Foto: Ivan Majerský, Pravda
Kto naštartoval vašu lásku k retru?
Starí rodičia. Takmer všetky veci zo 60. rokov, ktoré ma v detstve obklopovali, zmizli spolu s predajom ich domu. V sterilných a hranatých tvaroch deväťdesiatych rokov mi však chýbal trojcípy "bruselský luster”, pod ktorým som cez prázdniny u starých rodičov spával, alebo hodiny z kuchyne. Ako malý chlapec som si myslel, že všetky tieto predmety žijú, pretože mali tvar ako z rozprávky. A keď prišla možnosť vyriešiť si krízu stredného veku, začal som sa týmito vecami obklopovať
Čo je spoločným menovateľom hračiek na výstave Sto rokov dizajnu / Slovensko 1918 – 2018?
Zozbierali sme hračky, ktoré sa za sto rokov na území Slovenska vyrobili vo firmách, družstvách a podnikoch alebo ako autorské diela či školské práce. Bolo to zložité a určite nemáme všetky „slovenské“ hračky. V depozitároch máme len tie, ktoré sa nám podarilo nájsť. Z nich sme urobili výber na výstavu. Dejiny dizajnu na Slovensku nie sú dostatočne prebádané aj preto, že sme sa ako krajina často ocitali v iných zväzkoch a rozličných politických situáciách, pre ktoré sme zmeškali vlak. Postupne sme vo veľkej miere stratili vzťah k svojej hmotnej kultúre, prípadne sme ho nedostatočne rozvíjali. Slovenské hračky tým trpeli, ale nie je pravda, že by sa v hračkárstve nič nerobilo. V medzivojnovom období sme mali niekoľko výrobcov drevených hračiek. V súčasnosti sme im na stope a priznám sa, že je to jedna veľká detektívka. V roku 1928 vznikla v Bratislave Škola umeleckých remesiel – prvá škola, ktorá sa venovala tomu, čo dnes voláme dizajn. Jej drevorobné oddelenie pripravovalo študentov pre tvorbu nábytku, interiérových častí aj hračiek. Škola zanikla v roku 1939, no našťastie sa zachovali technické výkresy a farebné štúdie niekoľkých hračiek, ktoré v roku 1931 navrhol študent Martin Brezina. Na základe nich sme dali vyrobiť repliky farebných drevených nákladných autíčok v presnej mierke.
Prečo ste sa sústredili len na Slovensko?
Dejinami dizajnu na Slovensku sa dosiaľ nikto v takejto forme a šírke nezaoberal. Stála expozícia 100 rokov dizajnu / Slovensko 1918 – 2018 je prvá na Slovensku. Je potrebné urobiť si v československom dizajne poriadok. Celý svet pozná fenomén made in Czechoslovakia, ale nikto nevie, ktoré výrobky pochádzajú z územia Slovenska. Nie je určujúce, akej národnosti bol dizajnér, ktorý tvoril na Slovensku. Naopak. Je veľmi zaujímavé, kto a za akých podmienok navrhoval dizajn pre široké spektrum produktov.
Bolo ťažké nájsť exponáty, ktoré nie sú poškodené?
Pri hračkách je to veľký problém. Nájsť nevyhrané a nezničené je veľké umenie. V múzeu máme aj vzácne, nikdy nepoužité hračky zo 60. rokov, v pôvodných obaloch a s návodmi na použitie. Poviete si – obyčajná hračka, ale každý z týchto predmetov sa veľmi ťažko zháňa. Trh je relatívne malý, plechové autíčka sa v zahraničí predávajú od 100 do 400 eur za kus. Unikátne hračky – vytvorené v jednom kuse alebo v obmedzenej sérii, majú veľmi vysokú hodnotu, pretože sú to autorské počiny – umelecké diela.
Hrávali ste sa s niektorou z týchto hračiek?
Áno, zdedil som kovové autíčka z Tatrasmaltu Pohorelá. Mal som Požiarnu ochranu aj Hliadku VB a obidve som nosil do pieskoviska pri petržalskom paneláku alebo do blata na stavenisku metra. Zrnká piesku sa dostali do zotrvačníka a zadreli ho. Často som ich rozoberal a pri tom vykýval kovové ušká. Podvozok potom nedržal pokope s karosériou.
Ktorá bola vaša najobľúbenejšia hračka?
Keď som mal deväť rokov, zoznámil som sa so stavebnicou Lego, to bola v tom čase moja najobľúbenejšia hračka. Rozvíjala moje konštrukčné a technické myslenie. Z lega som staval autá a domy, bola to pre mňa škola architektúry a automobilového dizajnu, odborov, ktoré som neskôr aj študoval. Aj v našich zbierkach máme zastúpené prvé československé „lego“. Okolo roku 1925 sa vyrábala drevená a neskôr aj bakelitová skladačka na rovnakom princípe. Škoda, že som nemal kovovú stavebnicu Merkur, pretože tá sa mi dnes zdá oveľa viac edukatívna než plastové lego.
Po ktorej hračke ste veľmi túžili, ale nedostali ste ju?
Veľmi som túžil po elektrickej autodráhe s autami Porsche. Kompenzujem si to tým, že teraz ich mám päť. Najlepšia vec, ktorú som kedy mal, však pochádzala zo Sovietskeho zväzu. Bol to autotrenažér s reálnym volantom a pedálmi, s ktorým sa hrali chalani z celej ulice. Vtedy som bol veľký frajer.
V tom čase bodovala aj ďalšia hračka zo ZSSR – šliapací Moskvič 412…
Aj ten som mal. Zelený. To bola tiež frajerina. Po niekom som ho zdedil a zase som ho posunul ďalej. Vtedy som nevedel, že dnes bude mať takú veľkú hodnotu. Ak by som mal však vybrať jednu chlapčenskú top retrohračku, bola by to plastová oranžová Tatra 148. Je to dokonale navrhnutá hračka. V perfektnej mierke, dokonale štylizovaná s mohutnou korbou, na ktorú si môže dieťa jednou nohou kľaknúť a voziť sa. Korba bola dimenzovaná až na 100 kg.
Minulý režim zakazoval používať pri výrobe hračiek čiernu farbu, prípadne odtieň kaki, aký používala armáda…
Režim sa prejavoval rôzne, ale schvaľovací proces, ktorým musela prejsť každá hračka, nebol na škodu veci. Komisia hodnotila nielen funkčnú a estetickú stránku výrobku, ale aj jeho bezpečnosť. Dnes sa na trhu občas objavia hračky, ktoré môžu dieťa vážne poškodiť Našťastie sa aj dnešným úradom darí nebezpečné hračky odhaľovať Žiaľ, možné to je až na pultoch a nie vo výrobe.
Dokázali by sa dnešné deti hrať s vystavenými hračkami?
Hravé detstvo je veľmi navštevovaný kút našej stálej expozície, a to aj napriek tomu, že hračiek tu nie je veľa a deti sa s nimi nemôžu hrať. Mrzí nás to, no také sú muzeálne pravidlá. Pre deti však máme dobrú správu. V múzeu organizujeme programy s názvom Deti vo forme. Tam sa môžu decká rôznych vekových kategórií zahrať aj so starými, vyradenými hračkami, ktoré nie sú registrované ako zbierkové predmety. Dnešné hračky sú často tvarovo aj farebne preexponované a vytvorené bez elementárneho vkusu. Hračky vyrábané v Československu (v prvorepublikovom a socialistickom, aj Slovenskom štáte) sa snažili zobraziť skutočnosť v určitej mierke práve preto, aby dieťa získalo dokonalú technickú alebo tvarovú informáciu, podľa toho, či to bolo autíčko, domček alebo zvieratko. Štylizácia mala svoju mieru a hračka pozývala do sveta, ktorý dieťa dokonale pripraví na budúci svet dospelých. Edukatívny rozmer bol úplne prirodzený.
Nosia vám do múzea okrem hračiek aj iné retro predmety?
Môj múzejný e-mail je určený práve na tento účel. Neprestajne mi prichádzajú fotografie s rôznymi predmetmi. Vedia o nás už na celom Slovensku a keď napríklad vypratávajú byty, skôr, ako predmety vyhodia do smetí, pošlú nám ich fotografie e-mailom. My sa potom rozhodneme, či sa nám hodia do depozitárov. Ďalším naším zdrojom je zberný dvor OLO, s ktorým máme dohodu. Pracovníci nám odložia zachované rádio alebo televízor. Stále hľadáme retro termosky, horské slnká, grafické i produktové veci z medzivojnového obdobia či predmety s nápisom Futurit, čo bol sortiment výrobkov z bakelitu vyrábaných v bratislavských závodoch Gumon.
Maroš Schmidt
Narodil sa 21. augusta 1978 v Bratislave. Po gymnáziu vyštudoval VŠVU, odbor Transport dizajn (2004). V roku 2002 absolvoval stáž vo výskumno-vývojovom centre Volkswagen Wolfsburg, neskôr pracoval ako dizajnér na voľnej nohe. Ako externý pedagóg prednáša od roku 2012 Dejiny automobilového dizajnu na VŠVU. V roku 2013 spoluzakladal občianske združenie Ostblok, ktoré mapovalo československý dizajn v období rokov 1945 – 1992. V rámci projektu Made in Czechoslovakia vystavoval československý dizajn a prednášal o dejinách dizajnu v mnohých mestách Slovenska. V Slovenskom centre dizajnu pracuje od roku 2014, stál pri vzniku a dnes vedie Slovenské múzeum dizajnu, ktoré nedávno otvorilo stálu expozíciu pod názvom 100 rokov dizajnu / Slovensko 1918 – 2018.