Jaroslava Blažková: Svietil jej nylonový mesiac

, 09.10.2018 06:00

Spisovateľka Jaroslava Blažková vydala na začiatku šesťdesiatych rokov Nylonový mesiac. Jej „predskokankou“ bola francúzska spisovateľka Francois Saganová, ktorá románom Dobrý deň, smútok zbuntošila svet. A vzápätí sme s nadšením čítali podobný civilný román z nášho prostredia, ktorý napísala Blažková. V budovateľskej atmosfére, v presile vidieckych námetov vrhla do literatúry mládež z mesta.

Jaroslava Blažková na snímke v roku 2014.
Jaroslava Blažková na snímke v roku 2014. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Hrdinka Nylonového mesiaca, dlhovlasá Vanda, reprezentovala vtedajšiu bratislavskú vysokoškolskú mládež. Boli to ľudia v čiernych rolákoch, rozhľadení a sebavedomí intelektuáli. Príbeh odrážal ich spôsoby a názory, atmosféru Bratislavy. Vanda z Nylonového mesiaca bola taká prirodzená a živá, že onedlho (1965) jej príbeh nakrútil režisér Eduard Grečner v rovnomennom filme. Stále bolo vypredané. Už názov Nylonový mesiac akoby bol sloganom zmeny, nástupu moderných technológií a rozvoja mestskej kultúry. Blažková sa stala hviezdou, veselo sa usmievala, ale o tri roky už emigrovala do Kanady. Prievan šesťdesiatych rokov jej pomohol k úspechu, ale – aj jej zabuchol dvere pred nosom.

Príliš si omočili prsty

Jaroslava Blažková bola v tom čase mladá žena, ktorá okrem toho, že začala písať, prežívala aj zmeny v osobnom živote. Mala dvoch synov z prvého manželstva a vydala sa druhý raz za českého profesora Dušana Pokorného. Pýtala som sa jej po rokoch, prečo emigrovala, keď jej Bratislava tak sedela aj ako literárna téma. Nemali inú možnosť, než ísť tak ďaleko? „Môj manžel bol redaktorom Literárnych novín a potom bol štyri roky v akadémii vied a na univerzite v Bratislave,“ rozprávala. „Príliš sme si omočili prsty a boli sme po roku 1968 nežiaduce objekty.

Hneď po odchode som bola odsúdená na dva roky väzenia, ja už ani neviem prečo, a ani ma to nezaujímalo, ale bolo to pre nejaké neposlušné správanie. Takže sme vedeli, že keby sme zostali, dosah by bol obrovský – deti by nemohli študovať, my by sme nemohli tvorivo žiť.“

V tých časoch bol veľký chaos v mysliach ľudí, ale stále prevládala nádej. Ľudia verili, že sa situácia zmení, emigranti sa vrátia, niečo sa stane, verejná mienka sveta, ktorý okupáciu odsudzoval, ale nič nepodnikol, predsa niečo spôsobí, veď to celé je omyl. Tí mladí intelektuáli, známi aj z filmu Nylonový mesiac, ktorí ešte neboli uprostred predokupačného politického diania, sa snažili naďalej žiť dôstojne a vytvárali na to možný tvorivý priestor doma.

Tí, čo však už boli v zrelom veku a „namočili sa“, nemohli v podmienkach okupácie ďalej existovať a nedúfali v návrat: „Rýchlo sme pochopili, že to je definitívne. Nemohla som prísť domov, ani keď boli rodičia chorí, ani na ich pohreb. Všetko ležalo na mojej sestre. Práve v tom bola tá tragika – pocit, že je to na večné veky. Že u nás budú už navždy vládnuť Rusi a rodná strana. Ja som bola veľmi proti emigrácii, ale musela som sa prispôsobiť múdremu rozhodnutiu manžela. On dostal pozvanie – ako profesor – na torontskú univerzitu. Nevrhali sme sa teda do neznáma. Z pozície hosťujúceho profesora sa stal riadnym profesorom, a to nás dosť odlišovalo od iných emigrantov. On mal svoju profesiu, pracoval ako blázon, ale ja som svoju profesiu stratila. Musela som sa prispôsobovať nejakej úplne inej a cudzej realite, na ktorú som nebola pripravená ani jazykovo, ani inak – lebo – čo už je to za kariéru, keď sa v Toronte ocitne slovenská spisovateľka z Bratislavy?“

Generačný úsmev

Nám na Slovensku bolo za Jaroslavou Blažkovou smutno. Nylonový mesiac však stále žil. Veď herci, ktorí vo filme hrali, boli naši súčasníci. Všetko sme spoločne prežívali, o všetkom sa hovorilo či šepkalo, vedeli sme o sebe, podržali sa navzájom, často fungovala „tichá dohoda“, nezverejňované porozumenie… Ľudia si ticho pomáhali, často ako v zakliatom kráľovstve.

Pracovalo sa, tvorilo napriek všetkému, a tak aj táto tzv. stratená generácia (keďže ju postihol ničiaci osud) vydala svoje ovocie. Stačí spomenúť ľudí, ktorí vo filme Nylonový mesiac hrali a stvárňovali Blažkovej postavy: Milan Lasica, Július Satinský, Dagmar Dolinská-Hubová, Svetozár Stračina, hral tam aj Ilja Zeljenka (autor hudby k filmu), Dezider Ursíny.

Vandu hrala Helena Šmihulová (tá sa z filmárskeho sveta vytratila) a hlavného hrdinu, cynického architekta, ktorý láskou zjemnie, stvárnil bratislavský fešák tých čias František Velecký. Bola to skrátka generačná výpoveď, svedectvo o cítení, ktoré spätne pôsobilo na formovanie sa mladej umeleckej generácie. Blažková ju posunula svojou uvoľnenosťou a prirodzenosťou o kus ďalej. Ona aj v skutočnosti pôsobila veľmi čisto, slobodne, priamočiaro, veselo. A to je obsiahnuté aj v jej knihách.

Jej optimistický úsmev som po prvý raz spoznala, ešte kým emigrovala. Išla som vtedy za ňou na Klemensovu ulicu v Bratislave, kde každý deň písala. Bol to byt jej tety, ktorá ho neteri ponúkla ako pracovňu, lebo tam práve nikto nebýval. Bol slnečný deň, Klemensova ulica pokojná, tienistá, v bytíku útulne, za oknom zeleň, voňala káva. Nálada výborná. Pekne mi porozprávala o Nylonovom mesiaci, ako sa teší, že má tento „ateliér“, kde sa môže sústrediť, ako miluje bratislavské uličky a vôbec, celé mesto, kolegov, ako ju všetko baví a inšpiruje.

Na šesťdesiatych rokoch bolo zvláštne, že medzi ľuďmi panovala veľmi družná atmosféra, akési sladké spojenectvo (všetci ľudia sú bratia a sestry), plné viery v úžasnú budúcnosť a aj (predčasný) pocit vyhratého boja. Kto by bol povedal, že onedlho sa všetko zmení, všetko zmrzne, nastúpi upodozrievanie, obavy, kľučkovanie a aj Blažková zmizne.

Zázrak návratu

Ale – vrátila sa! Veľmi som sa potešila, keď som ju po rokoch (2007) mohla opäť stretnúť. Vyrozprávala mi celý svoj život v emigrácii. Opäť tak úprimne a otvorene. Bola som zvedavá, ako ju vníma napríklad vnučka. Či vie, že jej babka je na Slovensku známa spisovateľka? Rozhovorila sa o vnučke: „Viete, ja sa v nej vidím. Ona je skutočne krásne dievča. Ja som mala so svojím zjavom veľké problémy – všeličo ma mrzelo, naša Claire-Marie, to je krásavica, bystrá, najlepšia žiačka v škole, takže samé naj, naj, naj, musím zaklopkať.

Moje knihy však nečítala. Po slovensky vie veľmi málo. Dnešné deti majú taký naplnený život, že sa zriedkakedy stáva, aby boli zvedavé, čo ich stará mama odkiaľsi spoza veľkej mláky vyrábala. To už nie je také zaujímavé. Máme však výborný vzťah – ona je komediantka, ja som komediantka, takže si výborne rozumieme.“

Takto mi to hovorila spisovateľka vtedy, ale možno sa to neskôr zmenilo, lebo vydavateľstvo ASPEKT sa Jaroslave Blažkovej veľmi venovalo a vydalo jej ešte viacero kníh. Iste to neušlo ani pozornosti rodiny. Jana Juráňová a Jana Cviková sa s ňou skamarátili, veľa pre ňu urobili, publikovali ju a podnecovali ju k písaniu. A mala tam aj priateľské zázemie.

V emigrácii jej bolo smutno

Medzi niektorými emigrantmi a ľuďmi, ktorí zostali doma, vznikalo niekedy prirodzené napätie: Kto sa zachoval statočnejšie, kto pre Slovensko viac znamená, kto je väčší charakter a bojovník. Blažková nikdy takto otázku nestavala – bola šťastná, že jej domovina sa zachovala, prosperuje a napokon sa predsa len stala slobodnou. Svoju emigráciu nijako neheroizovala, naopak, vyjadrovala sa o nej veľmi ľudsky, nielen politicky. Povedala, že najkrajšie chvíle života prežila doma, v Bratislave, keď boli deti malé. Mala vtedy veľa energie a rezonovala so svojím prostredím. Pre spisovateľa je tá rezonancia dosť podstatná, no, žiaľ, historický vývoj autorku o ňu obral.

František Velecký a Helena Šmihulová vo filme...
František Velecký a Helena Šmihulová vo filme Nylonový mesiac. Autor: TASR, M. BORDÁČOVÁ

A ako sa cítila v emigrácii? „Spočiatku som mala priateľov najmä medzi emigrantmi, ale v začiatkoch sme všetci boli nejakým spôsobom zasiahnutí. Celé to spoločenstvo preto pôsobilo ako spolok veteránov a zranených ľudí. Akurát manželia Škvoreckí, ktorí neskôr založili vydavateľstvo, z toho vybočovali. U nich som sa mohla veľmi dobre uplatniť, to bola moja záchrana. Písala som aj hry, ale tie mali dosť neradostný osud, lebo to bolo veľmi čerstvo po emigrácii.

Musela som zdolávať problém jazyka, ale aj bežné problémy života. Bolo to moje druhé manželstvo, chlapci boli z prvého manželstva, takže keď sme emigrovali, len sa rodili ich vzťahy s novým otcom. Zvykali si v rodine, ktorá nebola ešte naplno etablovaná. A zrazu – celkom nové prostredie! Kanada! Deti tiež potrebovali pomôcť, čiže to bol pletenec ťažkostí a úloh, z ktorých sa nedalo uhnúť a v ktorých mi nikto nemohol pomôcť. Bolo to ťažké.“

Hrôza z angličtiny a zo snehu

V takých podmienkach sa o písaní nedalo ani snívať. Prekvapila ju aj zima, osamelosť snehom zapadnutých usadlostí, ale to bolo druhoradé. Najprv sa Jaroslava Blažková musela naučiť po anglicky a – nešlo to! „Tvrdili mi, že sa naučím do roka. Nič. Potom mi tvrdili, že do troch rokov budem písať ako kanadská spisovateľka. Prešli tri roky a nič. Trápila som sa takto dvanásť rokov! Z ľudí, čo poznám, som mala najdlhšie obdobie chorobného smútku za domovom! Veľmi mi chýbala moja Bratislava a zo všetkého najviac, pochopiteľne, slovenčina, moja reč, lebo to je nástroj, s ktorým spisovateľ pracuje. Keď vám zoberú husle a povedia: No a teraz pekne hraj, tak akosi to dosť dobre nejde, však?“

Zaujímavé je, že Jaroslava Blažková sa narodila vo Veľkom Meziříčí a až od roku 1948 žila v Bratislave. Je však slovenskou spisovateľkou, písala po slovensky. Do Veľkého Meziříčí chodievala len na prázdniny k babičke. Dve knihy sa tam odohrávajú, čím sa obec Meziříčí pýši (knihy To decko je blázon a Traja nebojsovia a duch Miguel). Na Slovensku má Blažková fanúšikov, priateľov, vždy, keď sem prišla, stretávala sa s nimi a tešila sa z nich. Literárne patrila ku generácii 1956, keď začala vychádzať aj Mladá tvorba. Mladí literáti boli plní energie, rezonovali i búrili sa, chystali sa na skok, boli novátori, jeden triumfoval nad druhým, poézia zasahovala do všedného života, próza prekvapovala.

Literárna nuda

A čo čakalo Blažkovú z profesionálnej stránky v Kanade? „Keď sme prišli do Kanady, ešte tam nebola veľká literárna obec. Bolo tam niekoľko výborných spisovateľov, niekoľko výborných kritikov, ale veľmi živý literárny život neexistoval. Až neskôr zrazu nastúpili mladé autorky, jedna lepšia ako druhá. Napríklad Margaret Atwoodová, ale aj autori z rôznych končín sveta. Keby som bola prišla do Kanady dvanásťročná, mohla som sa do toho prúdu zaradiť. Ja som mala 38, ba aj viac, vek pokračoval – nerada o tom hovorím a nerada na to spomínam. S Attwoodovou sme sa stretli, ale nie sme veľké kamarátky. Je veľmi slávna, je neobyčajne bystrá a inteligentná. Je to ten typ autora, ktorý si sadne a už to chrlí. Ja nie som ten typ.“

Taký je teda jeden z našich osudov. Hoci sa život spisovateľky zavŕšil, patrí medzi osobnosti, na ktoré budeme spomínať. Žila v cudzine, ale svojím dielom zakotvila doma. Nylonový mesiac žiari, a hoci je to umelá hmota, v tomto prípade má svoju cenu.

Spisovateľka Jaroslava Blažková

Narodila sa 15. 11. 1933 vo Veľkom Meziříčí, od roku 1948 žila v Bratislave, kde študovala na gymnáziu a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Bola redaktorkou v rozhlase a potom v denníku Smena. V šesťdesiatych rokoch sa stala populárnou spisovateľkou, po roku 1968 však emigrovala s manželom Dušanom Pokorným a dvoma deťmi do Kanady, spolupracovala tam s nakladateľstvom Sixty-Eight Publishers manželov Škvoreckých. Na Slovensku jej tvorba opäť začala vychádzať až po novembri 1989. Debutovala v roku 1961 novelou Nylonový mesiac, ktorá bola aj sfilmovaná (režisér Eduard Grečner). Nasledovala kniha Jahniatko a grandi, potom Svadba v Káne Galilejskej, Happyendy, …ako z gratulačnej karty, Tóno, ja a mravce, Môj skvelý brat Robinson atď. Zomrela 20. 2. 2017 v Guelphe v Kanade.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výnimočné ženy #Nylonový mesiac #Jaroslava Blažková #100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
32,99
Flower bag kaly, ružové a modré kvety

Flower bag kaly, ružové a modré kvety

29,99
Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk