Za bieleho dňa, 13. júna 1907 otriasli centrom gruzínskej metropoly Tiflis (dnešné Tbilisi) ohlušujúce výbuchy. Banda lupičov prepadla transport zo štátnej banky a ukoristila 300-tisíc rubľov, čo dnes zodpovedá zhruba trom miliónom eur. Krvavý útok na hlavnom námestí si vyžiadal asi 40 mŕtvych a 50 zranených.
Organizátorom lúpeže bol 28-ročný chlapík, ktorý sa kedysi chcel stať biskupom. Namiesto toho teraz neváhal zabíjať, aby získal prostriedky pre ruských boľševikov. Prezývali ho Koba, ale inak sa volal Josif Vissarionovič Džugašvili. O päť rokov neskôr si zvolil meno Stalin.
Vychovaný bitkou
Aj keď ho mnohí ľudia považovali len za akéhosi byrokrata, ktorý sa vynoril práve včas, aby sa zapojil do revolúcie v novembri 1917, nie je to tak. Nebol ani tým prihlúplym sedliakom, ako ho často vykresľovali jeho oponenti. Naopak, mal veľmi pestrú minulosť.
Počas svojej „kariéry“ používal vyše dvadsať falošných mien, mal množstvo mileniek a partneriek, asi šesť detí, na konte nespočetné prepady, cárska polícia ho najmenej deväťkrát zatkla a on osemkrát ušiel, štyri roky strávil vo vyhnanstve na Sibíri…
Stalinova mladosť bola životom dobrodruha a štvanca. Taký spôsob života si však vybral sám. Na začiatku to totiž vyzeralo, že z neho bude vážený a poslušný vzdelanec.
Svetlo sveta uzrel 18. decembra 1878 v gruzínskom mestečku Gori, neďaleko Tbilisi. Soso, ako ho v detstve volali, však nemal veľa dôvodov na radosť. Besarionovi Džugašvilimu, ktorý možno ani nebol jeho pravým otcom, sa prestalo dariť. Jeho predtým prosperujúca obuvnícka dielňa prestala vynášať a rodina trela biedu.
Často sa sťahovali a z otca sa stal alkoholik. Josifa však nebil iba on, ale aj jeho prísna a dominantná matka. Tá si zarábala ako upratovačka a práčka v okolitých domácnostiach. Keď sa jej Stalin už ako dospelý spýtal, prečo ho v detstve tak mlátila, odpovedala, že to predsa splnilo svoj účel. „Preto si sa tak vydaril,“ vysvetlila svoje výchovné metódy.
A naozaj. Soso si povedal, že lepšie ako nechať sa zbiť ostatnými, je začať ako prvý. A tak si medzi rovesníkmi už vtedy získaval rešpekt silou a bezohľadnosťou.
Výborný žiak a milovník Puškina
Mladý Stalin však nemal iba sklony k násiliu. Už ako chlapec bol aj veľmi inteligentný, sčítaný a dokonca umelecky nadaný. Mnohé veci, o ktorých sa predtým nevedelo, odhalil populárny britský historik Simon Sebag Montefiore vo svojej knihe Mladý Stalin (2007).
Po tom, ako preskúmal archívy a vyspovedal žijúcich pamätníkov (napríklad 109-ročného Stalinovho príbuzného z Tbilisi), dokázal čitateľom ponúknuť aj iný pohľad na tohto tyrana.
„Keď mal približne sedem rokov, veľa obyvateľov Gori bolo pripravených pomôcť mu: domáce knieža, mestský policajt, kňaz i učiteľ. Všetci sa snažili spraviť z mladého Stalina vzdelaného človeka. Poslali ho na najlepšiu školu a chránili ho pred otcom,“ pripomenul Montefiore.
Podľa neho bol Soso temperamentným, talentovaným dieťaťom túžiacim po vedomostiach. V škole chcel byť vždy najlepší, voľný čas trávil zahrabaný v knihách. Učitelia ho chválili, slabším spolužiakom pomáhal s učením. Mal výbornú pamäť a pevnú voľu. Okrem rodnej gruzínčiny sa rýchlo naučil po rusky, aby mohol čítať svoje obľúbené knihy.
A hoci sa to dnes môže zdať neuveriteľné, mladý Stalin miloval poéziu. Puškina vedel recitovať spamäti, čítal aj Goetheho a Shakespeara, dokonca sám písal romantické verše. V porovnaní s iným diktátorom – Adolfom Hitlerom, ktorý zase rád maľoval – mu to vraj šlo oveľa lepšie. V roku 1895 mu päť básní zverejnili aj známe gruzínske noviny.
Okrem toho výborne spieval. Ako dieťa vystupoval v cirkevnom zbore a neskôr si tak dokonca privyrábal – za odmenu občas spieval na svadbách alebo na slávnostiach.
Svojou ctižiadostivosťou si zrejme kompenzoval pocit menejcennosti prameniaci z jeho výzoru. Po kiahňach, ktoré prekonal v roku 1884, mu zostala škaredo zjazvená tvár, a ako 12-ročného ho konský záprah zranil tak, že mal ľavé rameno kratšie.
„Jeho prvým cieľom, s ktorým sa zveril matke, bolo stať sa biskupom – nie obyčajným kňazom, ale biskupom. To je preňho typické,“ priblížil britský historik. Josifov zámer vyšiel. Ako najlepší absolvent školy získal v roku 1894 štipendium a nastúpil do ortodoxného kňazského seminára v Tbilisi.
Zrodenie marxistu
Štúdium za kňaza však neprebiehalo tak, ako Stalin očakával. Cirkevné školy v cárskom Rusku mali už dlho veľmi zlú povesť a gruzínsky seminár nebol výnimkou.
Josif tam síce získal klasické vzdelanie, ale spoznal i odvrátenú stranu tejto inštitúcie. Kňazi aj starší študenti deti šikanovali, na dennom poriadku boli zákazy, prísne tresty i týranie. Stalin údajne v Boha neveril už predtým, ale to, čo zažil v seminári, ho len utvrdilo v ateizme.
Popri štúdiu sa veľa vzdelával aj ako samouk. Tajne si zháňal zakázanú literatúru, nadchýnal sa Charlesom Darwinom aj Karolom Marxom.
Tak sa stalo, že namiesto toho, aby z neho seminár vychoval dobrého kresťana, stal sa z neho rebelant a marxista. Vďaka mníchom si osvojil spôsoby, ako človeka trestať alebo narúšať jeho súkromie a pocit bezpečia. Všetko cenné skúsenosti, ktoré neskôr dokonale zúročil. „Kňazi naučia, ako rozumieť ľuďom,“ zhodnotil neskôr Stalin.
Štúdium v seminári napokon nedokončil. Keď vyšlo najavo, že obdivuje marxizmus a kradne knihy, v apríli 1899 ho z prestížnej školy vylúčili.
Krátky čas potom pracoval na meteorologickej stanici v Tbilisi, no keď mu hrozilo, že ho odvedú do armády, rozhodol sa zmiznúť. Prešiel do ilegality, v ktorej zostal takmer 20 rokov. Celý ten čas sa skrýval, utekal pred zákonom a živil sa ako kriminálnik.
Bandita v Leninových službách
Na začiatku svojej zločineckej kariéry pôsobil Stalin najmä pri Kaspickom mori, kde sa vtedy rozbiehala ťažba ropy. Budúci vodca Sovietskeho zväzu tam – podobne ako americkí gangstri – vydieral naftových magnátov. Žiadal od nich výpalné, a ak nezaplatili, zničil im sklady.
Venoval sa však aj iným aktivitám. Organizoval bankové lúpeže, únosy (dokonca aj detí), na rováši mal tiež pirátstvo v Čiernom mori, korumpoval miestnych policajtov, do ich radov nasadzoval informantov a zradcov, ktorých odhalil vo svojej bande, nemilosrdne zabíjal.
To, čo robil, však nebolo len obyčajné obohacovanie. Korisť zo Stalinových zločinov mala svojho adresáta – Vladimíra Iľjiča Lenina. Stalin nemal ani 20 rokov, keď tajne vstúpil do Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany. Svojimi zločinmi ju pomáhal financovať.
Lenin, ktorý viedol radikálnych boľševikov, si cenil, že Stalin zaňho odvádza špinavú robotu, a popri tom dokáže politicky myslieť. Navonok sa však k nemu nepriznával – strana také zločiny odmietala, no Lenin, presvedčený, že „účel svätí prostriedky“, to prehliadal.
Koľko peňazí Stalin pre boľševikov získal, nie je známe, ale muselo ísť o obrovské sumy. Aj spomenutých 300-tisíc rubľov z prepadnutého transportu putovalo Leninovi. Všetko riziko bral pritom na plecia Stalin. Stále žil v strachu, že ho odhalia, a tak bol ustavične v pohybe.
„Nikdy nespal dlhší čas na jednom mieste. Až na krátke etapy nemal domov. Bol neustále na ceste, nemal peniaze, žiadnu prácu. Neprestajne žil na úteku, bol zatknutý alebo sedel vo väzení,“ opísal Montefiore.
Hrdina pre ženy
Napriek tomu, aký nebezpečný život viedol, sa Stalin nevyhýbal ani vzťahom so ženami. Hoci rozhodne nepatril ku krásavcom, mal charizmu, ktorá ženy priťahovala. Niektoré tvrdili, že ich fascinovali jeho hnedé, kaukazské romantické oči, no mohla to byť aj povesť, akú mal.
Jeho prvou manželkou bola Jekaterina Svanidze, prezývaná Kato, ktorú si zobral v roku 1906. Podľa viacerých zdrojov to bola asi jediná žena v jeho živote, ktorú naozaj ľúbil. Ich šťastie však netrvalo dlho. Už o rok po svadbe Kato v Baku podľahla týfusu.
Stalin na jej pohrebe údajne plakal a táto nečakaná bolesť ho ešte väčšmi zatvrdila. "S ňou zmizli aj moje posledné nežné city k ľudstvu,“ priznal budúci diktátor. To dal napokon hneď i najavo – o ich spoločného syna sa už vôbec nestaral.
Tak ako s Kato sa už pred revolúciou s nijakou ženou nezblížil. Z jeho strany šlo vždy len o flirt či nezáväznú aféru, aj keď sa stal otcom. Vo vyhnanstve na Sibíri napríklad priviedol do druhého stavu len 13-ročné dievča. Hoci s ním mal dve deti, bez výčitiek svedomia ich všetkých opustil.
„V archívoch som zistil, že mal mnohé metresy. A všade, kde sa zdržoval, mal priateľky. Tie pochádzali zo všetkých vrstiev a rôznych vekových skupín. Trinásťročná školáčka patrila k jeho milenkám rovnako ako ženy, ktoré boli staršie od neho. Jeho priateľkami boli šľachtičné, intelektuálky a sedliačky,“ vymenoval jeho britský životopisec.
Príprava na politický boj
Zážitky z detstva, no najmä jeho divoká mladosť kriminálnika vytvorili zo Stalina to, čím sa neskôr zapísal do dejín – bezohľadného, bezcitného a paranoidného despotu, ktorý sa naučil, že nemôže veriť nikomu, len sebe. Brutálneho vládcu, ktorý nebol ochotný deliť sa o moc, a preto každého súpera odstránil, skôr ako by ho mohol ohroziť.
Ako vysvitlo, sústavný život na úteku bol pre Stalina tou najlepšou školou pre jeho budúcu úlohu v boľševickej revolúcii. Zatiaľ čo ho iní druhovia podceňovali, alebo si jeho túžbu po moci neskoro uvedomili, bol Stalin od začiatku pripravený neochvejne kráčať na vrchol.
A ako sa naučil už za mlada, na ľudských životoch mu nezáležalo. Len na porovnanie: za 20-ročnej vlády posledného ruského cára Mikuláša II. skončilo na Sibíri asi 12-tisíc politických vyhnancov, za Stalina tam deportovali najmenej 20 miliónov osôb. Odhaduje sa, že celkovo mal na svedomí smrť 10 až 22 miliónov obyvateľov.