"Potřebujeme Slováky k tomu, abychom o sobě věděli pravdu.“ (Jan Patočka, 1968) Mám chvíle, keď uvažujem o zmysle bytia – individuálneho i širšieho – a pri tom druhom už dlhšie hútam, ako by to napríklad bolo, keby Slováci rozhodovali v referende: roku 1918 (možno by sa nerozpadlo Uhorsko) alebo roku 1992 (iste by sa nerozpadlo Česko-Slovensko). Je isté, že roku 1939 by nehlasovali za samostatný štát, alebo v roku 1948 za štát komunistický. Ale ktovie, ako by to bolo so mnou, keby sa rodičia po desaťročí nevrátili z Plzne roku 1942 na Slovensko, alebo keby môj otec nasledoval svoje dve staršie sestry, ktoré sa usadili v Budapešti, keby moja stará mama odplávala so starým otcom v roku 1905 do Ameriky, veď už mali aj "šífkartu“, keby…
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Pravdaže, sú to úvahy nekorektné – žiadne keby sa v dejinách, veľkých takisto ako malých, nekoná. Keď vznikol československý štát v roku 1918, pokolenia našich, mojich rodičov a starých rodičov, pokiaľ išlo o transformáciu ich mentality či rovno duše, to iste nemali jednoduché. Ale rovnako to platí aj o ich adaptácii na zmeny po roku 1939 či 1948.
Sám som si tej transformácie trochu užil asi najciteľnejšie na Silvestra 1992, keď som o dvanástej v noci ako dosluhujúci česko-slovenský veľvyslanec v Maďarsku sťahoval zo stožiara pred ambasádou česko-slovenskú zástavu a ako virtuálny slovenský chargé d'affaires vztyčoval slovenskú. Napriek tomu, že som v tú noc sledoval v slovenskej televízii trochu alkoholom prifarbený ošiaľ rodákov na bratislavskom Námestí Slovenského národného povstania, nezdieľal som ich nadšenie. A vonkoncom nešlo o problémy existenčné (mal som dokonca od oboch ministrov zahraničných vecí nástupníckych štátov ponuku pokračovať v misii), ale skôr existenciálne, o zmysle – nielen života jednotlivca, ale aj jestvovania štátu.
Tomu, kto nedokázal akceptovať život v samostatnom slovenskom štáte, rýchlo devastujúcom aj tak veľmi krehkú demokraciu, navrhoval vtedy novopečený minister školstva Slovenskej republiky, inak historik stredoveku, realizovať spoločnosť na svoj obraz v inej krajine, lebo, ako písal v roku 1993, "tak sa to v dejinách vždy dialo“! Napriek tomu sme mnohí v tej krajine, ktorá sa začala formovať na nie najpríjemnejší, prinajmenšom nedemokratický obraz (Timothy Garton Ash hovoril o demokratúre, Madeleine Albrightová onedlho o čiernej diere), zostali. Nebolo to hrdinstvo, skôr výzva predsa len na nejaký reparát či opravné termíny (najmä pri voľbách).
Hovorím, nemal som pocit nadšenia. Aj preto, že som dobre poznal svojich papenheimských, aktérov rozchodu a od nikoho z nich som dovtedy nepočul, nečítal jasne sformulované slová, nieto vety o tom, prečo má samostatný štát vzniknúť, a najmä, aká bude jeho podoba, zmysel, nedajboh, vízia. Nemyslím teraz na tú marginálnu skupinu jasne deklarovaných nacionalistických separatistov doma a v exile, ktorí rozmýšľali všelijako, len nie vizionársky, budúcnostne o podobe nového štátu v rozmere historickom aj aktuálnom. Myslím najmä na to, že nepadlo vtedy ani slovo o tom, či to bude štát autoritársky, národne zatvorený alebo otvorený, demokratický, integrujúci sa do zjednocujúcej sa Európy, štát pre všetkých, nielen pre vyvolených, ktorí v sebe po proletársko-internacionalistických desaťročiach náhle objavili národnú krv s prímesou tradičných antičeských, antimaďarských, antisemitských fóbií, ktorých reálnym dôsledkom bola neuveriteľná privatizačná rabovačka, dnes už údajne premlčaná.
Keď sa krajina stala korisťou
Keďže sa samostatný štát od začiatku budoval na takýchto základoch, nemal som dôvod sa z neho tak tešiť, ako tí s tou krvou či najmä neodolateľnou túžbou zbohatnúť, veď takáto príležitosť sa za storočie vyskytne najviac jeden-dva razy. Aj preto som sa pokúšal v širokom občianskom združení Fórum inteligencie Slovenska od jari roku 1993 mobilizovať rovnako zmýšľajúcich, ktorí, nepreháňam, predstavovali intelektuálnu, umeleckú, vedeckú elitu spoločnosti (a dovolím si povedať, že ich boli tisíce), a napokon aj za našej aktívnej spoluúčasti sa podarilo ten nekultúrny, autoritársky režim vo voľbách roku 1998 povaliť.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Bolo to však trpkých šesť rokov, v ktorých vyznávači občianskeho princípu, právneho štátu, označkovaní ako nenárodní či protinárodní svetoobčania, kozmopoliti, boli vytlačení na okraj, ale zasa nie celkom tak, aby ich hlas nebolo počuť. Nemali sme mnohí v tom čase ten autentický pocit vlasti či vlastenectva, lebo štát si na všetkých úrovniach vyvlastnili tzv. zakladatelia, ktorí v ňom videli predovšetkým korisť pripravenú na rozdelenie v záujme individuálneho zbohatnutia. (Bolo by dnes obzvlášť zaujímavé pozrieť si ich skutočné majetkové priznanie, keby, pravdaže, platila retroaktivita.) Aj preto bolo toľko pochybujúcich po tom roku 1993, najmä v spomínanom intelektuálnom, umeleckom, vedeckom prostredí, ktoré nemalo záujem o privatizáciu či národný izolacionizmus, ale chcelo sebavedome vstúpiť do korektnej medzinárodnej súťaže, nielen slovensko-českej.
Treba povedať, že nám v tom na začiatku 90. rokov príliš nepomohli českí intelektuáli, spisovatelia, ktorí už v roku 1990 nie celkom primerane reflektovali slovenskú, ale ani českú otázku. Najmä tá druhá sa im videla načisto zbytočná, veď im ju oddávna nahrádzala štátnosť československá. Tá im plnohodnotne saturovala ideu českého štátu. Aj preto, ako v tom roku 1968, ako v tom disente v Charte 77, nemali veľa sluchu pre problémy federácie či slovenskú otázku.
Odpoveď nikdy neprišla
V tej hektickej dobe, roku 1990, keď len ojedinelí českí politici, nie náhodou z intelektuálneho prostredia (Petr Pithart, Jaroslav Šabata), sa pokúšali dať myšlienke federácie nový koncept, ktorý by nebol unitaristický, ktorý by hovoril nielen o tradičnej slovenskej otázke, ale aj o českej štátnosti (v rámci federácie), v tejto, vravím pojmovo aj inak dosť zmätenej dobe Ludvík Vaculík okrem výrazne artikulovanej urazenosti predsa len položil na stôl aj trochu sebakritickej reflexie (na ktorú však česká odpoveď nikdy neprišla). Svojím rodákom pripomenul: "Neprijali sme do svojho vedomia slovenstvo,“ tak, ako "najväčšie postavy slovenské prijali češstvo.“ A ešte pridal: "My sme si telesne i duševne radi osvojili slovenské územie, ale neosvojili sme si samozrejme slovenské vnímanie, cítenie a myslenie.“ Napriek tejto ojedinelej sebakritike však prevládala už v tom roku 1990 v českom – a asi nielen intelektuálnom – prostredí spomínaná urazenosť, že vôbec s takouto agendou Slováci "otravujú“, keď konečne ideme do demokratickej Európy, a tá federácia je takisto ako v roku 1968 iba nejaký vedľajší produkt, prívesok, ktorého riešenie nie je naliehavé. Na druhej strane nemožno naozaj Ludvíkovi Vaculíkovi uprieť istú prognostickú danosť: počul trávu rásť, keď my "doma“ sme si mysleli, že ide len o nejaký exces primitívnych okrajových krikľúňov.
Kto počuje trávu rásť?
Patril som s mnohými vrstovníkmi k tým, čo od ranej mladosti uvažovali v rámci štátu československého (ale nie v intenciách medzivojnového ideologického čechoslovakizmu), čo mysleli pritom na Štefánika a Masaryka, k tým, čo nosili vo svojej slovenskej identite aj komplementárnu československú a ja možno navyše aj stredoeurópsku. Pokladal som za svoje celé československé územie – prinajmenšom od Plzne (kde som sa narodil) po Tatry (pod ktorými som prežil detstvo a mladosť) až po Košice, ale pojal som do svojho priestoru aj Bratislavu, kde s prestávkami žijem šesť desaťročí, či neskôr Prahu a Budapešť, kde som profesionálne pôsobil či pôsobím mnoho rokov. S takouto minulosťou hádam musíte nasať do svojej identity podnety aj z iných prostredí, v mojom prípade českých a maďarských a čiastočne i poľských. Ovplyvňujú chtiac-nechtiac postoje, správanie, identitu, nemôžete sa pritom spoliehať iba na krv.
Možno aj preto som na začiatku 90. rokov, tak ako v tom roku 1968, silnejšie podľahol ilúzii, že by nám všetkým malo ísť predovšetkým o demokraciu, a nebezpečenstvo nacionalizmu, nielen slovenského, českého, maďarského či poľského, som celkom nedoceňoval napriek tomu, že som o ňom niečo vedel aj napísal. Nemyslel som vtedy intenzívnejšie ani na privatizérov či arizátorov, ani na pohrobkov ľudáckeho separatizmu, spojeného v našom vedomí so štátom, ktorý, ako písal Vaculík, treba chápať ako "vojnovú príhodu“. Ale – kto vtedy na jar 1990 naozaj počul trávu rásť? Ja isto nie – práve som sa zberal do Budapešti zastupovať Česko-Slovensko, nie rozpadávajúci sa štát. A možno prvý raz s ozajstným pocitom hrdosti na vlasť, ktorý som dovtedy prežíval, ako milióny iných, zväčša len pri športových zápoleniach a kultúrnych výkonoch.
Sprievodný jav československého vlastenectva však naozaj predstavovali poruchy, ktorých dôsledkom bolo, že jeho základný fundament – skutočne rovnoprávny vzťah dvoch národov a národnostných menšín – bol permanentne nevyrovnaný, deformovaný, nedokázal uspokojiť nikoho, ale deklarovane a opakovane najmä Slovákov a menšiny. Pričom Slovákom v tom vzťahu od začiatku nešlo o nejaké separovanie či nebodaj o odtrhnutie, ale o hľadanie rovnoprávneho vzťahu, ktorý im nemohla saturovať ani medzivojnová liberálno-demokratická, či unitaristická republika revitalizovaná po roku 1945, ani federácia nastolená po roku 1968 v tieni okupačných tankov.
Pravda je, že zakladatelia samostatného slovenského štátu sa tak v roku 1939 ako v roku 1992 zahaľovali verbálnym úsilím zachovať spoločný česko-slovenský štát (slovenský líder rozchodu roku 1992 vyhlasoval, že Čechov do federácie dokopeme!). Aj preto nemožno hovoriť, že slovenský štát roku 1993 vznikol ako výsledok zápasu s Čechmi – niet hrdinov, niet ani víťazov, na slovenskej strane takisto ako na českej. Niet Masarykov, Benešov, Štefánikov, Šrobárov, Hodžov, niet pomníkov, sôch, búst… Je potom už len karikatúrnym dôvetkom na slovenskej strane, ako si vládni politici za tento akt udelili v tom mečiarovskom ošiali vtedy najvyššie vyznamenanie – Rad Andreja Hlinku, ktorý našťastie rýchlo upadol do zabudnutia – spolu s vyznamenanými.
Len virtuálne hranice kultúry
Jubileom nastolená téma sa dá uchopiť rôzne, sentimentálne, oslavne alebo kriticky. Trištvrte storočie, čo Česko-Slovensko v rôznych formách či podobách jestvovalo (pravdaže, bez šiestich vojnových rokov, teda fakticky necelých 70 rokov), som ho prežíval 57 rokov. A nazdávam sa, vcelku aktívne predovšetkým v kultúrnom priestore, ten však bol vždy určovaný politikou. Iste, bol som ovplyvnený rodinou, štúdiom, širším kultúrno-sociálnym prostredím, čo všetko sa pretavilo do pomerne intenzívneho mentálneho zážitku, ktorý určuje identitu človeka natrvalo.
Bolo nás takých v mojej generácii viac (keď človek študoval slovenskú literatúru, bol nielen obligátne, ale priamo vnútorne zainteresovaný aj na štúdiu českej literatúry – takmer ako vlastnej), aj na tomto základe sa formovalo naše dlhoročné priateľstvo už od univerzitných štúdií napríklad s Ivanom Kadlečíkom a Albínom Baginom, vystopovateľné v každom ich texte. My sme vnímali Šaldu, Čapka, Haška, Vančuru, Voskovca a Wericha, Mukařovského a mnohých iných ako svojich, hranice medzi našimi kultúrami sme vnímali skôr ako virtuálne.
Česká kultúra, literatúra najmä predstavovali pre nás vskutku tú komplementárnu stránku československého literárneho kontextu, ako ho na začiatku 60. rokov definoval literárny historik Stanislav Šmatlák (druhou bola integračná, treťou diferenciačná). Bolo prirodzené, že nám v tom čase na univerzite Andrej Mráz, Milan Pišút či Miloš Tomčík ponúkali prednášky z českej literatúry spôsobom, ktorý sme neprijímali ako cudzí. Ale možno je to pocit len istých generácií, aj to školovaných na istých učilištiach a v istom čase. Z tej ponuky nevyplývalo, že máme nebodaj pochybovať o svojej slovenskej identite, iba to, že za svoj prirodzený komplement sme považovali aj tú kultúrnu českú, teda československú identitu. Tá nás obohacovala, ale neochudobňovala o našu vlastnú.
Jednoducho, nemali sme vtedy ten pocit, ktorý oveľa neskôr, v roku 1990, sformuloval Petr Pithart tak, že sme sa – Česi a Slováci – míňali (míjeli), nielen v jednotlivých pojmoch, ale aj v prežívaní (prožitku) spoločného štátu, dejín vôbec.
"Dobyť celý štát“
Antropológ Ladislav Holý z trochu iného pohľadu písal, že česká identita sa konštruovala po roku 1945 voči Slovákom, že český nacionalizmus bol nacionalizmom dominantného národa, ktorý svoje sebaurčenie, ako je presvedčený, dosiahol v rámci ČSR. Slováci, dodajme, však svoje sebaurčenie historicky realizovali predovšetkým voči Maďarom. Nielen do roku 1918, ale vo všetkých nasledujúcich zlomových situáciách.
V istom zmysle aj Česi možno neboli natoľko určovaní len dominanciou voči slovenskému partnerovi, ale latentnejšie, no možno ešte silnejšie aj vzťahom k Nemcom, v čom je iste historická analógia k slovensko-maďarskému vzťahu. Samozrejme, každý má svojich partnerov aj protivníkov pri sebaurčovacom zápase, Poliaci – Rusov, Nemcov, Židov; Maďari – Rakúšanov, Slovanov, Židov… A dalo by sa v rozličných kombináciách pokračovať.
Český nacionalizmus, tak ako ho ponímal Ladislav Holý, sa však predsa len v Československu po roku 1945 formoval v špecifickom prostredí, možno v ňom bol istý prvok dominancie (historické zeme verzus tie druhé, teda nehistorické), ba s istým zveličením aj koloniálneho vzťahu. Ale aj taký čechoslovakista ako Edvard Beneš vo svojej Reči k Slovákom o našej národnej prítomnosti a budúcnosti vyzýval roku 1934 Slovákov, aby nechceli vládnuť iba na Slovensku, ale aby spoluvládli v celej republike, aby slovenská inteligencia chcela, ako vravel, dobyť celý štát.
Aj on vtedy pritom preferoval tradičný stereotyp urbánnych, racionálnych, západnejších Čechov a ľudovejších, citovejších, prírodnejších Slovákov, stereotyp, ktorý je v podloží mnohých minulých aj budúcich nedorozumení, podľa ktorých sériu týchto vylučujúcich sa opozít možno vystaviť vo výkladnej skrini príčin neskoršieho rozdelenia štátu.
Česi sú v nej tí, čo predstavujú moderné spoločenstvo (Slováci – tradičné či tradicionálne), historické zeme, štát (vs. absencia histórie, štátu), racionalitu (vs. emocionalitu), západnosť (vs. východnosť), liberálnosť (vs. autoritárstvo), sekulárnosť (vs. religióznosť) atď. Aj keď mnohé z toho patrí do sféry mýtov a stereotypov, fungovalo výrazne v podloží míňania sa Čechov a Slovákov v spoločných dejinách.
Prechodné stereotypy
Aké sú tie stereotypy, mýty prechodné, menlivé i klamlivé, svedčí vývoj dvoch štátov za posledné štvrťstoročie. Na začiatku 90. rokov to napríklad vyzeralo tak, že Česi sú náchylnejší k liberálnej demokracii, otvorenosti a európanstvu a Slováci k autoritárstvu, národnému a sociálnemu populizmu, zatvorenosti, antieurópanstvu. Relativizácia hraníc medzi týmito stereotypmi u oboch národov je očividná a po štvrťstoročí prinajmenšom nielen komplementarizuje, ale možno i komplikuje problém ich identity.
Neviem, pravdaže, dokedy bude možno byť na Slovensku eurooptimistom, dokedy budeme otvorení k Česku (nielen preto, že tam mnoho Slovákov študuje) a jeho kultúre, tento trend však pokladám za pozitívny, lebo je opakom uzatvárania sa do seba, ktoré bolo dlho našou traumou. Žeby to bol výsledok samostatného slovenského štátu, nemám sociologicky ani empiricky potvrdené, ale pri pohľade na etnonacionalizmus u susedov by som mohol byť v protiklade so svojím celoživotným skepticizmom predsa len pochybujúci optimista.
Nedá mi v tejto súvislosti nepripomenúť, ako písal roku 1968 Miloslav Jodl v ankete týždenníka Literární listy, že keby vtedy prišli s myšlienkou federácie českí politici, bolo by to elegantnejšie a zdôraznil pritom, že to, "že sme sa ako Česi nechopili iniciatívy, znamená našu mravnú porážku“. Nemusel byť podľa neho ani spor o tom, čo skôr: federáciu alebo demokratizáciu. (Trochu analogicky som to beznádejne pripomínal slovenským politikom po roku 1989, najmä však po roku 1992, keď nedokázali vyvinúť legislatívne iniciatívy vo vzťahu k identitárnym právam menšín, predovšetkým maďarskej, naopak, robili všetko proti ich prijatiu.)
Opakovanie jednostrannosti
V istom zmysle sa situácia míňania/míjení opakovala aj pri slovenskom prijímaní Charty 77. Z jej dielne nevzišiel, ako pripomínal Vilém Prečan, žiadny dokument o česko-slovenských vzťahoch ani adresná, explicitná kritika reálnej socialistickej federácie. Miroslav Kusý, tiež z odstupu, k tomu pridal, že Charta vo vzťahu k Slovensku zopakovala jednostrannosti českého postoja zo 68. roku: najprv demokratizácia a potom všetko ostatné (teda aj federalizácia). Charta vydala niekoľko dokumentov o maďarskej a rómskej otázke, ale nijaký o slovenskej. Podľa Miroslava Kusého sa tento deficit slovensko-českého rozmeru v chartistickom hnutí napokon istým spôsobom podpísal aj na následnom rozpade Česko-Slovenska. Aj preto zrejme politické reprezentácie po roku 1989 neboli pripravené na riešenie štátoprávnych pomerov.
Edvard Beneš vyzýval v roku 1934 Slovákov, aby nechceli vládnuť iba na Slovensku, ale aby spoluvládli v celej republike, aby slovenská inteligencia chcela dobyť celý štát.Rudolf Chmel, literárny vedec, diplomat a politik
V istom zmysle tu môžeme hovoriť o jednom segmente slovenskej otázky v českom prostredí, tom, ktorý ju viac alebo menej ignoroval, nebral na vedomie ako fenomén dôležitý pre budúcu konštrukciu štátu. To všetko, pravdaže, nemusí ospravedlňovať mizivú slovenskú účasť na uvedenom historickom projekte začatom takpovediac česky, ale prinajmenšom dokumentuje ono míňanie, odlišnosť slovenského a českého vývoja v 70. a 80. rokoch minulého storočia aj na úrovni disentu, ale aj na úrovni všeobecného socio-kultúrneho či demografického základu – slovenského aj českého. Nehovoriac o tom, že slovenskí katolícki veriaci mali svoj disent, s českým (ale ani s poľským) nekompatibilný – tajnú cirkev – ktorému išlo v prvom rade o náboženské práva.
Ani z protirežimných katolíckych disidentov však nikto nepodpísal Chartu 77, resp. sa k nej otvorene nehlásil. O reformných komunistoch nehovoriac. My sme nemali v tom normalizačnom čase ani kultúrnu opozíciu, nie to politickú, nebodaj liberálnu, mali sme iba náboženskú, presnejšie katolícku. A doma latentnú, vonku transparentnú opozíciu separatistickú, ľudácku (v istom zmysle tiež katolícku). Z toho sa podobné zoskupenie ako Charta 77 nijako nedalo vyskladať. O to väčšia česť jednotlivcom, ktorí sa k nej pridali, alebo zvolili individuálnu formu vnútorného exilu.
Míňanie – nemíňanie
Iste, dalo by sa dlho hovoriť o tom, čo všetko tomu míňaniu-nemíňaniu pomohlo, čo ho urýchlilo, ale aj deformovalo, krivilo, resp. čo ho presahovalo a prekonávalo (v druhej polovici 50. a v 60. rokoch, napriek všetkým protirečivostiam) v smere pozitívnom. Rovnako by sa dalo zoširoka hovoriť o tom, že historické zážitky, ktoré formovali Slovákov aj do konštituovania vlastnej štátnosti, boli odlišné od českých, napokon vyvíjali sa v odlišných historických celkoch monarchie. Ale zároveň aj o česko-slovenskej vzájomnosti, ktorá sa stala faktickým fundamentom československej štátnosti roku 1918. Tú myšlienku pretláčali na prelome 19. a 20. storočia najmä Masarykovi učeníci z radov intelektuálov okolo časopisov Hlas a Prúdy, ktorí sa stali po vzniku ČSR významnými predstaviteľmi establišmentu.
Boli to liberálnejší vzdelanci západoeurópskeho rozhľadu, tzv. pokrokári, odlišní od konzervatívnejších rusofilov z tradičného martinského okruhu. Tých liberálnejších pokrokárov, ktorí mali blízko k ideológii čechoslovakizmu, sme už však na univerzite študovali skôr ako zakázaných, spolu s Masarykom, ktorý bol priamo na indexe. Chcem tým povedať, že sme si pri ich štúdiu možno osvojili i trochu čechoslovakizmu, ale kriticky, takisto, ako pri štúdiu ich opozície – ľudákov, hoci to nemuselo byť veľmi povznášajúce.
Neboli sme ani vtedy – na prelome 50. a 60. rokov – celkom naivní. Napriek všetkej našej československej komplementárnosti sme mali k nej kritický vzťah. Nebola totiž tajnosť, že idea českého štátu či globálneho češstva sa veľmi rýchlo inkorporovala do idey československého štátu aj s čechoslovakistickými reliktmi (komunisti ju svojím "demokratickým“ centralizmom fakticky doviedli k vrcholu!). Slováci však takúto inkorporáciu tak ľahko neabsolvovali, lebo im chýbal (ale reálne: nemali ho kde získať) pocit slovenskej štátnosti. Napokon, nemali o slovenskú štátnosť záujem, v lepšom prípade – napĺňala ich idea československej jednoty, ako o tom svedčí aj vstupný dokument z 30. októbra 1918 – Deklarácia slovenského národa.
Vďaka za pozitívne relikty
Štátoprávny program českej politiky sa fakticky bezo zvyšku naplnil v roku 1918 v československom štáte, s ktorým sa stotožnila štátoprávne nedoprofilovaná či vágna slovenská politika, ktorá dozrievala k dokončeniu svojej národnej emancipácie. Už tu, pri zakladaní Československej republiky došlo k onomu míňaniu českého a slovenského mentálneho, kultúrneho, politického sveta. A čo ešte Nemci, Maďari a ďalšie národnosti, ako sa tí mali stotožniť s novým štátom, ktorý sa konštituoval ako česko-slovenský národný štát (s dvoma vetvami). Pojem politický národ sa v strednej Európe ujímal inak, dôsledkom toho je napríklad aj dnešný stav slovenského politického národa, do ktorého sa len veľmi komplikovane integrujú menšinoví Maďari. Môžeme sa len domnievať, že súvisí s deficitom občianskosti a prevahou etnicity. A tak ono českoslovenstvo či československá identita sa realizovali skôr na úrovni kultúrnych a intelektuálnych elít, čoho dôsledkom sú i niektoré pozitívne relikty štvrťstoročie po rozdelení štátu.