Keď sa Rusíni spojili s Čechmi a so Slovákmi

Česko-slovensko-rusínska republika. Takúto zmenu v názve spoločného štátu navrhla začiatkom mája 1919 Národná rada Rusínov v Užhorode na Podkarpatskej Rusi. Oficiálna Praha síce návrh odmietla, česká ľudová tvorivosť však prišla s riekankou: "Od Jasini do Aše republika je naše!“ Jasiňa bola takmer 20 rokov najvýchodnejšou železničnou stanicou ČSR.

29.10.2018 13:00
Hrušov, jednorázové použitie!!! Foto:
Jiří Král: Hrušov okolo roku 1922.
debata (1)

Je zaujímavé, že myšlienka pripojenia Podkarpatska veľmi dlho nikomu nenapadla. Tomáš G. Masaryk v prvom náčrte budúceho štátu, ktorý v roku 1915 predložil britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Greyovi, počítal s útvarom, ktorý by pozostával z krajín Koruny českej (Čechy, Morava, Sliezsko a Lužica), čiže kráľovstva, ktoré existovalo takmer tri storočia pred bitkou na Bielej hore (1620), a zo "slovenských krajov v severnom Uhorsku“. Územiu obývanému Rusínmi na juh od Karpát sa však TGM vo svojom projekte "Veľkého Česka“ dôsledne vyhol a striktne sa pridržiaval etnických hraníc. "Užhorod, Mukačevo a Marmarošská Sihoť by mali byť pričlenené k ruskej ríši,“ poznamenal v jednom rozhovore.

Svoj názor zmenil Masaryk o tri roky po brestlitovskom mieri. "Prehra Ruska (vo vojne) poskytla možnosť pričleniť Podkarpatskú Rus k našej republike,“ napísal v roku 1925 v knihe Svetová revolúcia. "Ukrajinskí vodcovia o budúcnosti všetkých maloruských častí mimo Ruska so mnou neraz rokovali. A proti pričleneniu Podkarpatskej Rusi k nám námietky nemali.“ Ale ani vo Vyhlásení samostatnosti, ktoré 18. októbra 1918 vydala v Paríži prechodná česko-slovenská vláda, ani vo Vyhlásení Národného výboru v Prahe o desať dní neskôr niet o Podkarpatsku ešte zmienky. Čakalo sa na vyjadrenie a prihlásenie sa k novému štátu rusínskej reprezentácie – domácej i zahraničnej. Aby sme pochopili zložitosť tejto otázky, musíme sa preniesť na druhú stranu oceánu.

Prišli s tým americkí Rusíni

Cestujeme v čase do Spojených štátov, lebo tak ako Slovákov a Čechov zapálili pre myšlienku spoločného štátu ich americkí krajania, niečo podobné sa udialo aj s Rusínmi. Podobne ako Slováci mali vtedy aj Rusíni najviac uvedomelú časť svojho národa v Amerike. Od druhej polovice 19. storočia sa tam húfne sťahovali za prácou tí najodvážnejší i najpodnikavejší ľudia z Podkarpatska. Hoci sa to nezdá, podkarpatskí Rusíni žili so Slovákmi pod jednou "štátnou strechou“ nielen takmer 20 rokov v 20. storočí, ale už aj predtým, pričom po celé stáročia, a tak mali v mnohom zhodné osudy. Jedni aj druhí obývali vtedy Horné Uhorsko, ktoré patrilo medzi najbiednejšie oblasti nielen Uhorského kráľovstva, ale celej habsburskej monarchie.

Nevie sa presne, koľkých Rusínov vyhnala z Uhorska bieda a maďarizačný útlak za "veľkú mláku“. Keď tam prichádzali v najväčšej vysťahovaleckej vlne po roku 1870, americké imigračné úrady ich evidovali ako Uhrov, Slovákov, Maďarov, ale aj ako Poliakov, Rusov či Ukrajincov. Odborné odhady hovoria o tom, že v čase vypuknutia prvej svetovej vojny mohlo žiť v USA okolo 200-tisíc podkarpatských Rusínov, čo predstavovalo viac ako tretinu stálych obyvateľ tohto regiónu.

Podobne ako Slováci ani Rusíni nemali medzi starousadlíkmi i novými prisťahovalcami spočiatku najlepšiu povesť. Brali najhoršiu prácu a neprotestovali ani proti najnižším mzdám, často patrili medzi štrajkokazov. Dostali preto hanlivú prezývku "Hunkies“ ako všetci imigranti z Rakúsko-Uhorska.

Situácia sa zmenila po roku 1890, po veľkých priemyselných haváriách v americkom hutníctve a v baniach, keď aj rusínski a slovenskí prisťahovalci masovo vstupovali do odborov a zapájali sa do nimi organizovaných štrajkov. V protestných akciách za lepšie pracovné podmienky rástlo ich triedne, ale aj národné uvedomenie, pocit sociálnej i etnickej solidarity a spolupatričnosti.

Už sa nezaujímali len o bezprostredné potreby svojej rodiny, o situáciu v materskom podniku alebo v "štátoch“, ale aj o pomery v starej vlasti. Podobne ako Slováci sa združovali okolo farnosti v miestach bydliska a zakladali si krajanské spolky, ktoré vytvárali väčšie zoskupenia na základe etnického pôvodu.

Postupovali podobne ako americkí Slováci, tí si už v roku 1907 založili Slovenskú ligu, ktorej predstavitelia podpísali v októbri 1915 so zástupcami Českého národného združenia Clevelandskú dohodu. V nej sa prvýkrát prihlásili k boju za spoločný samostatný štát. Tamojší Rusíni dospeli k tomuto bodu po viacerých peripetiách až 23. júla 1918. Vtedy vznikla v Homesteade (dnes súčasť Pittsburghu, štát Pensylvánia) Americká národná rada Uhro-Rusínov (anglicky Uhro-Rusins), združujúca zástupcov viacerých krajanských spolkov a združení ľudí, pochádzajúcich z Podkarpatska. Napríklad Americko-rusínsku národnú obranu, organizáciu s pravoslávnym, do istej miery rusofilským smerovaním. Jej predstaviteľ Nikolaj Pačuta ako prvý prišiel do styku s Masarykom, aby sondoval možnosti včlenenia Podkarpatska do budúcej ČSR.

Napokon sa však výraznejšie presadili spolky a združenia uniatskej, gréckokatolíckej orientácie, ktoré zastupoval Július Gardoš a predovšetkým mladý advokát Gregor (Grigorij) Žatkovič, v tom čase právny zástupca firmy General Motors. Práve jeho poverila národná rada vypracovaním memoranda o možnostiach ďalšieho rozvoja Podkarpatska.

Jablká budúcich svárov

Žatkovič načrtol tri alternatívy. Konkrétne o Česko- Slovensku sa ešte nezmieňoval, ako jednu z možností však predpokladal autonómne postavenie Podkarpatska v rámci Uhorska. Ďalej zvažoval spojenie s Haličou (administratívne sídlo vo Ľvove) a s Bukovinou (centrum Černivci). Obe tieto provincie patrili síce od konca 18. storočia takisto do habsburskej monarchie, neboli však súčasťou Uhorského kráľovstva – ako susedné Podkarpatsko – ale korunnou krajinou Rakúska. Preto aj po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a vzniku súštátia v roku 1867 mali zastúpenie nie v Uhorskom sneme, ale vo viedenskej Ríšskej rade. Napokon, ako tretiu možnosť navrhoval Žatkovič úplnú samostatnosť Podkarpatska.

Národná rada schválila referendum 1. októbra v meste Scranton (Pensylvánia) a o tri týždne prijal jej delegáciu prezident USA Woodrow Wilson. Ako vyplýva z Gardošovho svedectva, Wilson hneď po zoznámení sa s obsahom memoranda im otvorene povedal, že dve alternatívy – a v prvom rade "samostatné Podkarpatsko“, ale aj spojenie s Haličou a Bukovinou sú nereálne. "Sami sme v samostatnosť nedúfali,“ priznal Gardoš. Prezident im však vyhováral aj autonómiu v rámci Uhorska: "Autónomiu pre Rusínov áno, nie však od Maďarov, ale v rámci niektorej susednej slovanskej krajiny!“ Lenže ktorej?

Wilson im poradil obrátiť sa na Úniu stredoeurópskych národov, ktorú v USA spoluzakladal Masaryk a bol jej predsedom. Združovala 11 národov a keby Rusínov uznala ako dvanásty, bolo by to len plus. Ešte v ten istý deň 23. októbra 1918 sa delegácia rusínskej národnej rady stretla vo Washingtone s Masarykom. Ten im podľa Gardoša prisľúbil, že podporí prijatie Rusínov do únie. Vzájomné rokovania pokračovali o dva dni vo Filadelfii, kde sa konal kongres Stredoeurópskej únie, ktorý skutočne prijal Rusínov za jej členov.

"Prišli do styku s Poliakmi, Ukrajincami, Rumunmi a, samozrejme, s Maďarmi,“ spomínal Masaryk, "nakoniec sa rozhodli, že sa pripoja k nám.“ Zároveň poznamenal, že pozoroval "isté napätie“ medzi americkými Rusínmi a Slovákmi. "Česi im boli prijateľnejší ako Slováci.“ Nevysvetlil však prečo.

Ako približuje docent Alan Panov z Užhorodskej univerzity, autor monografie Masaryk a Zakarpatso, jablkom sváru sa stali hranice autonómneho územia Rusínov v česko-slovenskom štáte. Masaryk sľúbil Žatkovičovi, že Rusíni s nimi budú spokojní. Ukázalo sa však, že kým Žatkovič mal na mysli všetkých Rusínov v novom štáte, čiže aj tých, čo žili na východnom Slovensku, Masaryk uvažoval iba o hranici medzi Slovenskom a územím podkarpatských Rusínov, čiže oblasťou horného Potisia. "O hranici, ktorú nakreslil už na mape budúceho štátu v roku 1915,“ spresňuje Panov, "a ktorá prebieha po línii od Čopu do severnej časti Užhorodu a odtiaľ po rieke Uh do Karpát.“

Železničný uzol ostával na tejto mape slovenskej strane, kým Užhorod – Podkarpatskej Rusi. Mimochodom, keď o štvrťstoročie neskôr pripájal Stalin Podkarpatskú Rus k sovietskej Ukrajine, a teda k ZSSR, začlenil ju tam aj s Čopom, lebo vedel o jeho strategickom význame. Americká národná rada Uhro-Rusínov požiadala oficiálne o pripojenie Podkarpatska k Česko-slovenskej republike 12. novembra 1918 v Scrantone. Predchádzal tomu svojho druhu plebiscit či skôr prieskum medzi Rusínmi, združenými prevažne okolo gréckokatolíckych farností. Z 1 113 opýtaných osôb sa 67 percent vyjadrilo v prospech pripojenia k ČSR, 28 percent – k Ukrajine, 9 percent – k Rusku, 1 percento – k Maďarsku.

Rezolúcia Národnej rady obsahovala aj viacero podmienok vstupu Podkarpatska do ČSR a na prvom mieste požiadavku autonómie, ktorú o pol roka skôr žiadala a presadila do textu Pittsburskej dohody aj Slovenská liga. Masaryk sľúbil územnú samosprávu v novom štáte Slovákom i Rusínom, ako si ju však vtedy predstavoval? Podľa historika Stanislava Konečného zo Slovenskej akadémie vied určite ináč, ako Žatkovič a ďalší americkí Rusíni.

"T. G. Masaryk ju chápal ako istú regionálnu samosprávu celkom prirodzenú pre demokratické štáty, možno s väčším inštitucionálnym zvýraznením než v iných,“ myslí si Konečný, "ale G. Žatkovič vnímal zrejme autonómiu v kontexte politického systému USA a pomer rusínskeho územia k Československu tak videl ako vzťah členského štátu únie k federálnym orgánom, ktorým odovzdával iba tie naozaj najdôležitejšie kompetencie.“

V tomto duchu sa niesla aj scrantonská rezolúcia, keď požadovala zjednotenie s Československom "na federatívnych princípoch“. Nemenej závažná bola ďalšia podmienka či požiadavka – súčasťou podkarpatského autonómneho útvaru sa mali stať všetky "pôvodné rusínské oblasti“, konkrétne Spiš, Zemplín, Gemer, Abov, Boršod, Ung, Bereg, Marmaroš. Ak požiadavka "po americky“ chápanej samosprávy bola zárodkom budúcich sporov medzi Prahou a Užhorodom, tak nárok na Spiš, Zemplín a Gemer veštil zhoršenie ináč dobrých vzťahov medzi Slovákmi s Rusínmi.

Išlo totiž o národnostné zmiešané regióny s rusínskou menšinou. Úplne nepochopiteľné bolo, ako mohol Žatkovič zahrnúť do tohto zoznamu aj Abovskú a Gemerskú župu, kde žil iba zlomok percenta rusínskeho obyvateľstva.

Masaryk už po vzniku ČSR spomínal, že Žatkoviča vo Filadelfii upozornil na riziká, vyplývajúce z požiadavky rozšíriť územie "Uhrorusínie“, ako vtedy niektorí zainteresovaní nazývali karpatské územie Rusínov: budete mať problémy s vašimi susedmi – Poľskom, Ukrajinou, Rumunskom…

Od snov k tvrdej realite

Samozrejme, rozhodujúce slovo mali nie americkí krajania, ale Rusíni doma. Budú aj oni za spojenie s Čechmi a so Slovákmi, alebo dajú prednosť územnej samospráve v rámci Maďarskej republiky, ktorá takisto vznikla ako jeden z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko-Uhorska? Budapešť lákala Rusínov do svojho "košiara“ všetkými možnými spôsobmi. V decembri 1918 vyhlásila vláda Mihály Károlyiho dokonca rusínsku autonómiu pod názvom Ruzska krajina a vymenovala jej gubernátora.

Na Podkarpatsku i na východe Slovenska medzitým vznikali rusínske národne rady ako huby po daždi. Mnohé z nich si osvojili programové myšlienky amerických krajanov. Medzi najznámejšie patrili užhorodská a hustská, podľa Ivana Popa, rusinistu a historika žijúceho v Česku, však najvýznamnejšia bola Karpato-ruská národná rada so sídlom v Prešove a na čele s advokátom Antonom (Antonijom) Beskidom, rodákom z Hanigoviec pri Sabinove. Ten sa čoskoro stal členom česko-slovenskej delegácie na mierových rokovaniach v Paríži.

Beskid bol jednoznačne za pripojenie k ČSR a netrval na všetkých požiadavkách "Amerikánov“. Bol takisto za autonómiu, ale pokiaľ ide o východosloven­ských Rusínov, patril medzi realistov a Žatkovičove predstavy o hraniciach budúcej autonómie považoval za prehnané. "Vedenie rady naliehalo na prezidenta Masaryka a na vládu ČSR, aby československé vojsko okupovalo územie Podkarpatskej Rusi,“ pripomína profesor Pop. Predtým vytlačilo zo Slovenska maďarské jednotky a 12. januára 1919 obsadilo Užhorod, ďalej však nešlo. "Okupácia Rusínska sa nestane bez súhlasu Antanty (víťazných mocností v prvej svetovej vojne – pozn. red.) a len ak si to obyvateľstvo bude žiadať,“ vysvetlil v telegrame do Paríža T. G. Masaryk.

Na jar 1919 sa končí obdobie roztrieštenosti domácich Rusínov, ich tri rozhodujúce reprezentácie sa 8. mája schádzajú v Užhorode, vytvárajú Ústrednú národnú radu s Beskidom ako predsedom a žiadajú o pripojenie regiónu k ČSR. Beskid odovzdáva pražskej vláde memorandum s náčrtom územia a jeho hraníc.

Rusíni zľavili z pôvodných požiadaviek a do Podkarpatskej Rusi chceli z východného Slovenska zahrnúť už "len“ Ľubovniansky okres Spišskej župy a severné časti Zemplína a Šariša. Na parížskej mierovej konferencii v auguste sa Žatkovič stretol s ministrom zahraničných vecí Edvardom Benešom. Ten mu oznámil, že víťazné mocnosti môžu schváliť jedine takú hranicu Slovenska s Podkarpatskou Rusou, ktorá povedie po rieke Uh. Žatkovič ustúpil s tým, že definitívne sa táto otázka dorieši v budúcnosti.

Prečo vôbec vláda ČSR bola za pripojenie Podkarpatskej Rusi? Jeden z dôvodov vysvetlil Beneš na mierovej konferencii: "Umožnilo by nám to susediť s Veľkým Rumunskom, čo je veľmi dôležité pre obe krajiny vzhľadom na maďarské nebezpečenstvo…“

Gregory (Grigorij) Žatkovič, prvý gubernátor... Foto: Archív
Gregory Žatkovič Gregory (Grigorij) Žatkovič, prvý gubernátor Podkarpatskej Rusi pri podpise Deklarácie spoločných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov vo Philadelphii (USA) 26. októbra 1918.

Desiateho septembra 1919 uznala pripojenie Rusínov, žijúcich na juh od Karpát k ČSR, tzv. saintgermainská dohoda (podpísaná medzi víťaznými mocnosťami a Rakúskom). Boli treťou najpočetnejšou menšinou v štáte (po Nemcoch a Maďaroch), najväčšou slovanskou. Ich kraj mal rozlohu vyše 12-tisíc štvorcových kilometrov a bezmála 600-tisíc obyvateľov. "Predĺžil“ republiku takmer o 300 kilometrov.

Žatkovič sa stal prvým gubernátorom Podkarpatskej Rusi (od apríla 1920), ale vydržal v tejto funkcii len rok. Sklamaný tým, že Praha neplní sľub o autonómii, vrátil sa do USA. To isté sa prihodilo Slovákom s Pittsburskou dohodou, ale podobne ako Slovensko aj Podkarpatsko sa vďaka štátnemu zväzku s Čechmi povznieslo, a to najmä kultúrne.

Po Mníchove a Viedenskej arbitráži v jeseni 1938 sa ho zmocnilo horthyovské Maďarsko. Už nikdy sa nevrátilo do lona ČSR, hoci veľmoci sa počas vojny zaviazali, že spoločný štát Čechov a Slovákov obnovia v jeho predmníchovských hraniciach.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #100 rokov vzniku ČSR