Výtvarník, známy skôr ako Peyo, pritom Šmolkov – v origináli Les Schtroumpfs – pôvodne vytvoril len ako vedľajšie postavy do iného príbehu. Postavičky, ktoré sa prvýkrát objavili pred 60 rokmi, 23. októbra 1958, v slávnom komiksovom časopise Le Journal de Spirou, však čoskoro začali žiť svoj vlastný život.
O rok neskôr už modrí škriatkovia vykročili z komiksu Johan a Pirlouit do vlastnej série a ich príbehy lákajú malých čitateľov dodnes. Po desiatkach rokov existencie je zo Šmolkov zábavné impérium, ktoré funguje aj po smrti Peya. Šmolkov je možné nájsť v kindervajíčkách, na školských aktovkách či hrnčekoch, majú aj vlastné zábavné parky. Ročné príjmy zo „šmolkovského biznisu“ dosahujú miliónov dolárov.
V 80. rokoch zabávali aj v Československu
Modré postavičky v bielych nohaviciach a s bielymi čiapkami sa zapojili aj do kampane UNICEF, ktorá pomáha bývalým detským vojakom zapojiť sa späť do normálneho života. Celosvetovú popularitu by Šmolkovia zrejme nikdy nedosiahli, keby sa neobjavili vo filme a v televízii. Prvý animovaný a vtedy ešte čiernobiely film síce prišiel do kín už v roku 1965 a ďalšie o 11 rokov neskôr, skutočný zásah do čierneho však prišiel až začiatkom 80. rokov. Vtedy sa príbehov ujali v americkom štúdiu Hanna-Barbera a pretvorili ich na animovaný seriál.
Prvý diel seriálu, za ktorým stáli rovnakí producenti ako za Tomom a Jerrym, Psom Filipesom či Flintstonovcami, sa na obrazovkách v USA objavil v septembri 1981. Do decembra 1989 vzniklo 256 častí, v ktorých sa Šmolkovia často stretávajú napríklad so zlým čarodejníkom Gargamelom a jeho kocúrom Azraelom, ktoré televízie reprízujú dodnes. Na československé obrazovky sa modrí škriatkovia dostali už koncom 80. rokov, spolu s niekoľkými dielmi Toma a Jerryho boli jedným z mála amerických kreslených seriálov v Československej televízii v tom čase.
Slovenská verzia je neodmysliteľne spätá s hlasmi známych hercov, napríklad ocina Šmolka nahovoril Vlastimil Brodský, Šmoulinku (jediný škriatok ženského pohlavia) Jitka Molavcová, ich hlavného protivníka Gargamela zas Jiří Císler. Generácie detí vyrastajúcich na prelome 80. a 90. rokov tiež pravdepodobne nikdy nezabudnú na trochu dotieravú titulnú pieseň v podaní Hany Zagorovej, kde sa spieva „Lepšie je hrať sa, hrať, so Šmolkami šmolkovať, na to chcem hlavu šmolkovskú dať“.
Každý ich volá inak
Samostatná platňa so šmolkovskými pesničkami sa objavila ešte pred novembrom 1989 a v obchodoch sa po nej len zaprášilo. Hudba inšpirovaná Šmolkami bola úspešná aj neskôr, v 90. rokoch prišli napríklad CD Šmoulie super disco šou alebo Prvá zimná Šmoulympiáda a predané kusy sa počítali v státisícoch (autorom textov bol pre niekoho prekvapujúco Lou Fanánek Hagen). Popularita šmolkovských pesničiek nie je české špecifikum, podobnú mániu zažili už koncom 70. rokov napríklad v Belgicku, Holandsku alebo vo vtedajšom západnom Nemecku.
A ako sa obľúbení modrí hrdinovia nazývajú v zahraničí? Belgičania majú teda svojich Schtroumpfov, v Španielsku sa volajú Pitufos, anglicky Strumpfs, nemecky Schlumpfs, Číňania im hovoria Nan cing Ling, Japonci Sumafa a v hebrejčine dostali meno Dardassim. Šmolkovia v posledných rokoch zabodovali aj na striebornom plátne, tri celovečerné filmy (Šmolkovia, Šmolkovia 2 a Šmolkovia: Zabudnutá dedina), kombinujúce hrané scény s animáciou, boli diváckym úspechom.