Cigánsky súbor vznikol v roku 2001. Pred niekoľkými rokmi sa však jeho činnosť prerušila. A teraz na Mikuláša sa ho bývalí členovia, dnes členovia kapely Lomnické Čháve pokúšajú obnoviť. Nábor robia živelne. Bez konceptu. Nikoho však netreba presviedčať, aby sa postavil pred mikrofón a spieval s kapelou pred ostatnými. „Mňa! Mňa!“ vyletia všetky ruky.
Priskočí strapaňa a spustí. Tak falošne, až harmonikárovi Romanovi Gáborovi navierajú žily na sluchách a ostatní zízajú s červenými tvárami a vypúlenými očami. No hrajú. Bez ustania. Mikrofón schytí chlapec v deravom tričku. Tréma si pohadzuje jeho hlas. No je to lepšie, pretože harmonikárova tvár sa trochu uvoľnila. Deti sa v tanci zvŕtajú okolo babky na stoličke.
Najmenších hojdajú na rukách. Tempo sa zrýchľuje. A je jedno, či kapela hrá Savanu, Ó poštáris avel, Rakele bala (Ružové sny) alebo Cigánsky plač – Andro da taboris. Vtom sa šance chopí chlapec v obleku, bielych lakovkách, s motýlikom a náušnicou. A celá kapela spokojne trilkuje.
Čie sú to deti?
„Asi sme našli speváka. Radko je šikovný,“ uznanlivo kýva hlavou kapelník Milan Polhoš. Sám je gitarista, saxofonista, pracovník komunitného centra vo Veľkej Lomnici a organizátor krúžkov zoológie, botaniky, šikovný predškolák, šikovné ručičky a music art therapy (hudobná arteterapia). Doučuje slovenčinu, matematiku, angličtinu.
Aký je vraj Radko spevák, taký je žiak. Ako lavína. Strhne ostatných. „Na doučovanie volá a zbiera ďalších kamarátov,“ hovorí muzikant.
Bešavel v najlepšom ustane. Kapelník pozýva na pódium učiteľku, tentoraz však tréma dobiedza do neho, keď kladie otázku. „Povedzte, o aké deti ide? Z akého prostredia sú?“ Nemenej ostýchavá je aj odpoveď. „Ide aj o žiakov s mentálnym postihom… Nuž, z akého sú prostredia… Z dosť slabého.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Otvoria sa okná, aby sa vyvetralo, no dnu sa tlačí štipľavý dym z náprotivného domu. Nevychádza z komína, ale z akejsi škáry. K východu sa tlačia deti v kadejakých bundách, ufúľaných topánkach, obnosených županoch. Do školy chodia do dediny, niektorí navštevujú špeciálnu školu, iní základnú. Školy kapacitne nestačia a tak deti chodia na vyučovanie na dve zmeny. Doobeda alebo poobede a potom podvečer sa trúsia po zablatenom kopci poza obec. Bývajú v cigánskej osade Nový dvor, rovnako ako kapelníci. Drvivá väčšina z nich nemá doma vodu, sociálne zariadenie. A mnohým chýba ešte čosi.
Voľný čas
Folklórne súbory vo Veľkej Lomnici majú silnú tradíciu. Súbor Lomničanik existuje 25 rokov, Lomničan budúci rok oslávi dokonca päťdesiatku. „Mladí z osady však stále chodili za mnou, že aj oni by chceli tancovať. A tak som navrhol – založme váš originálny súbor. S rómskymi pesničkami a hudbou. Začiatky boli perfektné. Veď som pracoval s ľuďmi, ktorých to baví. Súbor Ľoľi roklica by vydržal takmer 20 rokov,“ spomína si Ľubomír Precák, ktorý všetky tri súbory viedol a vedie. Za 40 rokov vychoval tri generácie. Harmonikár Roman Gábor prikyvuje. „Dedo hral v súboroch na violu, otec na harmoniku. Ja na klávesy. A môj syn… ten hrá na všetko.“
Kým v osade neexistovalo komunitné centrum, folklór bol jedinou možnosťou pre tých, ktorí sa túžili prejaviť. Prečo sa však prerušila činnosť súboru Ľoľi roklica?
„Bolo to pubertou. Každý z nás šiel svojou cestou,“ vysvetľujú hudobníci. Potom sa znova stretli v osade. V mäteži kľukatých ulíc, pozbíjaných striech a neomietnutých domov hrali od rána do večera. Neznáma kapela Lomnické Čháve sa zrazu pred rokom vyšvihla na pódiá na celom Slovensku. Vystupovali s Mariánom Čekovským, nedávno s Jankom Kuricom. Ľudia si cigánskych muzikantov volajú na svadby, oslavy. Získali veľa, chcú deťom z osady niečo vrátiť späť. Projekt obnovy súboru realizujú s finančnou podporou ministerstva kultúry.
„Oplatí sa pokračovať v prerušenej tradícii. Skúšame nájsť mladú generáciu, ktorá má záujem, ale nemá príležitosti. V osade Nový Dvor je veľmi veľa detí, ale stále málo možností, ako by využili voľný čas," naznačuje Tomáš Slebodník, gadžo, ktorý potiahol kapelu Lomnické Čháve. A teraz ich „postrkuje“, aby so sebou potiahli ďalších mladých ľudí. A tiež, aby už konečne nastúpili do dodávky.
Treba hľadať ďalšie talenty pre Ľoľi roklica. „Cigánska povodeň“ sa valí za deťmi aj do Rakús, do Toporca. Ženú sa za slávou? Nie, stačí im uznanie.