Od čiernej diery na mape Európy k druhej šanci

26.09.2018 06:00
Rudolf Schuster, Mikuláš Dzurinda, Jozef Migaš,...
Rozhodujúce voľby v roku 1998, ktoré vrátili Slovensko na mapu demokratickej Európy, vygenerovali konsenzus. Zľava Rudolf Schuster, Mikuláš Dzurinda, Jozef Migaš a Béla Bugár po podpise koaličnej zmluvy. Autor:

Pred 20 rokmi , 25. a 26. septembra 1998, sa voliči rozhodli skoncovať s mečiarizmom. Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky ukázali, že občania tejto krajiny odmietli Mečiarove metódy vládnutia - nezlúčiteľné s demokraciou - a vybrali si cestu do Európy.

Verejná debata a praktické približovanie sa k EÚ sa podobne ako v susedných štátoch aj u nás začínali po novembri 1989 pod symbolickým heslom „návrat do Európy“. Vyjadrovalo snahu politikov a občanov dokázať sebe samým, ale predovšetkým zahraničiu, že sme prirodzenou súčasťou západnej civilizácie, a zároveň v tomto priestore prezentovať a obhájiť svoje národné špecifiká, prekonať zaostávanie a uskutočniť potrebnú modernizáciu nielen hospodárstva, ale aj celej spoločnosti. Táto snaha sa zvýšila po rozdelení Česko-Slovenska, keď Slovensko vo svojom zápase o „viditeľnosť“ a akceptáciu v zahraničí muselo bojovať aj za prekonanie negatívneho obrazu iniciátora rozdelenia federácie.

Symbol úpadku

Bývalá ČSFR podpísala asociačnú zmluvu už v roku 1991 a následne v roku 1993 obe samostatné republiky podpísali nové dohody, do ktorých sa už dostali aj nové politické podmienky integrácie, známe ako kodanské. Od potenciálnych členov sa vyžadovali stabilné demokratické inštitúcie, rešpektovanie ľudských práv, fungujúca trhová ekonomika a prijatie právnych noriem EÚ.

Pôvodné romantické predstavy o „návrate do Európy“, za ktorými boli najmä naivné očakávania, že rýchlo a ľahko získame prístup k „vymoženostiam“ západnej konzumnej spoločnosti, sa tak pomerne rýchle rozplynuli. Vystriedali ich ťažkosti s komplexnou premenou nielen politických a hospodárskych vzťahov, ale na rozdiel od iných transformujúcich sa kandidátskych štátov aj s usporiadaním a budovaním inštitúcií samostatnej štátnosti takpovediac od nuly, ako boli napríklad národná banka a zahraničná služba.

Keďže tento proces dotvárania štátnosti prebiehal takmer paralelne s vytváraním podmienok na integráciu Slovenskej republiky do EÚ a do NATO, rozvinul sa čoraz intenzívnejší zápas o spôsob uskutočňovania zmeny vlastníckych vzťahov, o charakter politického režimu a o strategickú zahraničnopolitickú a bezpečnostnú orientáciu štátu. Hoci Slovensko bezprostredne po získaní svojej suverenity a medzinárodnoprávnej subjektivity jednoznačne patrilo – spolu so svojimi susedmi z Vyšehradskej skupiny – ku krajinám, ktoré mali výhodnú štartovaciu pozíciu, priaznivé vnútorné podmienky a dobré šance rýchlo sa integrovať, postupne si výrazne skomplikovalo situáciu.

Symbolom negatívneho vnímania nášho vtedy mladého štátu sa stal výrok ministerky zahraničných vecí druhej Clintonovej vlády Madeleine Albrightovej, že Slovensko je čiernou dierou na mape Európy. Obraz našej krajiny sa dramaticky zhoršil po neúspešnom pokuse o zmenu vnútropolitických pomerov prostredníctvom prvej vlády širokej koalície v roku 1994 na čele s Jozefom Moravčíkom. Pričom jeho vláda nielen potvrdila zahraničnopolitické smerovanie do EÚ, ale Národná rada SR prijala Obrannú doktrínu SR, ktorá si položila za cieľ „získanie plnohodnotného členstva v NATO“.

Tieto kroky si získali pozitívny ohlas aj v zahraničí – napríklad v auguste 1994 týždenník Economist zdôraznil, že: „Moravčíkova vláda urobila veľa pre to, aby rozptýlila obavy zo Slovenska, ktoré vyvolal Vladimír Mečiar.“ No ďalšiemu víťazstvu HZDS v predčasných voľbách to nezabránilo.

Úloha bez alternatívy

Treba zdôrazniť, že spor o vnútornú podobu vývoja na Slovensku a o jeho medzinárodnú orientáciu nebol iba sporom o obsah politík. Bol aj zásadným, spoločnosť polarizujúcim sporom o etablovanie pravidiel, v rámci ktorých sa majú riešiť politické spory – bol sporom o fungovanie inštitúcií štátu a pravidiel demokracie.

Do sporu sa v polovici 90. rokov dostali dva spôsoby „cítenia sveta“ a „cítenia sa vo svete“, povedané terminológiou slovenského filozofa Františka Novosáda. Išlo vlastne o akceptovanie relatívne presne a prísne formulovaných súborov hodnôt, štandardov, noriem a pravidiel, ktoré sa už uplatňovali v Európskej únii a NATO, o členstvo v ktorých sa Slovensko aj na základe programového vyhlásenia vtedajšej vlády – teda aspoň deklaratórne – usilovalo.

Podstatu tohto vlastne kultúrno-civilizačného sporu vyjadril v roku 1999 v eseji Storočie dlhšie ako sto rokov, v ktorej opisuje, ako sa Slovensko za viacerých režimov márne pokúšalo dobehnúť vyspelejší Západ, skvelý slovenský historik 20. storočia Ľubomír Lipták, komentujúc výrok európsky rozhľadeného slovenského intelektuála a básnika Vladimíra Roya, že „nám prichodí prispôsobovať sa najpokročilejším, najľudskejším a najslobodnejším plemenám, ktoré sa behom dejinného vývinu stali našimi spojencami v boji o ľudské správa a slobodu,“ pričom dodal, že to bude trvať dlho.

Lipták jasnozrivo napísal: „Tým, ktorých chápanie našich dejín sa potáca medzi masochizmom a mesianizmom, sa môže zdať idea ,niekam sa pridať‘ nedôstojná, malicherná, na hrane zrady. Je to však predovšetkým úloha, aj na prahu prichádzajúceho 21. storočia, obrovská, náročná, celkom iste bolestivá a možno i nebezpečná. Nemá však alternatívu.“

Obraz vonkajšieho nepriateľa

Vládnuce strany spomenuté hodnoty, princípy a štandardy priamo a nepriamo spochybňovali, pohybujúc sa práve v Liptákom opísanom chápaní slovenských dejín. Prointegračné opozičné strany hovorili, že je v našom vlastnom záujme, aby sme si ich osvojili a na ich základe menili slovenskú spoločnosť a približovali ju štandardom v členských štátoch únie a aliancie.

Keď strategické záujmy mladého štátu – európska a transatlantická integrácia – v politike vlády evidentne ustúpili do úzadia kvôli dominantným záujmom zavŕšenia majetkového prevratu na Slovensku a s ním spätej distribúcii ekonomickej moci a do popredia sa dostalo holé udržanie sa pri moci, začal sa vo vládnucich stranách posilňovať populizmus a „zabúdanie“ na oficiálne hlásané ciele a princípy. Eklekticky a pragmaticky miešali do svojich postojov vyjadrenia a kroky, ktoré sa im momentálne v politickom zápase hodili, hoci boli protichodné hodnotám ich politických programov. Najmä však stavili na politiku založenú na obraze nepriateľa a na radikalizovanie svojej propagandy.

Obviňovali okolie, Brusel, členské štáty únie z nespravodlivosti a používania dvojakého metra. Vyšli s teóriou, že na Slovensku je vlastne všetko v poriadku, len opozícia chodí žalovať na vládu na veľvyslanectvá členských štátov únie a do Bruselu, a v dôsledku toho je na slovenskú vládu zlý názor.

Táto propagandistická technika vlastne robila z diplomatov a politikov štátov únie nesvojprávnych ľudí, ktorí si bez opozície nevedia urobiť kvalifikovaný názor na vývoj na Slovensku, a z opozičných politikov zase robila nepriateľov mladého štátu, ktorý je komusi bližšie neidentifikovanému „kosťou v krku“. Výsledkom bola politická polarizácia a konfrontácia, ktorá nadobúdala až charakter skrytej studenej občianskej vojny a zasahovala aj nedeľné obedy v slovenských rodinách.

A polarizácia sa premietla aj do verejnej mienky. Priepasť medzi postojmi verejnosti a Mečiarovej vlády vo vzťahu k demokracii sa postupne zväčšovala. V januári 1997 viac ako 50 percent voličov bolo presvedčených, že demokracia u nás je ohrozená. Viac ako tri štvrtiny občanov chceli, aby Slovensko vstúpilo do EÚ. Pre mnohých z nich bol vnútropolitický vývoj sklamaním, keďže jedno z hesiel „nežnej revolúcie“ bol „návrat do Európy“, chápaný ako členstvo v únii. A tomu vnútorná politika kládla prekážky. Na konci roku 1997 sa 60 percent občanov domnievalo, že medzinárodná pozícia Slovenska sa v porovnaní s rokom 1994 zhoršila, a takmer 40 percent opýtaných sa obávalo, že parlamentné voľby v roku 1998 môžu byť zmanipulované.

Obavy z toho, že Slovensko bude jedinou stredoeurópskou krajinou, ktorá nedostane pozvánku do EÚ, viedli k zmene politických preferencií voličov, keďže predstavitelia únie čoraz častejšie kritizovali vládu V. Mečiara. Na Slovensku sa zápas o demokraciu stal neoddeliteľnou súčasťou zápasu o zahraničnopo­litické smerovanie a integrálnou súčasťou slovenského „návratu do Európy“.

„Čestní a nepodplatiteľní mečiarovci“

Keďže o konkrétnych politických vyhláseniach, krokoch, škandáloch, konfliktoch, ktoré k narastajúcemu presvedčeniu doma i v zahraničí, že spôsob vládnutia je autoritársky a vládna politika nesmeruje k vytvoreniu podmienok na pozvanie Slovenskej republiky na rokovania o vstupe do EÚ a NATO, čo sa prejavilo v sérii demaršov adresovaných slovenskej vláde, sa popísalo veľa článkov, esejí, štúdií i vedeckých monografií, nebudem ich detailne pripomínať.

Dôležitejšie je podľa mňa upriamiť pozornosť na to, že spôsob vládnutia, ktorý sa slovenskou žurnalistikou pomenoval ako mečiarizmus, vyrástol z osobitného izolacionizmu, ktorý mal svoje kultúrno-historické, politicko-ideologické i konkrétne záujmové korene. Po tom, čo sa pod zástavou ekonomického nacionalizmu udiala druhá vlna veľkej privatizácie prostredníctvom priamych, politicky nadirigovaných predajov častí národného majetku „čestným a nepodplatiteľným podnikateľom mečiarovcom“ (poslanec za HZDS Ján Smolec), veľká časť z nich mala obavy z rozšírenia konkurencie.

Izolacionizmus živený predstavami o výnimočnosti slovenského národa a exkluzívnosti geografického situovania Slovenska (napríklad heslo o osobitej, slovenskej ceste transformácie), zdôrazňovanie strategickej polohy Slovenska (predstavitelia HZDS zdôrazňovali, že Slovensko má takú významnú geopolitickú polohu a tak ho EÚ potrebuje, že sa musí stať jej členom bez ohľadu na prechodne negatívne stanoviská) a jeho úlohy hospodárskeho a politického mosta medzi Západom a Východom, bez ktorého sa Európa nemôže zaobísť, sa stal ideológiou významnej časti nových vlastníkov, ktorí si netrúfali obstáť v čoraz náročnejšej hospodárskej súťaži v podmienkach otvárania sa Slovenska jednotnému trhu EÚ.

Spontánny strach nielen z vyššej výkonnosti a konkurencieschop­nosti firiem zo Západu, ale aj z celkovej zložitosti a sofistikovanosti podnikateľského prostredia v EÚ a z prevahy partnerov v oblasti podnikateľských a právnych zručností u časti nových slovenských vlastníkov, manažérov, politickej elity i občanov vyvolávalo nie úsilie prekonať tento hendikep a adaptovať sa vlastnými silami na nové podmienky, ale podvedomú obranársku reakciu.

Tá sa prejavovala o. i. výkrikmi „do EÚ nejdeme, lebo nám nikto nepovedal, čo nás to bude stáť,“ ale najmä inštinktívnym uzatváraním sa pred konkurenciou, túžbou vzdialiť sa od nebezpečnej EÚ a priblížiť sa ku krajinám, voči ktorým sa slovenský priemysel zdal byť ešte v konkurenčnej výhode, t. j. najmä k Rusku a Ukrajine.

Ilúzia o samospasiteľnosti východných trhov pre slovenské hospodárstvo, trpiace vysokým deficitom v zahraničnoob­chodnej bilancii, bola v týchto kruhoch okolo polovice 90. rokov veľmi silná. Vtedajší vicepremiér Sergej Kozlík hovoril o možnosti Slovenska efektívne sa rozvíjať aj mimo rámca EÚ. Mečiar na ťažkosti s jeho akceptáciou v západnom zahraničí zareagoval legendárnym výrokom, že „ak nás nechcú na Západe, tak sa obrátime na Východ“.

Potvrdením tejto zahraničnopoli­tickej orientácie sa stal aj celý rad bilaterálnych zmlúv s Ruskou federáciou o dodávkach energie a v roku 1996 začala vláda dokonca zvažovať uzavretie zmluvy o voľnom obchode, čo by však úplne protirečilo Európskej dohode medzi SR a EÚ.

Strach z komplikovaného sveta

Izolacionizmus bol teda ideológiou tej časti politickej reprezentácie záujmov „vrstvy bohatých“, ktorá stavila na autoritatívne metódy vládnutia, na direktívne zásahy do ekonomiky v prospech svojej hospodárskej klientely, na udržiavanie svojej politickej moci prostredníctvom systému zvýhodňovania, privilégií, úľav v prospech tých podnikateľských vrstiev, ktoré finančne a inak podporovali vládnu moc. Táto ideológia prinášala smerovanie k autokracii v politickom aj hospodárskom živote, k preferovaniu ochranárskych opatrení pred stimulovaním rastu konkurencieschop­nosti a k dovolávaniu sa pomoci od štátu.

Strach z komplikovaného sveta a spôsobu života, ktorý predstavovala EÚ, mal však aj rozmer politickej kultúry. Jednoducho časť vtedajšej politickej „elity“ by so svojím svojráznym spôsobom „robenia politiky“ pred partnermi v EÚ neuspela. Svojím grobianstvom, nekompetentnosťou, pohŕdaním demokratickými princípmi si urobila hanbu doma a vzbudzovala počudovanie a rozpaky v zahraničí. Títo ľudia dobre vedeli, alebo aspoň intuitívne pociťovali, že by profesionálnym politikom z krajín EÚ neboli dôstojnými partermi – ani jazykovou vybavenosťou, ani kultúrou správania, ani vecnou kompetentnosťou. Aby túto skutočnosť zastreli, vyhlasovali EÚ a NATO za strašiaky, hrajúc na emócie a predsudky pretrvávajúce z obdobia studenej vojny.

Táto osobnostná obava z nepresadenia v politických pomeroch bežných v Európskej únii bola podľa môjho názoru jednou z najdôležitejších bariér integrácie do EÚ a NATO. Platilo to však aj opačne. Obavy z exportu írečitej slovenskej politickej kultúry a najmä z chápania a praktického uplatňovania princípov demokracie vtedajšou slovenskou vládnou koalíciou do krajín EÚ a NATO boli zase závažnou politicko-psychologickou bariérou na akceptovanie SR ako kandidáta na vstup SR do EÚ a NATO v prvej skupine kandidátskych krajín. V politickom rozhodovaní krajín hrajú totiž významnú úlohu aj čisto osobné motívy, psychologická atmosféra, dôvera či nedôvera voči partnerovi, obavy z neho atď.

Zaujímavým spôsobom sa v atakoch proti EÚ a NATO a v šírení izolacionizmu a obranárskeho nacionalizmu spájali obnovená KSS a ZRS na jednej strane a na druhej strane neoľudácke krídlo SNS s podobným krídlom v HZDS (o jeho existencii svedčí aj fakt, že dvaja poslanci zo vtedajšieho poslaneckého klubu HZDS sa o necelých 20 rokov objavili na kandidátke ĽS – NS), ktoré sa otvorene usilovali o rehabilitáciu fašizoidného režimu vojnového Slovenského štátu a prezidenta tohto režimu J. Tisa.

V polovici 90. rokov sa teda vyhrotil spor dvoch koncepcií národnoštátneho záujmu – koncepcie izolacionistickej, v pozadí ktorej bola myšlienka slovanskej vzájomnosti (ale bez Čechov a Poliakov) a koncepcie otvárania sa svetu a približovania k západnej Európe, ktorá vychádzala z potreby a snahy modernizovať nový samostatný štát, zavŕšiť transformáciu politického, právneho a hospodárskeho systému a dať mu jednoznačné geopolitické i hodnotové ukotvenie.

Tento koncepčný spor viedol k schizofrenickému správaniu vládnej koalície ako celku a najmä jej niektorých predstaviteľov, ktorí politicky podporili prointegračne zamerané programové vyhlásenie vlády SR, ale v praxi svojich vyhlásení a politických rozhodnutí integráciu SR do EÚ a NATO odmietali. Táto situácia viedla k tomu, že vláda sa snažila „privlastniť si“ zahraničnú integračnú politiku a „odstaviť“ od nej opozíciu, čo viedlo aj k menšej medializácii tejto agendy predovšetkým vo verejnoprávnych médiách, ktoré boli pod vplyvom vtedy vládnucich strán.

Reálna hrozba izolácie

Správanie vlády čoraz viac narážalo na verejnú mienku, ktorá bola jednoznačne za vstup do EÚ a spájala ho s demokratizáciou ako integrálnou súčasťou slovenského návratu do Európy. To viedlo k vzniku koncepcie širokej priamej komunikácie s občanmi prostredníctvom neformálnej verejnej diplomacie za pomoci mimovládnych organizácií a opozične naladených médií s cieľom mobilizovať občanov, najmä prvovoličov a mladých ľudí, k účasti na parlamentných voľbách a k požadovaniu skutočne slobodných a spravodlivých volieb v septembri roku 1998.

Na konci roku 1997, keď Slovensko na rozdiel od svojich susedov – Česka, Maďarska a Poľska – nedostalo v Madride a Luxemburgu pozvánku na rokovania o vstupe do NATO a EÚ, Albrightovej metafora nabrala reálne kontúry. Nešlo len o to, že vytvorenie podmienok na predvstupové rokovania s týmito organizáciami patrilo medzi priority vládneho programu a Obrannej doktríny SR. Zlyhanie sa týkalo aj potvrdenia zmyslu osamostatnenia slovenskej štátnosti, keďže pri delení federácie víťaz volieb argumentoval najmä tým, že Slovensko sa má do EÚ integrovať ako suverénny štát a nie ako región.

Veľvyslanec SR v ČR a bývalý ľavicový politik...
Veľvyslanec SR v ČR a bývalý ľavicový politik Peter Weiss. Autor: súkromný archív Petra Weissa.

Slovensku reálne hrozilo, že bude mať nižšiu úroveň národnej bezpečnosti ako Maďarsko, Česko a Poľsko, že sa dramaticky prehĺbi kríza slovenského hospodárstva a finančného systému, že nebude mať zdroje na takú potrebnú modernizáciu a zväčší sa jeho civilizačné zostávanie, že bude trpieť nedostatkom zahraničných investícií a prostriedkov na reštrukturalizáciu hospodárstva, že cena práce slovenských zamestnancov a živnostníkov ostane najnižšia v strednej Európe, že sa zostrí problém dlhodobej nezamestnanosti najmä mladých, že sa bude zvyšovať sociálne napätie, poklesne kvalita životného prostredia, že sa dramaticky prehĺbia rozdiely medzi bohatými a chudobnými regiónmi, že sa obmedzia možnosti slovenských občanov cestovať a pracovať a študovať v zahraničí, že bude mať ostrejšie hranice so susedmi z V4, ako budú mať oni medzi sebou.

A keďže izolácia vždy znamená zaostávanie, biedu a vypojenie zo svetových informačných tokov a posilňovanie nedemokratických, autoritárskych metód vládnutia, dal sa očakávať exodus najschopnejších a najvzdelanejších ľudí do zahraničia a oslabenie rozvojového potenciálu Slovenska.

Tieto a ďalšie dôvody viedli aj k ďalšej mobilizácii prointegračnej opozície a k posilneniu komunikácie medzi opozičnými stranami, ktorá mohla nadväzovať na skúsenosť a kapitál vzájomnej dôvery z obdobia vlády širokej koalície v roku 1994. Slovensko, ktoré potrebovalo vnútornú konsolidáciu, dobudovanie štruktúr štátu a jeho medzinárodného ukotvenia, ktoré potrebovalo efektívne presadzovať svoje životné záujmy, nemohlo uspieť s konfrontačnými typmi politikov.

Život si vyžiadal ľudí schopných dohodnúť sa, robiť kompromisy, skôr spájať, ako rozdeľovať. A najmä pripravených myslieť v kategóriách nadradených národnoštátnych záujmov a zároveň v kategóriách reálnych príležitostí, obmedzení a limitov vo vnútornej i v zahraničnej politike, teda so zmyslom pre možné.

Nevyhnutnosť konať

Nechám bokom konkrétne stratégie a taktiky jednotlivých opozičných strán – SDK (z ktorej sa hneď po voľbách odlúpilo KDH), SDĽ, SOP, SMK ktoré napokon viedli k ich volebnému víťazstvu v podobe zisku 93 poslaneckých miest v NR SR, a zložité vyjednávania o zostavení druhej vlády širokej koalície pod vedením Mikuláša Dzurindu po voľbách. Chcem pripomenúť, že mobilizácia voličov bola taká úspešná, že účasť vo voľbách sa zdvihla oproti roku 1994 o desať percent a dosiahla viac ako 84 percent.

Pamätám si výsledok analýzy, že HZDS dostalo iba sedem percent hlasov prvovoličov, kým SDĽ ich volilo až 18 percent, hoci dostala iba 14,7 percenta hlasov. Bolo to najmä vďaka najmladšiemu lídrovi SDĽ Robertovi Ficovi, ktorý bol atraktívny pre mladú generáciu, a z celkových 500-tisíc voličov pre stranu mu dalo preferenčný hlas až 196-tisíc.

Pripomenúť treba aj to, že výsledok prevyšujúci ústavnú väčšinu koalícii umožnil hneď na začiatku vládnutia – v roku 1999 – vyriešiť dlhodobú ústavnú krízu v dôsledku nezvolenia prezidenta SR v parlamente. Prejavom tejto krízy s najemotívnejšími a pre spoločnosť traumatizujúcimi dôsledkami boli amnestie, ktoré urobil predseda vlády Vladimír Mečiar vykonávajúci niektoré kompetencie prezidenta republiky.

Zmena ústavy umožnila priamu voľbu prezidenta. Zvolenie Rudolfa Schustera v priamom súboji s Vladimírom Mečiarom za hlavu štátu prinieslo do zahraničnej politiky človeka, ktorý bol jazykovo vybavený, mal jasnú orientáciu na EÚ a NATO a zároveň mal dobré medzinárodné kontakty, ktoré urýchlili vymaňovanie Slovenska z medzinárodnej izolácie a jeho integráciu.

Esenciou tejto vládnej koalície bolo pochopenie všetkých jej účastníkov z ideologicky a programovo odlišných, v niektorých oblastiach až protikladných, politických strán, že došlo k zásadnému ohrozeniu základných národnoštátnych záujmov a že je nevyhnutné vymaniť Slovenskú republiku z izolácie, dostať ju z vnútropolitickej a ústavnej krízy a vybojovať pre ňu druhú integračnú šancu a dobehnúť náskok, ktorý mali krajiny V4. Závažnosť situácie Slovenska, veľkosť úloh a historickú zodpovednosť, ktoré stáli pred tvoriacou sa koalíciou, a rôznorodosť strán tejto koalície možno porovnať vari len s politickou koalíciou, ktorá sa vytvorila pred Slovenským národným povstaním a viedla SNR.

O tom, že tento spôsob riešenia integračných úloh nebol náhodný, svedčí aj to, že nie dlho po slovenských voľbách sa široké prointegračné koalície vytvorili v Rumunsku ako reakcia na vládnutie Iliesca a v Srbsku na vládnutie Miloševiča. Boli to koalície zložité a plné ťažkých ideologických, politických a personálnych sporov a konfliktov a niektoré zo strán a politikov, ktoré ich tvorili, sa takpovediac spálili „v boji za vlasť“.

Záujem štátu pred záujmom strany

O sile politických turbulencií v širokej a komplikovanej koalícii svedčí aj kríza, v prekonávaní ktorej som zohral istú úlohu. V apríli 2000 sa k návrhu poslancov opozičného HZDS na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády Mikulášovi Dzurindovi pridala aj časť poslancov vládnucej SDĽ na čele s jej predsedom a zároveň predsedom parlamentu Jozefom Migašom, ktorý bol nespokojný s niektorými politickými krokmi premiéra a politikami vlády. Toto hlasovanie vyvolalo štiepenie v SDĽ, ktorá bola druhou najsilnejšou vládnou stranou.

Poslanci, vrátane mňa, ktorí nehlasovali s predsedom strany, vychádzali z toho, že zmyslom vstupu SDĽ do širokej koalície bolo vytvoriť podmienky na integráciu Slovenska. Pád vlády, ktorá nemala jasnú alternatívu, hrozil zväčšením odstupu za ostanými štátmi V4 v rokovaniach s EÚ, ba zničením šance na integráciu krajiny. Pokus o odvolanie predsedu vlády vyvolal sériu posolstiev o potrebe politickej stability z orgánov EÚ.

Pri prerokovávaní návrhu hodnotiacej správy vyzval komisár pre rozšírenie Günter Verheugen demokratické sily na Slovensku, aby si boli vedomé toho, že najdôležitejšou vecou pre krajinu je politická stabilita a konsenzus demokratických síl v otázke zahraničnopoli­tických priorít. Uprednostnenie záujmu štátu pred záujmom vedenia strany radikálne oslabilo moje pozície v SDĽ, ale v podobnej situácii by som sa znovu rozhodol v prospech štátu a jeho perspektívy.

Obnova dôveryhodnosti

Široké koalície vniesli do politického života étos zodpovednosti za vyšší princíp, za nadradený národnoštátny záujem a skúsenosť s vytváraním a manažovaním širokého politického konsenzu. To má podľa môjho presvedčenia veľkú hodnotu v situácii veľkých medzinárodnopo­litických turbulencií desať rokov po najväčšej globálne zasahujúcej finančnej a hospodárskej kríze v histórii, v čase krízových javov v EÚ a nástupu neštandardných strán a populistov najrôznejšieho druhu takmer vo všetkých krajinách euroatlantického spoločenstva. Nemali by sme ju podceňovať.

Keďže v čase volieb som bol podpredseda SDĽ pre zahraničnú politiku, ktorý mal skúsenosť člena zahraničného výboru slovenského parlamentu od roku 1994, a mal som na starosti vypracovanie koncepcie zahraničnej a európskej politiky smerujúcej k vytvoreniu podmienok na rýchle prekonanie integračného manka Slovenska, a po konštituovaní sa nového parlamentu som sa stal predsedom jeho zahraničného výboru a Spoločného parlamentného výboru Európskeho parlamentu a NR SR, budem sa venovať len týmto aspektom činnosti vládnej koalície. Dimenzia jej finančnej, hospodárskej a sociálnej politiky je podrobne opísaná a analyzovaná v Knihe o vládnutí, ktorú vydala v roku 2016 ministerka financií v Dzurindovej vláde Brigita Schmögnerová.

Výhodou bolo, že Strana demokratickej ľavice ako vlastenecká a štátotvorná strana vážiaca si hodnoty samostatnej slovenskej štátnosti, pri vzniku a budovaní základov ktorej zohrala aktívnu úlohu, mala v otázkach geopolitického zakotvenia samostatnej Slovenskej republiky a vytvárania podmienok na jej modernizáciu jasno. Ako prvá politická strana na Slovensku už v máji roku 1993 schválila ucelený zahraničnopolitický program. Ten predpokladal integráciu SR do Európskych spoločenstiev a dosiahnutie záruk bezpečnosti vstupom do NATO. Jednoznačný v tejto oblasti bol aj volebný program SDĽ.

Základom pozitívneho prelomu v integračnom úsilí v roku 1999 bola, samozrejme, jednoznačne prejavená politická vôľa občanov SR. Dali jasne najavo, že nechcú, aby ich vlasť bola v medzinárodnej izolácii a mala horšie postavenie než jej susedia, a aby museli priateľom v zahraničí s pocitom trápnosti vysvetľovať počiny vládnucej garnitúry, ktoré sa dosť dobre obhájiť nedali. Predovšetkým mladšie generácie dali vo voľbách najavo, že si uvedomujú priamu závislosť svojich životných perspektív, svojej budúcej životnej úrovne od úspechu Slovenska v začleňovaní do EÚ. Po voľbách sa udržiavala vysoká podpora obyvateľstva pre integráciu.

Do vlády sa dostali politické strany, ktoré odmietli autoritársky štýl vládnutia, ukázali pripravenosť a vôľu napraviť prechmaty v oblasti ústavnosti a demokracie, ktoré diskvalifikovali Slovensko, prejavili vôľu riešiť v súlade s ústavou používanie menšinových jazykov a skoncovať s vylučovaním predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny z účasti na riadení štátu. Tieto skutočnosti priniesli obnovu dôveryhodnosti politickej reprezentácie Slovenskej republiky.

Imidž Slovenska zásadne zlepšilo aj to, že všetky vládne strany mali jednoznačne prointegračnú orientáciu. Práve zahraničnopolitické ciele a ich napĺňanie sa stali hlavným tmelom komplikovanej koalície. Žiadna z vládnych strán netrpela schizofréniou v oblasti zahraničnej politiky, rozpormi medzi programom a praktickými krokmi. Vystupovanie najvyšších ústavných činiteľov na zahraničnopolitické a integračné témy bolo zhodné. Vláda naštartovala sériu reforiem, ktoré umožnili úspešne rokovať o jednotlivých kapitolách prístupového procesu.

Sila konsenzu

Nový, pozitívny imidž Slovenska sa odvíjal aj od kvality tvorby, koordinácie a uskutočňovania zahraničnej politiky. Programová blízkosť vládnucich strán v tejto oblasti spolu so šťastnou skladbou politických osobností, ktoré sa stali priamymi aktérmi zahraničnej politiky, spôsobili, že v slovenskej zahraničnej politike zavládol duch tímovej spolupráce a prepájania jej vládnej a parlamentnej dimenzie. Za to patrí úcta osobitne ministrovi Eduardovi Kukanovi. To uvoľnilo aj energiu a tvorivosť mladej, iba osem rokov fungujúcej slovenskej zahraničnej služby.

Môj priateľ a diplomatický kolega nebohý Juraj Migaš mi raz povedal, že o integráciu sa zaslúžil entuziazmus a vlastenectvo štátnych úradníkov. Navždy si budem pamätať, ako meškajúc kvôli dopravnej zápche prišiel do hotela Hilton v Štrasburgu na stretnutie s budúcim komisárom pre rozšírenie Günterom Verheugenom, mojím straníckym priateľom z nemeckej SPD, a ako sme ho spolu presviedčali a presvedčili, že po takej mobilizácii voličov, aká bola na Slovensku kvôli obnoveniu integračnej šance, treba zabudnúť na koncept predchádzajúcej EK, podľa ktorého sa rozhovory so SR mali začať niekedy v roku 2002.

Možno aj vďaka našej vášnivej argumentácii, na ktorú Verheugen reagoval vetou „tak musíme zmeniť stratégiu“ sa zrodila koncepcia regata, ktorá Slovensku umožnila dobehnúť do konca roku 18-mesačné manko oproti Česku, Maďarsku a Poľsku v aproximácii európskeho práva. Nezabudnem ani na Andreu Matisovú, ktorá mala na našom zastúpení v Bruseli na starosti parlamentnú dimenziu rokovaní, aká bola vynaliezavá a obetavá. Podobne si spomínam na tím veľvyslanca Martina Bútoru na veľvyslanectve vo Washingtone, ako s nadšením robil všetko možné i nemožné, aby administratívu USA presvedčil, že po tom, čo v roku 1999 boli do NATO prijatí naši susedia, treba prijať aj Slovensko.

Symbolom konsenzu v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa stali moje cesty ako predsedu Zahraničného výboru NR SR za SDĽ, do viacerých štátov spolu s Františkom Šebejom z OKS, predsedom výboru pre európsku integráciu, a Vladimírom Palkom z KDH, predsedom branno-bezpečnostného výboru. Naše lobovanie za otvorenie dverí pre ďalšie rozširovanie NATO bolo brané vážne aj preto, že sme predstavovali veľmi odlišné politické strany a dokumentovali tak naozaj široký politický záujem.

O integráciu sa, samozrejme, zaslúžil aj tím hlavného vyjednávača Jána Figeľa, pre ktorý pracovali všetky rezorty. Nedocenenou je však podľa môjho názoru úloha odborných právnych útvarov na Úrade vlády a v NR SR, ktoré technicky zabezpečovali aproximáciu európskeho práva a dobehli 18-mesačné meškanie oproti parlamentom susedných štátov, pričom hlavným manažérom tohto procesu bol podpredseda vlády pre legislatívu Ľubomír Fogaš. Podobne by som mohol hovoriť o ministroch obrany Pavlovi Kanisovi a Jozefovi Stankovi, ktorí boli schopní vytvárať potrebný širší konsenzus. V pamäti mi utkvelo, ako Jozef Stank v Častej-Papierničke dokázal získať na spoločnom rokovaní výborov takú podporu pre novú bezpečnostnú stratégiu, že za ňu hlasovalo viac ako 120 poslancov.

Netreba zabúdať ani na to, že kvalitatívna zmena vo vnímaní Slovenska a získanie a využitie druhej integračnej šance boli aj dôsledkom novej kvality vládnucich strán. Všetky mali väzby na štandardné európske politické rodiny. Ich predstavitelia mali dlhoročné osobné kontakty s politickými predstaviteľmi vládnucich strán v členských štátoch EÚ a NATO. Vzhľadom na šírku koalície boli schopné za Slovensko lobovať takpovediac napravo i naľavo. Dimenzia medzistraníckych kontaktov sa stala súčasťou zahraničnej politiky štátu, čo v prípade predchádzajúcich neštandardných strán bez väzieb na európske politické strany nebolo možné.

Pre spoločnú vec

Významným faktorom integračného prelomu bolo aj posilnenie pragmatickej koordinácie politických aktivít štátnych orgánov s parlamentnými stranami a mimovládnymi organizáciami. Do plnenia úloh zahraničnej politiky sa intenzívne začala vlastne prvýkrát zapájať aj verejná diplomacia, to znamená občianske združenia, akadémia vied, univerzity, think-thanky, spomedzi ktorých osobitnú rolu zohrala Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku, ktorá si čoskoro pripomenie svoje 25. narodeniny. Založila ju Magda Vášáryová a spolu s Alexandrom Dulebom sa jej podarilo vytvoriť z nej prvú platformu budovania konsenzu v zahraničnopo­litickej a bezpečnostnej oblasti a formovania expertnej komunity.

Ukázalo sa, a to je aj odkaz skúsenosti spred 20 rokov pre súčasnosť, že napriek politickej polarizácii, napriek sporom o interpretáciu minulých období, napriek prirodzeným programovým a ideologickým rozdielom je práve zahraničná a európska politika tou oblasťou, kde je najväčší priestor na hľadanie konsenzu v prospech presadzovania základných a dlhodobých národnoštátnych záujmov.

Peter Weiss

Diplomat a bývalý ľavicový politik. Pred novembrom 1989 pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS v Bratislave. Po Novembri sa stal predsedom KSS a iniciátorom jej transformácie na stranu sociálnodemokra­tickej orientácie pod názvom Strana demokratickej ľavice (1990). Do roku 1996 bol jej predsedom. Bol poslancom Slovenskej národnej rady aj podpredsedom SNR. V roku 2002 vystúpil z SDĽ. Po odchode z aktívnej politiky bol činný ako vysokoškolský učiteľ. V rokoch 2009 – 2013 bol veľvyslancom SR v Maďarsku, od roku 2013 je veľvyslancom v Česku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Peter Weiss #NATO #Európska únia #ČSFR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
32,99
Flower bag kaly, ružové a modré kvety

Flower bag kaly, ružové a modré kvety

29,99
Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk