Matúš Dula, divoký aj konzervatívny vlastenec, ktorý podpisoval deklaráciu v Martine

, 30.10.2018 06:00

Medzi vyše dvoma tisíckami historických exponátov na výstave venovanej 100. výročiu založenia Československa, ktorá sa nedávno presťahovala z Bratislavského hradu do Národného múzea v Prahe, iste milovníkov našich dejín zaujalo jedno pero. Pero, ktorým 30. októbra 1918 podpísal Matúš Dula Deklaráciu slovenského národa. Prečo práve on a prečo sa o ňom vie tak málo?

Predseda SNR Matúš Dula.
Predseda SNR Matúš Dula. Autor: Matica.sk

„Dvorana je plná, srdcia až preplnené, cit chce prekypieť, ozve sa on na rtoch predsedu Matúša Dulu. Po každom slove staručkého, zaslúžilého muža uľaví sa na duši zástupu. Slová plynú dojemne, ale rozhodne, o utrpení, ktoré sme spoločne znášali, o krivdách, ktoré sme spoločne trpeli, o hrobe, ktorý nám všetkým kopali, o udalostiach, ktoré nás všetkých zjednotili, o zmŕtvychvstaní, v ktorom všetci ožijeme…“

Takto vykresľujú Národné noviny atmosféru, ktorá vládla v ten pamätný deň v Obchodnej sále martinskej Tatrabanky. Zrejme sa súčasníkom zdá tento text patetický, ale Slovensko vtedy stálo na prahu novej, nepochybne optimisticky očakávanej doby. Bola to aj hviezdna chvíľa života vtedy už starca Matúša Dulu, ktorého na tomto zhromaždení zvolili na čelo akurát oficiálne etablovanej Slovenskej národnej rady. Pamätníci spomínali, že mu pri prejave od dojatia tiekli po lícach slzy.

Pre úplnosť treba dodať, že pod Martinskou deklaráciou nájdeme aj podpis tajomníka SNR, katolíckeho farára Karola Antona Medveckého, ktorý bol významný etnograf, historik a za prvej ČSR predstaviteľ Čs. strany lidovej na Slovensku.

O Dulovi, napriek tomu, že bol predsedom historicky druhej SNR, sa v posledných desaťročiach veľa nehovorilo. Až pri príležitosti 170. výročia narodenia si ho 28. júna 2016 pripomenuli na pôde Národnej rady SR. Ústav politických vied SAV v spolupráci s ostatnými inštitúciami v júni tohto roku zorganizoval v Martine trojdňovú vedeckú konferenciu Matúš Dula, politik, právnik a národný činiteľ. V článku vychádzame aj z prednášok, ktoré tam odzneli.

Syn šafraníka, richtára a národovca

Hádam sme ešte zo školy naučení pomerne stroho deliť jednotlivé kapitoly dejepisu: štúrovci, Matica, vznik ČSR… Chyba, išlo o jeden zložitý proces, v ktorom vystupovali tie isté osobnosti a po nich preberali štafetu ich synovia, synovci, vnuci a samozrejme aj manželky a dcéry ich potomkov.

Učitelia, kňazi (protestantskí to mali vzhľadom na odmietnutie povinného celibátu pri odovzdávaní skúseností svojim deťom jednoduchšie), študenti z rozličných sociálnych vrstiev, publicisti, kultúrni pracovníci, popularizátori vied, ale aj lekári, podnikatelia a čo sa v poslednej tretine 19. storočia veľmi cenilo – advokáti, ktorí obhajovali prenasledovaných národovcov a podieľali sa na príprave dôležitých programových dokumentov.

Matúš Dula sa narodil 28. júna 1846 v Blatnici v roľníckej rodine. Jeho otec sa tiež volal Matúš a matka Anna, rodená Duchajová. Dula starší si zarábal aj ako šafraník, cestujúci obchodník, ktorý neprechodil krížom-krážom iba strednú Európu, ale zatúlal sa až do Irkutska pri Bajkale. Dotiahol to na richtára. Zapojil sa do revolučného diania v meruôsmych rokoch, spolu s učiteľom Jurajom Šoltýsom v Turci propagovali slovanskú vzájomnosť, za čo ho uhorské úrady uväznili.

Malého Matúša učil v Blatnici a susedných Mošovciach práve Šoltýs. Vynikal medzi ostatnými, preto ho poslali na štúdiá do nemeckého evanjelického lýcea v Kežmarku a maďarského gymnázia v Rožňave, kde roku 1864 zmaturoval. V rodine počítali s tým, že sa pustí na kňazskú dráhu. Na Gemeri pod dohľadom luteránskych farárov v Betliari, Polome a Nižnej Slanej pomocne kázal. Napokon však pred teológiou uprednostnil právo.

Nebolo to jednoduché, lebo rodičia, ako si neskôr spomínal, „nahospodárený kapitálik vynaložili na moje gymnaziálne štúdiá a na veno mojej najstaršej sestry. Výnos z malého hospodárstva z najúrodnejších rokov ani na moje vydržanie nebol dostatočný. Z posledných síl ma do Viedne nakoniec ale vystrojili.“

Keď počas prvých prázdnin zavítal domov, prijal ho do svojej kancelárie v Turčianskom sv. Martine „blahorodý pán advokát“ Pavel Mudroň. Ako pomocný úradník si finančne zabezpečil študijný pobyt.

Do hlavného mesta habsburskej monarchie vtedy odchádzalo viacero mládencov zo Slovenska. Cisársky dvor bol do určitej miery naklonený národno-kultúrnym požiadavkám Slovákov. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa však tieto prísľuby ukázali ako falošné. Peštianska vláda zatvorila Maticu a tri slovenské gymnáziá. Preto Dula aj s ostatnými konškolákmi prešiel na právnickú fakultu do Budapešti.

Slávnostné vyhotovenie Deklarácie slovenského...
Slávnostné vyhotovenie Deklarácie slovenského národa od Štefana Kostelníčka. Autor: Dokument Slovenskej národnej identitiy a štátnosti/Národné literárne centrum/Dom slovenskej literatúry 1998

Verejne rečnil už pred maturitou

Prvý raz sa zúčastnil na verejnom podujatí ako gymnazista. Išlo o Memorandové zhromaždenie 6. a 7. júna 1861 v Martine. O dva roky neskôr – 4. augusta 1863 na valnom zhromaždení Matice slovenskej už ako 17-ročný vystúpil s plamenným prejavom poznačeným mladíckym idealistickým zápalom. Vyzýval Slovákov a Slovenky na odhodlaný boj za národné práva.

Vo Viedni so spolužiakmi založili akademický spolok Slovenské okolie, pomenovaný podľa základnej požiadavky Memoranda na zriadenie kultúrnej autonómie. Úzko spolupracoval s Moravanmi a Poliakmi, pôsobil v českom Sokole a Slovanskej besede. Po prechode do Budapešti chcel rozbehnúť činnosť Slovenskej omladiny, ktorej poslaním mala byť osveta, vydávanie mládežníckych časopisov, organizovanie vzdelávacích a telocvičných združení. Úrady však jej stanovy neschválili.

Po absolvovaní štúdií Dula pracoval u Mudroňa ako advokátsky osnovník, teda koncipient. Keď získal doktorát a zložil v Budapešti advokátske skúšky, otvoril si v októbri 1871 v Martine vlastnú kanceláriu. O dva roky nato sa oženil s Vilmou Paulinyovou-Tóthovou, s ktorou mal šesť detí. Dve najmladšie dcérky Ľudmila a Vilma sa však odobrali na druhý svet ako malé. Starší syn Ján Viliam (Vilko), ktorý študoval v Kluži právo, skonal vo veku 20 rokov, keď ho tam poštípal nejaký hmyz.

Dulova manželka bola dcérou Viliama Paulinyho-Tótha, poručíka v hurbanovskom dobrovoľníckom zbore, neskôr spisovateľa a redaktora niekoľkých národne orientovaných novín. Zaslúžil sa o zvolanie Memorandového zhromaždenia, ako aj o založenie Matice, viacerých spolkov a roku 1871 Slovenskej národnej strany. Bol jej prvým predsedom. Po jeho smrti do tejto funkcie nastúpil Pavel Mudroň.

Netreba si ho pliesť s Michalom Mudroňom, po ktorom v Bratislave pomenovali dlhú ulicu vedúcu od Hradu na Červený kríž. Mnoho ich však spájalo. Obaja vyštudovali právo, boli advokátmi (Michal v Bratislave, Pavel v Martine), obhajovali politicky stíhaných, nechýbali vari ani na jednej celonárodnej akcii, obaja opakovane, no neúspešne kandidovali do Uhorského snemu, publikovali programovo závažné články. Ešte čosi mali spoločné: veľmi sa na seba ponášali. Boli totiž dvojčatá, jediné v našich dejinách, ktoré pôsobili vo vysokej politike.

Rušná advokátska kariéra

Podobne ako oni aj Dula riskoval svoju právnickú kariéru, keď sa zastával slovenských, ale nielen slovenských, vlastencov, ktorí narazili na tvrdosť štátnej moci. V 80. rokoch 19. storočia zastupoval šikanovaných evanjelických kňazov: Gustáva Kellnera z Gemerskej Polomy, lebo predával ľudový kalendár Karola Salvu (skončilo sa to pokutou 200 zlatých a úradným pokarhaním), a Juraja Mošteňana z Pustých Úľan, ktorého pre národné presvedčenie obvinila svetská i cirkevná vrchnosť z panslavizmu.

V tzv. klužskom procese v máji 1894 pred porotný súd v meste Kluži postavili rumunskú intelektuálnu elitu Sedmohradska. Dula spolu s ďalšími známymi advokátmi Milošom Štefanovičom a Štefanom Fajnorom demonštrovali svoju solidaritu s ostatnými národnosťami v boji proti šovinistickým praktikám Budapešti. Na oplátku rumunskí pravotári neskôr pomohli Dulovi s obhajobou slovenských národovcov.

Tieto súdne procesy prispeli k rozvoju spolupráce medzi troma utlačovanými národmi v Uhorsku – Slovákmi, transylvánskymi Rumunmi a Srbmi z Vojvodiny. Roku 1895 usporiadali za Dulovej účasti v Budapešti Národnostný kongres, ktorý sa dištancoval od pompéznych osláv milénia „zaujatia vlasti“, teda príchodu starých Maďarov do oblasti stredného Dunaja. Vytvorili tiež spoločný klub v Uhorskom sneme, v ktorom sa však dali slovenskí poslanci porátať na prstoch jednej ruky. Sám Dula sa pokúšal o získanie mandátu iba raz roku 1881 – po svokrovi v okrese Štubnianske Teplice, no márne. Zavinili to absurdné obštrukcie, ktoré mali veľmi ďaleko aj od vtedajších západoeurópskych predstáv o demokracii.

Matúš Dula, ktorého z literatúry poznáme skôr ako konzervatívneho, opatrného politika, si v mladšom veku vyslúžil originálnu prezývku. Plne sa vložil do zápasu za obnovenie zrušeného nižšieho slovenského gymnázia v Turčianskom sv. Martine. Tentoraz malo ísť o cirkevnú školu. Preddunajský dištrikt v Bratislave projekt schválil, no jeho rozhodnutie zrušil generálny konvent napriek zakotvenej vnútornej samospráve evanjelickej cirkvi. Presnejšie, nebol proti, no pod podmienkou, že sa na gymnáziu bude vyučovať iba v maďarčine. To bolo pre Slovákov neprijateľné. Martinský advokát tak urputne presadzoval na cirkevnom zraze v Budapešti túto prestížnu vec, až ho nazvali „divoký Dula“.

Prišli aj malé víťazstvá…

Bolo o ňom známe, že sa len tak ľahko nevzdáva. A tak skĺbením razancie a trpezlivosti dosahoval malé víťazstvá. Keď vláde poplatné vydavateľstvá odmietali Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi vydávať knihy poézie, spolu s kolegom z branže a súčasne divadelníkom a etnografom Andrejom Halašom založili Kníhkupecko-nakladateľský spolok, kde verše slovenského barda, ale aj iných autorov vytlačili.

Podieľal sa na vybudovaní Národného domu v Martine, na ktorý sa Slováci vyzbierali po 50 zlatkách a tak do určitej miery suploval činnosť zlikvidovanej Matice. Úrady však zakázali v názve použiť prívlastok „národný“ a organizovať väčšie spoločenské akcie pod zámienkou, že sa strop môže zrútiť, hoci sa oslovený znalec vyjadril naopak. V „Dome“ nemohli čapovať nápoje, preto ich museli prinášať z inej reštaurácie. O dodatočné vydanie povolení na využívanie sály a hostinskej licencie sa vďaka svojej neústupčivosti zaslúžil práve Dula.

Uvedomil si, že národnoemancipačné hnutie nemá šancu na úspech, ak nebude mať ekonomické zázemie. Preto sa s elánom zapojil do budovania slovenského bankovníctva. Bol funkcionárom správnych orgánov Tatrabanky, Martinskej sporiteľne, Ružomberského účastinárskeho úverového spolku, stál pri zrode továrne na celulózu, mestskej elektrárne a ďalších firiem, hoci im úrady hádzali polená pod nohy.

Národne uvedomelí Slováci postupne strácali vieru v spravodlivejšiu budúcnosť v jednom štáte s Maďarmi a koncom 19. storočia sa začali preorientovávať na spoluprácu s Čechmi. Výraznú úlohu pri tom zohral Dula. Roku 1896 sa zúčastnil na prvom verejnom podujatí Českoslovanskej jednoty v Prahe a neskôr na každoročných poradách českých a slovenských kultúrnych, politických a hospodárskych pracovníkov v Luhačoviciach. Roku 1898 viedol delegáciu SNS na oslavách stého jubilea narodenia „otca národa“ Františka Palackého, ktorý mimochodom študoval na latinskej škole v Trenčíne, kde býval v byte učiteľa Samuela Štúra, otca Ľudovíta, a následne na evanjelickom lýceu v Bratislave.

… a pobyty za mrežami

Pri tejto príležitosti Dula vyhlásil, „Vyslovujem želanie, aby sa uskutočnili čo možno najskôr túžby Palackého, aby krajiny Svätováclavskej koruny stali sa jedným celkom, aby zlatá, slovanská, slávna, stovežatá Praha bola Caput regni všetkých krajín Svätováclavskej koruny“. Pre tento výrok, ktorým pripúšťal obnovu Českého kráľovstva, vo Viedni a Pešti spustili veľký pokrik. Odsúdili ho na pol roka a ďalších 24 prítomných Martinčanov na dva až tri mesiace väzenia.

Pražský príhovor sa mu stal priťažujúcou okolnosťou v ďalšom zinscenovanom, tzv. banskobystrickom procese. Ambra Pietora, dlhoročného zodpovedného redaktora Národných novín, ktorý inicioval založenie Živeny, Slovenského spevokolu a Turčianskeho kasína, tlačový súd odsúdil na osem mesiacov straty slobody a peňažný trest 600 zlatých za priestupok „poburovania proti národnostiam“. Stalo sa to po tom, čo noviny uverejnili dva články. V prvom vyzývali Slovákov, aby si nenechali pomaďarčovať názvy obcí, a v druhom kritizovali majiteľov peštianskych tehelní za neslušné zaobchádzanie so zamestnancami.

Dula zistil, kedy nespravodlivo odsúdený pricestuje do Martina, a známym rozposlal 24. júna 1898 obežník tohto znenia:

„Páni spoluobčania! Dnes popoludní o pol druhej hodine má sa vrátiť z Pešti náš spoluobčan Ambro Pietor. Slušná vec je, aby sme sa pred dorazením rýchlika k jeho uvítaniu na stanicu dostavili, a tým spôsobom vyjavili pánu Pietrovi svoju sústrasť.“

Na železničnej stanici sa zišla dobrá stovka ľudí. Dula prekvapenému priateľovi podal na privítanie ruku, objal ho a pobozkal. Jeho mladšia dcéra Vierka, budúca matka spisovateľky Viery Markovičovej-Zátureckej, ešte s dvoma kamarátkami novinárovi odovzdali kyticu kvetov. Za skandovania davu „Živio! Živio!“ Dula s Pietrom nasadli do koča a vydali sa do centra mesta. Sprevádzal ich hlúčik Martinčanov, ktorí nedbali na výzvy žandárov, aby sa rozišli a prestali spievať „panslávsku“ pesničku Hej, Slováci!

Za túto akože provokáciu Matúša Dulu, Andreja Halašu, Svetozára Hurbana Vajanského, Pavla Mudroňa a ďalších 20 účastníkov vyšetrovali a 4. januára 1900 predvolali na súdne pojednávanie do Banskej Bystrice. Darmo sa bránili, že neoslavovali Ambra ako páchateľa priestupku, ale mu chceli len vyjadriť sústrasť tak, ako možno súcítiť aj s otcovrahom. Kráľovská súdna tabuľa bola neoblomná. Na druhý deň vyniesla pred plnou sieňou rozsudok. Všetkých až na troch uznali za vinných v zmysle obžaloby, uložili im pobyt v žalári od dvoch týždňov do troch mesiacov a okrem náhrady za trovy trestného konania aj pokuty vo výške 50 až 100 zlatých.

Dula a Halaša dostali strop – po tri mesiace. Dula sa po prepustení vrátil k advokátskej práci. Roku 1906 obhajoval Vavra Šrobára, Andreja Hlinku a ďalších mešťanostov pred súdnou stolicou v Ružomberku.

Zlom v záverečnej dekáde života

Pokiaľ ide o stranícku angažovanosť, počas budapeštianskych štúdií sa Dula zapájal do aktivít liberálnejšie orientovanej Novej školy slovenskej. Po návrate do Martina ho však viac oslovovala (aj pod vplyvom svojho počiatočného zamestnávateľa Mudroňa) Stará škola, ktorá sa stala základňou SNS. Ako sotva 30-ročný sa stal jej podpredsedom a to s jednou šesťročnou prestávkou až do apríla 1914. Vtedy nahradil na poste 78-ročného predsedu Pavla Mudroňa, ktorý si počas pobytu v Tešíne zlomil nohu a následkom toho zomrel.

S konkrétnou predstavou ako preklenúť rozdielne stranícke, ideové a osobné záujmy slovenských politikov prišiel na jar 21914 bývalý vodca hlasistov Vavro Šrobár. Za prvoradú podmienku, ako dosiahnuť jednotný postup národných síl pokladal vytvorenie ústredného nadstraníckeho orgánu, ktorý by sa volal podľa vzoru štúrovcov z meruôsmych rokov Slovenská národná rada.

Dula v Národných novinách 11. apríla v článku Naše vzkriesenie súhlasne citoval z listu nemenovaného politika (Šrobára), ktorý prišiel s myšlienkou založiť „najvyššie fórum podľa vzoru českej národnej rady alebo rumunského komitétu… ktoré by bolo reprezentáciou všetkých našich stránok so spoločným programom našich podstatných požiadaviek“. V ostatných záležitostiach by mali strany voľnú roku, pravda s tým, že by rozhodnutia tohto fóra rešpektovali. V tlači sa na túto tému síce rozbehla polemika, no vytvorenie SNR nebolo také jednoduché.

Touto otázkou sa zaoberala 26. mája porada Ústredného klubu Slovenskej snemovnej národnostnej strany v Budapešti, na ktorú okrem slovenských poslancov Uhorského snemu Dula pozval aj predstavitelia ostatných politických prúdov. Za katolícku Slovenskú ľudovú stranu, založenú po viacerých peripetiách rok predtým, sa zúčastnil iba na „predporade“ Ferdiš Juriga, za sociálnych demokratov Emanuel Lehocký.

Slovenský denník, Národný hlásnik a Slovenský týždenník priniesli správu o tom, že sa politici dohodli na uznesení, v ktorom sa o .i. uvádzalo: „K docieleniu spoločnej práce v otázke jazykovej, politickej a národohospodárskej porada za potrebné drží zriadenie SNR, ktorá bude pozostávať z ôsmich členov a predsedu SNS. Porada má nádej, že slovenskí sociálni demokrati prihlásia sa k spoluúčinkovaniu vo veciach týkajúcich sa všenárodných záujmov a v tomto predpokladaní porada zabezpečuje im primerané zastúpenie v národnej rade, ktorá bude zastupovať navonok jednotnú vôľu slovenského národa a v jeho vnútri má udržiavať vo veciach spoločných poriadok a svornosť.“

Súčasne uložili predsedníctvu SNS, aby čo najskôr vyzvalo k spolupráci aj zástupcov SĽS Andreja Hlinku, Ferdiša Jurigu, Jána Vojtaššáka a ďalších.

Vojna všetko skomplikovala

Ešte v marci 1913 sa Dula v rámci delegácie SNS zúčastnil na rokovaniach u následníka trónu Františka Ferdinanda dʼ Este, ktorého sa usilovali získať na to, aby podporil národné požiadavky Slovákov. Výstrely v Sarajeve o vyše roka však pochovali aj poslednú nádej na prebudovanie štátoprávneho usporiadania Habsburskej ríše z dualizmu na federáciu slobodných národov.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa pre nevídané represálie za akýkoľvek národný pohyb ako aj pre obavy zo zneužitia na propagáciu militaristických cieľov rakúsko-uhorského mocnárstva SNS rozhodla opäť pristúpiť k politickej pasivite. Dokumentuje to ohlas predsedníctva strany z 5. augusta 1914. Založenie SNR sa tak odložilo na neurčito.

Napriek tomu sa národne uvedomelí Slováci nevyhli perzekúciám zo strany mocenských orgánov, o čom svedčí aj Dulova intervencia o uhorského premiéra Istvána Tiszu. Ten požadoval, aby slovenskí politickí lídri verejne vyjadrili lojalitu jeho vláde za nezáväzný prísľub nešpecifikovaných ústupkov Budapešti. V auguste 1915 to Dula odmietol s tým, že sa SNS počas vojny zriekla aktívnej politickej činnosti.

Tisza pozval k sebe na deň štátneho sviatku sv. Štefana v auguste 1917 predných Slovákov, aby sa pokúsil od nich získať odmietavé stanovisko k myšlienke o štátotvornom spojení slovenského a českého národa. Tí sa však vopred stretli v Liptovskom sv. Mikuláši, kde sa pod Dulovým vedením rozhodli, že do Budapešti nepôjdu.

V druhej polovici roku 1917 a najmä v nasledujúcu jar začal za zmenenej, pre ústredné mocnosti na čele s nemeckým a rakúskym cisárstvom skomplikovanej medzinárodnej situácii, politický život v Uhorsku ožívať. Prispela k tomu i prvomájová sociálnodemokra­tická manifestácia na nádvorí reštaurácie Čierny orol v Liptovskom sv. Mikuláši.

Šrobár na nej prvý raz v histórii verejne vystúpil s požiadavkou „samourčovacieho práva pre uhorskú vetvu československého kmeňa“, čo zakomponoval aj do Mikulášskej deklarácie. Na základe jej uverejnenia v zahraničnej tlači uhorské úrady odštartovali nepríjemné vyšetrovanie. Šrobára 14. augusta 1918 previezli do internačného tábora v Cegléde, kde ako lekár ošetroval srbských vojnových zajatcov. Po mesiaci požiadal o dovolenku, ale už sa tam nevrátil. Nasadol na vlak a 28. októbra ráno dorazil do Prahy. Tam sa zhodou okolností ako jediný slovenský politik stal spolu s vyhlásili vznik Československa. Ale nepredbiehajme…

Dula zareagoval na výzvy mladších kolegov, aby SNS zaktivizoval. Na 24. mája 1918 zvolal do Martina dôvernú poradu strany, na ktorej sa chcel vzdať funkcie s tým, že ho nahradí ktosi mladší. Prítomní však jeho abdikáciu neprijali. Jednoducho, zavážila jeho všeobecná autorita. Na podujatí sa zúčastnili aj zástupcovia SĽS. Hlinka tam vyslovil často citované vety, ktoré potom 30. októbra sám parafrázoval: „Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy ku kýženému cieľu. Tu je doba činov. Nutno nám určite vysloviť, či pôjdeme i naďalej s Maďarmi alebo s Čechmi. Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozviesť.“

Porada schválila uznesenie o samourčovacom práve slovenského národa a o jeho účasti na vzniku spoločného štátu s Čechmi.

Starý pán nabral nový dych

Matúš Dula sa však cez leto veľ mi neponáhľal. Až 12. septembra sa na martinskej schôdzi predstaviteľov SNS definitívne rozhodlo o ustanovení SNR. Vtedy už 72-ročný predseda strany nabral nový dych. Spolu s Vladimírom Makovickým a Emilom Stodolom sa pobrali do Budapešti, kde si dohodli stretnutie s vodcom maďarskej opozície, predsedom liberálne orientovanej Strany nezávislosti Mihályom Karolyim. Ten ponúkal Slovákom autonómiu a osobne Dulovi titul bána, akéhosi miestokráľa, podobne ako mali dlhé stáročia Chorváti. Keď vtáčka lapajú…

Gróf Károlyi a jeho sľuby však prišli už veľmi neskoro. Dula začiatkom októbra tajne odcestoval do Prahy, kde rokoval v kancelárii Národného výboru s budúcim premiérom ČSR Karlom Kramářom, Václavom Klofáčom a Josefom Rotnáglom predovšetkým o budúcom spojení Slovenska s českými krajmi s tým, že Slováci dostanú v novom štátnom útvare „takú verejnú správu, akú budú pre seba žiadať“.

Medzitým v Budapešti vypukla revolúcia, moci sa postupne ujala Maďarská národná rada na čele s Karolyim, ktorý sa 1. novembra stal predsedom vlády a o dva týždne na to prezidentom Maďarskej demokratickej republiky. V Budapešti stále dúfali, že Slovensko ostane súčasťou ich štátu, a preto povolil Dulovi zvolať na 30. októbra oficiálne výborovú schôdzu SNS, hoci „za asistencie“ stotiny vojakov z 15. honvédskeho pluku z Levíc.

Už podvečer 29. októbra sa v Turčianskom sv. Martine začali u schádzať národní činitelia nielen zo SNS zo všetkých krajov Slovenska. Na druhý deň ešte predpoludní sa uskutočnila v kancelárii riaditeľa Tatrabanky pracovná porada, ktorá rozhodla, že na popoludňajšom zhromaždení v Obchodnej sieni predložia návrh uznesenia závažného vyhlásenia, ktorý vychádzal z dokumentu predloženého evanjelickým farárom z Modry (budúcim bratislavským županom a biskupom) Samuelom Zochom. Schválený text neskôr prešiel do histórie pod názvom Martinská deklarácia.

Slovenská politická reprezentácia tým položila poslednú bodku za existenciou Slovenska v rámci Uhorského kráľovstva, hoci prítomní netušili, že pred dvoma dňami v Prahe vyhlásili nezávislé Československo. Súčasne oficiálne inštalovali SNR na čele s Matúšom Dulom. Paradoxne práve Šrobár, ktorý sa už začiatkom roku 1914 domáhal založenia Národnej rady, ju ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska v januári 1919 zrušil. Hoci fungovala krátko – ako píše Vladimír Jancura v článku Zbohom, Uhorsko, nech žije Česko – Slovensko! – splnila svoje historické poslanie.

Dočkal sa zaslúžilých funkcií

Začiatkom decembra 1918 prijali Matúša Dulu a jeho spolubojovníkov zo Slovenska na zasadaní Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe dlhotrvajúcim potleskom. Stal sa členom a z titulu predsedu Klubu slovenských poslancov aj podpredsedom tohto dočasného parlamentu. V roku 1920 ho zvolili do senátu za Slovenskú národnú a roľnícku stranu. Po oživotvorení Matice slovenskej zastával funkciu jedného z jej štyroch čestných predsedov spolu s P. O. Hviezdoslavom, V. Šrobárom a F. R. Osvaldom.

Na sklonku života sa chorľavý Dula už nezúčastňoval na verejnej činnosti. Zomrel večer 13. júna 1926 v byte svojej najstaršej dcéry Oľgy a zaťa Petra Makovického, známeho ružomberského bryndziara z rozvetvenej liptovskej národoveckej rodiny, brata osobného lekára Leva N. Tolstého Dušana Makovického. Matúša Dulu pochovali na Národnom cintoríne v Martine.

Na jeho aktivity nadviazal mladší syn Igor, profesiou ženský lekár. Zúčastnil sa na pamätnom zasadaní SNR v Tatrabanke, koncom roka 1918 ho Šrobár vymenoval za turčianskeho župana. Roku 1935 sa stal krajinským viceprezidentom, teda podpredsedom výkonnej a samosprávnej moci na Slovensku, až ho roku 1938 odvolala autonómna vláda na čele s Jozefom Tisom. Angažoval sa aj v kultúrnej a spolkovej činnosti, vo viacerých správnych radách, prispieval do novín a časopisov a už vtedy propagoval ochranu prírody.

Predseda Českoslovanskej jednoty, český slovakofil Josef Rotnágl, ktorý sa oženil s Dulovou vnučkou Vilmou Makovickou z Ružomberka, pod dojmom správy o skone svojho prasvokra napísal: „Jeho nevyčerpateľné zanietenie pre slovenskú vec ho vždy vzpriamilo, keď klesal sklamaný a porazený. Bol mužom činu, praktický organizátor a politik. V národnom boji, v obrane pravdy a práva sa staval do prvého radu odhodlane a smelo, neobávajúc sa rán ani rizika. A často sa neoblomne bil, aj keď zostal sám. Tak sa stal markantným, rázovitým predstaviteľom národných slovenských snáh pred prevratom roku 1918.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červený amarylis vianoce

Perla červený amarylis vianoce

26,39
Perla farebné karafiáty

Perla farebné karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk