Skutočnosť je známa: 29. septembra 1938 sa v Mníchove stretli predstavitelia Nemecka, Talianska, Francúzska a Veľkej Británie, aby bez účasti ČSR rozhodli o odstúpení značnej časti jej územia Veľkonemeckej ríši. Vláda v Prahe ponižujúci diktát prijala.
Spory o to, či konala správne, sa vedú dodnes. Jednoznačne sa k tomu nevedia postaviť ani odborníci v Českej republike, kde ich táto dilema rozdelila na dva tábory. Jedni tvrdia, že sa bojovať malo, druhí, že by to nemalo význam a prinieslo by to iba obrovské krviprelievanie.
Kľúčovou však zostáva otázka, čo by sa vlastne stalo, keby československá vláda rozhodnutie z Mníchova jednoducho odmietla? Znamenalo by to vojnu, alebo boli Hitlerove výstrahy len planými hrozbami?
Hitler počítal s vojnou
Podľa jednej teórie bol vraj Mníchov pre nacistov veľkým víťazstvom, lebo bez boja získali všetko, čo žiadali, a do vojny by nešli. Potvrdzovať to má výrok náčelníka vrchného veliteľstva Wehrmachtu (OKW) Wilhelma Keitela, ktorý po druhej svetovej vojne vyhlásil, že Nemecko by na ČSR nezaútočilo, lebo ešte nebolo dostatočne silné a potrebovalo čas.
O jeho slovách však možno pochybovať. Je preukázané, že Hitler mníchovskú konferenciu nechcel a viac-menej ho k nej prostredníctvom talianskeho diktátora Benita Mussoliniho dotlačili západné veľmoci, ktoré boli ochotné svojho východného spojenca obetovať.
Keby nebolo týchto „mierotvorcov“, tak by sa druhá svetová vojna zrejme nezačala až v septembri 1939 v Poľsku, ale už o rok skôr v Československu. Veď plán toho útoku (tzv. Fall Grün) nariadil Hitler vypracovať už 30. mája 1938.
"Je mojím neodvolateľným rozhodnutím, zničiť Československo v dohľadnom čase vojenskou akciou,“ odkázal v ten deň Keitelovi. A zadal aj termín: „Najneskôr 1. 10. 1938.“
Posledné detaily útoku dolaďoval 3. septembra na svojom sídle v Berghofe. Prikázal, aby sa nemecké jednotky zhromaždili vo vzdialenosti dvoch dní pochodu od československých hraníc. Ako zastierací manéver mali organizovať vojenské cvičenia. "Deň X oznámim OKW 27. septembra napoludnie,“ informoval führer.
To, s čím nepočítal, bola prehnaná iniciatíva britského premiéra Nevillea Chamberlaina, ktorý chcel silou-mocou vyjednávať. Aby ho Hitler odbil, stupňoval požiadavky voči ČSR v nádeji, že pre Prahu či jej spojencov budú neprijateľné. Ale mýlil sa. Británia s Francúzskom hodili ČSR cez palubu a nemeckého kancelára dotlačili k rokovaciemu stolu.
V januári 1939 Hitler v jednom rozhovore priznal, že o dohodu v podstate nikdy nestál: „Myslíte si, že som ešte pred pol rokom pokladal za možné, aby mi priatelia Československa tento štát sami naservírovali? Bol som presvedčený, že ČSR treba zničiť vojensky.“ Sám tak najlepšie odpovedal na dohady, či by Československo vojensky napadol alebo nie.
Sprisahanie generálov
Je však možné, že by k vojne aj tak nedošlo. Keď totiž vysvitlo, že sa Hitler chystá na vojenský úder proti ČSR, velenie Wehrmachtu to vydesilo. Ani nie tak jeho nároky, ako to, že chcel krajinu – len 20 rokov po skončení „veľkej vojny“ – znova zatiahnuť do ďalšej.
Ako prvý sa führerovi už po novembri 1937, keď sa veleniu zveril so svojimi zámermi, vzoprel niekdajší šéf generálneho štábu Ludwig Beck. Spísal kritickú správu, v ktorej žiadal, aby o takých dôležitých veciach, ako je vojna a mier, mohla rozhodovať i armáda.
V roku 1938 generalitu nabádal, aby sa všetci na protest vzdali funkcií, ak by Hitler naďalej pokračovať vo vojnových plánoch. Na stretnutí generálov 4. augusta vysvitlo, že drvivá väčšina z nich zdieľa Beckov názor a chystanú vojnu považuje za katastrofu. Nesúhlasili len dvaja generáli. Jeden z nich to ohlásil Hitlerovi a Beck musel napokon odstúpiť.
Jeho odchodom sa však odpor velenia voči svojmu „vodcovi“ neskončil. Svedčí o tom tzv. septembrové sprisahanie. Vysokí dôstojníci, ktorí sa doň zapojili, boli odhodlaní odstrániť Hitlera v prípade, že by sudetská kríza mala vyústiť do vojnového konfliktu.
Mníchovská dohoda ten smelý plán zmarila. Čo by sa bolo stalo, keby bol tento puč vyšiel, je tak už len čistou špekuláciou. Bol by zabránil vojne, holokaustu a ostatným hrôzam? Isté je len to, že o rok neskôr sa už podobná skupina sprisahancov v generálnom štábe nenašla.
Ťažšie ako proti Poľsku?
Ak by sme teda popustili uzdu fantázii a predstavili si, že československá vláda ultimátum z Mníchova neprijala, na čo by Nemci vyrazili do útoku, ako by to asi dopadlo?
Podobnú otázku si nedávno položili aj na portáli nemeckého denníka Die Welt. Dospeli k záveru, že vojne s ČSR by sa zrejme nedalo vyhnúť, no Nemci by to mali oveľa ťažšie ako o rok neskôr v Poľsku, pretože Československo bolo lepšie pripravené i vyzbrojené.
Podľa portálu by sa nemecký útok začal zrejme tak, ako ho Hitler plánoval, teda už 1. októbra 1938. Boje by trvali asi niekoľko týždňov, možno aj mesiacov.
Keby sa však vojna naťahovala, bývalí spojenci ČSR Francúzsko a Británia by asi čelili obrovskému tlaku, aby sa do konfliktu zapojili. Najmä, keby sa nemecké útoky neobmedzili na obsadenie pohraničia, ale pokračovali by ďalej do československého vnútrozemia.
„Keby bolo prišlo k takým útokom, tak by sa asi druhá svetová vojna v Európe začala o rok skôr,“ citoval denník renomovaného vojenského historika Bernda Wegnera, profesora na univerzite spolkovej armády v Hamburgu, ktorý sa týmto „alternatívnym vývojom“ zaoberal.
S čím by sa bojovalo
A aké by boli vyhliadky bojujúcich strán? Odborníci pripomínajú, že Nemecko síce malo početnejšiu armádu, ale tá ešte nemala takú technickú prevahu ako v neskorších rokoch, pretože vyzbrojovanie stále prebiehalo.
Porovnajme najprv pomer síl. Podľa českého historika Zdeňka Kárníka mohlo Československo v septembri 1938 nasadiť 42 divízií, obrnené vlaky, delostrelectvo, 12 batérií ťažkých mínometov a 55 bojových letiek. Oproti tomu mohli Nemci postaviť 47 či 48 divízií, k tomu štyri rakúske a ďalších sedem rezervných.
Pokiaľ ide o techniku – Wehrmacht mohol použiť vyše 1 800 tankov a 2 400 výkonných lietadiel, kým ČSR 340 tankov a 1 500 lietadiel.
V tankoch však nejaké veľké rozdiely neboli. Nebezpečné stroje typu Tiger či Panther Nemci ešte nemali. Stredne ťažký tank Panzer III sa len začínal vyrábať, z ťažkého typu Panzer IV bolo nasadených iba asi sto kusov. Na jeseň 1938 tak boli k dispozícii len tri tankové divízie vyzbrojené prevažne ľahkými tankami Panzer II.
Tým by sa však takmer 300 československých tankov Škoda LT vz. 35 hravo vyrovnalo. Boli dokonca o niečo ťažšie a podstatne lepšie vyzbrojené ako typ Panzer II. Ich spoľahlivosť dokazuje i to, že ich Nemci neskôr zaradili do svojej výzbroje a počas západného ťaženia v roku 1940 sa osvedčili aj na bojovom poli.
Slabinou československej armády však zostávalo letectvo s prevažne zastaranými dvojplošníkmi, ktoré sa s modernou nemeckou Luftwaffe nedalo porovnávať.
Tento problém mala napokon aj Británia. Jej Royal Air Force bola v tom čase ešte len vo výstavbe. Prvé exempláre kvalitných stíhačiek Spitfire začali vyrábať iba v máji 1938, takže v septembri nedisponovali nijakou jednotkou, ktorá by nimi bola vyzbrojená. Aj jednotiek so starším modelom Hurricane mali Briti namiesto plánovaných 12 len dve.
To je i dôvod, prečo moderná britská historiografia postupne mení názor na politiku premiéra Chamberlaina. Kým v minulosti ho kritizovali za jeho ústupky Hitlerovi a zradu ČSR, dnes sú k nemu už zhovievavejší a uznávajú, že svojím spôsobom v Mníchove dosiahol, čo Británia v roku 1938 potrebovala – čas, aby sa mohla lepšie vyzbrojiť a pripraviť na vojnu.
V každom prípade portál Die Welt na základe analýzy historikov došiel k záveru, že vojna proti Československu na jeseň 1938 by pravdepodobne trvala dlhšie a priniesla by väčšie straty ako dobytie Poľska o rok neskôr.
Biť sa či nebiť?
Špekulovanie o pomníchovskom vývoji neutícha ani v Česku, kde dokonca vznikli už tri knihy, ktoré rozoberajú fikciu, aké by to bolo, keby sa Československo vtedy nepodvolilo.
Argumenty odporcov ozbrojeného odporu sú už desaťročia rovnaké. Pripomínajú, že hoci mobilizácia prebehla rýchlo a odhodlanie národa bolo obrovské, v tyle by pôsobila Hitlerova „piata kolóna“ – 3,5 milióna československých občanov nemeckej národnosti. Nehovoriac o ďalších státisícoch Maďarov a Poliakov, na ktorých sa tiež nedalo spoľahnúť.
Zdôrazňujú i to, že dobre vybudované obranné pásmo na hraniciach s nepriateľom nebolo v tom čase kompletné. Po „anšluse“ v marci 1938, keď Nemci zabrali susedné Rakúsko, sa totiž hranice s „Treťou ríšou“ výrazne predĺžili a pevnostná línia v tej oblasti bola ešte slabá.
Do úvahy podľa nich treba zobrať aj to, že obávané pohraničné pevnosti na západe Čiech ležali práve na území, kde žili sudetskí Nemci a pôsobili tam ich záškodnícke oddiely. Nie je preto vylúčené, že by na vojakov podnikali partizánske útoky a sabotáže.
Československo navyše v tej kritickej chvíli zostalo úplne opustené, izolované. Keďže územné nároky si robilo aj Poľsko a Maďarsko, isté neboli ani hranice s týmito štátmi. Aby si „odtrhli“ svoj diel koristi, mohli sa v prípade vojny rýchlo pridať na stranu Nemecka.
Tí, čo schvaľujú postup vtedajšej československej vlády, sú preto presvedčení, že nemala na výber a vojenské riešenie problému by znamenalo katastrofu. Je to však naozaj tak?
Otázka národnej hrdosti
Široký je tiež okruh ľudí, ktorí sa domnievajú, že sa ČSR nemala vzdať bez boja. Je známe, že o stiahnutí vojsk z pohraničia po Mníchove nerozhodli občania ani vojaci, ale vládni politici. Ľudia v Československu chceli za svoju vlasť bojovať.
Na to, že armáda by mala reprezentovať vôľu národa, upozornil nedávno v ankete týždenníka Respekt český armádny generál Petr Pavel. "Ako vojak sa stotožňujem s názorom vtedajšieho náčelníka hlavného štábu brannej moci generála Ludvíka Krejčího a moje odporúčanie prezidentovi republiky by bolo rovnaké – brániť sa,“ zdôraznil Pavel.
Pravdou je, že mníchovský diktát pre československých občanov znamenal potupu, frustráciu a traumu, ktorá poznačila celé generácie. S trochou zveličenia možno povedať, že zapríčinil aj istú krízu svedomia či dokonca komplex menejcennosti.
Ako kritici tohto Benešovho prístupu zdôrazňujú, neobstojí ani tvrdenie, že brániť sa nemalo význam, lebo ČSR by v ozbrojenom konflikte s Nemeckom nemala šancu na úspech. V histórii je veľa príkladov, keď sa ľudia bránili, hoci vopred vedeli, že prehrajú. Morálna prehra je totiž niekedy oveľa horšia ako porážka vo vojne.
Podľa českého vojenského historika Eduarda Stehlíka sa vojaci, ktorým vtedy prikázali ustúpiť, cítili ako zbabelci.
"Kapitulovať! To pre nich bola urážka. Zdieľam s nimi názor, že to bola otázka národnej hrdosti. Armáda nie je na prehliadky, ale na obranu krajiny… Iste, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme tú vojnu prehrali – ale so cťou… Nám tá kapitulácia vyniesla povesť národa, ktorý nestrieľa a radšej stiahne chvost,“ zhodnotil historik.