Zbohom, Uhorsko, nech žije Česko - Slovensko!

, 28.10.2018 06:00
pražská manifestácia, jednorázové použitie!!!
Bruner-Dvořák: pražská manifestácia pri soche sv. Václava predpoludním 28. októbra 1918. Autor:

Zemetrasenie na tektonickom zlome dejín. Aj tak by sa dalo charakterizovať dianie, ktoré pred 100 rokmi zmenilo politickú mapu Európy. Rozpadávali sa mnohonárodnostné ríše, ktoré mali údajne trvať večne, a na ich troskách vznikali menšie národné štáty. Do prepadliska dejín odchádzali stáročné panovnícke dynastie, aby ich vystriedali mladé parlamentné republiky. Medzi nimi: česko - slovenská.

Novinárovi Emovi Bohúňovi, ktorý udalosti zažil na vlastnej koži ako čerstvo demobilizovaný vojak, sa ich podarilo vyjadriť v pôsobivej skratke. "Hrozitánska to vec, keď sa zrúti taká mocná monarchia,“ písal. "Štyri roky hladu na fronte a v zázemí uhorské národy už nevydržali a jedného dňa všetky sily, ktoré štát a jeho zriadenie tisíc rokov držali pospolu, povolili. Tlak znútra a tlak zvonku rozdrvil rakúsko-uhorský štát. Fronty sa rozpadli, vojna bola prehraná.“

Ľuďom na území dnešného Slovenska, ale aj Česka sa zdalo, že všetko prišlo nečakane, ako blesk z jasného neba. Prvé otrasy však bolo možné zaznamenať v dostatočnom predstihu na to, aby vnímavé ucho spozornelo, ale väčšina im neprikladala náležitú váhu.

Znamenia blízkeho zvratu

Už v polovici októbra 1918 sa vo Viedni, čiže v centre habsburskej monarchie, očividne schyľovalo k revolúcii. Zásobovacia situácia bola žalostná, hlad sa z vidieka doplazil až do hlavného mesta. Vláda sa preto snažila sťahovať potraviny z oblasti, kde ešte nejaké boli, napríklad z Prahy a jej okolia. Česi odpovedali generálnym štrajkom pod heslom "Protestujeme proti vývozu!“

Občania mesta Písek sa dokonca počas štrajku 14. októbra pokúsili ako prví vyhlásiť ČSR. "Doba sa naplnila, už sme zhodili okovy poddaných rab, povstali sme k samostatnosti!“ čítal rečník socialista na zhromaždení z pripravenej rezolúcie. "Dnes tu stojíme ako vykonávatelia novej štátnej zvrchovanosti, ako občania slobodnej republiky československej.“ Pokus nevyšiel – do Písku vpochodoval pluk uhorských vojakov, aby urobil poriadok. Dav, ktorý už strhával z úradných budov symboly monarchie, sa radšej rozpŕchol…

Ale 14. október 1918 je významný dátum aj z iného dôvodu. V ten deň dala svetu vedieť o sebe prechodná česko – slovenská vláda v exile. Sídlila v Paríži a mala iba troch členov s kumulovanými funkciami: Tomáš Garrigue Masaryk – predseda ministerskej rady a minister financií, Milan Rastislav Štefánik – minister národnej obrany, Edvard Beneš – minister zahraničných vecí a minister vnútra. Všetci traja už niekoľko rokov viedli zahraničný odboj Čechov a Slovákov proti monarchii.

Karel Kramář odchádza z rokovania Národného...
Karel Kramář odchádza z rokovania Národného výboru 28. októbra 1918, na ktorom bol prijatý zákon o zriadení československého štátu. Autor: Fotoarchív Pavel Scheufler

Vláda, ktorú okamžite uznalo Francúzsko, prišla o štyri dni s vyhlásením známym ako Washingtonská deklarácia. Končila sa zvolaním: "Veríme v demokraciu – veríme v slobodu vždy väčšiu a väčšiu!“

Masaryk koncipoval vyhlásenie počas pobytu v Spojených štátoch a inšpiroval sa pritom Deklaráciou nezávislosti USA. Prechodná vláda odmietla monarchiu – vrátane sľubov posledného Habsburga Karola I. premeniť ju na spolkový štát, kde každý národ bude mať samosprávu – a ohlasovala vznik nového samostatného štátu ako parlamentnej republiky, v ktorej sa "Česi spoja so svojimi bratmi zo Slovenska“.

Dobový portrét Edvarda Beneša, jedného zo...
Dobový portrét Edvarda Beneša, jedného zo spoluzakladateľov ČSR (r.1919). Autor: Wikipedia/Harriss a Ewing

Pripomíname, že pred 100 rokmi bolo územie Slovenska v rámci podunajskej ríše súčasťou Uhorska a spravovalo sa nie priamo z Viedne, ale prevažne z Pešti. S Rakúskom (a teda aj s Českom) malo od roku 1867 spoločnú "len“ menu, armádu, zahraničnú politiku a, samozrejme, panovníka – cisára pána, ktorý bol zároveň uhorským kráľom.

Lenže aj v Pešti to už 17. októbra 1918 riadne vrelo. V sneme vystúpil vplyvný poslanec István Tisza a tvrdil, že Rakúsko-Uhorsko spolu s Nemeckom už vlastne prehrali vojnu s dohodovými mocnosťami (Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko) a USA. Na druhý deň sa prihlásil o slovo Ferdiš Juriga, jeden z dvoch zástupcov Slovákov v tomto parlamente, a žiadal samourčovacie právo pre slovenský národ. "Aby celkom slobodne a bez akéhokoľvek cudzieho vplyvu,“ vyhlásil, "sám si mohol určiť svojimi ustanovizňami svoj štátny poriadok a svoju štátnu príslušnosť.“

V ten istý deň odpovedal americký prezident Woodrow Wilson odmietavo na návrh Viedne z 5. októbra zastaviť bojové operácie na všetkých frontoch a začať rokovať o mieri. Kým ešte v januári 1918 mal Wilson v pláne zachovať Rakúsko-Uhorsko s podmienkou, že Viedeň poskytne menším národom žijúcim na území monarchie autonómiu, teraz fakticky uznal právo „Čecho-Slovákov“ (tak stálo v jeho odpovedi) na vlastnú štátnosť.

Čiže boli tu zreteľné a neklamné znamenia blízkeho zvratu, ale správy o nich putovali do krajov pod Tatrami z dnešného pohľadu až neuveriteľne dlho, zložito, a nenachádzali všetkých adresátov. Nebolo ešte rozhlasu a tlačené slovo podliehalo vojnovej cenzúre. Ale aj bez nej by sa naši predkovia z novín veľa nedozvedeli, lebo mnohí boli negramotní. Podľa dobových štatistík až 40 percent obyvateľov slovenských žúp – napríklad Oravskej, Trenčianskej, Spišskej či Šarišskej – nevedelo čítať ani písať.

Zbohom, monarchia! Zahalená socha maršala...
Zbohom, monarchia! Zahalená socha maršala Radeckého na Malej strane v Prahe, november 1918. Autor: Fotoarchív Pavel Scheufler

Ďalší nemenej závažný problém: Bratislava, vtedy ešte Prešporok alebo skôr Pozsony a Pressburg, bola prevažne nemecko-maďarským mestom. Mekkou slovenského národného života sa stal Turčiansky Svätý Martin – v tom čase ospalé asi 5-tisícové mestečko vzdialené od hlavných dopravných ťahov.

V Martine sídlila aj Slovenská národná strana, ktorá cez vojnu utlmila svoju činnosť, a vychádzali tu jej Národnie noviny. O Jurigovom prejave v Uhorskom sneme informovali až o štyri dni, aj to veľmi kuso, o Wilsonovej odpovedi písali s týždňovým meškaním. V tom istom čísle noviny priniesli oznámenie o zvolaní výboru SNS na 30. októbra 1918 popoludní do Martina. Z pripravovaného programu schôdze: "Rozhovor o politickej situácii“ a "Ustálenie a doplnenie dočasnej Slovenskej národnej rady“.

Slovenská politika sa konečne prebúdzala z dlhého spánku…

Slávnostné zhromaždenie pri príležitosti osláv...
Slávnostné zhromaždenie pri príležitosti osláv vzniku ČSR pred stoličným domom v Liptovskom sv. Mikuláši v novembri 1918. Autor: Fotoarchív Silvia Ruppeldtová

Ešteže Šrobár bol v Prahe

V Pešti medzitým prepukla vládna kríza, odstúpil dovtedajší premiér Sándor Wekerle a k moci sa drala koalícia strán pod vedením grófa Mihálya Károlyiho. Tá utvorila 24. októbra Národnú radu, ktorá o dva dni vydala 12-bodovú proklamáciu. V nej žiadala úplnú suverenitu Uhorska (čiže odtrhnutie od Rakúska), vypovedanie spojenectva s cisárskym Nemeckom, uzavretie mieru, hlboké demokratizačné zmeny. Károlyi bol rozhodnutý zachrániť Uhorsko stoj čo stoj.

Nespal však ani viedenský dvor. Sám panovník v snahe zachrániť, čo sa ešte dá, podnikol s cisárovnou cestu do Debrecína, aby tam slávnostne otvoril novú univerzitu. Ale v Uhorsku už nemali pre podobné gestá pochopenie. Navyše 23. októbra sa na talianskom fronte začala mohutná ofenzíva spojených talianskych, francúzskych a britských vojsk. Demoralizovaná a celkom vyčerpaná rakúsko-uhorská armáda už nedokázala vzdorovať a počas niekoľkých dní prišla o viac ako 300-tisíc vojakov. Habsburská monarchia bola tým vojensky porazená.

Zástava vyšitá slovenskými dámami na oslavu...
Zástava vyšitá slovenskými dámami na oslavu založenia ČSR, november 1918. Autor: Fotoarchív Silvia Ruppeldtová

Karol I. sa rýchlo vrátil do Viedne, aby vypovedal spojenectvo s Nemeckom. V nedeľu 27. októbra prijalo Rakúsko-Uhorsko mierové podmienky amerického prezidenta v nádeji, že to azda vezme do úvahy pri rozhodovaní o ďalšom osude podunajskej ríše. Vo Viedni si zrejme zle prečítali Wilsonovu odpoveď na jej návrhy. V skutočnosti z nej vyplývalo, že o budúcnosti Rakúsko-Uhorska rozhodnú jeho národy.

A čo sa vtedy dialo v Prahe? V piatok 25. októbra odcestoval Karel Kramář s delegáciou do Ženevy na stretnutie s Benešom. Kramář predsedal Národnému výboru, ktorý bol vrcholným orgánom českého domáceho odboja proti rakúskej nadvláde. V Ženeve chcel s Benešom ako predstaviteľom zahraničného odboja skoordinovať vzájomný postup a dohodnúť spoločné akcie. V nasledujúcich dňoch išli tí dvaja tak ďaleko, že dohodli rozdelenie najvyšších ústavných funkcií v budúcom štáte – prezidentom republiky sa mal stať Masaryk, predsedom vlády – Kramář.

Kde bol v tom čase Štefánik? Kým profesor Masaryk sa zdržiaval v Amerike, slovenský diplomat v uniforme francúzskeho generála bol v Tokiu, kde zisťoval možnosti japonskej pomoci česko-slovenským légiám v Rusku.

Zatiaľ čo takmer celé vedenie českého Národného výboru sa radilo na brehu Ženevského jazera, v stovežatom meste na Vltave zavládol chaos. Bolo ráno 28. októbra a noviny zverejnili správu o tom, že Viedeň prijala mierové podmienky prezidenta USA. Niektorí pražskí novinári a potom aj mnohí čitatelia si informáciu vysvetlili po svojom. Vraj sa dohodlo prímerie, objavili sa dokonca názory, že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo a monarchia končí. Už v priebehu dopoludnia zaplavil Václavské námestie dav, ľudia strhávali rakúske znaky s dvojhlavým orlom a vyvesovali červeno-biele zástavy.

Okolo obeda sa v Obecnom dome zišlo predsedníctvo Národného výboru, presnejšie tí z neho, ktorí neodcestovali do Ženevy. Podľa viacerých svedectiev kľúčovou postavou bol Alois Rašín, neskorší minister financií v Kramářovej vláde. Prítomní sa rozhodli vyhlásiť česko – slovenskú samostatnosť, ale kde vziať nejakého Slováka, ktorý by sa k nim pripojil? Našťastie, jeden sa našiel.

Zhodou okolností v to ráno pricestoval do Prahy Vavro Šrobár, chcel navštíviť priateľov v redakcii novín Národní listy. Od nich sa dozvedel, čo sa deje, a vybral sa prezvedieť podrobnosti do Obecného domu. Tam ho privítali potleskom a výkrikmi: "Konečne máme Slováka!“ Dodajme, že nie hocakého.

Pred polrokom práve Šrobár pripravil rezolúcia pre prvomájové zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši. Domáci Slováci (americkí krajania to urobili oveľa skôr) sa v nej prvýkrát prihlásili k myšlienke spoločného štátu s Čechmi. Šrobára vtedy uhorské úrady na niekoľko mesiacov uväznili, vyčítali mu najmä pasáž o príbuznosti Slovákov a Čechov. "Veď to urobili už maďarskí historici a etnografi,“ bránil sa Šrobár. "Pál Hunfalvy napríklad vyhlásil Slovákov za potomkov husitov.“

Ale vráťme sa do jesennej Prahy. Prevrat 28. októbra 1918 (slovenské noviny písali "prievrat“) bol predobrazom podobných zamatových prevratov v roku 1948 alebo 1989 a prebehol rovnako "nežne“. Národný výbor si želal, aby sa zmena moci udiala bez násilia, čo aj hneď dohodol s pražským miestodržiteľstvom. Popoludní už ulicami Prahy mašírovali dychovky a zástupy ľudí sa veselili.

Podvečer sa v Obecnom dome zišiel Národný výbor ešte raz a prijal vyhlásenie, ktoré sa začínalo slovami: "Lide československý, Tvůj odvěký sen se stal skutkem. Stát československý vstoupil dnešního dne v řadu samostatných, svobodných, kulturních států světa.“ Večerné vydanie novín Národní listy už vyšlo s palcovým titulkom na prvej strane: "Národní výbor přejímá správu nad československým státem.“

Pravda, český vidiek sa o tom dozvedel iba na druhý deň a na Slovensko dorazili prvé správy ešte neskôr. O vtedajších biednych komunikačných možnostiach – v porovnaní s dnešnými – svedčí aj to, že Masaryk dostal prvé, veľmi zmätené informácie o prevrate v Prahe len 1. novembra a prvú objektívnejšiu správu od Beneša dokonca až 5. novembra. A Štefánik v Japonsku? Ešte o deň neskôr od talianskeho veľvyslanca v Tokiu. Zaznamenal to vo svojom denníku Štefánikov pobočník Ferdinand Písecký.

Vo štvrtok 31. októbra priniesli prvú veľmi stručnú a nejasnú informáciu o udalostiach v Prahe martinské Narodnie noviny. Zároveň však zverejnili Deklaráciu slovenského národa zo zhromaždenia, ktoré sa v Martine uskutočnilo predchádzajúci deň. A malo naskutku prelomový význam.

Politické zhromaždenie v Tatrabanke

Uhorsko v tých dňoch už nezadržateľne spelo k svojmu koncu. V stredu 30. októbra prepukla v Budapešti tzv. astrová revolúcia (jej symbolom sa stal fialový kvietok astry). Vojaci, ktorí sa vrátili z frontu, zavraždili Istvána Tiszu, v minulosti dvojnásobného uhorského premiéra. Zazlievali mu účasť Uhorska vo svetovej vojne. Revolúcia vyniesla na vrchol moci grófa Károlyiho. Nová vláda vypovedala zmluvu o rakúsko-uhorskom vyrovnaní, čím sa Uhry fakticky osamostatnili od Rakúska.

Károlyi kul železo za horúca a sľuboval predstaviteľom slovenských politických strán modré z neba, ak zostanú verní Uhorsku. "Urobíme všetko pre vzájomné porozumenie, pre sebaurčenie Slovákov, priateľské vyrovnanie sa s nimi a pre bratskú spoluprácu v jednej veľkej vlasti,“ oznamoval v telegrame členom Slovenskej národnej rady, ktorá 30. októbra zasadala v budove Tatrabanky v Turčianskom Sv. Martine.

Predseda SNR Matúš Dula odpovedal na druhý deň už v duchu prijatej deklarácie, že "slobodný česko-slovenský národ“ chce už teraz byť iba "dobrý susedom a bratom maďarského národa“. Keď organizátori historického celonárodného zhromaždenia požiadali týždeň predtým o súhlas úrady, mali ešte oprávnené obavy, že im ho nepovolia. Len o niekoľko dní skôr zakázali zhromaždenie Muzeálnej spoločnosti i Živeny. Predstaviteľom Národnej rady dali napodiv súhlas bez problémov, zato z Levíc do Martina presunuli tri stovky po zuby ozbrojených honvédov.

A tak v predvečer zhromaždenia sa v snehom poprášených uliciach prechádzali honvédske hliadky s nasadenými bodákmi, pričom celý oddiel sa utáboril priamo na námestí. Vláda dávala jasne najavo: Félvidék si nedáme! Integritu Uhorska sa však pokúšala zachrániť aj prostriedkami propagandy a osobnej agitácie. Do Martina vyslala skupinu mladých žien z najlepších šľachtických rodín, ktoré tam mali vysvetľovať súčasnú a budúcu národnostnú politiku Budapešti. Niektoré z týchto peštianskych dám presviedčali aj návštevníkov martinských kaviarní: Česi vás pohltia, verte, Slovákom bude najlepšie v uhorskej federácii!

Ľudia však nezabudli. Ešte pred pár rokmi Károlyi opakoval po zlopovestnom grófovi Albertovi Apponyim: "Uhorský štát rovná sa maďarský štát.“ Jeho sľubom preto málokto uveril. "Od vás autonómiu nechceme a neprijmeme, lebo by sme ju pred vami neubránili,“ odpovedal mu na rokovaní slovenskej delegácie v Pešti ešte začiatkom októbra 1918 Emil Stodola, známy advokát a predstaviteľ SNS.

Na martinské zhromaždenie priniesol Stodola návrh rezolúcie o výlučných právomociach Národnej rady vystupovať za celý slovenský národ v týchto zlomových časoch. Bol miernejší ako návrh, ktorý vypracoval Samuel Zoch, budúci bratislavský župan, ale aj on sa prihováral za tesnú spoluprácu s Čechmi. Bol však proti okamžitému odtrhnutiu od Uhorska.

Čo ak Pešť odpovie na podobný radikalizmus streľbou a krviprelievaním? Prečo nepočkať na príhodnejšiu chvíľu? Historickému zasadnutiu Národnej rady predchádzala porada predstaviteľov jednotlivých politických strán v riaditeľskej pracovni Tatrabanky. Aj na nej zaznievali rôzne pochybnosti a otázky: Nepočkať radšej? Alebo neprijať len všeobecnú časť deklarácie?

"Ak deklarovať, tak hneď,“ zvolal poslanec Juriga, ináč rímskokatolícky kňaz. "Mám len jednu pochybnosť, či nás Česi nezožerú, či sa medzi nimi nestratíme.“

"Aj keby ma aj s chlpmi počeštili, bolo by mi to milšie, ako ostať v tomto stave,“ namietol mu evanjelik Metod Bella, budúci podpredseda česko – slovenského parlamentu.

"Manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo“

Zhromaždenie sa konalo popoludní vo dvorane Tatrabanky a otvoril ho Dula. Ako vyplýva zo spomienok jedného z účastníkov Ivana Thurzu, najprv vzdal hold prezidentovi USA za jeho záujem o slovenský národ. Všetci prítomní povstali zo svojich miest a volali: "Živio, Wilson!“ Potom sa zhromaždenie jednomyseľne uznieslo na utvorení riadnej Slovenskej národnej rady (predtým fungovala ako prechodná) s predsedom Dulom a tajomníkom Karolom A. Medveckým. Rovnako jednomyseľne odsúhlasili prvých dvadsať členov rady.

Na zhromaždení sa vari najviac očakávalo vystúpenie kňaza Andreja Hlinku, predsedu ľudovej strany. "Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo,“ vyhlásil. "Sme za bratskú jednotu s bratmi Čechmi, sme jednotný národ česko – slovenský.“ A pokračoval: "Márne by sial kto medzi nás kúkoľ rozporu, nás nikto viac, nič viac nerozbije, nech sme akejkoľvek konfesie alebo sociálnych náhľadov, ktorí cítime v žilách slovenskú krv, sme jedni a ostaneme.“

Nasledoval hlavný bod zhromaždenia – prijatie Deklarácie slovenského národa, ktorá sa stala známou ako Martinská deklarácia. Prečítal ju Zoch a bola jednomyseľne prijatá. Žiaľ, nezachoval sa o tom nijaký zápis. "Priebeh celého zhromaždenia bol taký uchvacujúci,“ spomínal Medvecký, "že nik ma nepoveril, ba nikomu ani na myseľ neprišlo písať z neho zápisnicu. Jediný akt uznesenia bol originál rukopisu Zochovho, ktorý bol hneď po zhromaždení prevzatý vedúcimi martinskej kníhtlačiarne k vysádzaniu. Keď potom v noci prišiel z Pešti Dr. Hodža a zvolaná bola najužšia porada k Dulovcom, pravdepodobne poslali po kefový odtlačok do kníhtlačiarne a tento bol potom opravený podľa najnovších chýrov a rady Hodžovej. Originál deklarácie sa potom v kníhtlačiarni nejako zahádzal. Aspoň nič o tom dosiaľ nevieme.“

Nuž taká to bola história s historickým dokumentom. Neskôr živila fámy a nepotvrdené správy o falšovaní deklarácie a o jej "tajnej klauzule“ venovanej údajne slovenskej autonómii, klauzule, ktorá vraj mala nadobudnúť platnosť o desať rokov. Ale 31. októbra 1918 zrejme všetci – ako tvrdí Medvecký – akceptovali nočné korektúry v texte deklarácie, lebo už vedeli o tom, čo sa medzitým udialo v Budapešti i v Prahe.

O aké korektúry vlastne išlo? Milan Hodža po prečítaní pôvodného textu odporučil vziať do úvahy, že cisárska Viedeň súhlasila s mierovými podmienkami a uznáva práva Čechov a Slovákov. A navrhol vypustiť vetu, ktorá žiadala, aby slovenský národ bol zastúpený na budúcej mierovej konferencii v Paríži. Budeme mať česko-slovenskú vládu, jedine jej patrí právo zastupovať spoločný štát na medzinárodných rokovaniach, dôvodil Hodža. Na nočnej porade u Dulovcov s tým jej účastníci súhlasili.

Deklarácia vyhlásila SNR za jediného oprávneného zástupcu práv slovenského národa na Slovensku. Vyslovila požiadavku zbaviť uhorskú vládu právomoci nad Slovenskom. Prízvukovala svojbytnosť slovenského národa a zároveň sa vyjadrila za čo najužšie jeho spojenie s českým národom v spoločnom štáte.

Problematickou a dodnes diskutovanou je v texte deklarácie charakteristika slovenského národa. Označuje sa tam ako "čiastka rečove i kultúrno-historicky jednotného česko – slovenského národa“. Spoluautori textu trvali na pomlčke či skôr spojovníku, ale aj tak to vyznievalo "čechoslovakis­ticky“. Z celého priebehu predpoludňajšej porady v Tatrabanke však vyplývalo, že deklaranti uvedenú charakteristiku použili z taktických dôvodov, ako aktuálne potrebnú. V tom čase totiž ešte nebolo jasné, ako prijmú vznik nového štátu v navrhovanej podobe štáty koalície, ktorá vyhrala prvú svetovú vojnu, na mierovej konferencii. Boli dokonca obavy – vyslovil ich napríklad Kramář v rozhovore s Ivanom Dérerom, jedným zo signatárov deklarácie – či vôbec budú súhlasiť s pripojením Slovenska k českým historickým krajinám!

V Prahe sa mohli s obsahom Martinskej deklarácie zoznámiť už 1. novembra vďaka Dérerovi, ktorý tam odcestoval. Masaryk sa o nej dozvedel o štyri dni neskôr od Beneša. "Bola to milá správa,“ spomínal po rokoch. Štefánika zastihla táto, ako aj ďalšie správy z domova najskôr medzi 8. a 11. novembrom, keď bol v japonskom meste Kobé alebo už v prístave Šimonoseki, odkiaľ mal namierené do Vladivostoku. Pobočníkovi sa údajne zveril so svojimi obavami, že "Maďari môžu Slovákov zviesť“, lebo je medzi nimi veľa takých, ktorí "nemajú radi Čechov“. Vraj najradšej by bol teraz doma, ale nemôže, lebo musí byť pri vojsku. Mal na mysli légie v Rusku.

Zmietanie sa medzi Pešťou a Prahou

Prijatím Martinskej deklarácie ešte nebolo nič vyhraté. Predstavme si Slovensko pred 100 rokmi. Z veľkej časti už bolo pomaďarčené a "zmaďarónčené“ (povedané slovami národovcov). Týkalo sa to najmä väčších miest a mestečiek.

"Okrem Martina, Mikuláša, Tisovca, Modry, Myjavy, Brezovej nemali sme mesta, o ktorom by sme mohli povedať, že je naše,“ spomínal Michal Bodický, spisovateľ a evanjelický kňaz (vtedy v Krajnom pri Myjave). "Všade inde buntošil maďarský duch, po uliciach i domoch ozývala sa plnozvučná maďarčina, a to či v Trnave, Trenčíne, vo Zvolene, v Bystrici, či v Kubíne, až obzerali sa ľudia za kabátošom, ktorý sa opovážil na ulici, v hostinci, v kaviarni a inde nahlas slovensky hovoriť.“

Keby to vraj trvalo ešte 50 rokov, tak slovenského národa niet. Tvrdil to nielen Bodický, ale ako prvý Koloman Tisza, uhorský minister vnútra, ktorý v roku 1875 zrušil Maticu slovenskú. Obavy z Čechov a príklon mnohých Slovákov k Uhorsku mohli mať aj psychologické príčiny. Slováci žili v ňom po boku Maďarov už vyše 900 rokov. Dôverne poznali jeho temné i svetlé stránky. Čechy, Morava a Česko – Slovensko pre mnohých boli veľkou neznámou, znamenali neistotu. Habsburská monarchia sa po vyrovnaní v roku 1867 stala spoluštátím, Rakúsko (s českými krajinami) bolo pre Uhrov – akoby iným štátom.

A boli tu aj iné dôvody. "Pomer nás k Čechom má byť bratský, nenútený, voľný, zo srdca a krvi pochádzajúci,“ hovoril Andrej Hlinka Alojzovi Kolískovi, katolíckemu kňazovi z Hodonína ešte v júli 1917 pri jeho návšteve Ružomberka. "Pravda, dnes je malý počet tých, ktorí takto zmýšľajú. Boja sa a strach má veľké oči… Česko je nábožensky nepriateľom Ríma, od Husa a Bielej Hory. Všetko nešťastie pripisujú Rímu a katolicizmu. So spojením sa i toto musí napraviť. My musíme Čechov nábožensky a Česi nás národne-hospodársky a kultúrne obrodiť.“ Slovensko bolo oveľa menej pripravené na revolučné zmeny ako západné časti monarchie. Aj značná časť vtedajšej slovenskej elity sa ešte zmietala medzi Pešťou a Prahou. Maďarizácia zašla priďaleko, mnohí vzdelanci a vôbec ľudia v určitom postavení sa už nehlásili k svojmu slovenskému pôvodu.

V Pešti si to uvedomovali a nemienili sa vzdať Slovenska bez boja. Situáciu im uľahčovalo to, že naďalej tu mali svoje ozbrojené zložky – vojsko a žandárstvo pod velením maďarských dôstojníkov – i celý administratívny aparát. "Slúžni s neobmedzeným právom sudcov a exekútorov zostávali na čele okresov z jednoduchého dôvodu – nebolo ich kým nahradiť,“ približoval vtedajšiu situáciu Štefan Janšák, po prevrate blízky Šrobárov spolupracovník.

Kým na Morave a v Čechách prechádzala moc do nových rúk pomerne hladko a bez incidentov (až na protihabsburské sochoborectvo), na Slovensku sa to neobišlo bez krvi a mŕtvych. Niekde vzniklo po 30. októbri dvojvládie, ale inde skôr bezvládie, anarchia, chaos. Vyskytli sa celé mestá, ba okresy s mocenským vákuom, kde sa nemal kto postarať o verejný poriadok. Ľudia si slobodu zamieňali so svojvôľou, prepadávali panské sídla, rabovali obchody, vyrovnávali si účty s nenávidenými notármi a krčmármi – úžerníkmi. "V štáte, ktorý už nebol štátom, nastalo božie dopustenie,“ napísal Bohúň.

Už v noci z 31. októbra na 1. novembra sa po Prešove s desaťdňovým predstihom rozchýrilo, že je koniec vojny a začala sa rabovačka. Okrem civilistov sa na nej zúčastnili vojaci 67. pešieho pluku, v ktorom mali väčšinu Slováci zo Šarišskej a z Liptovskej župy. Na druhý deň poslala Pešť vojenské posily, vzbúrencov pozatýkali, postavili pred štatariálny súd (bolo vyhlásené stanné právo), 120 odsúdili na smrť. Štyridsiatich vojakov a dvoch civilistov aj popravili. Ostatným sa podarilo utiecť.

"Hranica vtedajšej našej vojenskej moci siahala za dlhý čas len po stanicu Diviaky niže Martina a ani opätovné zákroky Národnej rady ju nemohli pohnúť k zaujatiu ďalších častí trate Vrútky – Lučenec,“ spomínal Medvecký. "Aj ja som musel týždenne prechodiť túto čiaru, čo bolo temer krkolomné podujatie… Od Diviak musel som sa totiž vo vlaku skrývať, keď prišli maďarské hliadky, (lebo) svätokrížsky slúžny Alexander Finka vydal na mňa zatykač.“ Na mnohých miestach nahrádzali strážcov zákona navrátilci z frontov prvej svetovej vojny.

Prezident USA Woodrow Wilson mal významný...
Prezident USA Woodrow Wilson mal významný podiel na zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku ČSR. Autor: Library of Congress

Našli sa medzi nimi aj zjavní dobrodruhovia. V Jánošíkovom kraji vyhlásil istý Jozef Vallo-Andelík, donedávna čatár zdravotnej služby alebo "lapiduch“, samostatnú republiku. Stalo sa tak 30. alebo 31. októbra 1918. "Už niet kráľa ani cisára, je iba Terchovská republika,“ slávnostne oznámil zhromaždeným dedinčanom. Potom vytvoril z navrátilcov akúsi gardu, ktorá vyrabovala miestnu krčmu a neskôr sa vrhla na dom notára.

Andelíkovi ozbrojení chlapi chceli napadnúť aj susedný Varín a tam pokračovať v rabovaní, narazili však na tvrdý odpor. Varínčania ich vytlačili za dedinu. Boje sa postupne rozšírili aj na ďalšie obce – Belú a Tižinec. Až po štyroch alebo piatich dňoch ich ukončil príchod českého vojska.

„Slovensko muselo byť dobyté“

Šiesteho novembra 1918 pricestovala do Skalice z Prahy cez Hodonín "dočasná Šrobárova vláda“, ktorá dostala v Prahe poverenie nastoliť medzi Dunajom a Tatrami nové pomery. Vo zvláštnom vlaku sprevádzalo Šrobárových ľudí okolo 160 četníkov. Stotina pod velením nadporučíka v zálohe Ripku urobila poriadok najprv v Holíči a o pár dní aj v Malackách. Okrem jednej stotiny v Skalici neprešla na stranu novej vlády jediná vojenská jednotka. Vojsko, žandári, polícia počúvali Károlyiho vládu v Budapešti.

Predstavitelia miestnej správy dostali možnosť verejne odprisahať vernosť česko – slovenskej vláde. V mnohých mestách a mestečkách na celom západnom Slovensku sa však prisahalo niekoľkokrát a niekde dokonca raz pražskej a inokedy budapeštianskej vláde. Tu i tam pôsobili vedľa seba miestne národné rady slovenské i maďarské súčasne.

Siedmeho novembra obsadil Ripkov oddiel aj náš "malý Rím“. Prvýkrát mu pomáhali slovenskí vojaci, asi 100 príslušníkov pešieho pluku z Lučenca. O dva dni odstránili na železničnej stanici maďarský nápis Nagyszombat a nahradili ho narýchlo zhotovenou tabuľou s nápisom Trnava.

Desiateho novembra vzniklo Vrchné veliteľstvo československého vojska na Slovensku. Jeho oddiely sa museli vyrovnať nielen s rabujúcimi Slovákmi, ale aj s maďarskými honvédmi, ktorí bránili svoje pozície a nechceli ustúpiť.

Situácia bola o to zložitejšia, že Slovensko za čias Uhorska nebolo nikdy samostatným územím, hranice malo stanovené iba voči Morave, Sliezsku a Poľsku, nie však na juhu a na východe. Na juhu Slovenska nebola pomerne dlho určená ani len demarkačná čiara, ktorá by definovala, čo patrí do ČSR.

Medzitým 11. novembra sa skončila prvá svetová vojna kapituláciou tzv. Ústredných mocností (Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Turecka). V ten istý deň cisár Karol I. rezignoval na riadenie štátnych záležitosti a na druhý deň bola vyhlásená republika Nemecké Rakúsko. "Udalosti sa valia tak, že niet ani možnosti zachytiť a zachovať všetko,“ písali Národnie noviny.

A skutočne, 16. novembra 1918 vznikla samostatná Maďarska republika, ale už tri dni predtým podpísal zástupca víťazných mocností, istý francúzsky generál, prímerie s Károlyiho vládou. Jedna z dohodnutých podmienok jej umožnila naďalej kontrolovať celé územie (s výnimkou Chorvátska) už fakticky bývalého Uhorska. Budapešť si to vyložila po svojom a v nasledujúcich dňoch začala aj vojensky okupovať Slovensko. Vojsko obsadilo Trnavu a dokonca aj Martin a nakrátko uväznilo predsedu SNR Dulu. Dostal sa na slobodu až na zákrok Károlyiho.

Samozrejme, Praha s postupom Budapešti nesúhlasila a v decembri dosiahla u zástupcov víťaznej koalície, aby nariadili stiahnutie maďarských vojsk z územia Slovenska za konečne vytýčenú demarkačnú čiaru. Bol najvyšší čas, lebo istý Győző Dvorcsak alias Viktor Dvorčák ohlásil medzitým vytvorenie Slovjackej republiky so sídlom v Prešove, pod patronátom Budapešti a so šarištinou ako úradným jazykom. Mala však veľmi krátke trvanie. Už na Vianoce 1918 začali východ Slovenska obsadzovať dva české pluky. "Ak to berieme technicky, Slovensko muselo byť dobyté,“ napísal kedysi historik Ľubomír Lipták.

Naše južné hranice definitívne ukotvila až mierová zmluva s Maďarskom, známa ako Trianonská zmluva, v júni 1920. Ale nezabiehajme až tak dopredu. Nateraz stačí konštatovať, že projekt "Česko – Slovensko“ sa začal v našich končinách realizovať presne pred 100 rokmi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červený amarylis vianoce

Perla červený amarylis vianoce

26,39
Perla farebné karafiáty

Perla farebné karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk