Sen sa síce nestal skutočnosťou, život ľudí a pomery na Slovensku sa však zmenili od základu. Ako konkrétne, o tom hovorí publicista Vladimír Jancura s Romanom Džambazovičom (45), sociológom z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ktorý skúma rozvrstvenie slovenskej spoločnosti a sociálne nerovnosti.
Hneď na úvod jedna osobná otázka: Džambazovič – mali ste medzi predkami Srbov?
Otec pochádza z bývalej Juhoslávie a detstvo a mladosť prežil v Srbsku aj v Chorvátsku. S mojou mamičkou, ktorá pochádza od Komárna, sa zoznámili v Rumunsku. Otcovi tam kotvila loď, mama tam bola ako mládežníčka na zájazde. Vzali sa a zostali žiť na Slovensku.
Spojila ich teda rieka a more. Kde vás zastihol 17. november 1989 a ako si naň spomínate?
Bol som vtedy študentom prvého ročníka na gymnáziu v Komárne, dochádzal som tam z menšej obce, ktorá leží v tom istom okrese. Hlavné spomienky na 17. november: gymnázium, Prior a demonštrácie.
Prečo aj obchodný dom?
Prior sa nachádzal blízko nášho gymnázia. Až do novembrových udalostí sme príliš nesmeli cez prestávky vychádzať z budovy školy. Zmenilo sa to práve po 17. novembri, keď na najvyššom poschodí obchodného domu nainštalovali televíziu. Hneď pri výťahoch stál na stole, ako na piedestáli, sovietsky farebný televízor Rubin, v ktorom neprestajne opakovali zábery z novembrových udalostí v Prahe.
Čo to s vami tínedžermi robilo?
Začali sme sa zúčastňovať demonštrácií v našom meste. Komárno bolo a je národnostne zmiešané a je zaujímavé, že v tých dňoch sa nad hlavami na námestí objavili okrem česko-slovenských zástav aj maďarské trikolóry. Nebol to však prejav separatizmu, ale skôr vyjadrenie akejsi solidarity cez štátne hranice. Tie dni a týždne mi utkveli v pamäti ako neustála revolta proti všetkému, čo nás, mladých ľudí zväzovalo.
Čím a proti čomu ste bojovali?
Aj proti staršej generácii, ako to už s tínedžermi býva. Ja som si napríklad nechal nastreliť náušnice a objavil sa v nich ráno na brannej výchove. Zrazu som nosil retiazky, roztrhané rifle či robotnícke topánky prerobené na „kanady“. Chcel som sa vymedziť voči dospelej generácii a systému.
Ako prežívali revolučné udalosti rodičia?
Otec vtedy pracoval na ropných vežiach v Taliansku. Bol to Západ, nikdy sme za ním s mamou a so sestrou nemohli vycestovať, aby sme tam nebodaj nezostali. Otec však prinášal domov množstvo informácií a vecí, o ktorých sme tu ani nechyrovali. Blízkosť maďarskej hranice taktiež zohrala úlohu. V Maďarsku sa zmeny začali odohrávať skôr, z prenosov maďarskej televízie sa dalo veľa dozvedieť, viac ako z našich médií. Bývali sme hneď vedľa autokempingu, kde si východní Nemci nechávali v lete 1989 svoje trabanty a odchádzali cez Maďarsko na Západ. Vďaka tomu pre ľudí v tejto časti Slovenska možno nebol November až takým veľkým prekvapením ako inde. Aj my 16-roční sme cítili, že sa niečo prevratné deje a možno ešte len udeje.
Prečo ste si zakrátko nato zvolili ako budúce povolanie sociológiu? Súviselo to s udalosťami v roku 1989?
Súviselo, veď si spomeňte, koľko sociológov bolo na hlavných novembrových tribúnach. Aktívne vtedy písali dejiny, sociológia sa v roku 1989 u nás nesmierne zviditeľnila. Fascinovalo ma, ako sa sociológia díva na svet okolo nás, ako nachádza súvislosti a zákonitosti v tom, čo sa deje, vysvetľuje príčiny a poukazuje na možné dôsledky. Neviete si predstaviť, aký som bol rád, keď ma prijali na Katedru sociológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Mal som možnosť učiť sa od silnej staršej, ako aj mladej generácie sociológov. Viacerí potom prešli do novoutvorenej katedry politológie, do ústavov Slovenskej akadémie vied, politicky sa angažovali alebo do súčasnosti učia ďalšie mladé generácie a sú mojimi kolegami.
Téma vašej diplomovej práce znela "Životné minimum a jeho funkcie“. A svoju dizertačnú prácu ste venovali meniacim sa podobám chudoby na Slovensku. Kedy ste si vybrali toto smerovanie štúdia a vedeckého výskumu a čo vás k tomu viedlo?
V treťom ročníku vysokej školy sme si mali možnosť zvoliť orientáciu ďalšieho štúdia i bádania. Už vtedy som si vybral sociológiu spoločenských problémov a v rámci nich tému sociálnych nerovností. Citlivo som reagoval na sociálnu nespravodlivosť a nemienil som súhlasiť s názorom, že budem obviňovať obete. Napríklad chudobných za ich sociálne postavenie.
Dokončenie rozhovoru Vladimíra Jancuru so slovenským sociológom Romanom Džambazovičom nájdete v prílohe Víkend už v piatok 16. novembra.
V aktuálnom Víkende nájdete aj:
Príbeh habsburskej monarchie sa pred 100 rokmi skončil na zámku pri Bratislave
Veľká vojna bola prehratá, krajina zruinovaná. Ríša prestala existovať a v mestách i na vidieku dochádzalo k nepokojom. Cisár a kráľ Karol s manželkou Zitou a deťmi našli posledné útočisko v podunajských lužných lesoch.
Už koncom októbra 1918 bolo jasné, že Centrálne mocnosti, vrátane Rakúsko-Uhorska, vojnu prehrali. Postupne sa domov vracali navrátilci z frontu, hladní a zúbožení. Mapa strednej Európy sa zmenila na nepoznanie, aj Česi a Slováci mali nový vlastný štát. Karolovi už nepomohlo, že pre rakúsku časť monarchie vydal federalizačný manifest a napokon sa zriekol akejkoľvek účasti na štátnych záležitostiach. Bolo už neskoro. Vo Viedni vyhlásili 12. novembra 1918 štát Nemecké Rakúsko, v meste vládol chaos a dochádzalo k nepokojom a rabovaniu. Napokon Karol opustil viedenský Schönbrunn a s rodinou sa uchýlil do Eckartsau pri Dunaji, blízko bývalej zemskej hranice s Uhorskom…
Celý článok Juraja Červenku čítajte v piatok 16. novembra v prílohe Víkend.