Na Slovensku ľudia ročne spáchajú 500 samovrážd a uskutočnia 5-tisíc pokusov o samovraždu. 500-tisíc ľudí má psychické problémy. Šokujúce? Ešte šokujúcejšie je, že 5 miliónov ľudí toto všetko nezaujíma! Nezáujem o duševné zdravie je na všetkých úrovniach nášho života. Týmito slovami sa začína kampaň Ligy za duševné zdravie.
Dohromady 651 psychiatrov lieči alebo sa pokúša liečiť dospelých slovenských pacientov. Ich priemerný vek je 47 rokov. Pedopsychiatrov, čiže psychiatrov, ktorí liečia deti a mladistvých, sú len niečo vyše štyri desiatky. Ich priemerný vek je 51 rokov, v Žilinskom kraji dokonca 64 rokov. V Trnavskom a Prešovskom kraji nie je ani jeden pedopsychiater!
Depresia sa u detí môže prejaviť bolesťami hlavy či brucha
Polovica všetkých duševných porúch sa začína v adolescentnom veku. Treťou najčastejšou príčinou smrti u 15– až 19-ročných ľudí je samovražda! Dôsledky neriešenia duševných porúch u detí a adolescentov vplývajú negatívne na ich budúcnosť. Psychické poruchy v detstve majú dosah na prospech v škole, na budovanie sociálnych kontaktov, na vývoj osobnosti, na vzťahy v rodine – aj v tej budúcej. Veľmi často majú presah aj do dospelosti, pri ich neriešení je pravdepodobné, že budú pokračovať, možno v inej forme. Napríklad deti s neriešeným ADHD (tzv. hyperkinetická porucha) môžu byť akokoľvek inteligentné, bez pomoci majú problém zvládať školu a často nedosiahnu vzdelanie, na ktoré majú vlohy, talent a schopnosti. Vďaka svojej impulzívnosti môžu ostať osamotené, nešťastné a táto frustrácia ich núti častejšie siahať povedzme po drogách.
Foto: SHUTTERSTOCK
Aj preto je dôležité prípadné psychické problémy u detí nezanedbať. Viaceré psychiatrické diagnózy sa u detí dokonca môžu prejavovať inak ako u dospelých. Depresia sa u menších detí napríklad častejšie prejavuje bolesťami hlavy, žalúdka, hovorí sa tomu somatizácia. Naopak, mnohé iné prejavy považované za príznaky porúch ako hanblivosť, strach, výbuchy hnevu či nezvyčajné stravovacie návyky môžu byť súčasťou úplne bežného vývoja dieťaťa. Dieťa nie je zmenšený dospelý. To netvrdia len pediatri, ale aj detskí psychiatri či pedagógovia. Niektoré psychické poruchy vyskytujúce sa počas detstva, napríklad spomínaná hyperkinetická porucha, sa vyskytujú omnoho zriedkavejšie v dospelom veku. Naopak, v ranom detstve je zas veľmi zriedkavý výskyt schizofrénie. Preto je aj liečba psychických porúch u detí špecifická.
Tri najčastejšie mýty
V oblasti duševného zdravia detí existujú viaceré mýty. Najčastejším je tvrdenie, že deti netrpia psychickými problémami. Ďalším mýtom je to, že ak aj trpia, na vine sú rodičia. A do tretice – že deti z problémov „vyrastú“.
To, kde je hranica „normálnosti“ a psychickej poruchy, by mal napovedať zdravý rozum. Všímaví rodičia vidia zmenu v správaní sa dieťaťa. Samozrejme, nemožno stanoviť diagnózu pomočovania do piatich rokov veku, keď je pocikávanie sa ešte prirodzené. Sú obdobia vzdoru, keď je normálne, že dieťa máva záchvaty zlosti, hádže sa o zem, dokonca si búcha čelo o podlahu. V období, keď dieťa začalo byť pohybovo aktívne a všade sa šplhá, nemožno mu priradiť hyperkinetickú poruchu. Na to je detský lekár, psychológ či psychiater, aby poznal tieto vývojové medzníky a vedel odlíšiť fyziologické od chorobného. Naopak, v súčasnosti aj pod vplyvom medializácie niektorí rodičia prichádzajú s dieťaťom za odborníkom najmä v obavách z autizmu niekedy až príliš skoro. Podľa definície sa typický detský autizmus objaví do 36 mesiaca veku.
,Keď som stážovala vo francúzskej nemocnici svätej Anny, bežal tam program, v rámci ktorého v spolupráci so školským psychológom vyhľadávali rizikové deti, s ktorými neskôr psychoterapeuticky pracovali," spomína si MUDr. Ľubomíra Izáková, prezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti. „Pre takýchto mladých je napríklad rizikové cestovať do iného časového pásma, spúšťačom duševných problémov môže byť aj prílišné nakopenie povinností.“
Ako u dieťaťa spoznať psychický problém či poruchu?
- nerešpektovanie rodičov a učiteľov, vynechávanie školskej dochádzky, agresívne správanie, krádeže alebo vandalizmus
- zneužívanie drog a alkoholu
- neschopnosť vyrovnať sa s každodennými aktivitami a problémami – doma, v škole s rovesníkmi
- narušenie spánku a výrazné zmeny v stravovaní
- opakované desivé sny
- nadmerné sťažnosti na telesné problémy a bolesti
- výrazný strach z priberania na váhe, nápadné chudnutie alebo prejedanie sa
- dlhodobá zlá nálada, sprevádzaná nechutenstvom alebo myšlienkami na smrť
- časté výbuchy hnevu
- neúspech v škole, zlé známky aj napriek veľkej snahe dieťaťa
- strata záujmu o priateľov a obľúbené činnosti
- významne dlhšie trávenie času osamote
- nadmerné starosti a úzkosti
- slabá schopnosť sústrediť sa
- počutie hlasov alebo videnie vecí, ktoré neexistujú
- výrazne nesprávne presvedčenia, ktoré neodrážajú skutočnosť
(Zdroj: Liga za duševné zdravie, leták Aj deti môžu mať duševné poruchy)
Počet detských psychiatrických pacientov stúpa
Starostlivosť o duševné zdravie našich detí a všímanie si potenciálne rizikových príznakov zo strany rodičov či učiteľov je jedna strana mince. Tá druhá je fakt, že ak už k niečomu dôjde, kde sa dopátrať pomoci. A práve to je veľmi vážna vec. Stav detskej psychiatrie na Slovensku je nie že nedobrý, je katastrofálny!
Foto: SHUTTERSTOCK
Počet pacientov v ambulanciách detských psychiatrov za posledných 5 rokov výrazne stúpol. „Aj v ambulanciách našej kliniky sa ich počet zdvojnásobil, ak nie strojnásobil,“ tvrdí MUDr. Ján Šuba, primár Kliniky detskej psychiatrie Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave. „Nedostupnosť ambulantných služieb detských psychiatrov sa neustále prehlbuje. Detských psychiatrov je málo – v niektorých regiónoch ambulantný pedopsychiater celkom chýba alebo je nadmerne pracovne vyťažený. Problémy ambulantných lekárov starajúcich sa o deti s duševnými poruchami, sú zjavné: plné čakárne, nadmerný stres u pacientov aj lekárov. Medzi hlavné problémy patrí veľká časová náročnosť vyšetrenia, nutnosť hovoriť s viacerými členmi rodiny, spolupráca so psychológom. Pritom bodové ohodnotenie ambulantného výkonu detského psychiatra je rovnaké, ako v prípade psychiatra pre dospelých. U pedopsychiatra však trvá možno dvojnásobok času. Takisto finančné ohodnotenie našich najbližších spolupracovníkov – psychológov pracujúcich v zdravotníctve – je nehodné absolventov vysokých škôl. Podobne sú na tom zdravotné sestry.“
Akú môžu mať motiváciu pracovať na psychiatrickom oddelení? „Lôžkové oddelenia pre dorastencov s poruchami správania a zneužívaním drog patria v psychiatrii medzi najnáročnejšie s potenciálnymi agresívnymi konfliktmi medzi pacientmi a napádaním zdravotného personálu,“ tvrdí pedopsychiater a bývalý hlavný odborník pre detskú psychiatriu Ján Šuba.
Katastrofálna situácia pri doliečovaní
Samostatnou kapitolou sú lôžka pre deti s duševnými poruchami v nemocniciach. Myslia sa nimi akútne – nemocničné a lôžka „doliečovacie“ v psychiatrických liečebniach. Ich nedostatok výrazne obmedzuje liečbu.
Obzvlášť zložitá je situácia v Bratislave a okolí. Akútne lôžka, to znamená „pobyt v nemocnici na psychiatrii“, zabezpečuje pre deti klinika detskej psychiatrie v Národnom ústave detských chorôb (bývalá DFNsP). Na oddelení sú spoločne liečení pacienti s rôznymi poruchami a v rôznom veku. „Tlak na lôžka je niekedy obrovský. Tak sa vedľa seba na oddelení ocitá dorastenec so závažnou psychickou poruchou – schizofréniou, úzkostné dievča, tínedžerka trpiaca mentálnou anorexiou spoločne s pacientom, ktorý má za sebou násilný trestný čin. Títo pacienti ostávajú na akútnom lôžku kliniky, pretože neexistujú doliečovacie lôžka,“ vysvetľuje MUDr. Šuba.
Foto: SHUTTERSTOCK
Áno, najväčším problémom pre oblasť Bratislavy a západného Slovenska je doliečovanie. Bývalé 30-lôžkové oddelenie pre deti a dorast v Pinelovej psychiatrickej nemocnici v Pezinku bolo už dávnejšie zrušené a v roku 2015 zanikol aj detský psychiatrický stacionár v Bratislave. Tak vznikla situácia, že hlavné mesto Slovenska a jeho široké okolie nemá zabezpečenú pokračujúcu liečbu pre deti a dorastencov na lôžkach ani v psychiatrickom stacionári! Predstavme si, že máme tínedžera s psychózou, ktorý už bol hospitalizovaný ako akútny stav v nemocnici na bratislavských Kramároch. Ešte stále však nie je v poriadku a rozhodne sa nemôže vrátiť do stresujúceho prostredia školy. Kam ho majú umiestniť jeho rodičia, keď na Slovensku nie je jediný detský stacionár pre deti s duševnými chorobami? A to už ani nehovoriac o situácii, ak ide o matku samoživiteľku, ktorá nemôže s dieťaťom ostať doma.
Úplne chýbajú detské stacionáre
„Posun z nemocničného lôžka do ambulantnej starostlivosti ide cez stacionáre,“ podotýka známy psychiater MUDr. Peter Breier, ktorý sa po rokoch svojho pôsobenia v Anglicku vrátil na Slovensko. „V stacionároch pacienti trávia 6 hodín denne, v zahraničí sa im hovorí denné psychiatrické kliniky. Pacienti tam žijú vo svojej komunite, terapeuticky sa reaguje na ich potreby. Ak totiž funguje liečba v nemocnici, neznamená to, že bude fungovať aj doma. Aj pri ambulantných kontrolách má psychiater na pacienta len pár minút času. Preto sú stacionáre také potrebné. Detský psychiatrický stacionár jednoducho neexistuje.“ Situácia nie je ružová ani v ostatných regiónoch Slovenska. Košice napríklad vôbec nemajú akútne detské psychiatrické lôžka.
Skratka SOS znamená „save our souls“ – „zachráňte naše duše“. Ak chceme zachrániť naše duše a najmä duše našich detí, v prvom rade musíme zachrániť slovenskú psychiatriu. Jej odborníci volajú SOS už dávno.
Foto: SHUTTERSTOCK
Krvavá droga zanecháva jazvy
Vždy, keď má Kristína zlý deň, tak sa reže. Je to jednoduché, zoberie žiletku a robí zárezy do predlaktí, niekedy aj na stehná či boky. Sú to jemné zárezy, ktoré ju nebolia, ale krvácajú. Akýsi vnútorný hlas jej hovorí: Urob to!
Monika sa zas rýpe v koži s pomocou ihiel, špendlíkov, nožničiek. Začalo sa to nevinným vytláčaním vyrážok. „Jednoducho prepadnem nástojčivému pocitu, že niečo nie je v poriadku. Vyhľadám samotu a neodolateľné nutkanie vyoperovať čosi z vlastnej rany na tele ma dokáže opantať na celé hodiny. Potom mám na chvíľu vytúžený pokoj, ale s geometricky narastajúcimi výčitkami stúpa aj napätie a začarovaný kruh sa uzatvára,“ opisovala svoje pocity. Pokúsila sa aj o samovraždu. Za psychiatrom išla dobrovoľne, nepomáhali jej však antidepresíva ani lieky zo skupiny emočných stabilizátorov, ktoré vyrovnávajú nálady.
Sebapoškodzovanie, ktorému sa hovorí aj sebazraňovanie, sebatrýznenie či odborne automutilácia je akt fyzického násilia, ktoré človek spôsobuje sám sebe. Ide o vyjadrenie psychickej bolesti s pomocou bolesti fyzickej. Sebazraňovanie je vysielaný signál, akési volanie o pomoc. V prípade odhalenia tohto problému je najdôležitejšia pomoc zo strany najbližších a vyhľadanie odborníka, ktorým môže byť psychiater, psychológ či psychoterapeut.
Niektorí mladí majú jednoducho len pocit, že sebapoškodzovanie patrí k ich veku či životnému štýlu. „Niekedy prichádzajú dievčatá s takým gotickým výzorom, vychudnuté, bledé, oblečené v čiernom, ktoré si režú alebo škriabu kožu. Majú pocit, že to patrí k ich veku a štýlu,“ hovorí MUDr. Ján Šuba, primár Kliniky detskej psychiatrie Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave. Za svoje správanie sa takto často „trestajú“ anorektičky a bulimičky. Psychiatri hovoria o epidémii sebapoškodzovania. „Asi každé štvrté dievča prijaté s úzkostno-depresívnou poruchou na naše oddelenie, sa zároveň sebapoškodzuje,“ dodáva.
Liečba pacientov, ktorí sa sebapoškodzujú, je obyčajne komplexná. Zahŕňa liečbu antidepresívami, používajú sa antipsychotické a protiúzkostné lieky a stabilizátory nálady. Nevyhnutná je dlhodobá psychoterapeutická starostlivosť. Najdôležitejšou zásadou je, aby sebapoškodzujúci nezostal so svojimi prežitkami sám.
Samovraždy a samovražedné pokusy detí a mladistvých v roku 2017
- Dokonané samovraždy – 17
- 3 samovraždy vykonali deti do 14 rokov (všetko dievčatá)
- 14 samovrážd vykonali mladiství vo veku 15 – 19 rokov (tu sa 13 prípadov týkalo chlapcov)
- Pokusy o samovraždu – 129
- 35-krát sa pokúsili o samovraždu deti do 14 rokov
- 94-krát sa pokúsili o samovraždu mladiství vo veku 15 – 19 rokov
- hlavným motívom boli konflikty a rodinné problémy (43 %) a školské problémy (16 %)