Zuzana Nagyová: Dobrého chodca takmer nepočuť
Sue alebo Zuzana Nagyová by si klasické topánky už obuť nedokázala. Na svojom blogu barefooter.sk má obľúbený citát od F. M. Dostojevského – Najlepší spôsob, ako zabrániť väzňovi, aby utiekol z väzenia, je zabezpečiť, aby sa nikdy nedozvedel, že je vo väzení. „Moje nohy si vyskúšali slobodu, a nedokážu sa už do bežných topánok vrátiť. A ja by som im to už ani nedokázala urobiť,“ dodáva Zuzana.
Začiatok roka 2016 bol pre Sue prelomový. Grafická dizajnérka z Pezinka sa rozhodla zhodiť nadbytočné kilá a žiť zdravšie. O osem mesiacov neskôr svoj cieľ dosiahla a pokračovala ďalej – vyskúšala si prvé otužilecké plávanie. „Vďaka otužovaniu som sa dostala k Martinovi Thámovi, inštruktorovi metódy Wima Hofa. K bosému chodeniu ma inšpirovalo jedno z jeho videí,“ spomína Zuzana, ktorá v tom čase doma bez papúč neurobila ani krok. Prvý deň naboso strávila v bezpečí svojho bytu a potom opatrne skúšala vyzúvať topánky pri prechádzkach v neďalekých vinohradoch.
Spočiatku chodila naboso iba v prírode, v sprievode svojho psíka. Ostatní psičkári sa jej pýtali, či sa otužuje. Aj dnes sa pri nej cudzí ľudia pristavujú. Zo zvedavosti alebo z obavy, či neprechladne, či ju niekto neokradol, alebo či nestratila topánky. Najmä ženy sa boja o jej zdravie – hrozia jej zápalom močových ciest či vaječníkov, predpovedajú problém s obličkami aj reumu…
Foto: Daniel Beňa
Zatiaľ čo postupné dávkovanie bosých krokov jej organizmus zvládal, náročnejšie to bolo psychicky. „Som skôr introvert, a zrazu som nechtiac k sebe priťahovala pozornosť iných ľudí. Bol to veľký krok von z mojej komfortnej zóny.“ V Dubline, kam cestovala v januári 2017, si počas jej bosej prechádzky po meste okrem pamiatok turisti fotili Zuzanu. „V tom meste som sa prvý- a zatiaľ poslednýkrát stretla s tým, že ma požiadali, aby som sa v obchode so suvenírmi obula. Obávali sa, že ak sa tam niečo rozbije a ja sa zraním, budú niesť zodpovednosť.“
Chlad ma držal na uzde
Vďaka psovi má Zuzana o pravidelné vychádzky postarané. Chodia von trikrát denne, za každého počasia. Ako vyzerá jej bosý deň? Ráno si rozmasíruje chodidlá tenisovou alebo golfovou loptičkou, ktorá uvoľní stuhnuté svalstvo a šľachy. Po rannej prechádzke naboso sa pustí do práce grafickej dizajnérky, ktorú preruší popoludňajšou prechádzkou v okolitých vinohradoch. Bez topánok. Večer si obúva ručne vyrábané sandále – „Labky“, pretože ide so psom aj po menej príjemnom teréne, v horšej viditeľnosti. Nohy si takmer každý večer pred spaním pomasíruje olejom, aby boli vláčne a nepraskali na exponovaných miestach.
Vďaka chôdzi naboso sa Zuzane zlepšilo držanie tela. Tým, že zmenila dopad z päty na prednú časť chodila. „Začala som chodiť tichšie a akoby ľahšie. Takáto chôdza odľahčuje kĺby a telo netrpí prudkými otrasmi. Mnoho lektorov bosej chôdze či behu robí na svojich kurzoch jednoduchý test – vyzujete sa, zapcháte si uši a chodíte naboso tak, ako ste zvyknutí z topánok. Počujete vnútorné otrasy, ktoré takéto chodenie spôsobuje. Keď zmeníte chôdzu cez prednú časť chodidla, počujete len jemné dotyky chodidla so zemou. Vraví sa, že dobrý bežec, a ja dodávam, že aj chodec, sa spozná podľa toho, že ho takmer nepočuť.“
Ak ste v tejto chvíli nadšenie pre bosú chôdzu zahnali myšlienkou, že už je na to zima, čítajte ďalej. Zuzana tvrdí, že začať sa dá v ktoromkoľvek ročnom období. „Začínala som počas neskorej jesene, keď už bolo chladno. Práve chlad mi však v začiatkoch nedovolil s chôdzou naboso to prehnať. Prvé bosonohé päťminútovky som striedala s otužovaním chodidiel v blízkom potoku a s chôdzou po ľade. Zimu som zvládla už len v teniskách, z ktorých som si vybrala vložku na podporu klenby – aby noha viac pracovala a aby mali prsty väčší priestor. V nich som sa učila chôdzu s došľapom cez prednú časť chodidla.“ Keďže týmto novým spôsobom chodila pomalšie, musela si na presun z bodu A do bodu B dávať väčšiu časovú rezervu.
Foto: ARCHÍV ZUZANY NAGYOVEJ
Zima je pre bosonožcov výzva. Ak je suchá, teploty okolo nuly zvládajú bez obutia. „Vydržím približne tridsať minút. Ak som v meste a počas dňa striedam pobyt vonku, v dopravnom prostriedku alebo v budovách, dá sa byť naboso aj dlhšie. Pri nízkych teplotách potrebujem aspoň minimálnu izoláciu od chladného povrchu. V –12°C som zvládla presuny po meste pešo a autobusom v sandáloch, ale to už bolo na hranici únosnosti. V zime treba byť neustále v pohybe, nestáť dlho na jednom mieste. Je pre mňa jednoduchšie po snehu bežať, ako po ňom iba chodiť. Nohy sa pohybom zohrievajú rýchlejšie. Všetko však závisí od kvality a štruktúry snehu. Ideálny je čerstvo napadaný sneh. Najchladnejší je topiaci sa mokrý sneh a nepríjemný je sneh so zamrznutou škrupinou, ktorý môže chodidlá doškriabať.“
Dvakrát meraj a raz stúp
To, že si pri bosej chôdzi nohy poraníme – na skle, klincoch a iných ostrých predmetoch – je najväčšia obava nás „topánkonožcov“. „Aj ja som sa na začiatku môjho bosého chodenia poranila na čerstvo položenej dlažbovej kocke pod Bratislavským hradom. Okrem toho som mala len drobné škrabance a modriny na klenbe, ktoré vznikli počas behu po kamenistom povrchu. Raz som tiež šliapla na drobný kúsok skla, ktorý som si však včas všimla a vytiahla. Odkedy chodím naboso, dávam si veľký pozor. Dvakrát si rozmyslím, kam stúpim. Bosé chodenie ma udržuje v prítomnosti, vnímam, čo sa okolo mňa deje a nachádza. Isteže, keď sa zamyslím, môže sa stať, že stúpim do psieho výkalu v tráve, na bodliaky či vetvičky zo šípok.“
Prechladneš od nôh! Vyprevádzala ma babka, keď sa jej zdalo, že na poltopánky už je veľká zima. Ako je možné, že bosochodci v mínusových teplotách neprechladnú? „Svaly bosého chodidla musia niesť celú váhu tela. Preto potrebujú, aby do nich prúdilo viac krvi. Tým sa noha prirodzene zahrieva. Môže to znieť nelogicky, ale ak si vyzujeme topánky, bude nám teplejšie na nohy,“ vysvetľuje Zuzana.
Veľkou prekážkou zimného chodenia je posypová soľ. „Je agresívna nielen pre prírodu, ale aj živočíchy a ľudí. Zmäkčuje kožu a aj chodidlá už zvyknuté na rôzne povrchy a ostrejšie predmety sú po kontakte s ňou náchylné na zranenia. Keď vidím, že chodníky a cesty posypali soľou, obúvam seba aj psíka.“
Zuzana má rada mäkkú zem po daždi a prechádzky v tráve s rannou rosou. Najpríjemnejším povrchom je mach alebo popol, príjemne sa jej chodí po prašnej zemi a po blatistom teréne. „Mám rada aj hladký asfalt, betón či dlažbu. Veľkou výzvou sú pre mňa cesty s hrubým asfaltom, schody či plošiny z kovovej mriežky. Počas behu je pre mňa stále náročný kamenistý povrch v horách, makadamový či štrkový posyp. Povrch dokážem prejsť, ale pri behu ma výrazne spomaľuje, preto používam ponožkotopánky. V letnom období sú povrchy počas silných horúčav rozpálené. Tmavé sú najhorúcejšie, ak sa dá, vyhýbam sa im. Ak nie, snažím sa po nich prejsť rýchlo. Stáť na nich dlho nevydržím,“ hovorí bežkyňa, ktorá naboso zvládla odbehnúť aj polmaratón.
Paradoxne, k behu nikdy nemala vzťah. "Dvíhať nohy v ťažkých teniskách bola pre mňa mučivá predstava. Naboso som si to však vedela predstaviť a inšpiráciou mi bola aj kniha Bosé běhání od Michaela Sandlera a Jessiky Lee, kde sa hovorí, že ak sa človek naučí správne behať, bude mať pocit, akoby lietal. Behať som začala začiatkom roka 2017 a v marci som odbehla prvých päť kilometrov – ešte v teniskách. Potom som mesiac behala v špeciálnych ponožkách a od mája behám úplne naboso.
Foto: SHUTTERSTOCK
Začínala som naozaj od nuly, bez kondície. Tréningy som vďaka tomu nepreháňala a nohy si zvykali na záťaž postupne. Bosý beh vám nič neodpustí. Buď beháte správnym štýlom a všetko je v poriadku, alebo beháte nesprávne, a máte problém. Beh naboso vyžaduje od začiatku správnu techniku. Vďaka nej sa vyhýbam zraneniam, ktoré beh v štandardných teniskách žiaľ prináša. Nohy netrpia v úzkych, neforemných, nevetraných topánkach, nezapáchajú, nemajú otlaky, neprichádzam o nechty ako veľa bežcov. Je minimálna pravdepodobnosť, že si vytknem členok, keďže svoje chodidlá neustále posilňujem a sú vždy pri povrchu, nie vyvýšené."
Moje nohy sa mi už páčia
Zuzana vraví, že chôdza naboso jej dáva pocit slobody a radosti. Prináša jej každodenné zmyslové zážitky, o ktoré ju chodenie v topánkach ochudobňovalo. „Nemusím rozmýšľať, čo si obuť do ktorého počasia, kupovať drahé, ťažké topánky s nepremokavou membránou. Nohy zmoknú a rýchlo uschnú. Vďaka jednému inšpiratívnemu videu od nemeckej spíkerky Sabriny Fox, ktorá vo svojom krátkom príhovore zdieľala zážitky po roku chodenia naboso, som si uvedomila, že chodidlá väčšina ľudí vníma ako niečo okrajové, čomu netreba venovať zvláštnu pozornosť. Niektorí sa dokonca za svoje chodidlá hanbia a sú radi, ak ich nemajú na očiach. Tento pocit som mala kedysi aj ja. Keď som začala chodiť naboso, začala som sa vnímať celistvejšie. A časom sa mi vlastné nohy začali páčiť.“
Matúš Svinčák: Pozorujte vlastný krok
Pred piatimi rokmi odložil topánky do skrine a odvtedy sa venuje skúmaniu sveta a tela cez bosé nohy. Matúš Svinčák z Banskej Bystrice je pohybový kouč a lektor. Venuje sa náprave pohybových problémov u športovcov aj nešportovcov. Vedie workshopy zamerané na zdravé držanie tela, zdravé sedenie a chôdzu.
Keď sa mu pred rokmi dostal do rúk leták o barefootovej obuvi, ignoroval ho. Tvrdil, že noha potrebuje podporu. Postupne sa však k nemu začali dostávať informácie o ľuďoch, ktorí chodili a behali naboso. A na jednej z prednášok o chodidle sa Matúš Svinčák dozvedel, že existuje smer fyzioterapie, ktorý pracuje s bosou nohou. „Začal som skúmať, čo má vlastne noha robiť. Tušil som, že je to chýbajúci dielik do skladačky o správnom držaní tela a mojej práce ako kondičného trénera. Ďalších šesť mesiacov mi trvalo, kým som sa odhodlal vyzuť na verejnosti a začal potvrdzovať to, čo som sa teoreticky naučil,“ spomína Matúš na deň, keď sa vydal s kolegami na obed. Naboso. „Smiali sa, že sebe objednajú obed a mne papuče. Odvtedy som trasy s bosými nohami predlžoval a po mesiaci som už topánky odložil.“
Ľudia na ulici ho dnes vnímajú ako atrakciu, ale väčšinou si ani nevšimnú, že je bosý. Upúta ich Matúšov zvláštny pohyb a až potom zistia, že je bez topánok. Matúš vraví, že nohy a chodidlá sú tvarom a funkcionalitou na bosú chôdzu a beh pripravené.
„Ak zmeníme niečo v podmienkach položenia nohy, vplýva to na celé telo. Ak zdvihneme pätu opätkom, je to ako by sme chceli stavať dom na šikmých základoch. Aj my musíme byť naklonení. Držaním tela nerovnosť kompenzujeme, pretože telo chce držať hlavu vzpriamene. Dostávame sa tak k nesprávnemu držaniu tela. Aj tvar topánky, ktorý ponúka dostatok priestoru pre všetky prsty, je podstatný. Rozloženie prstov prispieva k pocitu pripravenosti na ďalší krok. Zapojenie všetkých prstov naraz zaručuje správny odraz. Noha počas chôdze dokáže zväčšiť dĺžku aj šírku v prstovej oblasti o 1 až 2 centimetre. Ak to priestor topánky nedovolí, budeme sa cítiť ako v bunde o číslo menšej. Topánky s podrážkou neponúkajú ani priestor pre reflexnú stimuláciu chodidiel,“ vymenúva absolvent špecializácie fitnes a učiteľstvo telesnej výchovy a športu v Brne.
Nikdy nie je neskoro
Tých, ktorí sa pri svojej ceste k chôdzi naboso rozhodnú pre barefoot topánky, Matúš Svinčák upozorňuje: „Chôdza naboso či v barefoot obuvi je pre telo novým pohybom. Ľudia, ktorí nemajú čas niečo vo svojom živote meniť alebo sa nechcú prestať ponáhľať, však budú trpieť. Pretože sa nebudú venovať sledovaniu vlastného kroku. Ak budú naboso používať naďalej „topánkový“ spôsob našľapovania cez pätu, zarobia si na problém.“ Opatrnosť je namieste aj pri diabetikoch s rozvinutou neuropatiou dolných končatín. „Treba sledovať stav kože pre prípadné zranenia. Ale niektoré štúdie hovoria aj o tom, že zlepšenie prekrvenia chodidiel pozitívne ovplyvnilo liečbu neuropatie. Samozrejme, pri chôdzi v kontrolovanom priestore bez ostrých kameňov a pichľavých konárov.“
Foto: ARCHÍV MATÚŠA SVINČÁKA
Podľa inštruktora sa pri správnej technike naučíme chodiť naboso aj vo vyššom veku. „Stretol som dvadsiatnikov s chodidlami či chrbticou v takom stave, že sa mohli porovnávať s päťdesiatnikmi. V takých prípadoch by mali byť veľmi opatrní alebo začať kurzom chôdze. Poškodenie chrbtice sa väčšinou spája so spôsobom chôdze a držania tela. Bosou chôdzou sa tieto problémy môžu zmierniť. Ak sa však vrátime k pôvodnému rýchlemu, dupavému kroku, bez podrážky, ktorá kompenzovala otrasy, znásobíme negatívny dosah na svoje telo.“
Matúš Svinčák si myslí, že najmenším deťom topánky obúvať netreba. „Prvé kroky dieťaťa bývajú väčšinou doma v kontrolovanom prostredí. Nevidím dôvod na akékoľvek topánky. Na prvé kroky vonku je vhodnejšie obetovať dupačky. Detská noha tak spozná aj tvrdý povrch a má možnosť nájsť stratégiu, ako sa s ním vyrovnať. Keď dáte malému dieťaťu do troch rokov vyskúšať tradičné aj barefootové topánky, vždy si vyberie tie druhé. Niektoré deti dokonca odmietajú topánky úplne a chcú byť vyzuté v každom počasí.“
Inštruktor chôdze chodí naboso aj v zime a takmer všade. „Bez topánok sa nedá ísť len tam, kam nás naša hlava nepustí. Či už z bezpečnostných, alebo zo spoločenských dôvodov. Nie vždy sa to však stretne s nadšením okolia. Keď som sa obul do divadla, zožal som pochvalu, že je to prejav úcty. Sám som však váhal, či sa držať svojho životného štýlu, alebo siahnuť po topánkach, ktoré vyžadovalo okolie. Nakoniec som prijal fakt, že ak sa viem vyzuť, viem sa aj obuť. Našiel som v sebe rozmanitosť. Zistil som, že nepotrebujem za každú cenu nútiť ľudí, aby prijímali barefoot či bosé nohy. Viem, že niekto dokonca neznesie pohľad na obnažené chodidlá.“