„Šéf ma s tým privítal hneď zrána,“ spomína na „cesnakovú“ historku čulý sedemdesiatsedemročný srdcom stále čašník. Vraj Nikita Sergejevič mal nielen vysoký tlak, ale cesnakom maskoval každodennú rannú konzumáciu fľašky vodky. V Bratislave mu pritom asistoval Nikolaj Bulganin, vtedajší sovietsky premiér. Odmenou pre urasteného slovenského fešáka bolo priateľské potľapkanie spokojného sovietskeho lídra.
„Vtedy, počas plavby sovietskej delegácie po Dunaji do lodeníc v Komárne, veru padla nejedná fľaška vodky,“ spomína svedok obrátenej strany oficialít na prvých stranách novín. Práve v tom čase sa na palube lode zoznámil s budúcou manželkou. Obaja dnes tvrdia, že jednoduchou medzi nimi preskočila iskra.
Karol Feješ netají, že nikdy nesníval stať sa čašníkom. Vraj ani nevedel, čo taká profesia vyžaduje „V tom čase nebol veľký výber. Mohli ste sa vyučiť za kuchára, čašníka či murára. Napokon som sa rozhodol pre svet, v ktorom kraľuje spokojnosť zákazníka,“ nezabudne pripomenúť začiatky pán Feješ, aby sa následne, po učňovských rokoch v Carltone, upísal bratislavskej hotelovej dominante na celých 37 rokov.
V tom čase nebol veľký výber. Mohli ste sa vyučiť za kuchára, čašníka či murára. Napokon som sa rozhodol pre svet, v ktorom kraľuje spokojnosť zákazníkaKarol Feješ
Tandem starších kolegov Jurča-Klčo bol studnicou múdrosti a trikov, ktorým priúčali mladého Karola. Jedno však bolo preňho vlastné. Vzpriamená chôdza profesionála. Aj dnes upúta, keď spoločne s manželkou, s ktorou družne žijú nonstop už 57 rokov, nakupuje v jednom z obchodných reťazcov. Vraj chôdzu čašníka sa nikdy neučil. Má to, ako sa vraví, v krvi. Uvedomuje si hlavne, že táto profesia si vyžaduje veľa času. Manželka mu to však vždy tolerovala. Hoci pripúšťa občasné „iskrenie“. Nebolo to však vraj nikdy kvôli pekným kolegyniam či nežnému pohlaviu spomedzi zákazníkov.
Nepodľahol ani „volaniu“ alkoholu
Počas celej kariéry videl tiecť litre všakovakého alkoholu, ale nikdy mu nepodľahol. Napríklad, keď obsluhoval počas Mečiarovej vlády. Mohol piť, koľko chcel. Odolal, rovnako ako vtedajší šéf kabinetu.
„Namiesto šampanského pil Mečiar vineu a namiesto vodky obyčajnú vodu. Vedel, že pohár, ktorý držím za stopku, je určený jemu. V tomto smere bolo živo napríklad pri návšteve vtedajšieho ruského premiéra Viktora Černomyrdina,“ zaloví v pamätí Karol Feješ pri spomienke na jedno z vtedajších „konšpiratívnych opatrení“. Opak však zažil, keď na pozvanie premiéra Petra Colotku pricestoval alžírsky prezident Ahmed Ben Bella. „Podávali sme drahý koňak. Bolo naliate, ale hosť, ako pravoverný moslim, pil iba džús. A tomu sa museli prispôsobiť všetci prítomní. Späť do fliaš sa nedalo nalievať, a tak po odchode hosťa mohli našinci vypiť, čo im hrdlo ráčilo,“ pripomína v službe nekompromisný abstinent.
Ani po 37 rokov v Carltone „nesedel za pecou“. Nepatril k tým, ktorí dychtivo čakajú na dôchodok. Bol vždy rád medzi ľuďmi. Za celý čas profesionálnej kariéry prišiel do styku s mnohými zákazníkmi. Nikdy však nemal s niekým konflikt. Na otázku, či sa mu niekedy podarilo nechtiac napríklad obliať hosťa, reagoval záporne.
Keď "zakotvil“ ako čašník na Úrade vlády, obsluhoval všelijakých ľudí. Politikov, ale ako vraví, aj hlavy pomazané i neraz mazané. Zahraničné profesionálne ostrohy najprv získaval v roku 1966 v starom hoteli Astória v Lipsku. Vo vtedajšom NDR. Mestu vtedy stále trónili zrúcaniny ako následok bombardovania. V Astórii však čašníci mali oblečené fraky. Stálymi návštevníkmi boli o. i. americkí vojaci.
„Prišli v piatok. Vysokí fešáci. Nablýskané uniformy vymenili večer za civil s neodmysliteľným cylindrom na hlave,“ spomína dôchodca Feješ. Nezabudne pritom spomenúť aj dvojročnú „šichtu“ v neďalekej Viedni, v rokoch 1976 až 1977. V samom centre veľkomesta. V Slovenskej reštaurácii na Stefanplatzi. Až po získaní skúseností nasledoval profesionálny maratón v Carltone. „Dnes sa mu približuje možno hotel Kempinski. Nemá však historickú atmosféru,“ dodáva vzápätí naslovovzatý odborník.
V bohatých spomienkach nemôže obísť napríklad hostí z obdobia socializmu. Gustáva Husáka, maďarského lídra Jánosa Kádára či bulharského Todora Živkova. Rovnako ako generála Jaruzelského s typicky tmavými okuliarmi či východonemeckého Waltera Ulbrichta. V politickej hierarchii však v tom čase viedol generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev. „Vo všetkom bol striedmy. Napríklad ani nepil toľko ako Chruščov,“ nezabudne dodať „Karolko“.
Svet sa menil a s ním aj prominentní hostia. Napríklad počas summitu v Bratislave v roku 2005 obsluhoval Karol Feješ prezidenta USA Georgea Busha a ruského prezidenta Vladimira Putina. „Na vláde boli takpovediac mojimi zákazníkmi napríklad aj prezidenti Michal Kováč, ale aj Rudolf Schuster. Osem rokov som mal na pľaci aj Vladimíra Mečiara a ďalších osem premiéra Mikuláša Dzurindu. Nakoniec som na jeden rok takpovediac skončil u Roberta Fica,“ spomína s úsmevom čašník, ktorý prežil veľa. Film Obsluhoval som anglickú kráľovnú síce nie je o „Karolkovi“, ale britskú panovníčku Alžbetu II. videl zblízka napríklad na Bôriku, keď personál vytvoril pre vzácneho hosťa špalier.
„Pracoval som tam vtedy. Personál panovníčky jej pripravoval z privezených potravín raňajky. Ešte pred presunom do bratislavskej Reduty,“ vracia sa do minulosti čašník. Nebolo to vraj prvé stretnutie s kráľovnou. To sa totiž odohralo o čosi skôr, v kanadskej Ottawe, počas jej návštevy výstaviska EXPO 67 a osláv Spoločenstva národov, voľného združenia Spojeného kráľovstva a jeho bývalých domínií a kolónií (Commonwealthu).
„Na stretnutie VIP ma vtedy pozvali moji bývalí hostia z Carltonu,“ vysvetlil. Jeho služby využili aj iné hlavy pomazané. Napríklad španielsky kráľ či švédsky monarcha.
„Bol som na troch svetových výstavách. V Montreali (1967), Vancouvri (1986) a v Seville (1992),“ spomína vysoký sympaťák, ktorý by aj dnes mal chôdzu profesionálneho tanečníka medzi stolmi plných vzácnych zákazníkov. V „menovačke“ zahraničných misií nezabudol ani na obsluhovanie v Stálej misii ČSSR v sídelnej budove OSN v New Yorku.
Napokon „skončil“ vo vtedajšom vládnom hoteli Bôrik, kde pomáhal počas akcií alebo dovoleniek už bývalých kolegov. Dnes žije pre svoje štyri vnúčatá a dve pravnúčatá. Teší ho, že jeden z vnukov sa vydal v jeho šľapajach.
„Chodil so mnou na Úrad vlády aj na Bôrik, aby sa priúčal nášmu remeslu. Napokon nechýbal ani pri obsluhovaní britskej panovníčky počas večere v Redute, kde pri každom okrúhlom stole sedelo osem hostí pod dohľadom štyroch čašníkov. A to musel byť cvrkot pri obsluhovaní. Na povel a synchronizovane,“ netají „Karolko“ hrdosť na vnuka. Na otázku týkajúcu sa apolitickosti čašníkov nezabudol pripomenúť, že nikdy nebol v žiadnej strane. Obsluhoval vždy každého s rovnako úctou a porozumením.
Za tringelty si auto nekúpite
A dnes? Ťaží ho hlavne výkon jeho profesionálnych nasledovníkov. „V porovnaní s minulosťou je to horšie,“ vraví s povzdychom. Ak sem-tam navštívi s manželkou podnik, kvôli neveľkému dôchodku to síce nie je často, tak cíti na pľaci nedostatok odborníkov. Niekdajšia úroveň hotelovej školy v Piešťanoch či v českých Mariánskych Lázňach je podľa Feješa dávno filmom pre pamätníkov.
„Nedávno som bol na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí. Reku zájdem aspoň na kávičku. Vnútri ani noha. Na otázku, či vari čakajú delegáciu, reagoval personál s neskrývaným srdečným pozvaním. Nikde nikoho. Našinci v tomto smere, v porovnaní s cudzincami, ktorých po Dunaji denne privážajú luxusné lode, ťahajú za kratší koniec,“ dodáva Karol Feješ.
„Dnes máte takmer v každej väčšej dedine hotelovú školu,“ vraví s neskrývaným zveličením Feješ. Problém však vidí v podceňovaní profesie a jej slabom finančnom ohodnotení. V neposlednom rade, ako zdôrazňuje, mnohí jeho nástupcovia z fachu berú povolanie čašník ako fušku, druhé zamestnanie na prilepšenie.
A tringelty? Podľa Feješa existujú. Tak ako v minulosti. Ako zdôrazňuje, tak ako v minulosti, aj teraz si ich obsluha musí zaslúžiť v podobe spokojnosti hosťa.
„Samozrejme, že auto či vilu si za tringelty nekúpite,“ dodáva Karol Feješ. Dali by sa vraj kúpiť iba v prípade, ak by mu platili za kroky na pľaci. Krokomer nikdy nemal, ale má za sebou určite stovky a možno tisíce kilometrov.
„Napriek tomu, a možno práve preto, nemám mimoriadne zdravotné problémy,“ priznáva. Ako profesionála ho trápi čosi iné. Smutne spomína napríklad na moment, keď ho obsluhoval čašník. Ako sa ukázalo neskôr, vyučený automechanik. Na žiadosť, aby priniesol nejaké suché víno, iba nechápavo otvoril ústa. Karol Feješ ich zase otvára, keď vidí, ako sú oblečení jeho profesionálni nástupcovia. Smokingy či aspoň jednotné oblečenie sú podľa „Karolka“ veľkou výnimkou.
„Texasky a tenisky nepatria na pľac v žiadnom reštauračnom zariadení,“ neskrýva nevôľu pri spomienke na čašníkov z minulosti jednotne oblečených v bielych blúzach, motýlikoch a zásterách až po zem. „Od 70. rokov sme nosili smokingy, ženy zasa sukne, blúzky a čelenky – bez nich by dostali pokutu. A dnes? Ani neviete, kto vás obsluhuje,“ spomína "Karolko“ hlavne na niekdajšiu noblesu Carltonu. V tejto súvislosti nezabudne na dnešných majiteľov podnikov, ktorí „buď chcú ušetriť na odborníkoch, alebo práci dobre nerozumejú“