Tajné správy CIA: Zatkli Švermovú a Šlinga. Predzvesť väčšej čistky

Marie Švermová zbierala podpisy pod žiadosť, aby nevinná národná socialistka Milada Horáková dostala trest smrti. Otto Šling používal na Morave také kruté metódy výstavby socializmu, že ho znenávideli dokonca komunisti. Obaja sa nakoniec stali obeťami režimu, ktorý budovali. Boli prvými vplyvnými komunistami, ktorí skončili vo vyšetrovacej väzbe a potom na súde. Najprv v októbri 1950 zatkli Šlinga, čoskoro prišiel rad na Švermovú.

logo tajne spravy CIA

Šling si podkúril, keď od roku 1949 pôsobil v Brne ako krajský vedúci tajomník Komunistickej strany Československa (KSČ). Správal sa tak bezohľadne, že nešetril ani straníckych súdruhov, ktorí sa naňho čoraz viac sťažovali ústrediu v Prahe. Vo väzbe ho brutálne vypočúvali a prinútili priznať sa k vymysleným obvineniam, podľa ktorých bol špión Západu, chcel rozvrátiť KSČ a sabotoval budovanie štátu.

Fanatická honba na takzvaného vnútorného nepriateľa zašla tak ďaleko, že zo Šlinga vyrobili jedného z hlavných členov sprisahaneckej siete. Zaraďovali do nej mená, ktoré si účelovo vyberali spomedzi ľudí, o ktorých povedal, že sa s nimi stretával. Do pavučiny sprisahancov prilepili aj Švermovú, ktorá bola členkou predsedníctva komunistickej strany. Bola Šlingovou milenkou.

Americká rozviedka si vysvetľovala zatknutie Šlinga a Švermovej ako predohru väčšej čistky. Ako predzvesť zákerného úderu na najvyššom poschodí mocenských štruktúr. „Účelom prvých zatýkaní bolo vytvoriť pôdu pre zadržanie Slánskeho a testovať reakciu československej verejnosti pre takýto prípad,“ usudzovala CIA. Rudolf Slánský bol mimoriadne silný generálny tajomník strany, ktorého si však v roku 1951 vybrali za mozog sprisahaneckého centra.

Prečo Švermová?! Verili, že je určite nevinná

Komunisti, nielen radoví, ale aj na vyšších miestach, ktorí nemohli vidieť do zákulisia, museli byť veľmi prekvapení, že sa dve významné figúry KSČ ocitli za mrežami. V tejto súvislosti CIA získala niekoľko poznatkov od informátora, ktorý sa poznal s československými diplomatmi v Ríme. Nie je vylúčené, že zdroj pochádzal priamo z veľvyslanectva v Taliansku.

„Vojenský pridelenec Arnošt Silbiger veľmi dobre poznal Švermovú z obdobia, keď žila v Sovietskom zväze. Dôrazne popieral, že by mohla byť zradkyňa, a bol presvedčený, že jej zatknutie bola iba politická chyba, ktorá sa napraví. Zadržanie Švermovej chápal tak, že Šling sa zámerne snažil zvaliť vinu na ňu, dúfajúc, že seba zachráni,“ napísala CIA. (Švermová prežila druhú svetovú vojnu v emigrácii na sovietskom území.)

Predstavu o zrade Švermovej jednoznačne odmietal aj ambasádor Miloslav Matoušek. „Verí, že sa stala jedine obeťou vlastného vnímania vecí, pretože príliš otvorene rozprávala o dôverných straníckych záležitostiach,“ informovala americká špionáž.

CIA ďalej poukázala na to, že zadržanie Švermovej muselo zaskočiť zanietené komunistky. Obdivovali ju zvlášť preto, že sa jej podarilo dostať veľmi vysoko v straníckej hierarchii, ktorá bola doménou mužov.

Znepokojení Taliani

Nad zatknutím Švermovej nechápavo krútili hlavou aj miestni komunisti v Ríme. (Ich strana vtedy patrila medzi najvplyvnejšie v štátoch západnej Európy.)

Komunistický líder Pietro Secchia podľa CIA požiadal svojho brata Mattea, aby navštívil Prahu, kde má zistiť viac o prípade Švermovej, o ktorej talianski súdruhovia jasne pochybovali, že by sa stala agentkou imperializmu, respektíve rozvracačom socialistického zriadenia. Jej osud zaujímal komunistov v Ríme aj preto, že na jar 1948 bola v Taliansku a zanechala výborný dojem.

Matteo Secchia sa stretol s Bedřichom Geminderom, ktorý zastával funkciu vedúceho medzinárodného oddelenia ústredného sekretariátu KSČ, čiže mal v agende aj kontakty so spriatelenými komunistickými stranami v zahraničí. „Geminder nebol schopný poskytnúť žiadne konkrétne správy, lebo prípad sa stále vyšetroval,“ uviedla CIA.

Rozviedka dodala, že hlavnou príčinou Geminderovho mlčania bolo vysvetlenie, že zatiaľ nie je možné hovoriť o predbežných výsledkoch vyšetrovania, pretože ide o širšiu sieť a všetko sa ešte neobjasnilo. Secchia však mohol vycítiť, že kauza sa zjavne bude uberať zlým smerom. „Budúcnosť by mala odhaliť rozsah zapojenia Švermovej do aktivít Šlinga,“ poznamenal Geminder. Mimochodom, krutým paradoxom neskôr bolo, že obeťou čistiek sa stal aj Geminder. Súdili ho v procese so Slánskym, Šlingom a s ďalšími členmi vymysleného sprisahaneckého centra. Vyniesli nad ním rozsudok smrti a obesili ho.

Šling im bol ľahostajný

Reakcie ľudí v Československu na zatknutie Šlinga a Švermovej rozdelila CIA do troch kategórií. V prvej boli tí, čo odmietali nový režim a privítali, že obaja spolu s ďalšími na nižších postoch sedia vo väzbe: „Považovali to za dôkaz vnútorných konfliktov v KSČ.“

Komunisti, ktorí sa na situáciu pozerali objektívne, boli znepokojení: „Švermová mala určitú mieru popularity, zvlášť medzi ženami. Zverejnené dôvody jej zatknutia ich dostatočne nepresvedčili o oprávnenosti tohto zákroku.“ Tretiu skupinu tvorili komunisti, ktorí slepo dôverovali svojmu vedeniu. Podľa CIA nijako nežiadali, aby dostali logické vysvetlenie.

Treba podčiarknuť, že aj keď správy o uvalení väzby na Šlinga a potom na Švermovú boli zarážajúce, postoj k nim vyzeral odlišne. Keď Šlinga zatkli, nevyvolalo to nejaký rozruch vo verejnosti, naopak, Švermovú považovali za jeho obeť, podotkla CIA.

Zadržanie brnianskeho krajského šéfa KSČ dokonca väčšina komunistov na Morave prijala s úľavou. Josef Pliva, komunista z Brna, ktorý sa stal obchodným atašé na veľvyslanectve v Ríme, prízvukoval, že Šling bol medzi straníkmi v regióne veľmi neobľúbený pre svoje diktátorské maniere. „Úsilie Šlinga rýchlo budovať socializmus a chyba, že nebral do úvahy podmienky, ktoré prevládali v oblasti Brna, výrazne prispeli k jeho neobľúbenosti. Najviac nepopulárny bol medzi poľnohospodármi, ktorých drasticky nútil, aby vstupovali do jednotných roľníckych družstiev. Dokonca medzi robotníkmi v továrňach nevyzerala jeho pozícia oveľa lepšie. Stále sa snažil zvyšovať pracovné normy, mzdy sa znižovali,“ napísala CIA s odvolaním sa na Plivu.

Sieť sa zaťahuje už aj okolo Slánskeho

Od zatknutia Šlinga a Švermovej ubehlo len niekoľko mesiacov, keď sa začalo zmrákať nad jedným z hlavných komunistov, ktorý sa cítil neohrozene. Bol ním Slánský, o ktorom sme v druhej časti seriálu písali, ako sa prezident a šéf KSČ Klement Gottwald začal obávať, že by mu mohol prerásť cez hlavu, a ako liezol na nervy predsedovi vlády Antonínovi Zápotockému, ktorému prekážalo, že neprípustne zasahuje do činnosti ministerstiev a viacerých štátnych úradov. (Jeho osudom od novembra 1951 do decembra 1952 sa bude detailne zaoberať štvrtý diel.)

V prípade Slánskeho by sa dalo pozmeniť príslovie Božie mlyny melú pomaly, ale spravodlivo na Božie mlyny melú rýchlo, ale nespravodlivo. V právnom štáte by ho súdili za komunistický teror, ktorý rozpútal po prevrate vo februári 1948, ale režim, ktorého bol strojcom, ho posadil na lavicu obžalovaných ako vymysleného agenta Západu a rozvracača vlasti.

Signálom, že to má nahnuté, bolo čítanie jeho straníckej sebakritiky na tajných schôdzach KSČ a presun z funkcie generálneho tajomníka na post jedného z podpredsedov vlády. Matoušek, veľvyslanec v Taliansku, bol podľa CIA veľmi skeptický, keď sa o tom dozvedel: „Povedal, že celkom nechápe, čo sa deje, lebo Slánskeho sebakritika sa mu zdala neprirodzená, vynútená a príliš povrchná, aby naznačila, s čím súvisí.“ Ambasádor určite nehovoril do vetra, lebo so Slánskym sa kamarátil už od predvojnového obdobia. Matouška, povolaním lekára, si dokonca Slánský vybral za pôrodníka, keď manželka privádzala na svet ich prvé dieťa, poznamenala CIA.

Silné pochybnosti o budúcnosť Slánskeho vyslovila predvojnová členka KSČ Dora Smolková. „Myslí si, že stiahnutie z postu generálneho tajomníka znamená len prvý krok smerom k jeho úplnej likvidácii,“ uviedla americká rozviedka s odvolaním sa na svojho informátora. Smolková dodala, že z najnovšieho vývoja cíti zlú predtuchu v zmysle, že diktátorské spôsoby, ktoré používal Slánský so svojimi stúpencami, nahradí iná diktatúra, ktorú stelesní Gottwald s jeho prisluhovačmi. (Dovtedy fungovala určitá protiváha síl rozložená medzi Gottwaldom, Slánskym a Zápotockým.)

Smolková nemohla vedieť, či Gottwald postupuje proti Slánskemu so stopercentným súhlasom straníckych špičiek v Moskve, čo podobne platilo o sovietskych súdruhoch na nižších miestach. Prízvukovala však, že tí, čo nevidia rovnako ako ona hlboko do veci, majú v hlave zmätok. Podľa CIA sa zmienila o delegácii vedúcich predstaviteľov sovietskych odborov na aktuálnej návšteve Prahy. „Vôbec nie sú nadšení z toho, čo videli v Československu. Moskva sa už s nedôverou pozerá na všetko, čo sa u nás deje,“ upozornila v súvislosti s evidentným zápasom o moc v KSČ, ktorý sprevádzali vnútrostranícke čistky.