Foto: Wikipedia
Cestuje po Európe so Spoločnosťou Milana Rastislava Štefánika. Navštevuje školské besedy. Diskutuje s ľuďmi. Ukazuje na obrovskú hromadu korešpondencie s ústavnými činiteľmi a inštitúciami. Všemožne sa snaží, aby sa na odkaz Štefánika nezabudlo. Pretože je rôznorodý a pestrý ako obrázky na vzácnych japonských dielach, ktoré Štefánik zbieral a ktoré dnes visia v útulnej izbe v Lamači. V kúte stojí veľký hnedý Štefánikov lodný kufor. Pani Dudášová pomaly odomyká niektoré tajomstvá z jeho ciest po Francúzsku, Srbsku, Taliansku. „No na Tahiti som nebola,“ usmieva sa.
Vedec
Na najväčší ostrov Francúzskej Polynézie prišiel Štefánik v roku 1909, aby tam vybudoval observatórium. Vybavil ho moderným ďalekohľadom a heliografom na pozorovanie Halleyho kométy. V roku 1910 prechádzala blízko Zeme, no obloha sa vtedy zatiahla mrakmi.
„Veda bola preňho priorita. Kým nevypukla vojna,“ naznačuje pani Dudášová. Mladý Štefánik zavŕšil štúdium na Karlovej univerzite v Prahe prácou O novej hviezde v súhvezdí Kasiopeja a odišiel do Paríža do hvezdárne v Meudone, ktoré viedol Jules Janssen, jeden zo zakladateľov astrofyziky. „Keď ma tu predstavovali, všetci boli prekvapení. Mysleli si, že celá Štefánikova rodina už vymrela,“ ukazuje nám pani Dudášová fotografie z návštevy observatória.
Štefánik sa na Mont Blancu zúčastnil dvoch astronomických expedícií (1905, 1906). Zaoberal sa spektrálnou analýzou žiarenia Slnka a iných hviezd. Aby pozorovania zdokonalil, skonštruoval infračervený spektrograf a odrazový heliometer. V Španielsku a Kazachstane pozoroval úplné zatmenie Slnka. Jeho fotografie slnečnej koróny publikovali astronomické časopisy z celého sveta. V Oxforde ho zvolili za člena Únie pre pozorovanie a výskum Slnka. „Napísal desať vedeckých prác, ktoré obhájil pred astronomickou spoločnosťou na rôznych konferenciách. Získal za ne Janssenovu a Wildeho cenu,“ pripomína pani Dudášová.
Vysoké kruhy
Nebol to však jediný „vesmír“, do ktorého tajomstiev Štefánik prenikal. Jeho kariéra vedca sa úzko prepletala s postupom vo francúzskych vyšších spoločenských kruhoch. A práve toto bol jeden z predpokladov Štefánikovho úspešného úsilia pri vytváraní Československa.
Foto: Archív Tamari Dudášovej
Jedným z prvých krokov bolo stretnutie s Camillom Flammarionom, významným astronómom, popularizátorom vedy a stĺpčekárom novín Le Siècle. Štefánik sa zakrátko spoznal s Émilom Chautempsom, francúzskym ministrom kolónií a neskorším ministrom námorníctva, ktorý mu pomohol vybaviť cestu na Tahiti. V spoločnosti ministra sa však stretol s ďalším intelektuálom Anatolom de Monzie, takmer rovesníkom, mladým poslancom, ktorý mu pomáhal, poskytoval mu prístrešie a napokon docielil, aby Štefánika, ktorý v roku 1914 dobrovoľne vstúpil do armády, dekorovali ešte na prahu prvej svetovej vojny radom Čestnej légie.
Nuž a je to Monzie, kto Štefánika napokon uviedol do salóna pani Claire Boas de Jouvenelovej na bulvári Saint-Germain, ktorý sa vo vojnovom Paríži stal ohniskom politických a obchodných vzťahov. „V jej salóne objavuje Štefánik nový svet, obývaný intelektuálmi, podnikateľmi, no najmä novinármi a diplomatmi,“ píše vo svojej štúdii Frédéric Guelton, náčelník oddelenia pozemnej armády v Historickej službe francúzskeho ministerstva obrany.
„Česko… Slovensko… Bolo to počas prvej svetovej vojny, na konci roku 1915, pokiaľ si spomínam, keď som po prvýkrát začul toto dvojité pomenovanie, znejúce tak čudne. Zlyhávajúci hlas sa usiloval spojiť tieto dve slová dokopy. Snažil sa dosiahnuť, aby spolu vytvorili pevný súzvuk, ktorý by znel harmonicky. Pozrel som sa na muža, ktorý rozprával. Mal bledú, unavenú tvár s výraznými črtami, poznamenanú malými jamkami. Výzorom sa ponášal na sadrovú bustu Caesara. Predo mnou sa nachádzal zakladateľ štátu. Zrazu ma Štefánik náhlym a láskavým pohybom uchopil za plece a jemne naň tlačiac ma nasmeroval k mape Európy, ktorá visela v mojej spálni. Spýtal sa ma – čo tu vidíš? Odvetil som mu – rakúsko-uhorskú monarchiu. Načo on jedným prstom naznačil na mape čiaru a povedal – tu, už čoskoro, bude Československo!“ cituje plukovník Guelton zo spomienok historika Bertranda de Jouvenela, syna pani Jouvenelovej.
V jej salóne stretáva Štefánik podľa Gueltona všetkých tých, ktorí zohrali kľúčovú úlohu v obhajobe „českej a slovenskej veci“. Aristida Brianda (šesťnásobný francúzsky premiér, nositeľ Nobelovej ceny mieru), Philippa Berthelota (francúzsky diplomat) a ďalších. „Beneš a Masaryk sú síce aktívni, ale predstavujú len izolovaných politických agitátorov, odrezaných od vplyvných francúzskych politických kruhov,“ mieni Guelton. Štefánik mal priame spojenie. Nebol to však jediný tromf.
Foto: Archív Tamary Dudášovej
Taliansky obrat
Aj v armáde Štefánik využíva svoje vedecké poznatky. Na frontoch zriaďuje meteorologické stanice, čo bolo dovtedy nevídané. Kto vedel správne predpovedať počasie, mal v rukách taktickú prevahu.
Talianska armáda postupne získavala ďalšie drobné výhody. V podobe Slovákov a Čechov, ktorí utekali z armády Rakúsko-Uhorska. Prezrádzali ciele, sklady, poznali jazyk nepriateľa. A hoci sa v roku 1917 blízko Neapola zo zajatcov sformoval Československý dobrovoľnícky zbor, talianske politické elity nechceli o samostatnom štáte Čechov a Slovákov ani počuť. Rakúsko-Uhorsko malo podľa talianskeho ministra zahraničia Sidneyho Sonnina prežiť, nemalo sa štiepiť.
A predsa. Taliansko bolo nakoniec prvou krajinou na svete, ktorá uznala československú nezávislosť. Ešte pred zrodom oficiálneho štátu a uprostred zúriacej vojny s neistým výsledkom 24. mája 1918 taliansky premiér Vittorio Emanuel Orlando odovzdal bojovú vlajku česko-slovenských legionárov do rúk Štefánikovi pred pomníkom kráľa Viktora Emanuela II. v Ríme. O mesiac predtým podpísala talianska vláda a Československá národná rada zastúpená Štefánikom zmluvu o vzniku samostatnej česko-slovenskej armády v Taliansku. Aprílová zmluva z roku 1918 znamenala prvé medzinárodné uznanie Československa.
A zároveň významne spojila demokratické sily v Taliansku, ako to naznačuje Alberto Benzoni, synovec Giuliany Benzoniovej, snúbenice Štefánika. „Onen zázrak z apríla 1918 nesie znaky jeho (Štefánikovej) charizmy a tiež úplného odovzdania sa československej otázke, ktorá zjednotila najlepších predstaviteľov talianskej demokracie,“ píše v zborníku M. R. Štefánik v zrkadle prameňov a najnovších poznatkov historiografie.
Odpoveď na otázku, ako sa Štefánikovi podaril tento obrat v talianskom vnímaní nového usporiadania strednej Európy, sa skrýva opäť v jeho ladnom „tanci“ vo vyšších spoločenských kruhoch. A tiež v spomienkach talianskeho ministra vojny Vittoria Zuppelliho. „Od prvého stretnutia ma ohromila jeho hlboká viera, ktorá napĺňala celé srdce veľkého vlastenca.“ Popri diplomatickom úsilí stíhal byť Štefánik všestranným vynálezcom. Nezdokonaľoval len astronomické prístroje. Dal si napríklad patentovať rýchle plecnice. Pani Dudášová nám ukazuje Štefánikov nákres rozkladacej fajky. Štefánik zamýšľal po vojne pomáhať organizovať vedcov a vedu na Slovensku a vo svete.
„Práve pestrejší pohľad na Štefánika mi veľmi chýba. Na to, čo všetko dosiahol a po čom skutočne túžil. Ľudia, napríklad nevedia, že po skončení vojny už nestál o žiadnu politickú funkciu. Viem to od môjho starého otca Ladislava Štefánika (brat Milana Rastislava Štefánika). Vraj sa chcel usadiť so snúbenicou Giulianou v Taliansku, vrátiť sa na Tahiti a znova sa venovať vedeckej práci,“ prezrádza pani Dudášová.
8. júna 1919 mal byť sobáš. 4. mája sa však Štefánik zrútil s lietadlom neďaleko Ivanky pri Dunaji.
Vymazanie z dejín
Pani Dudášová bola pri tom, keď v roku 1993 Križanovci z Ivanky pri Dunaji odhalili verejnosti svoj rodinný poklad – časť trosiek lietadla, v ktorom havaroval Štefánik. Ukrývali ich 74 rokov. Nevie, či pomohli dodatočne objasniť príčiny nehody. A či sa vôbec niekto dopátra k pravde. „Naša rodina nemala k protokolom o havárii prístup. Uvalili na ne embargo,“ hovorí.
Prečíta starý list prababičky Albertíny Štefánikovej, ktorý po smrti svojho syna napísala Ladislavovi Štefánikovi. „Rozumej mi dobre, dieťa moje, všetci tu vo svojej vlasti ostanete. Národ vám bude vďačný a vy zase národu, že meno vašeho brata naveky bude oslávené.“ List napísala v marci 1921. Žiaľ, mýlila sa.
„Po smrti Štefánika nastalo vákuum. Temno. Nikto si Štefánikovu rodinu nevážil,“ hovorí pani Dudášová. Veci, ktoré zostali po Štefánikovi, sa presťahovali z Paríža do Prahy. Prababička Albertína Štefániková sa usilovala o vytvorenie Štefánikovho múzea, no neúspešne.
Na rodinu sa navyše obrátili exekútori. „Po Štefánikovi zostali dlhy. Požičiaval si peniaze na drahé astronomické prístroje. Nikto nepočítal s tým, že zomrie. Naraz sa všetci veritelia vrhli na môjho starého otca a ďalších bratov Štefánika. 42 mesiacov prešlo, kým sa to dalo do poriadku. Starý otec však prišiel pomaly o posledný vankúš. Súrodenci sa postupne skladali, peniaze dávali nejako dokopy a sami sa pritom zadlžovali,“ hovorí pani Dudášová. Rodina nakoniec v roku 1923 odpredala pamiatky po Štefánikovi štátu. „Rodina bola voľky-nevoľky nútená odpredať jeho pozostalosť vláde za 1 milión Kčs a za 250 000 Kčs čiastočného hradenia našich veľkých trov a strát,“ píše sa v rodinnej zmluve, ktorú spísal Ladislav Štefánik.
Po roku 1948 podľa Dudášovej Štefánika takmer úplne vymazali z dejín. „O Štefánikovi sa nesmelo hovoriť. Štefánik brojil proti komunistom. Upozorňoval na problémy v Rusku, ktoré sa tam diali po roku 1917… Dalo by sa povedať, že aj nás chceli vymazať. Rodičia hovorili, že to bol pohon. Stali sme sa nežiaduci,“ hovorí pani Dudášová.
Na čo čakáme?
Jej otec Pavel Štefánik, dôstojník Slovenskej armády, ktorý bol vyznamenaný dvoma vojnovými krížmi a ďalšími vysokými vyznamenaniami za účasť v druhej svetovej vojne po boku generála Ludvíka Svobodu, dobrovoľne odišiel z armády, aby sa vyhol potupe a stupňujúcemu sa spoločenskému tlaku. Mal problém zamestnať sa. Až neskôr smel jazdiť so sanitkou prevážajúcou infekčných pacientov. Mama Mária, učiteľka, nemohla viac učiť. Bielila bielizeň. Museli sa presťahovať do Česka, kde bývali až do roku 1963 a takmer sa svojim príbuzným odmlčali, pretože dostali varovanie, že ich listy sa otvárajú a adresáti budú mať nepríjemnosti.
„Nesmela som študovať na vysokej škole. Zakázali mi aj všetky stredné školy v republike,“ spomína pani Dudášová. Až vďaka tomu, že otec robil sanitkára, podarilo sa im vybaviť aspoň zdravotnícku školu v Šumperku. „V zdravotníctve som robila 52,5 roka. Z toho 37 rokov na geriatrii. Na akademickú pôdu som však predsa len vstúpila. Ako 58-ročná, keď som absolvovala univerzitu tretieho veku,“ usmieva sa.
Jedným zo svetlých okamihov minulého storočia v rodine Štefánikovcov bola návšteva Giuliany Benzoniovej. „K rodičom prišla v roku 1968. Bolo to prekvapenie. Zaľúbila sa do môjho otca, povedala – celý môj Milanko!“ rozpráva pani Dudášová.
Spomienky pridáva aj synovec Alberto Benzoni, ktorý tam bol tiež. Tvrdí, že jeho teta Giuliana bola dušou aj neúnavnou pokračovateľkou československého projektu Milana Rastislava Štefánika. „Jej láska k Štefánikovi bola nekonečná. Možno aj preto dokázala prežiť jeho tragickú smrť, ktorá sa pretavila na lásku k jeho krajine a vlasti, ale aj záväzok Talianska podporovať záležitosti druhých, zdanlivo nemožných a zároveň extrémne reálnych, podobných príbehu, ktorý prežila so Štefánikom.“ Giuliana Benzoniová chodievala na Bradlo často. Prespávala u Alice Masarykovej, najstaršej dcéry Tomáša Garrigue Masaryka, v Prahe, odkiaľ šli na Mohylu Milana Rastislava Štefánika.
Tu sa 4. mája 1990 zišlo takmer štvrť milióna ľudí. „Slávnosti sa začali krstom môjho vnuka Rastislava na Košariskách. Prišiel prezident Václav Havel a s ním celá delegácia. Vtedy som si myslela, že sa skončí doba temna. A zasvieti slnko. Ale to sa nestalo. Súčasná štátna reprezentácia si na Štefánika spomenie, len keď je výročie jeho úmrtia. Minister obrany ešte príde na Košariská na výročie narodenia. Myslím si, že naši čelní predstavitelia by sa mali zaoberať Štefánikom oveľa viac. Jeho myšlienkami, víziami,“ mieni pani Dudášová.
Je presvedčená o tom, že veľa z ideí stále žije v ľuďoch z Košarísk, Chamonix, Paríža a ďalších miest, ktoré navštívila. Z rozhovorov s ľuďmi, ktorých tam stretla, si odniesla pocit, že Štefánik v ich spoločenstve zanechal silnú stopu. Tá však chýba v dejepise. „Myslím si, že deti sa o Štefánikovi učia minimum. Mám dvoch vnukov a dozvedeli by sa veľmi málo, keby sa ma nepýtali.“
Česi majú na rozdiel od Slovákov 28. októbra štátny sviatok, ktorým si pripomínajú vznik Československa. Pani Dudášová sa podpísala pod výzvu Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika adresovanú poslancom Národnej rady SR, aby si aj Slovensko každý rok uctilo vznik spoločného štátu. Slávil by sa vždy poslednú októbrovú nedeľu, aby zamestnávatelia neboli ukrátený o pracovný deň. Výzvu zaslali v lete. Doteraz nedostali odpoveď. „Chceli sme, aby sme si uctili všetkých, ktorí sa usilovali o spoločný štát. Zatiaľ to nerobíme. A tak sa to, na čom sa enormne podieľal Štefánik, stráca.“