Veľký politik na kolenách. Ako sa Willy Brandt kajal za Nemecko

Gestá niekedy povedia viac ako slová. To, ktoré v roku 1970 spravil západonemecký kancelár Willy Brandt, vošlo do dejín. Ako prvý nemecký politik prosil o odpustenie za nacistické zločiny – na kolenách pred pamätníkom varšavského geta.

07.12.2018 06:00
debata (17)
Willy Brandt kľačí pred pamätníkom obetiam... Foto: Profimedia
Willy Brandt Willy Brandt kľačí pred pamätníkom obetiam povstania vo varšavskom gete.

Kladenie vencov je pre politikov zväčša formalita. Vystúpia z drahej limuzíny, prehodia pár slov, zapózujú fotografom, spravia, čo sa od nich čaká, a je po všetkom. V ten sychravý deň 7. decembra 1970 to však bolo iné. Stalo sa niečo nepredstaviteľné.

Západonemecký kancelár Willy Brandt, ktorý bol na oficiálnej návšteve socialistického Poľska, sa zastavil pri pamätníku obetiam povstania vo varšavskom gete. Na mieste, kde Nemci počas druhej svetovej vojny rozhodovali o živote a smrti tisícov poľských Židov.

Spočiatku všetko prebiehalo ako malo. Brandt s bledou, takmer kamennou tvárou prikročil k bronzovému pomníku, položil naň veľký veniec s bielymi karafiátmi, trocha na ňom upravil stužku a pár krokov odstúpil.

Potom to medzi okolostojacimi zašumelo, nik nechápal, čo sa deje. Kancelár náhle padol na kolená, akoby mu prišlo nevoľno. Díval sa kamsi do diaľky a vyzeral byť dojatý. Každý zrazu tušil, že je svedkom historickej udalosti. A fotoreportéri vedeli, že robia zábery, ktoré obletia svet: Nemecko pokľaklo na znak pokory.

„Brandt potrebuje sekundy, ktoré svedkom tej scény pripadajú nekonečné, kým sa znova postaví. Vyzerá to tak, ako by potreboval všetku silu, aby potlačil slzy,“ komentoval výjav reportér denníka Süddeutsche Zeitung Hans Ulrich Kempski.

Zaskočení však zostali všetci. Ani Brandtovi najbližší spolupracovníci si to nedokázali vysvetliť. Netrvalo dlho a riešili aj inú nástojčivú otázku: Bol to úprimný prejav empatie, alebo politik iba zahral „divadlo“, aby vzbudil pozornosť a sympatie verejnosti?

Ťažké bremeno minulosti

Na to, aby človek pochopil súvislosti, treba najprv pripomenúť, že vzťahy medzi západným Nemeckom a Poľskom boli po druhej svetovej vojne nesmierne napäté.

Nielenže tu bola studená vojna, železná opona a vyostrená situácia medzi Východom a Západom, medzi dvoma spoločenskými systémami, ale poľsko-nemecké vzťahy ťažila i vzájomná minulosť. Politici oboch štátov nenašli vôľu sa s ňou vyrovnať.

Poliaci mali ešte v živej pamäti vyčíňanie Nemcov počas druhej svetovej vojny, vraždenie civilného obyvateľstva, krvavé potlačenie Varšavského povstania i židovského povstania vo varšavskom gete.

Počas vojny prišlo o život až šesť miliónov Poliakov a z 3,3 milióna Židov, ktorí tu predtým žili, zahynuli až tri milióny.

Západné Nemecko sa zase nevedelo zmieriť so stratou rozsiahleho územia – až štvrtina jeho pôvodnej plochy pripadla po vojne práve Poľsku – ako náhrada za oblasti, ktoré si na východe privlastnil Sovietsky zväz.

Pre Nemcov to bola asi podobná trauma, ako je pre Maďarov Trianon. Hraničnú líniu na riekach Odra a Nisa jednoducho odmietali uznať.

Stále trvali na svojich teritoriálnych nárokoch, hoci to bola ilúzia. Také rozdelenie Európy schválili predsa už v roku 1945 svetové veľmoci a pôvodné nemecké obyvateľstvo tam už beztak nežilo.

Zbližovanie s východom

Kým boli v západnom Nemecku pri moci kresťanskí demokrati, nebolo zbližovanie s Poľskom možné. Aj preto, že v tých vládach sedeli bývalí nacisti a príslušníci SS.

Všetko sa začalo meniť, až keď sa do vrcholovej politiky dostali sociálni demokrati na čele s Willym Brandtom. Bývalý starosta západného Berlína pochopil, že dovtedajšie ostré útoky vzájomným vzťahom neprospeli, práve naopak.

Začal preto presadzovať takzvanú politiku "zmeny prostredníctvom zbližovania“. Veril, že malými, postupnými krokmi dokáže viac ako tvrdým, kritickým postojom. V prvom rade sa snažil zmieriť oba rozdelené nemecké štáty, aby spojil aspoň rodiny, ktoré politika roztrhla.

Brandt si uvedomoval, že ak chce so svojím prístupom uspieť, musí preň získať Moskvu, a to sa mu naozaj podarilo. V auguste 1970 v Sovietskom zväze podpísal zmluvu, kde Nemecká spolková republika uznala nedotknuteľnosť stanovených hraníc.

O štyri mesiace neskôr zamieril do Varšavy, kde uzavrel podobnú dohodu. Tým sa Nemecko definitívne vzdalo akýchkoľvek územných nárokov voči Poľsku. A deti v nemeckých školách mohli konečne dostať nové atlasy, kde už východné územie neoznačovali ako nemecké…

Prosba o odpustenie

Ako to však bolo s tým legendárnym pokľaknutím, v Nemecku známym ako „Kniefall“? O tom, že to bolo bezprostredné rozhodnutie, dnes už nikto nepochybuje.

Potvrdzujú to i výpovede svedkov. „Bolo to prekvapenie, lebo to bol spontánny citový výbuch Willyho Brandta,“ povedal pre nemeckú televíziu Hansjakob Stehle, ktorý sa vtedy ako korešpondent denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung ocitol v tesnej blízkosti kancelára.

Odmieta špekulácie, že by sa Brandt pretvaroval alebo si ten počin dopredu premyslel. „To ešte nikto nezažil, ani nevidel, aby nejaký kancelár, čelný predstaviteľ vlády, v rámci politického stretnutia padol do kolien,“ zdôraznil Stehle.

Paradoxom bolo, že Brandt mal svedomie čisté. Ako sociálny demokrat a antifašista musel po nástupe nacizmu z Nemecka ujsť a žiť v škandinávskom exile. Pre jeho postoj ho aj doma niektorí politici po vojne označovali za „vlastizradcu“. O to zaujímavejšie je, ako sa zachoval. Upozornil na to i reportér nemeckého časopisu Spiegel Hermann Schreiber. „Potom pokľakne on, u ktorého to nebolo potrebné, za všetkých, u ktorých to potrebné bolo, ale nekľačia – pretože sa neodvažujú alebo nemôžu, alebo sa nemôžu odvážiť,“ opísal svoje dojmy.

Ľudia, ktorí kancelára na ceste sprevádzali, tvrdili, že o žiadnom pokľaknutí nepadlo predtým ani slovo. Sám Brandt však nikdy neprezradil, kedy mu to vlastne zišlo na um.

V pamätiach, ktoré vyšli v roku 1988, iba napísal, že nič neplánoval. „Nad priepasťou dejín a pod bremenom miliónov zavraždených som spravil to, čo ľudia robia, keď zlyhá reč,“ vysvetlil. Podobne sa vyjadril pre nemeckú televíziu. „Nemohol som napokon urobiť viac, ako ukázať, že ako jeden z tých, čo nepatrili k najdivokejším prívržencom Hitlera, prosím o odpustenie pre svoj národ a modlím sa, aby nám odpustili,“ uviedol Brandt.

Začiatok nového letopočtu

Jeho gesto však neocenil každý. V socialistickom Poľsku o ňom pomlčali. Spomenul ho tam iba jeden židovský magazín písaný v jidiš, no oficiálne médiá o tom vôbec neinformovali. Aj fotografie vybrali len také, aby nebolo vidieť, že kľačí.

V západnom Nemecku boli názory rozpačité. Magazín Spiegel, ktorý snímku kľačiaceho kancelára zverejnil na titulnej strane, si dokonca objednal prieskum verejnej mienky. Ľudí sa pýtali, či Brandt smel vo Varšave pokľaknúť.

Výsledky jasne ukázali generačné rozdiely. Celkovo prevažovali tí, čo gesto šéfa vlády neschvaľovali. Až 48 percent ho pokladalo za prehnané, za primerané ho považovalo len 41 percent opýtaných. V skupine mladých ľudí od 16 do 29 rokov bol však pomer opačný.

Pre mladú generáciu, ktorá sa už koncom 60. rokov rodičov pýtala, čo robili cez vojnu, bol Brandt symbolom nového Nemecka, kde sa už treba vyrovnať s nacistickou minulosťou.

A gesto z Varšavy tak vo svete naozaj pochopili. „Nespravil to iba kvôli sebe, ale v mene nemeckej spoločnosti. A to bola veľká vec,“ priznal pre nemeckú televíziu Marek Edelmann, poľský Žid, ktorý prežil peklo varšavského geta.

„Týmto symbolickým konaním urobil pre vnímanie Nemecka vo svete viac ako veľa vlád dohromady svojimi prejavmi dobrej vôle a dobrej politiky,“ zhodnotil Walter Scheel, ktorý v Brandtovej vláde viedol rezort diplomacie.

Jedinečnosť chvíle si uvedomil aj poľský publicista Adam Krzemiński, ktorý to všetko videl zblízka. Podľa neho sa pokľaknutím začal písať „nový letopočet“. Kancelárovo gesto patrilo všetkým obetiam nacizmu. „A to v deň, keď sa Brandt svojím podpisom pod zmluvou vzdal štvrtiny Nemecka,“ citoval ho denník Die Welt.

Niet pochýb, že taký ohromný ohlas, aký vtedy vyvolal Brandt, by si prialo veľa politikov, lenže je tu problém – aby bolo symbolické gesto skutočne silné a presvedčivé, nesmie byť zinscenované. Musí byť úprimné a spontánne – ako vo Varšave.

„To Brandtovo zapôsobilo, lebo bolo nepredstaviteľné,“ vystihol podstatu francúzsky historik Étienne François.

Medzinárodné ocenenie

Pravdou je, že kancelár si aj vďaka zmienenému činu získal sympatie po celom svete. Americký magazín Time ho krátko nato zvolil za „Muža roka“.

Za svoju snahu o dobré vzťahy so susednými štátmi a vyrovnávanie sa s minulosťou o rok neskôr dostal i Nobelovu cenu za mier.

Napokon sa aj ukázalo, že taktika, ktorú navrhol – zbližovanie Západu so socialistickými krajinami pomalými krokmi – priniesla ovocie. Pomohla zmierniť napätie v Európe a mnohým ľuďom v socialistickom bloku skutočne pomohla.

Po páde režimu sa nebohému Brandtovi nakoniec dočkalo uznania i v Poľsku. V decembri 2000 po ňom vo Varšave pomenovali námestie. Stojí na ňom pamätník, ktorý pripomína jeho nezabudnuteľné gesto politickej i osobnej pokory.

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #Willy Brandt #varšavské geto