Pošty sú živé centrá miest a obcí. Vždy sa tam niečo deje a tomuto úradu sa asi nikto nevyhne. Dnes sa už síce poštový styk presúva do virtuálneho sveta, ale pošty stále fungujú. Balík e-mailom nepodáte. V minulosti bol však význam pošty oveľa väčší. Pracovať „za priehradkou“ na pošte bolo atraktívne, slečny z pošty boli vážené, nehovoriac už o iných poštárskych funkciách.
Vidno to aj na historických stavbách pôšt. Sú honosné. Vezmime si napríklad bratislavskú Hlavnú poštu na Námestí SNP. Pripomína skôr palác a jej interiér je fascinujúci. Dvorana s centrálne umiestneným dreveným pultom, všetko barokovo oblé, zdobené, naozaj tam mal návštevník pocit, že vstupuje do chrámu komunikácie.
Architektka Oľga Ondreičková však stavala pošty moderné. Hovorí, že nemá rada v architektúre ozdoby, ornamenty ani iné zbytočnosti. Uznáva čistotu a kvalitu. Tak navrhovala aj svoje stavby. Pôsobia jednoducho, ale monumentálne. Sústreďovala sa na to, aby boli funkčné, útulné, aby dobre fungovali a aby sa v nich i okolo nich ľudia cítili dobre.
Dnes má už architektka, ktorá sa narodila v Bratislave v roku 1935, vyše osemdesiat rokov. Hovorí, že architektúra ju už nezaujíma, ale pri spomienkach sa usmieva a vidno, že ju to stále baví. Aj s manželom, architektom Pavlom Ondreičkom bývajú v perfektne riešenom priestore. Vidno, že architektúra je ich život a v tom priestore, kde sa technický vkus a vtip mieša s výtvarným citom, sa akosi odráža charakter slovenskej architektúry, ako sme ju cítili v uplynulých desaťročiach. Hoci roky, v ktorých Oľga Ondreičková vyštudovala vysokú školu technickú, neboli pre túto profesiu najpriaznivejšie, architektov bolo v spoločnosti cítiť a podarilo sa im zrealizovať aj mnoho zaujímavých stavieb.
Foto: Tibor Škandík
V rodine Ondreičkovcov majú až dve Jurkovičove ceny. Manžel Pavel ju dostal za Dom potravín v Leviciach v roku 1980. Pozerám si dve plastiky, ktoré nám „asistujú“ pri rozhovore, a myslím na to, že hoci sme žili v totalite, všeličo nás trápilo, ľudia vedeli byť veľmi oddaní svojej práci a práve v nej hľadali často pevný bod a zmysel svojej existencie. Bolo to tak u umelcov, architektov aj v iných povolaniach, kde boli síce ľudia odkázaní na spoločnosť, ale zároveň mali možnosť – už nad konkrétnou úlohou – slobodne tvoriť. To sa potom snažili urobiť poriadne.
Učarila jej stavba na Záhradníckej
Architektka Oľga Ondreičková začala študovať architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej ešte v časoch, keď v tejto profesii nebolo veľa žien. Aj z nej chcel otec radšej právničku, vraj bola aj výrečná, ale raz na prechádzke, kdesi na Záhradníckej ulici, uvidela Oľga, ako stavajú dom a proces budovania ju zaujal: „Páčilo sa mi, že vzniká niečo také konkrétne, masívne.“
Rozhodla sa teda pre architektúru. V Bratislave už taká škola existovala a učil na nej aj profesor Jan Emil Koula, autor výbornej knihy Pozerám sa na architektúru. Už počas štúdia sa Oľga zoznámila s manželom a keď skončili školu, mali ísť na umiestenku a pracovať na banských projektoch. Napokon sa jej osudom stali pošty. Mohla tam experimentovať s materiálom, napríklad so sklom. Je to niečo celkom iné, než staré pošty, ktoré vznikali obyčajne na miestach starých zájazdových hostincov (tam totiž parkovali, ako vieme z historických filmov, aj poštové dostavníky.) Oľga Ondreičková mala na svoje stavby dosť priestoru, často vznikali na „zelenej lúke“. Nemuseli sa prispôsobovať okolitej architektúre, mohla rozvinúť svoj rukopis. Jej pošty boli hranaté, monumentálne, moderné. Dokázala si poradiť a používala aj netradičné materiály.
Foto: Tibor Škandík
Napríklad sklené rúrky, ktoré v spojitosti s betónom vytvárali zvláštny efekt. A jej zásady? „Architektúra musí byť predovšetkým dobre urobená! Kvalita je prvoradá. Architekt však musí mať podmienky na to, aby mohol realizovať kvalitne svoje predstavy. Nebolo to vždy jednoduché. Nedalo sa experimentovať. Ak si architekt niečo originálne vymyslel, musel si to aj pozháňať, vyrobiť, zadovážiť. A potom aj nad tým bdieť, aby sa to nepoškodilo.“
Kto pozná niektorú z pôšt Oľgy Ondreičkovej, možno ocenil jej funkčnosť. Napríklad tá petržalská je prehľadná a prívetivá. Zvonku vyzerá tiež dobre a je orientačným bodom celej štvrte. No koľko ľudí, toľko názorov: „Vypočula som si aj komentáre,“ spomína architektka. „Raz sa mi stalo, že som si fotila práve stavbu mojej pošty v Prahe. Išiel okolo jeden pán a opýtal sa ma: Vám se to líbí? Mně ne," smeje sa architektka. Architekt musí byť silný, aby ho takéto pochybovačné poznámky neničili. K profesionalite patrí aj presvedčenie o správnosti vlastnej idey. Niekedy verejnosť pochopí oprávnenosť projektu až po rokoch.
Vystriehli si ma
Architekt má veľkú zodpovednosť. Jeho práca je stále na očiach, je uprostred života, dokonca sa v nej žije. Nikto nemôže zaliezť do kúta, že sa ho následky jeho činnosti netýkajú. Pri rozhodovaní sa o projektoch musí človek myslieť na všetko a často sa dostáva aj do etických rozporov. Najmä, ak sa kvôli novej stavbe musí zrúcať niečo staré. Takéto prípady boli na našom území časté a neraz dopadli aj tragicky.
Oľga Ondreičková až v takej dramatickej situácii nebola, ale aj tak sa v práci citovo angažovala. „Raz som mala spolupracovať na sídlisku v Malešiciach a bolo treba kvôli projektu zrúcať aj rodinné domčeky. Boli sme si obzerať terén a obyvateľ takého odsúdeného domčeka si ma „vyšpízoval“ a začal ma prosiť, aby sme to nerobili a aby sme im domček nezrúcali kvôli sídlisku. Viete, že to na mňa veľmi zapôsobilo? Priam ma to vykoľajilo. Myslela som na tých ľudí a trápila som sa. Našťastie, vyriešilo sa to samo – z projektu zišlo.“
Foto: MATÚŠ DULLA
Oľga Ondreičková hovorí, že sa vôbec pre architektúru dosť natrápila: „Brala som architektúru veľmi vážne, chcela som, aby to, čo urobím, bolo dobré. Nikdy som nebola celkom spokojná. Vždy som ešte dodatočne premýšľala, čo som mohla urobiť lepšie. Bola to pre mňa veľká drina. Keď som išla do dôchodku, cítila som úľavu, ale môj muž berie architektúru ešte vážnejšie, a tak stále o nej hovoríme. On mi aj vyčíta, že nemám odložené všetky svoje projekty, no ja nie som taký typ, že by som si ich pozerala. V projektovom ústave sme mali rôznu háveď a ja som sa bála, že si s projektmi donesiem domov aj nejaké chrobáčiky,“ usmieva sa architektka.
Oľga Ondreičková hodnotí pozitívne, ako sa architektúra na Slovensku rozvinula a koľko v nej pôsobí žien. „Viete, keď som robila poštu v Prahe, cítila som, že nie každému sa pozdáva, nielen to, že som zo Slovenska, ale ešte aj žena. Nikto to nevyslovil, ale viselo to vo vzduchu. Myslím, že dnes to už nie je možné. Architektúra je suverénne povolanie, neobmedzujú ju hranice a hodnotí sa kvalita. Iste, stále platí, že dôležitý je investor, zázemie projektu. Snažili sme sa s kolegyňami, napríklad s Máriou Krukovskou, Štefániou Krumlovou, Milicou Marcinkovou, Vierou Meckovou, Lýdiou Titlovou a ďalšími, no podmienky ako Zaha Hadid sme nemali. Museli sme vychádzať z toho, čo bolo k dispozícii.“
Dalo sa v daných podmienkach dosiahnuť viac? Mohli byť azda aj sídliská postavené lepšie? „Aj panelák je len veľká tehla a dá sa z nej postaviť všeličo. My sme chceli napríklad stavať dvojgeneračné byty, riešiť pôdorysy pestrejšie, dosiahnuť rôznosť bytov, aby sídliská neboli také univerzálne. Mohli tam byť aj byty na dvoch podlažiach. Snívali sme o všeličom. Nešlo to.“ Súviselo to asi s tým, že sa stavalo rýchlo, šetrilo sa, všetko muselo byť centrálne odsúhlasené, a to sa lepšie robí jedným dychom a z jedného centra. Naši architekti a architektky sa aj tak snažili a dnes sú už aj sídliská zabývané, zazelenené a sú v nich drahé byty. Architektúra, to je večný proces. Tvorba Oľgy Ondreičkovej ho u nás obohatila.
Oľga Ondreičková
Narodila sa v roku 1935 v Bratislave, vyštudovala architektúru na SVŠT, pracovala v Stavoprojekte, venovala sa najmä výstavbe pôšt. Teoretička architektúry Henrieta Moravčíková o nej napísala: „Pôsobila v oblasti, kde sa vyžadovala mimoriadna technologická a konštrukčná inovatívnosť. Jej prvým významným dielom bola budova spojov na Štrbskom Plese, ktorú postavili v súvislosti s prípravou Majstrovstiev sveta v lyžovaní roku 1970. Ondreičková navrhla prevádzkovo dokonalú a výtvarne pôsobivú architektúru, ozajstnú vstupnú bránu do legendárneho Areálu snov. Masív z pohľadového betónu a s ním kontrastujúce zavesené sklenené fasády, ktoré tam použila, sa stali poznávacím znamením aj jej nasledujúcich prác. Na svojich vrcholných dielach, poštovej a telekomunikačnej budove v Bratislave-Petržalke a poštovej budove v Prahe 4 na Pankráci ich pritom obohatila o ďalší prvok v podobe subtílnych hliníkových lamiel. Posledná spomínaná práca priniesla Ondreičkovej aj najvyššie ocenenie v podobe Ceny zväzu slovenských architektov.“