Washingtonská deklarácia oficiálne vyhlásila Československo

27.10.2018 20:00

Clevelandská dohoda, Pittsburská dohoda, Vyhlásenie Československého národného výboru z 28. októbra 1918 či Martinská deklarácia z 30. októbra. Všetko pomerne známe akty a dokumenty, ktoré má väčšina verejnosti spojené so vznikom Československej republiky. Keď sa však povie Washingtonská deklarácia, málokomu sa pri tomto termíne vybaví v mysli práve založenie Československa.

Dokument je datovaný v Paríži, ale Masaryk ho...
Dokument je datovaný v Paríži, ale Masaryk ho zastavil vo Washingtone a odovzdal americkej vláde. Autor: Dokument Slovenskej národnej identity a štátnosti/Národné literárne centrum/Dom slovenskej literatúry 1998

Z formálneho pohľadu však išlo o dokument, ktorý vyhlasoval nezávislosť nového štátu od Rakúsko-Uhorska a z medzinárodného hľadiska možno konštatovať, že Československo existovalo už o 10 dní skôr, ako prišlo k jeho proklamovaniu na domácej pôde. Tomáš Garrigue Masaryk vydaním deklarácie v hlavnom meste Spojených štátov úspešne zavŕšil svoje úsilie o spojenie českých krajín a Slovenska do jedného celku, o ktorom ešte štyri roky predtým len veľmi málo ľudí uvažovalo ako o perspektívnom projekte.

Kľúčovú úlohu hral Wilson

Masaryk prichádzal do Spojených štátov na jar 1918 po vyše troch rokoch strávených v exile ako hlava československej zahraničnej akcie. Jej hlavnou úlohou bolo presvedčiť mocnosti Dohody, že po predpokladanej porážke Ústredných mocností v prebiehajúcom vojnovom konflikte treba Rakúsko-Uhorsko rozdeliť na národné štáty, pričom jedným z nich má byť práve Československo. Veľmoci Dohody vyjadrovali síce ním vedenej Československej národnej rade v Paríži sympatie, ale nič konkrétne nesľubovali. Počítali totiž stále s možnosťou separátneho mieru s Viedňou, ktorý by monarchiu vo federalizovanej podobe zachoval a umožnil im sústrediť svoje sily proti z ich pohľadu hlavnému nepriateľovi, teda Nemecku.

V čase Masarykovho príchodu na americký kontinent sa však už začínali meniť predovšetkým postoje Francúzska a Veľkej Británie. V prvej polovici roka 1918 totiž definitívne skrachovala ich tajná diplomacia snažiaca sa o dohodu s Rakúsko-Uhorskom, ktoré sa následne ešte viac pripútalo k Nemecku. Začalo byť zrejmé, že Viedeň musia rovnako ako Berlín poraziť vojensky a môžu pri tom využiť aj odbojové hnutia nespokojných národov monarchie. Zmenu ich postoja signalizovali okrem iného pozitívne reakcie na kongres utlačovaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal v apríli 1918 v Ríme.

Masaryk si uvedomoval, že práve Spojené štáty budú hrať pri definitívnom presadení likvidácie Rakúsko-Uhorska zásadnú úlohu. Práve preto zavítal po svojej niekoľkomesačnej ruskej anabáze cez Tokio začiatkom mája 1918 sem a nevrátil sa do Paríža alebo Londýna. Mienil tu vytvoriť nové centrum odbojovej akcie a všestranne sa snažiť ovplyvňovať americkú verejnú mienku v prospech snáh čs. odboja. Americký prezident Woodrow Wilson hral totiž pri rokovaniach medzi nepriateľskými tábormi vojnového konfliktu kľúčovú úlohu. Začal v nej vystupovať ešte počas americkej neutrality v prvých rokoch vojny, ale fakticky v nej zotrval aj po vstupe Spojených štátov do konfliktu na strane Dohody v apríli 1917.

V minulosti sa občas interpretovalo jeho 14 bodov pre ukončenie bojov vyhlásených v januári 1918 na pôde amerického Kongresu ako jeden z kľúčových medzníkov na ceste k nezávislosti štátov strednej a juhovýchodnej Európy. V skutočnosti však Wilson v desiatom z nich hovoril iba o tom, aby národy rakúsko-uhorskej monarchie získali možnosť autonómneho vývoja. Ešte v polovici roka 1918 bol naklonený skôr myšlienke udržania Rakúsko-Uhorska. Tento jeho postoj chcel Masaryk svojimi americkými aktivitami zmeniť.

Tomáš Garrigue Masaryk - prezident a zakladateľ...
Tomáš Garrigue Masaryk - prezident a zakladateľ ČSR. Autor: Wikipedia

Bezvýhradná podpora amerických Slovákov

Pre efektívnu akciu v prospech československej veci bolo treba získať na svoju stranu obe početné krajanské komunity, teda českú aj slovenskú. Ich tlač a osobné kontakty na predstaviteľov americkej administratívy mali v tomto procese zohrať významnú úlohu. Masaryk sa preto zúčastňoval na slávnostiach v mestách, v ktorých mali obe komunity silné zastúpenie. V posledných dňoch mája zavítal na slávnosť organizovanú slovenskými spolkami zastrešenými Slovenskou ligou v Amerike v Pittsburghu v Pennsylvánii. Po slávnosti prišli na pretras aj otázky postavenia Slovenska v budúcom štáte.

Americkí krajania reagovali na správy dostávajúce sa k nim zo starého kontinentu o tom, že čs. zahraničná akcia sa vedie v mene pre nich neznámeho československého národa, čo nezodpovedalo Clevelandskej dohode uzavretej medzi americkými Čechmi a Slovákmi v októbri 1915. Podľa nej mal byť nový štát federáciou a Slovensko v ňom malo mať pomerne širokú samosprávu. Masaryka preto vyzvali na vypracovanie nového dokumentu, ktorý následne potvrdil svojím podpisom. Aj keď sa v ňom už nehovorilo o federácii, pre Slovensko predpokladal v novom štáte existenciu vlastného legislatívneho snemu, administratívy a školstva.

Dokument, dohodnutý 31. mája a datovaný na 30. mája, keď sa v Pittsburghu konali hlavné oslavy, vošiel do dejín ako Pittsburská dohoda a v medzivojnovom Československu sa stal hlavným argumentom slovenských autonomistov.

Podpis z Pittsburghu okrem iného Masarykovi zaručil pri aktivitách na pôde Ameriky bezvýhradnú podporu amerických Slovákov. V nasledujúcich mesiacoch a týždňoch sa už preto mohol plne sústrediť na akcie zamerané na presvedčenie americkej administratívy o účelnosti rozbitia monarchie a vytvorenia čs. štátu. Adresoval jej viacero memoránd, publikoval články nielen v krajanských, ale predovšetkým v anglicko-jazyčných periodikách, vystupoval na verejných podujatiach. Nenavštevoval pritom iba akcie organizované Čechmi a Slovákmi, ale aj slávnosti ďalších národov bojujúcich za samostatnosť – Juhoslovanov, Poliakov, Rumunov či pobaltských etník.

Prvý náznak zmeny postoja zo strany americkej administratívy prišiel 29. mája, keď minister zahraničných vecí Robert Lansing vydal deklaráciu povzbudzujúci túžby národov monarchie po samostatnosti. Nič záväzné však neobsahovala.

Pri svojich aktivitách na pôde Spojených štátov sa Masaryk mohol oprieť a pomoc a podporu viacerých vplyvných osobností, ktoré mali na predstaviteľov americkej vlády i samotného Wilsona veľmi dobré kontakty. V prvom rade ním bol jeho priateľ z predchádzajúcich pobytov za oceánom, chicagský finančník Charles Crane. Patril k štedrým sponzorom Wilsonovej demokratickej strany a k prezidentovým blízkym priateľom. Jeho syn Richard pôsobil navyše vo funkcii tajomníka ministra Lansinga.

Ďalším vplyvným mužom bol Wilsonov poradca Robert I. Kerner, ktorý sa s Masarykom spriatelil počas študijného pobytu v 90. rokoch 19. storočia v Prahe, kde naňho tamojší profesor filozofie urobil silný dojem. Kerner už v januári 1918 odporúčal Wilsonovi rozbitie Rakúsko-Uhorska ako optimálne riešenie. K ďalším Masarykovým sympatizantom patrili napríklad Wilsonov najvýznamnejší poradca plukovník Edward M. House a šéfredaktor známeho denníka Washington Post Ira E. Bennet.

Mnoho kontaktov na významných členov administratívy mal aj Masarykov americký tajomník a vedúci americkej pobočky Čs. národnej rady Charles Pergler. Tieto známosti a kontakty však samy osebe pochopiteľne nič nerozhodovali, pretože podobnou sieťou sympatizantov vo Washingtone disponovali aj Rakúšania a Maďari.

Pán Sibíri

Vďaka svojmu dlhému pobytu v Rusku a prácam o tejto krajine spred roka 1914 bol Masaryk v Spojených štátoch zároveň vnímaný ako znalec ruských pomerov. Súčasne prichádzal ovenčený gloriolou pána Sibíri. Išlo o zásluhu vystúpenia čs. vojenského zboru v Rusku. Legionári práve v tom čase ovládali Transsibírsku magistrálu a veľké časti tejto obrovskej, revolúciami zmietanej krajiny.

Predstavitelia Dohody ich začali vnímať ako potenciálny základ pre intervenčné vojsko. Aj americká tlač prinášala bombastické články o ich akciách a neohrozenosti. Hoci takmer 60-tisícový čs. zbor sa snažil najmä o prechod cez Vladivostok na európsky front, postupne sa zapojil do ruskej občianskej vojny. Z propagandis­tického hľadiska však znamenalo jeho vystúpenie obrovský prínos pre čs. zahraničnú akciu, pričom nemalou mierou prispel k jej konečnému úspechu.

Masaryk podľa svojich neskorších slov zvolil úmyselne formu, ktorá by sa čo najviac podobala americkému vyhláseniu nezávislosti z roku 1776.
Matej Hanula, Historický ústav SAV

Aj prvé Masarykovo osobné stretnutie s Wilsonom v polovici júna ovládla téma Ruska. Masaryk mal síce v pláne hovoriť najmä o budúcnosti Rakúsko-Uhorska, amerického prezidenta však zaujímal Masarykov názor na to, ako by sa dal vývoj v Rusku ovplyvniť v prospech záujmov dohodových mocností. A to nielen vojenských, ale aj hospodárskych.

V priebehu leta 1918 však nabrali udalosti rýchly spád. Nemecké ofenzívy na západnom fronte stroskotali, vojská Dohody získavali na celom úseku frontu prevahu. Mocnosti Dohody postupne uznali Čs. národnú radu za reprezentanta „bojujúcich Čechoslovákov“ a „čs. národných snáh“, fakticky za budúcu vládu štátu. Najskôr tak spravilo koncom júna Francúzsko, v auguste nasledovala Veľká Británia a ďalšie krajiny a napokon sa 2. septembra pridali aj Spojené štáty. Následkom tejto skutočnosti mohol 26. septembra sformovať Edvard Beneš dočasnú vládu, v ktorej bol popri ňom a Masarykovi aj Milan Rastislav Štefánik. Jej utvorenie oznámil dohodovým spojencom 14. októbra.

Bolo to v čase, keď Rakúsko-Uhorsko požiadalo oficiálne prostredníctvom Wilsona o prímerie. Žiadalo o rokovanie na základe jeho štrnástich bodov, čo by znamenalo zachovanie federalizovaného Rakúsko-Uhorska. Wilson na rozdiel od Nemecka neodpovedal Viedni hneď. Zdalo sa, ako by ešte stále zvažoval, aký ortieľ nad dunajskou monarchiou vyriekne.

Práve v tejto situácii prišiel Masaryk na podnet viacerých amerických priateľov so svojím vyhlásením nezávislosti. Umocňovali ho i obavy z vývoja na domácej pôde. Cisár Karol I. totiž vyhlásil 16. októbra manifest o federalizácii rakúskej časti monarchie a Masaryk sa obával, aby domáci politickí reprezentanti na tento plán nepristúpili. Rozhodol sa takémuto scenáru predísť.

Prvý prezident

Vo Washingtone predložil Wilsonovi deklaráciu nezávislosti československého štátu. Paradoxom ostáva, že oficiálnym miestom jej vydania je Paríž ako sídlo dočasnej čs. vlády. Na texte deklarácie pracoval Masaryk spoločne s Perglerom. Sú však pod ňou podpísaní aj zvyšní členovia kabinetu, teda Beneš a Štefánik. Slovenský generál mal síce k textu, ktorý dostal telegrafom, niekoľko výhrad, napokon však s jeho publikovaním súhlasil. Masaryk podľa svojich neskorších slov zvolil úmyselne formu, ktorá by sa čo najviac podobala americkému vyhláseniu nezávislosti z roku 1776.

V prvej časti textu sa obšírne uvádzali dôvody, pre ktoré sú Čechoslováci nútení opustiť monarchiu a požadovať vytvorenie nezávislého štátu. Odvolávala sa na historické aj prirodzené právo národov, uvádzali sa krutosti páchané maďarským režimom na Slovákoch a Habsburgovci sa označovali za „zdegenerovanú a nezodpovednú“ dynastiu. V druhej časti sa proklamovalo, že nový štát bude demokratickou republikou so slobodou svedomia a náboženstva. Malo prísť k rozluke cirkvi od štátu a zavedeniu všeobecného volebného práva nielen pre mužov, ako to bolo pred rokom 1914 v českých krajinách, ale aj pre ženy. V štáte sa mali uskutočniť rozsiahle sociálne a hospodárske reformy, pričom najzásadnejšou malo byť vyvlastnenie veľkostatkov a pridelenie pozemkov drobným roľníkom.

Účinok deklarácie bol zásadný. Dohodové mocnosti vzápätí uznali dočasnú vládu a tým aj čs. samostatnosť. Prostredníctvom Lansinga mal Wilson text deklarácie k dispozícii dva dni pred jej publikovaním americkými denníkmi. Na rakúsko-uhorskú žiadosť o prímerie preto mohol 18. októbra odpovedať, že národy monarchie už majú právo samy rozhodnúť o svojom osude. Po akceptovaní tejto odpovede ministrom zahraničia Gyulom Andrássym 27. októbra bol osud monarchie spečatený.

Z medzinárodného hľadiska tak vznikol čs. štát 10 dní pred jeho vyhlásením na domácej pôde. Kroky domácich reprezentantov to však nijako neznehodnocuje, pretože bez ich činov by bola jeho legitimita problematická. Možno však konštatovať, že Washingtonská deklarácia definitívne rozhodla o štátnom zriadení Československa. Na rokovaniach domácich politikov so zástupcami zahraničného odboja koncom októbra 1918 v Ženeve už republikánske zriadenie prijala za svoje i dovtedy monarchisticky orientovaná skupina Karla Kramářa.

Obrovské Masarykove zásluhy za vznik štátu a z nich vyplývajúcu autoritu si už nik nedovolil spochybniť. Túto skutočnosť potvrdil na svojom prvom zasadnutí nový čs. parlament, ktorý 14. novembra zvolil stále v Amerike sa nachádzajúceho Masaryka aklamáciou za prvého prezidenta republiky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červený amarylis vianoce

Perla červený amarylis vianoce

26,39
Perla farebné karafiáty

Perla farebné karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk