Loosove vily a víly

, 14.11.2018 07:00
Adolf Loos (1870-1933)
Adolf Loos (1870-1933). Autor:

Adolf Loos nepochyboval o tom, že je génius. Diela významného architekta, ktorý postavil napríklad vilu pre Tristana Tzaru v Paríži, Müllerovu vilu v Prahe, obchodný dom Goldmann & Salatsch či Americký bar vo Viedni, chodia dodnes obdivovať architekti z celého sveta. Loos, ktorý prijal československé občianstvo a čestný dôchodok od samotného TGM, bol mimoriadna osobnosť. Nemenej výnimočné boli jeho tri manželky. Všetky o živote s ním napísali knihu.

V encyklopédiách sa o Loosovi človek dočíta, že tento rodák z Brna – narodil sa 10. decembra 1870 ako syn kamenosochára – bol klasik modernej architektúry, popredný predstaviteľ architektonického purizmu. Veď aj jeho najslávnejšie dielo sa volá Ornament a zločin.

Ak človek siahne po českom zdroji, dozvie sa ďalej, že spolu s Josefom Hoffmanom patrí k významným moravským rodákom, ktorí ovplyvnili európsku architektúru. Áno, s Hoffmanom, dôležitým predstaviteľom secesie, boli dokonca spolužiakmi na gymnáziu, no Loos Hoffmana neznášal. Nič mu nebolo odpornejšie ako zdobnosť secesie, a tak na Hoffmana a ním vedené slávne umelecké dielne Wiener Wersktätte neskôr často nevyberane útočil.

Rakúšan z Brna? Kozmopolita!

V nemeckých zdrojoch o Loosovi tvrdia, že bol rakúsky architekt. Nuž, je to zložitejšie. Loos sa síce narodil v Brne, no jeho prísna matka bola Rakúšanka a Loos nehovoril po česky. Ako zlý žiak často menil školy (Brno, Jihlava, rakúsky Melk, potom priemyslovka v Liberci, až nakoniec zmaturoval v roku 1889 v Brne, potom sa pokúšal o štúdiá v Drážďanoch, no prerušil ich vojenskou službou a krátkym pobytom vo Viedni a školu nedokončil).

V roku 1893 odišiel na cestu do USA, kde pobudol v New Yorku, Chicagu a vo Filadelfii. Americkým spôsobom života sa nadchýnal celý život, hoci za oceánom strávil len tri roky. Nakoniec väčšinu života žil vo Viedni, kde sa aj stal hlavným architektom, no Rakúšania ho často rozčuľovali, vysmieval sa aj viedenskej kuchyni – najmä obľúbeným marhuľovým guliam – a radšej o sebe hovoril ako o kozmopolitovi.

Loosov dom na
		Michaelerplatz vo
		Viedni.
Druhá manželka,
		tanečnica Elsie
		Altmann-Loosová.
+13Adolf Loos
		(1870-1933)

V knihe amerického historika umenia Christophera Langa Prípad Adolf Loos sa píše, že Loos si medzi architektmi vydobyl postavenie, ktoré v prvej polovici 20. storočia dosiahol azda len Američan Frank Lloyd Wright, švajčiarsky novátor Le Corbusier alebo nemeckí projektanti Ludwig Mies van der Rohe a Walter Gropius. Hlavne preto, že dokázal predvídať ďalší vývoj od dekoratívnych smerov k jednoduchej moderne a vytvoril princíp priestorového plánu, tzv. Raumplan – kde vnútorné priestory stavby majú rôzne proporcie podľa svojho významu. Loos sa preslávil ako bojovník proti nadbytočnému ornamentu, nevkusu a gýču, sám sa však nevyhýbal používaniu drahých materiálov – mramoru a vzácneho dreva. Dokonca aj postmodernisti obdivovali Loosove nekonvenčné nápady, napríklad súťažný projekt mrakodrapu Chicago Tribune v tvare obrovského dórskeho stĺpu. Lang pripomína, že Loosove myšlienky, ktoré v roku 1921 sám zhrnul do knihy nazvanej Reči do prázdna, sú svieže aj dnes.

Rozčúlil aj cisára

Loos mal množstvo priateľov, žiakov a obdivovateľov, no nemenej nepriateľov. Spriatelil sa s osobnosťami ako skladateľ Arnold Schönberg, básnik Peter Altenberg, maliar Egon Schiele, spisovateľ Karl Kraus či filozof Ludwig Wittgenstein. Postavil dom dadaistickému básnikovi Tristanovi Tzarovi, no jeho výstredný pruhovaný dom pre jeho priateľku, slávnu tanečnicu Josephine Bakerovú, sa realizácie žiaľ nedočkal.

Podľa Loosovho návrhu postavili na prestížnej viedenskej adrese Michaelerplatz priamo oproti Hofburgu obchodný palác Goldmann & Salatsch. Jeho zámerne prosté priečelie bez ozdôb konzervatívcov rozčúlilo a posmešne ho označovali za mrežu kanála, naopak, modernisti boli nadšení – videli v stavbe stelesnenie snáh o novú, pravdivú architektúru bez secesného a historizujúceho balastu, kde je prvoradá funkcia. Dodnes možno vo Viedni zájsť aj do Amerického baru, ďalšieho Loosovho diela, známeho aj ako Kärtnerbar.

Z vily do vily

Vo Viedni Loos postavil niekoľko víl (Steiner, Scheu, Rufer, Moller), no predsa najviac bol hrdý na svoje pražské dielo – Müllerovu vilu. Kto chce spoznať Loosa a jeho tvorbu, mal by sa teda vybrať za týmto skvostom svetovej modernej architektúry do pražskej štvrte Střešovice. Loos tu v spolupráci s Karlom Lhotom v rokoch 1928 – 1930 vytvoril svoje vrcholné dielo, kde uplatnil Raumplan. Sám svoj systém charakterizoval takto: „Nenavrhujem žiadne pôdorysy, fasády, rezy, navrhujem priestory. U mňa neexistuje žiadne prízemie, prvé poschodie a pod. U mňa ide iba o súvisiace kontinuálne priestory… poschodia sa prelínajú a priestory na seba nadväzujú.“

Müllerova vila v Prahe, skvost svetovej...
Müllerova vila v Prahe, skvost svetovej modernej architektúry (1928-1930). Autor: Martin Polák, Muzeum hl. města Prahy
Müllerova vila je otvorená pre verejnosť (ut,...
Müllerova vila je otvorená pre verejnosť (ut, št, so, ne 10-17 h). Autor: Martin Polák, Muzeum hl. města Prahy

Kto sa teda objedná na prehliadku Müllerovej vily (na www.muzeumprahy.cz, v jednej skupinke je maximálne sedem osôb a sprievodkyňa má biele rukavičky, aby sa nič z originálneho zariadenia nepoškodilo), môže obdivovať obytnú halu s výškou cez dve poschodia, na ktorú nadväzuje jedáleň, ďalej pracovňa majiteľa – stavebného podnikateľa Dr. Ing. Františka Müllera, budoár, v ďalších úrovniach spálňa, detské izby, dámska aj pánska šatňa, najvyššie vo vile je orientálny salónik a obytná terasa.

Neobyčajný koncept interiéru je pre návštevníka skutočným zážitkom – úchvatné sú aj použité materiály – mramorové a drevené obloženie stien, na mieru navrhnutý vstavaný nábytok aj umelecká výzdoba. Fundovaná sprievodkyňa, ktorá vtipne prizná, že isté obdobie chodila s Loosom aj do postele – toľko o ňom čítala, návštevníkom ukáže dokonca aj kotolňu, garáž či nádhernú záhradu. Vraj sa jej ľudia často pýtajú, či vo vile aj nespí. Nato pokrúti hlavou, no kto by chcel v Loosovom interiéri prespať, môže tak urobiť v jeho ďalšej – Winternitzovej vi­le.

Tá je od slávnejšej Müllerovej vily vzdialená len necelé tri kilometre, od jednej vily k druhej je to príjemná prechádzka. Winternitzovu vilu na ulici Na Cihlářce 10 si u Loosa a Karla Lhotu dal na jeseň 1931 postaviť pražský právnik JUDr. Josef Winternitz pre svoju manželku Jenny, dcéru Susannu a syna Petra. Ide o poslednú stavbu Adolfa Loosa dokončenú za jeho života. Loos na ňu ešte na jeseň 1932 dozeral, aj keď väčšina povinností spočívala už na Karlovi Lhotovi. Na konci novembra Loos Prahu naposledy opustil a jeho liečenie v rakúskych sanatóriách v Rosenhügeli a Kalksburgu ukončila smrť v auguste 1933.

Winternitzovu vilu v Prahe obývala rodina JUDr....
Winternitzovu vilu v Prahe obývala rodina JUDr. Josefa Winternitza do roku 1941. Autor: Katarína Sedláková, Pravda
Pre Loosa bolo dôležité svetlo.
Pre Loosa bolo dôležité svetlo. Autor: Katarína Sedláková, Pravda

Aj v tejto vile vidno použitie Raumplanu, do priestrannej obývačky prúdi svetlo cez obrovské okná, je tu niekoľko typov sedenia, ako to Loos rád robil – tvrdil, že každému sa pohodlne sedí inak, niekto má rád kreslo, iný ušiak, lavicu, pohovku či drevenú thonetku. Keďže Winternitzova vila je v súkromných rukách (na rozdiel od Müllerovej vily, ktorá spadá pod Múzeum hl. mesta Prahy), tu sa možno všetkého dotknúť. Nie je tu už toľko pôvodného zariadenia ako v Müllerovej vile, ale aj tak vás vyzvú, aby ste si posedeli v kresielkach a užili si atmosféru vily. Podobne ako v plzenských bytoch, ktoré pre bohatých židovských zákazníkov Loos zariaďoval, aj tu je množstvo skriniek s rafinovane skrytými šuplíkmi, bar a poháre sa skrývajú v skrinke so zrkadlovou stenou. A dokonca si vilu možno prenajať a zorganizovať si tu oslavu, večierok alebo tu jednoducho prenocovať. Ubytovanie pre dve osoby s raňajkami vyjde na 7 500 Kč. Zamknutá ostáva len pracovňa dnešného majiteľa Davida Cysařa.

Kým však návštevník odíde, môže si sediac v obývačke vypočuť originálnu nahrávku, kde jeden z potomkov majiteľov vily hovorí o osudoch rodiny. Winternitzova rodina vilu obývala do roku 1941, keď ju musela previesť na Vysťahovalecký fond pre Čechy a Moravu, ktorý spravoval konfiškovaný židovský majetok. Od fondu vilu odkúpila pražská obec a zriadila tam materskú školu. (Škôlka vo vile fungovala až do roku 1997.) Celú rodinu v roku 1943 transportovali do Terezína a odtiaľ neskôr do koncentračného tábora Osvienčim. Tam hneď po príjazde v plynovej komore zahynul Josef Winter aj so synom Petrom. Manželka Jenny a dcéra Susanna mali šťastie, boli pridelené na prácu vo fabrike pri transmisiách – vďaka teplu zo strojov prežili zimu a dočkali sa konca vojny.

Vrátili sa síce do Prahy, no do svojej vily sa už nikdy nedostali. Československý štát síce uznal ich nároky na vilu, no uvalil na ňu dedičskú a potom aj milionársku daň. Ženy ju, samozrejme, nemali z čoho zaplatiť a vrátenia sa už nedožili, o vile nikdy viac nehovorili. Zvyšok rodiny sa o vile dozvedel až v roku 1991 pri príprave reštitúcií. Vrátená vila bola zrekonštruovaná vďaka obrovskej energii a práci Stanislava Winternitza, vnuka JUDr. Josefa Winternitza. Stanislavov syn David vilu pred pár rokmi otvoril verejnosti ako galériu a kultúrny priestor. Hráva sa tu divadlo, organizujú koncerty či prednášky (napríklad 28. novembra je na programe prednáška Martina Hilského o Shakespearových sonetoch).

Podobne smutné príbehy židovských rodín, pre ktoré Loos často pracoval, si možno vypočuť v Plzni. Z ôsmich interiérov, ktoré tam zariaďoval, sa štyri dajú navštíviť počas komentovanej prehliadky. A práve z Plzne pochádzala aj tretia Loosova manželka, fotografka Claire Beck.

Manželky ako víly

Práve čítajúc knihy Loosových manželiek sa o slávnom architektovi dá dozvedieť najviac. Všetky tri sa dištancujú od toho, aby hodnotili jeho dielo. O Clairinej knižke nazvanej Privátny portrét vydavateľ píše, že jej krátke príbehy pripomínajú fotografické momentky. Je to výstižné – či už Claire rozpráva, ako Loos neznášal tradičnú viedenskú kuchyňu a živil sa radšej ovsenými vločkami či eintopfmi, alebo opisuje, ako vedel odhadnúť, ktorý druh dreva sa do domu ktorého zákazníka hodí. Claire žartovne píše o Loosovom márnotratnom vzťahu k peniazom, aj to, ako radšej ich spoločné peniaze nosila do banky, aby ich Loos všetky neminul za nejakú hlúposť, ktorá ho práve očarí. Táto Clairina kapitola sa mi vynorila v mysli, keď som čítala pamäti druhej Loosovej manželky, tanečnice Elsie Altmann-Loosovej.

Lina v čase svadby s Loosom, okolo 1903.
Lina v čase svadby s Loosom, okolo 1903.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Foto z knihy Elsie Altmann-Loosovej Muj život a Adolf Loos, Pragma, 2014

Elsie svoju knihu nazvala Môj život a Adolf Loos a vzala v nej Loosov život pekne od začiatku. V predhovore pripomenula, že aj génius je človek. „Aj on v živote zažíva, ako mnoho obyčajných smrteľníkov, mnoho ťažkostí: trpí láskou, chorobami, studenými nohami, prenasledujú ho finančné starosti i nespavosť. Dívajme sa preto naňho s pochopením. Telesná schránka, ktorá obklopuje veľkého ducha, je z mäsa a krvi. Je to človek ako my.“

Elsie knihu začína kapitolou o prísnej matke, ktorá malého Adolfa držala nakrátko, nedovolila mu žiadnych priateľov a nijaké potešenie, za čo ju Loos neznášal. Potom skočí do roku 1917, keď sa s Loosom ako mladé, 17-ročné dievča spoznala. Nevynechá neviestky – Loos mal pre viedenské prostitútky slabosť a svojej Elsie vysvetľoval, že sú to úbožiačky. "Stále sú na ulici, neustále ich niekto naháňa, často nemajú ani trochu chleba v žalúdku. Vôbec teraz, keď sú všetky nevestince zatvorené, najskôr ich vyhodia von na ulicu a potom ich naháňajú ako zajace.“

Dokonca bez problémov Elsie vyrozprával, ako sa od jednej prostitútky, ktorú mal zvlášť rád, nakazil syfilisom. Opisoval jej, že kedysi boli neviestky oveľa krajšie. „Tie dnešné sú príšerné. Ale mala by si ich vidieť za mojej mladosti. Nelietali toľko po ulici, chodili do Prátru, do kaviarní alebo sa pomaly prechádzali vo dvojiciach v mestskom parku. Za jednou som chodil…“ A potom jej rozprával, ako ho stále odmietala, až po dlhom čase, keď si našla bohatého priateľa, a ten jej kúpil byt, zobrala Loosa k sebe domov. Loos Elsie opisoval, ako sa spolu dobre najedli a potom s ňou strávil noc v jej novej posteli s nebesami. A práve táto žena ho nakazila. Loos však nezatrpkol: „Ale Bože, aká bola pekná, bola to tá najkrajšia neviestka, akú som kedy videl.“

Druhá manželka, tanečnica Elsie Altmann-Loosová.
Druhá manželka, tanečnica Elsie Altmann-Loosová.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Wikipedia

Elsie nežiarlila na neviestky ani na Loosovu prvú ženu Linu. V knihe nádherne vykresľuje, že keď o nej Loos hovoril, v miestnosti to voňalo ako v kaviarni. Lina totiž bola dcéra chýrneho viedenského majiteľa kaviarne a zároveň stelesnený Loosov sen. Vždy sa mu totiž páčili malé ženy, ktoré vyzerali tak trochu detsky. Lina bola veľmi pekná, mala krásne sivé oči, chcela sa stať herečkou, študovala na viedenskom konzervatóriu, no nemala veľa talentu, a Loos sa do nej ihneď zamiloval. Kapitola o Line sa volá „Nádobka na horčicu“, pretože práve tá bola symbolom konca Lininej a Loosovej lásky. Loos mal totiž vždy slabosť pre krásne predmety, a keď jedného dňa nemali čo jesť a on ich posledné dve koruny minul za anglickú nádobku na horčicu z dreva na malom striebornom podstavci s drevenou lyžičkou, Lina dostala záchvat zúrivosti. Nezaujímala ju nádobka a vyčítala Loosovi, že je márnotratník a pochábeľ. Loosovi sa zdá, akoby počul vlastnú nenávidenú matku a láske je koniec. Až po dvadsiatich rokoch nájde Elsie nádobku pri upratovaní celkom vzadu v skrini. Loos sa zaraduje a dá nádobku na čestné miesto vo výklenku kozuba vedľa sadrovej ruky Karla Krausa a nohy slona.

Elsie píše, že Loos mal vždy rád malé ženy a jedinou výnimkou bola vysoká Bessie – chudobná anglická proletárka, z ktorej sa stala tanečnica. A tanec bola ďalšia Loosova slabosť. Písal sa rok 1905, Bessie sa narodila s belle epoque (krásnou dobou) a zhasla spolu s ňou. Keď sa však zoznámili, zažíval Loos tiež krásne časy – staval Steinerovu vilu, robil Kärtnerbar, Café Capua a dom na Michaelerplatzi vo Viedni. Bessie však ochorela, musela podstúpiť dlhé liečenia vo Švajčiarsku, a keďže Loos nevedel byť sám, začal si románik s Grethe. Bessie sa to dozvedela, začala žiarliť a – to bol začiatok konca. Elsie opisuje, ako sa s Bessie stretli v roku 1920, ako jej na smrť chorá Bessie poslala dva kufre pokladov – čipkové šály, vejáre, malajské odevy a arabský plášť. Na rozdiel od Elsie, tiež tanečnice, sa Bessie Loosovou manželkou nikdy nestala.

Radšej mal ísť do kláštora

Všetky manželky boli od Loosa výrazne mladšie – prvá, herečka a spisovateľka Lina o dvanásť rokov, druhá, tanečnica Elsie už o 29 rokov a tretia, fotografka Claire o 34 rokov. Všetky tri k Loosovi vzhliadali, bezmedzne ho obdivovali – minimálne dva tri roky, koľko väčšinou tieto manželstvá trvali. Loos síce svoje ženy zasypával originálnymi darčekmi – Elsie napríklad na Vianoce daroval perzské a indické šály, japonské a čínske kimoná, skrinky z Maroka vykladané perleťou, polodrahokamy, retiazky a brošne i psíčka Čiči, na druhej strane nemal pochopenie pre ich vlastné túžby a ambície.

Svadba s Claire Beckovou 28.7.1929. Vedľa Loosa...
Svadba s Claire Beckovou 28.7.1929. Vedľa Loosa druhý sprava jeho kolega Heinrich Kulka.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Foto z knihy Elsie Altmann-Loosovej Muj život a Adolf Loos, Pragma, 2014

Často sa k nim správal ako k sekretárkam či slúžkam, ktoré preňho čokoľvek vybavia. Mali byť šťastné, že žijú s géniom, bez neho by predsa neboli ničím. Poslednú v poradí, Claire raz napríklad poslal za francúzskym veľvyslancom do Prahy, aby mu odkázala, že dlažba pred versaillským palácom už je schodená a Československo by iste Francúzsku zadarmo venovalo kvalitný mramor i prácu svojich šikovných remeselníkov. Každého nádejného klienta mala Claire odviesť do Müllerovej vily, aby tam mohol obdivovať jeho najlepšie dielo. V hoteli na francúzskej Riviére mala nájsť Remarqua, ktorý tam bol tiež ubytovaný, a Loos sa s ním chcel zoznámiť.

Tanečnici Elsie raz svojím nevhodným vyjadrením prekazil angažmán v Nice, na ktoré sa celý rok pripravovala, chcel jej dohodiť milenca a dokonca jej navrhoval, aby si dala zlomiť obe nohy a dala si ich chirurgicky predĺžiť, čo jej malo dodať väčší sexepíl. Elsie sa odmietla dať zmrzačiť a čoskoro sa aj toto manželstvo skončilo. Už viac nechcela byť malíčkom, ktorý je súčasťou Loosa samého, takže je samozrejmé, že ho má rád a netreba mu to hovoriť.

Azda najviac nezávislá z Loosových žien bola drobná, oslňujúco krásna herečka Lina, na ktorej Loos obdivoval vycibrenosť jej názorov a vizionársku silu. Priateľovi Petrovi Altenbergovi o nej hovoril: „Ona je múdrosť tohto sveta. Ničomu sa neučila, a predsa vie všetko. Nič nevidela, a rozumie všetkému. Nič nečítala, a cíti všetky bolesti, ktoré opísali básnici tejto krajiny.“ V inom liste tvrdil, že jej za toľko vďačí – za vlastný byt, po ktorom vždy túžil (kúpili ho Linini rodičia), no hlavne do jeho života vniesla pevnosť úsudku, zbavia ho pochybností a vraj prispela k tomu, že on sám je schopný života a takisto aj jeho dielo.

Nakoniec však s Linou, ktorá kedysi bola najkrajšou ženou vo Viedni a o ruku ju žiadal dokonca aj Franz Lehár, nevydržal. Lina Loosovi vo svojej Knihe bez názvu venovala desať strán – najmenej zo všetkých jeho žien. Končia sa odsekom, ako jej jedného dňa povedal, že keby ju nepoznal, možno by odišiel do kláštora. To, že to neurobil, je vraj len Linina vina. Lina na to vraj chladne odpovedala: „Nenechaj sa zdržovať.“ Ale on sa zdržovať nechal – ešte niekoľkokrát sa zasnúbil a oženil. Zdá sa, že Lina to nikdy neľutovala. Žiť s egoistickými géniami očividne nie je ľahké.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Adolf Loos
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku