Hrdinovia alebo zločinci? Pred 65 rokmi sa začal krvavý útek bratov Mašínovcov

Jedni z nich robia ikony protikomunistického odboja, druhí ich pokladajú za vrahov. Isté je len to, že v októbri 1953, keď sa rozhodli ujsť na Západ, po nich zostalo sedem mŕtvych a krvavá stopa, ktorá sa tiahla z Československa až do východného Nemecka.

09.10.2018 07:00
debata (102)

„Pozor, pozor! Hovorí k vám ľudová polícia. Vo vašom okrese sa nachádzajú štyria banditi, ktorí majú na svedomí viacero lúpežných vrážd. Vyzývame vás k spolupráci. Každý, kto by im pomáhal, bude potrestaný.“

Tak znela výstraha, ktorú si vtedy vypočuli obyvatelia Nemeckej demokratickej republiky (NDR) medzi obcami Uckro a Waldow neďaleko československých hraníc. O tom, že je situácia vážna, nebolo pochýb. Všade sa pohybovalo množstvo policajných hliadok, vidieť bolo aj sovietskych vojakov so samopalmi, po poliach tiahli zoradení do širokých rojníc.

Nikto z domácich nesmel opustiť svoju dedinu, prerušila sa doprava na cestách, v kraji už nezastavovali ani vlaky. Policajti prehľadávali podozrivé priestory a rozdávali letáky s fotografiami hľadaných zločincov, ktoré už boli vylepené aj na stĺpoch či staniciach. Do pátrania po „banditoch“ nasadili vyše 20-tisíc ozbrojených mužov.

Dôvodom poplachu, aký v kraji nezažili od druhej svetovej vojny, bola česká odbojová skupina bratov Mašínovcov. Cez územie NDR sa chceli prebiť na slobodu – do západného Berlína, a to doslova cez mŕtvoly. Keď to pokladali za nutné, bez váhania strieľali – vo východnom Nemecku, no už aj predtým v Československu.

V tieni slávneho otca

Dôvod, prečo sa bratia Ctirad a Josef Mašínovci rozhodli bojovať proti totalitnému režimu, treba hľadať v ich rodinnej histórii. Chceli sa vyrovnať slávnemu otcovi, podplukovníkovi Josefovi Mašínovi, ktorý bol pre nich veľkým vzorom.

Mašín bol bývalý československý legionár, počas druhej svetovej vojny pôsobil ako člen odbojovej skupiny Traja králi. Keď po boji padol do rúk Gestapa, vydržal kruté mučenie a v júni 1942 ho nacisti popravili bez toho, aby čokoľvek prezradil.

Vďaka jeho statočnosti sa rodina Mašínovcov krátko po oslobodení tešila veľkej úcte. Jeho ženu Zdenu vyznamenali vojnovým krížom, synovia dostali medailu Za chrabrosť – priamo od prezidenta Edvarda Beneša.

„Práve v tom čase v nás dozrelo rozhodnutie, ktoré potom ovplyvnilo celý náš neskorší život. Nepoddať sa nikdy nikomu. Rozhodne odporovať zlu, bezpráviu, nezastaviť sa pred nikým a pred ničím,“ vysvetlil neskôr Ctirad Mašín v knihe Ota Rambouska Jenom ne strach (1990).

Osudmi celej rodiny však otriasol komunistický prevrat vo februári 1948. Na zásluhy nebohého otca sa razom zabudlo, zrazu bol z neho už len statkár a buržoázny dôstojník. Mašínovcom zhabali väčšinu majetku, prišli aj o statok v Poděbradoch.

Ctirada odmietli prijať na vojenskú akadémiu, a tak bol nakoniec rád, keď mu v Prahe dovolili študovať techniku. Brat Josef sa začal živiť ako šofér, sestre Zdene dovolili študovať na zdravotníckej škole v Olomouci. Všetkým však režim dával pocítiť, že nemajú ten správny „triedny pôvod“, aby sa mohli uplatniť v „ľudovodemokra­tickej“ republike.

Od múzea k policajnej stanici

V roku 1951 sa bratia rozhodli založiť odbojovú skupinu. Ctirad mal vtedy 21 rokov, Josef o dva menej. Členmi sa stali aj ich kamaráti Zbyněk Janata (19), Milan Paumer (20) a Václav Švéda (30), pričom Mašínovcom pomáhal aj ich strýko, bývalý vojak a bojovník proti nacizmu Ctibor Novák (48).

Začiatky ich protikomunistického odboja boli skromné. Ako neskôr opisoval starší z bratov, rozbíjali agitačné skrinky, vytĺkali okná straníkov alebo poškodzovali lokomotívy. Keď sa im však podarilo dostať k zbraniam, ktoré kedysi ukryl ich otec, ich sebavedomie rástlo.

V snahe získať ďalšie strelné zbrane podnikli niekoľko zbytočných akcií, ktoré možno pripísať ich mladíckej naivite. Vylúpili napríklad mestské múzeum v Poděbradoch, kde boli vystavené sovietske a nemecké samopaly z vojny, alebo sklad Zväzu brannosti, odkiaľ si odniesli množstvo pušiek. Všetky tieto zbrane sa však ukázali ako nepoužiteľné.

Aby sa mohli poriadne vyzbrojiť, rozhodli sa prepadnúť priamo stanice Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), ako sa vtedy hovorilo polícii. Prvú si 13. septembra 1951 vyhliadli malú stanicu v Chlumci nad Cidlinou neďaleko Hradca Králové.

Zbabraná akcia sa skončila fiaskom. Mašínovci s Paumerom prepadli taxikára, s ktorého autom sa doviezli k stanici ZNB. Ctirad policajta odzadu udrel palicou po hlave, aby ho omráčil, ten sa však otočil, a keď sa chcel brániť, Josef Mašín ho zastrelil. 19-ročný mladík akoby tak predurčil ich ďalšiu odbojovú „kariéru“, pri ktorej nebola núdza o mŕtvoly.

Nevedomky pritom strpčili život aj taxikárovi, ktorého počas akcie priviazali k stromu v lese. Podarilo sa mu totiž vyslobodiť, a keď ŠtB vyšetrovala vraždu, neverila, že s tým nemá nič spoločné. Takmer rok strávil za mrežami.

Obeť s podrezaným hrdlom

Neúspech prvej akcie Mašínovcov neodradil a už o dva týždne pripravili podobný prepad policajnej stanice v meste Čelákovice blízko Prahy. O tom, že by policajta iba zneškodnili, už ani neuvažovali. Od začiatku počítali s tým, že ho zabijú, aby ich nemohol usvedčiť.

Pred siedmimi rokmi to napokon celkom otvorene priznal i samotný Ctirad Mašín. „To, ako sa píše, že sme chceli zbrane a nikomu nič nespraviť, je hlúposť. To sú všetko darebáci. Na čo potrebujeme zbrane? Tie sú na to, aby sa s nimi strieľali ľudia, tak môžeme začať hneď s tými, komu tie zbrane berieme,“ prezradil v rozhovore, ktorý priniesol český portál iDnes.

Presne tak to aj prebiehalo. Ctibor Mašín s Paumerom a Janatom najprv prepadli sanitku, jej posádku uspali, pod falošnou zámienkou, že sa stala nehoda, vylákali policajta von, kde ho odzbrojili. Potom sa s nim vrátili na stanicu, odkiaľ si vzali pištole, samopaly a muníciu.

Príslušníka ZNB následne uspali chloroformom, ale to im nestačilo. „Chyba z Chlumca sa nesmela opakovať. Museli sme sa vyvarovať streľby… A tak som vytiahol skautský nôž, ktorý som mal pri páse, a uplatnil poučku o zneškodňovaní hliadok,“ pochválil sa o 30 rokov neskôr Mašín, ktorý policajtovi chladnokrvne podrezal hrdlo.

Už po prepade začala skupina premýšľať nad útekom na Západ. „Chceli sme prejsť na druhú stranu, podrobiť sa výcviku a po návrate tu tým darebákom poriadne podkúriť,“ dodal Mašín. Uvažovali, že si „obrnia“ nákladné auto a prerazia s ním závory na hraniciach.

Neúspešné vyšetrovanie

Zamýšľané plány prekazila Štátna bezpečnosť, hoci o tom ani netušila. Mašínovci chceli totiž emigrovať s ďalším človekom, ktorý sa však prezradil. Pri vyšetrovaní vysvitlo, že o jeho úmysle vedeli Ctirad Mašín a jeho strýko Ctibor Novák.

ŠtB preto oboch obvinila z „neoznámenia trestného činu“. To, že má skupina na svedomí dve vraždy policajtov, však nezistili. Nováka po tvrdých výsluchoch prepustili, Ctirada Mašína odsúdili na dva a pol roka, ktoré strávil v uránových baniach v Jáchymove.

Zvyšok ilegálnej skupiny však činnosť neprerušil. Naopak, dospeli k záveru, že aby si mohli zohnať čo potrebujú a prípadne niekoho podplatiť, musia sa dostať k peniazom. Zaobstarali si rovnošaty Ľudovej milície a naplánovali prepadnutie auta prevážajúceho výplaty.

Tip im dal Zbyněk Janata, ktorý pracoval v spoločnosti Kovolis. Ráno 2. augusta 1952 Josef Mašín a Václav Švéda, prezlečení za milicionárov, zastavili vyhliadnuté auto, v ktorom sa viezol šofér, účtovník Josef Rošický, bezpečnostný referent a vedúca závodnej kuchyne. Keď ich odvádzali von, Rošický údajne vytiahol zbraň, na čo ho Mašín zastrelil.

Páchatelia spolu s lupom – výplatami pre zamestnancov v hodnote vyše 885-tisíc korún ušli. Za peniaze si kúpili motorky a Švéda aj rozkladací gauč a vodovod do svojho domu.

Búchačka a prásk, prásk

Keď v marci 1953 zomrel prezident ČSR Klement Gottwald, jeho nástupca vyhlásil amnestiu, vďaka ktorej sa dostal na slobodu i Ctirad Mašín. Po práci v bani bol vyčerpaný, ale aj tak sa s vervou pripojil k svojim druhom v skupine.

Tentoraz sa rozhodli pre sabotáž. Keďže Švéda tvrdil, že poľnohospodárov trápi nedostatok slamy, ich ďalším cieľom bolo podpálenie viacerých stohov na poli. Došlo k tomu začiatkom septembra 1953 v okolí obce Pivín neďaleko moravského Prostějova.

Ctirad Mašín a Švéda tu zapálili niekoľko stohov slamy, ale domácim boli nápadní, a tak ich na ceste pristavil veliteľ dobrovoľných hasičov Josef Lecián s pomocníkom.

„Čo tu robíš? vyrútil sa na mňa Lecián drzo,“ spomínal na roztržku Mašín. „Nepovedal som ani popol, vytiahol som búchačku a prásk, prásk. Zasiahnutý pustil bicykel a zvalil sa na zem. Zasiahol som ho do hrudníka a druhý projektil mu vystrelil pravé oko.“

Druhý chlapík sa vydesene rozbehol do kukuričného poľa, kde ho o vlások minuli ďalšie Mašínove strely. Zranený Lecián ako zázrakom prežil, no oko mu už nezachránili.

Na úteku v NDR

Po tejto akcii začali mať Mašínovci obavy, že sa okolo nich sťahuje slučka a je už iba otázkou času, kedy ich dostanú. Josefa navyše povolali na vojenčinu k tzv. PTP a Milan Paumer bol na vojenskej službe v Martine. Skupina musela čo najrýchlejšie zmiznúť za hranice.

Tak sa zrodil plán úteku. Keďže prekročenie „železnej opony“ bolo veľmi riskantné, ako lepšie riešenie sa zdalo odviezť sa vlakom na hranice so socialistickou NDR, tajne ich prejsť, dostať sa do Berlína, kde v tom čase ešte nestál múr a zo sovietskej zóny sa dalo voľne prechádzať do západného sektora.

Skupine však robil problémy jeden z členov Zbyněk Janata. „V poslednom čase začal piť a hlavne – bol úplne nedisciplinovaný,“ posťažoval sa po rokoch Ctirad Mašín. „Hral sa na ‚divoký západ‘, celú činnosť pokladal za akúsi kovbojku.“

Pri čítaní týchto slov však človeku nevdojak napadne, či to takto nebral nielen Janata, ale celá partia, keď bez mihnutia oka dokázali zabiť človeka.

Vyzbrojená pištoľami a jedlom skupina v noci na 4. októbra 1953 prekročila hranice NDR. Spočiatku šlo všetko hladko. Bratia Mašínovci, Janata, Paumer a Švéda sa pohybovali pešo, aby nevzbudili pozornosť. Ako krytie si vymysleli historku, že sú Gréci, ktorí tam pracujú vo fabrike (po občianskej vojne v Grécku žilo vo východnej Európe veľa gréckych utečencov).

Situácia sa skomplikovala, keď si skupina chcela zabezpečiť odvoz. Zastavili auto, z ktorého vyvliekli vodiča, no Janatovi stojacemu obďaleč rupli nervy. Vyplašil ho prichádzajúci starec na bicykli a vystrelil. Skupina zanechala ukoristené auto a utiekla do lesa.

Tisíce proti štyrom

Až dovtedy o Mašínovcoch v NDR nikto nevedel, ale po tom, čo na seba takto nerozvážne upozornili, začali po nich pátrať tamojšie úrady. Keď si potom 9. októbra na železničnej stanici v dolnosaskej obci Uckro kupovali lístky na vlak, pokladníčka ich udala polícii.

Výsledkom bola prestrelka s tragickými následkami. „Rýchlo som sa rozhliadol. Na chodbe sa lenivo vznášali obláčiky dymu a bolo hrobové ticho. Komisár ležal na chrbte, hneď vedľa policajta, ktorého som skolil prvou ranou; neďaleko tretí. Na podlahe sa pomaly roztekala kaluž krvi,“ vykreslil miesto činu Ctirad Mašín.

„Odbojovú činnosť“ Mašínovcov tak naplno pocítili už aj východní Nemci. Na stanici v Uckre zostali dvaja mŕtvi policajti a jeden ťažko zranený.

Janata využil zmätok a odtrhol sa od ostatných, aby to skúsil na vlastnú päsť. Na druhý deň večer ho zadržali v blízkej obci. Na zvyšných štyroch sa začala štvanica, aká nemá obdoby. Na pomoc prišli dokonca sovietski vojaci aj autá vyzbrojené guľometmi.

Pre skupinu nastali krušné chvíle. Trpeli hladom aj zimou, napredovali len veľmi pomaly a stále sa museli skrývať. Keďže Janata po zadržaní prehovoril, polícia v NDR už vedela, s kým má tu česť. Poznali ich mená aj opis, čo im ešte viac sťažovalo postup.

Mali však neuveriteľné šťastie. Tým, že na vhodných miestach zostávali schovaní aj niekoľko dní, sa im podarilo prenasledovateľov oklamať. Občas im pomohli aj miestni obyvatelia, ktorí po násilnej kolektivizácii nemali komunistov príliš v láske.

Desiatkam policajtov sa ich napokon podarilo obkľúčiť v lesíku na poli neďaleko Waldowa, kde prišlo k ďalšiemu boju. Mašínovci tam zastrelili dvoch mladých policajtov, ale nakoniec sa im opäť podarilo uniknúť. Švéda, ktorý mal doma dve deti, bol však zranený a museli ho nechať samého. O niečo neskôr ho našli východonemeckí policajti.

Ostatným štvancom zase pomohli domáci, takže mohli pokračovať v ceste. Vo východnom Berlíne sa ešte dostali do poslednej potýčky, pri ktorej zranili Paumera.

Znova sa im však pošťastilo ujsť a hoci sa museli rozdeliť, všetkým trom sa 31. októbra 1953 – takmer po mesiaci na úteku – podarilo dostať do západného Berlína, kde sa ich ujali Američania.

Tresty pre najbližších

Útek Mašínovcov na Západ vyvolal rozruch na oboch stranách. Studená vojna bola v plnom prúde, a tak Američania odmietli žiadosť NDR o ich vydanie. Zatiaľ čo oni sa na útek tejto trojice dívali s obdivom, vládnuce zložky v ČSR a NDR zúrili.

To už však prebehlíkov nemuselo trápiť. Ešte v roku 1953 podpísali v západnom Nemecku päťročný úväzok v americkej armáde a v apríli 1954 odišli do USA, kde absolvovali výcvik v špeciálnej výsadkárskej jednotke vo Fort Braggu, z ktorej neskôr vznikli Zelené barety.

Boli presvedčení, že socialistický blok dlho nevydrží a vypukne vojna, čo sa však nesplnilo. Skutočného nasadenia v boji sa vlastne ani nedočkali. Zúčastnili sa na niekoľkých cvičeniach a v roku 1959 všetci traja odišli do civilu.

Milan Paumer sa potom živil ako údržbár, robotník či taxikár a v roku 2001 sa ako jediný zo skupiny vrátil domov do Českej republiky. Stal sa členom konfederácie politických väzňov a dokonca skúšal šťastie v politike. Zomrel v júli 2010 v Prahe.

Mašínovci sa po prepustení z armády dali na podnikanie. Ctirad prekonal nádorové ochorenie, ktoré bolo pamiatkou na prácu v uránovej bani, a potom viedol autoservis. V auguste 2011 podľahol v USA leukémii. Jediný zo skupiny, ktorý dodnes žije, je 86-ročný Josef.

Pred 10 rokmi sa celá skupina napriek silnej kritike predsa len dočkala pocty, keď vtedajší český premiér Mirek Topolánek ocenil ich bojovú činnosť a udelil im Plaketu predsedu vlády. O tri roky neskôr si zase minister obrany ČR Alexandr Vondra na pohrebe staršieho Mašína oboch bratov uctil vyznamenaním Zlatej lipy.

Tých, čo zostali v Československu alebo padli do rúk východonemeckej polícii, čakali, naopak, tvrdé tresty. Zbyňka Janatu, Václava Švédu i Ctibora Nováka odsúdili a v máji 1955 v Prahe obesili.

Pomste komunistického režimu neunikla ani matka Mašínovcov, ktorú odsúdili na 25 rokov väzenia za vlastizradu a spoluúčasť na sprisahaní proti republike. Zomrela vo väzenskej cele v júni 1956. Svoje si vytrpela i sestra Mašínovcov Zdena, ktorú sledovala ŠtB.

Rozhodovala uniforma?

Ak sa Mašínovci inšpirovali hrdinskými činmi svojho otca a chceli pokračovať v jeho odkaze, spôsob, aký si vybrali, nebol najšťastnejší. Názory na ich „odboj“ stále rozdeľujú historikov aj českú spoločnosť. Jedni im nevedia prísť na meno, druhí vyzdvihujú ich odvahu.

Mašínovcov sa zastáva napríklad česko-americký spisovateľ Jan Novák, ktorý o nich vydal román Zatím dobrý (2004). Podľa neho sa bratia rozhodli, že najvyššou prioritou je sloboda, a preto proti komunistom chceli bojovať rovnako, ako ich otec proti fašizmu.

„To znamená, že keď niekto oblieka uniformu a so zbraňou v ruke bráni totalitný režim, ktorý zabíja nevinných ľudí, tisíce ich zatvára do lágrov a berie im majetky, tak za to nesú zodpovednosť. Rozhodli sa proti tomu zlu bojovať, aj keď možno trochu naivne, keďže boli mladí, ale ja si myslím, že oprávnene,“ povedal Novák pred pár rokmi pre Pravdu.

Podobne sa vyjadrujú i ďalší ľudia, ktorí na činnosti skupiny nevidia nič zlé. Ich argumentácia sa v podstate zhoduje s tým, čo vyhlasoval i Ctirad Mašín: „Bolo nám jasné, že Februárom sa začala len nová forma diktatúry. Jediná nádej spočívala v použití rovnakej metódy, akú hlásali propagátori marxleninizmu: nezmieriteľný boj, vedený nemilosrdne a bez škrupúľ.“

Kritici, naopak, poukazujú na to, že celá „odbojová“ činnosť Mašínovcov okrem vraždenia a lúpenia nič osožné nepriniesla. Zabili dvoch policajtov, ale nepodnikli žiadny väčší útok ani atentát na niekoho z komunistických pohlavárov. Objavili sa síce informácie, že sa chystali odstrániť prezidenta Gottwalda, no ide len o mýtus.

Najlepšie to už v 80. rokoch vysvetlil starší z bratov. „Neplytvali sme časom na uskutočnenie nejakých atentátov na vedúcich komunistov, ktorých aj tak dobre strážili. Každý stranícky funkcionár sa dal veľmi ľahko nahradiť. Na uprázdnené miesto sa hneď našli dvaja ďalší kandidáti,“ priznal Ctirad Mašín.

Zhrozený Havel

Brutalita, s ktorou Mašínovci likvidovali protivníkov, sa nepozdávala ani Václavovi Havlovi, a to už za čias socializmu.

Keď totiž exilový publicista Ota Rambousek v roku 1986 pripravil knihu Jenom ne strach, zaslal ju do známeho vydavateľstva Josefa Škvoreckého v Kanade, aby ju vydal. Niektoré úryvky však už predtým vyšli v časopise Západ, ktorý sa dostal do Prahy k Havlovi.

Ten potom v decembri 1987 Škvoreckému – bez toho, aby sporný rukopis čítal – napísal, že má ku knihe výhrady. „Prechádzal mi mráz po chrbte, keď sa na stránkach Západu môj dávny spolužiak z Poděbrad chvastal tým, koľko ľudí zabil,“ rozhorčil sa disident.

Havel síce nebol Mašínov spolužiak, ako tvrdil, ale naozaj spolu chodili do školy. Škvorecký pod vplyvom Havla knihu napokon nevydal a jej autor na to musel čakať až do pádu režimu.

Ctirad Mašín to však Havlovi nikdy nezabudol. Neskôr ho označil za „kreténa pestovaného eštebákmi“ a v auguste 1996 ho vyzval, aby sa vzdal funkcie prezidenta.

Pohľad z druhej strany

Nebol to však len Havel, komu prekážali svojské odbojové metódy bratov Mašínovcov. Ich kritici pripomínajú, že sporná je už samotná argumentácia, podľa ktorej možno zabiť každého, kto nosí uniformu, pretože vraj nesie zodpovednosť za režim, ktorému slúži. Naozaj?

Postrelený Lecián, ktorého dokaličil starší z bratov, predsa ani nepatril k ozbrojeným zložkám. Bol to obyčajný hasič, ktorý chcel zabrániť požiaru. Nepoznal pohnútky ľudí, ktorých stretol. Nevedel, že sa považujú za protikomunistický odboj. Asi v nich videl iba podpaľačov, ktorých treba zadržať.

Podľa zvrátenej logiky by sa, samozrejme, dalo povedať, že tým ochraňoval jednotné roľnícke družstvá a tým pádom celý socializmus. To je však až príliš pritiahnuté za vlasy.

Obvyklá obhajoba Mašínovcov naberá trhliny aj pri bližšom pohľade na ich obete. Ak niekto nosil uniformu, to ešte nemusí znamenať, že schvaľoval politiku vlády. Možno iba robil to, čo predtým, aby uživil rodinu.

Oldřich Kašík, 37-ročný policajt, ktorého zabili v Chlumci, mal dve deti a ako sa zistilo, bol hlboko veriaci. Ako bývalý člen sociálnodemokra­tickej strany sa dokonca ocitol pod dohľadom ŠtB, hoci vstúpil do KSČ.

Rovnako účtovník Rošický. Strane nebol nijako zvlášť naklonený, ani sa nestal jej členom. Ak pri prepadnutí kládol odpor, tak možno len preto, že chcel brániť seba, svojich kolegov a peniaze, ktoré mu dali na starosť.

„Otca zavraždili. Bola to lúpežná vražda a Mašínovci sú lúpežní vrahovia,“ vyhlásil pred desiatimi rokmi jeho syn Stanislav.

Nedokázali nič, len zabíjať?

Český politológ Bohumil Doležal je presvedčený, že prostriedky, ktoré táto skupina použila, neboli primerané, pretože sa hodili skôr do čias občianskej vojny. Preto si nemyslí, že by sa Mašínovci mali prezentovať ako hrdinovia.

Historik a novinár Tomáš Zahradníček zašiel ešte ďalej a činnosť celej skupiny odsúdil. Podľa neho sa mýlili tak pri posudzovaní situácie, ako aj pri protivníkoch a zvolených prostriedkoch.

„Nedokázali nič viac než zabiť niekoľko náhodných ľudí, ktorých považovali za nepriateľov,“ zhodnotil s tým, že v tých časoch sa dalo robiť aj niečo užitočnejšie.

Mašínovcom nepraje ani verejná mienka. Keď v roku 2011 uskutočnili prieskum, za hrdinov ich považovalo len 15 percent opýtaných, až štvrtina sa dokonca vyslovila, že by ich za to, čo vyviedli, mali súdiť. Takto rozpoltená zostáva česká spoločnosť dodnes.

© Autorské práva vyhradené

102 debata chyba
Viac na túto tému: #komunizmus #socializmus #totalitný režim #diktatúra #bratia mašínovci #Mašínovci