Jej tvorba znamená kvalitnú hudbu, inteligentné texty, sympatický zjav, silnú osobnosť. Našťastie, nie je jediná – mohla sa zaradiť do pestrej a vyspelej hudobnej branže – ale niečím je osobitá. Neprestala sa usmievať, napriek dramatickému osudu, a svojimi schopnosťami pomohla viacerým skvelým hudobníkom realizovať ich projekty. Nebola „iba“ interpretka či múza, ale aj spolutvorkyňa.
Čo bolo pred Marikou?
Keby sme vnímali storočnicu Československa cez zábavnú hudbu, zaznela by nám v ušiach mohutná zmeska. Počuli by sme zaujímavé melódie i texty, ktoré vypovedajú o dobe, jej vkuse, temperamente, mentalite i problémoch. Všetko, čím sme žili, my aj predkovia, sa odrážalo v repertoári spevákov.
Vezmime si začiatky republiky – jej uhladené spôsoby sa premietli aj do muziky. Spievalo sa predovšetkým o láske, vernosti a nehe, a to salónnym spôsobom. Tieto galantné námety a melódie sa týkali skôr veľkých miest, lebo na vidieku bola iná mentalita. Priepasť medzi mestom a dedinou bola vtedy veľká, hoci pesničky asi počúvali aj tam, ale – tanečné zábavy asi vyzerali inak než nejaké romantické čaje o piatej. Mestské obyvateľstvo chodilo do kaviarní, do kúpeľov, do opery, na bály. Tam všade sa spievali obľúbené melódie a árie, hrali orchestre.
Pesničky neboli na jedno kopyto
No už vtedy sa produkcia delila. Boli skladby určené len k tancu, alebo na počúvanie a boli aj také, čo mali posolstvo. Napríklad pesničky z repertoáru Osvobozeného divadla (české avantgardné divadlo, založené v roku 1925 v Prahe, v ktorom pôsobili Jiří Voskovec, Jan Werich, Jaroslav Ježek). Hoci išlo o v podstate intelektuálne divadlo, pesničky z hier priam zľudoveli, stali sa známe aj na Slovensku a dodnes sa spievajú. Napríklad taký Klobouk ve křoví (má ho v repertoári aj Katka Feldeková v preklade Ľubomíra Feldeka), O Španělsku si zpívám, Život je jen náhoda (tú spievala s Voskovcom a Werichom aj Ljuba Hermanová, ktorá predtým účinkovala aj v divadle v Bratislave).
Tieto vynikajúce vtipné piesne boli teda známe aj u nás a spievali sa spolu so „slaďákmi“ elegánov, ako boli František Krištof Veselý (v roku 1939 naspieval napríklad Nečakaj ma už nikdy, moje dievčatko zaľúbené…), R. A. Dvorský, Oldřich Nový. Zdá sa, že v tých prvých desaťročiach republiky spievalo viac mužov, ale jasné, že na hudobnej scéne stáli aj ženy a spievali rezko, ale najmä tklivo. Patrí tam napríklad Inka Zemánková s nesmrteľnou pesničkou o slnečnici, ktorá sa otáča za slnkom, sestry Allanové, Jiřina Salačová (Šumění dešte, Když jsem kytici vázala, Říkej mi to potichoučky…). Mnohí speváci a ich melódie doznievali ešte z Rakúsko-Uhorska. V Bratislave uznávali starí Prešpuráci napríklad tanečnicu a speváčku Mariku Rökk.
Spievalo sa aj o traktoristoch
Keď sa narodila Marika Gombitová, v roku 1956, bola už monarchistická či prvorepubliková, ba možno aj tzv. budovateľská epocha za nami a začalo sa celkom nové obdobie populárnej muziky. Dnes sa napríklad s pohŕdaním – a vtedy sme sa z toho tiež smiali – vyjadrujeme o pesničke Ej chlapci premilí, my by sme vás ľúbili, keby ste nám traktorom poorali lány (spievala Viera Racková), ale dnes si hovorím – prečo nie? Pieseň stratila budovateľský akcent, zostal humor, a až teraz vnímam aj ten dvojzmysel, že dievčatá vyzývajú k pooraniu lánov. Že to vôbec prudérna cenzúra pustila do éteru! Ľudia si z toho museli robiť žarty.
Foto: TASR/Š. PUŠKÁŠ
Vývoj ale išiel ďalej, začali sa kryštalizovať špecifiká a zvyšovať nároky. Aj tak sa však ešte stále hrala populárna muzika skôr pri tanci, na promenádach, než na koncertoch či v kluboch. Klasicky salónne zjavy spevákov síce vymizli, ale väčšina interpretov bola ešte stále „prilepená“ k stojacemu mikrofónu na pódiu. Skláňali sa k nemu veľmi sa nehýbali, spev bol statický. V pozadí obyčajne väčší orchester, možno nejaká palma, ale inak žiadne efekty, žiadna svetelná šou, žiadne klipy. Speváci mali oblečené solídne odevy – páni saká so saténom či s brokátom, dámy dlhé róby. Nosila sa strašná trvalá, čiže rôzne kučery, a muži boli zasa pekne učesaní s cestičkami vo vlasoch.
No už sa začínali u chlapov dlhé vlasy a ženy na chlapca, kostýmy začali pestrieť. Zvonové nohavice nosili časom všetci, hompáľali sa aj okolo členkov Karla Gotta, ktorý vtrhol do muziky s piesňou Oči máš sněhem zaváté (autori Jiří Šlitr a Jiří Suchý) a mal vyhraté na celý život. Už do diania vstúpila aj televízia, ale publikum sa ešte stále stretalo so spevákmi najmä na čajoch o piatej, v kaviarňach, baroch a internátoch. Carlton, Devín, Jalta, Crystal bar, všade sa naživo spievalo.) A práve na čajoch v internátoch či v PKO sa populárna hudba začala meniť a napredovať.
Hudba na ulici
V šesťdesiatych rokoch bolo v Bratislave plno obchodov s platňami. Predajňa na Laurinskej (vtedy Leningradskej) mala namontovaný amplión a po ulici sa rozliehali najnovšie šlágre. Hitom bola napríklad česká Píseň pro Kristínku (slová Vladimír Dvořák), Váš dům šel spát, ľudia si nôtili aj Marína, rád ťa mám, Cikánko ty krásná, Lístoček z brezy, Skôr než odídeš, Najkrajšia hviezdička, Svet nemá slzy rád, Do zajtra čakaj, Prečo sa máme rozísť?, Na dobrú noc bozk ti dám, Včera neděle byla, Zhasněte lampiony atď., atď…
Za tými pesničkami boli starí i novší speváci a veľa žien. Gabriela Hermelyová, Melánia Olláryová, Bea Littmanová, Oľga Szabová, Tatjana Hubinská. Repertoár bol vhodný na masové pospevovanie si. Boli to tzv. chytľavé pesničky, ktoré sa ľahko dali zapamätať a vyspevovať. Niekedy sa tým najčastejšie hraným hovorilo aj odrhovačky, ale mali ohromný ozdravovací vplyv.
Spájali populáciu, bavili ľudí a aktivizovali živý spev. Gazdinky si pospevovali pri domácich prácach a spievali ich aj rozjarení návštevníci krčiem. Neviem, či je to ešte dnes zvykom, nepočujem niečo také, ani keď som na vidieku, ani keď som v meste. Spomínam si, že ešte v deväťdesiatych rokoch hovoril filozof Egon Bondy, keď začal bývať v centre Bratislavy, že ho budia spievajúci mládenci, ktorí idú z krčmy. No to už je hudba minulosti, dnes si skôr ľudia strčia do uší slúchadlá a počúvajú muziku z celého sveta… Tiež dobré, nie? Len skôr osamelé než družné.
Foto: SITA/Branislav Bibel
V tom čase sa spievali – a vlastne počas celého trvania republiky – sa spievali aj trampské piesne, šansóny i rezké vojenské pesničky, ešte z prvej svetovej vojny. Dobre sa dala „vyrevúvať“ s česko-slovenským textom: Sama královna, sama královna ceduličku psala, aby vojáka, aby vojáka na vojnu dostala. Na školských výletoch sa autobusy a vlaky otriasali spevom…
Vynára sa mi napríklad aj ľudová sentimentálna pesnička so slovami: „Tichá noc, tmavá noc, krásna je. Na horách partizán bojuje, mesiačik, ten celú noc nejde spať, s partizánmi musí stráž držať… Slováci, poďte všetci do boja, vlasť naša slovenská nás volá. Národ náš slovenský nie si sám, na horách stráži ťa partizán. Tam bojujú Česi aj Slováci, bratia Rusi, Srbi, Poliaci … " To bolo tiež dobré na vyspevovanie.
Aj hudba napredovala
Marika Gombitová sa však už narodila do inej hudobnej éry. Rozvíjala sa vtedy už skôr línia, ktorú načali Ježek, Voskovec a Werich. Mladí textári aj hudobníci boli poučení modernou literatúrou, poéziou, divadlom, nároky stúpli. Texty piesní sa začínali podobať na ozajstné básne, hudba začala mať kvalitu vážnych skladieb. Už to neboli ľúbostné romance ani vtipné textíky. Boris Filan, Kamil Peteraj a ďalší začali tvoriť špecifické hudobno-textové umenie. Vyjadrovali generačné pocity, predstavy o svete, ale aj ho glosovali. Koncerty nadobudli novú dimenziu.
A skladateľ Janko Lehotský vtedy objavil na východe Slovenska Mariku Gombitovú, ktorá medzičasom odrástla. Absolvovala ľudovú školu umenia aj prostredie cirkevnej hudby (v kostole hral jej otec na organe), chystala sa stať strojárkou, ale pôsobila aj v miestnych kapelách. Janko Lehotský zistil, že je to pôvabné dievča, ale najmä, že má talent a cit. Marika dokázala perfektne vyjadriť to, čo chceli hudobníci okolo nej tlmočiť publiku. Chápala to. Bola nielen interpretka – aj sama bola poetka. Vedela sa vyjadriť, mala názor. Mala zvláštny hlas, nebola v ničom tuctová. Vniesla do muziky aj svoj charakter a intelekt. Bez Mariky by to, skrátka, nebolo ono.
Stala sa miláčikom publika. Okrem slasti spevu prežili poslucháči s ňou aj tragédiu, keď po havárii zostala na vozíčku. Ľudia si vtedy uvedomili, na akej krehkej niti visí osud každého človeka. Marika Gombitová sa z nešťastia vyhrabala. Zasa koncertuje, vychádzajú jej platne a dostáva ceny. Je už síce tiež „legendou“, čiže nie ikonou mladých, ale v slovenskej i českej populárnej hudbe má svoje pevné miesto.
Pri písaní tohto článku mi znejú v ušiach hlasy speváčok, ktoré sme počúvali – Melánie Olláryovej, Bey Littmanovej, Gabriely Hermelyovej, aj nedávno zosnulej Jany Kocianovej, aj Evy Kostolányiovej, Zorky Kolínskej, Evy Sepešiovej, Evy Pilarovej, Hany Hegerovej, Zuzky Lonskej, Marcely Bujnovej-Laiferovej a mnohých ďalších. Niekedy pekne do seba zapadajú. Napríklad: „Svet nemá slzy rád, ešte ťa vysmeje, v živote hru vyhráva len ten, kto sa usmeje…“ A Marika nadväzuje: „Úsmev nie je žiadna šifra, je to malá výhra líc, úsmev, skús ho ďalej prihrať oblúčikom do ulíc… “
Áno, ak má republika prosperovať, treba aj úsmevy. Inak je to zakliate kráľovstvo.
Marika Gombitová
- Narodila sa 12. 9. 1956 v Turanoch nad Ondavou. Vyrastala v hudobne nadanej rodine. Otec hral aj na organe v kostole. Chodila v Stropkove do ľudovej školy umenia na klavír, hrala na gitare, spievala v skupine Profily a v košických tanečných orchestroch Júliusa Olajoša a Juraja Szabadoša.
- Študovala na strednej priemyselnej strojníckej škole v Košiciach. Keď ju skončila, v roku 1976, objavil ju hudobník Janko Lehotský, ktorý ju vzal do skupiny Modus. Skupina sa sústredila na pôvodnú tvorbu a Marika Gombitová nahrala prvé albumy Dievča do dažďa (1979) a Môj malý príbeh (1981).
- Za pieseň Úsmev získal Modus v roku 1977 na Bratislavskej lýre zlato. Úspechy pokračovali, v roku 1980 si zahrala hlavnú rolu v muzikáli Neberte nám princeznú, žiaľ v tom istom roku pri návrate z koncertu v Brne utrpela pri autonehode vážne zranenie s následkami. V tvorivej práci pokračuje aj na vozíčku, a hoci pôsobí mlado, je považovaná za legendu.