. V roku 1938 sa vydala za Gustáva Husáka. Spoznali sa, keď bola ešte gymnazistkou v Banskej Bystrici. Študovala právo a divadelnú réžiu na konzervatóriu. V roku 1946 sa zamestnala na Novej scéne ako herečka a asistentka réžie, neskôr ako samostatná režisérka. Mala dvoch synov.
- Gustáv Husák bol zatknutý za protištátnu činnosť v roku 1951 a v nasledujúcom roku mu manželku vyhodili z Novej scény. Po čase sa jej ujali v Slovenskom národnom múzeu. V roku 1954 odsúdili Gustáva Husáka na doživotie.
- V sezóne 1955/56 režírovala vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach. V roku 1956 sa vrátila na Novú scénu. V roku 1960 sa s Gustávom Husákom – až po jeho návrate z väzenia – rozviedla.
- Životným partnerom Magdy Husákovej Lokvencovej sa stáva herec Ctibor Filčík. Tešia sa z vrcholného výkonu Filčíka v Sartrovej hre, ale režisérka nečakane zomiera – 17. 1. 1966 v Bratislave.
Prvá dáma slovenskej divadelnej réžie
O divadelníčke vyšla zaujímavá monografia Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie. Napísala ju Nadežda Lindovská a kolektív, vydal Divadelný ústav v roku 2008 v edícii Osobnosti. Kniha je odporúčaná slovami: Kolektívna knižná monografia je prvou a jedinou publikáciou venovanou osobnosti a dielu JUDr. Magdy Husákovej-Lokvencovej (1916 – 1966).
Publikácia vznikla na základe archívneho prvovýskumu, reflektuje a mapuje bohatú tvorbu prvej slovenskej profesionálnej divadelnej režisérky, ktorá v divadle, rozhlase a televízii vytvorila viac ako päťdesiat inscenácií. Monografia dokumentuje podiel Magdy Husákovej-Lokvencovej na formovaní modernej slovenskej divadelnej réžie a herectva. Kniha obsahuje štúdie odborníkov z oblasti dramatických umení, dokumenty z pera Magdy Husákovej-Lokvencovej, rozhovory s režisérkou a o režisérke, spomienky pamätníkov a bohatý obrazový materiál. Publikované štúdie, viaceré dobové materiály, informácie, fotografie a fakty sú zverejnené po prvý raz.