V dome vtedy býval Matej Josko, prokurista Slovenských papierní, ktorý v Bratislave reprezentoval túto účastinársku spoločnosť z Ružomberka. V predmníchovskej ČSR bol členom Čs. strany národnosocialistickej a pôsobil ako redaktor Lidových novín. Nebol v centre pozornosti Ústredne štátnej bezpečnosti, a tak sa v jeho byte stretávali predstavitelia protifašistického hnutia. Pritom neďaleko sídlila vláda Vojtecha Tuku, najoddanejšieho stúpenca nacistického Nemecka (dnes Filozofická fakulta UK). Nuž, pod sviečkou býva najväčšia tma…
Historický dokument a jeho tvorcovia
Oveľa známejší, aj tajnej polícii, bol Joskov švagor, statkár Ján Ursíny z Rakše, v medzivojnovom období poslanec za agrárnu stranu a predseda Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc. Ešte 6. októbra 1938 v Žiline spolu s HSĽS slávnostne vítal autonómiu Slovenska, ale po 14. marci nasledujúceho roka sa mu to v hlave rozležalo a zapojil sa do protifašistického hnutia.
Jozef Lettrich, tiež pôvodom z horného Turca – z Diviakov, patril k mladšej generácii agrárnej inteligencie. Vďaka svojej politickej a publicistickej činnosti v predmníchovskej republike i svojej profesii advokáta mal široké kontakty na vplyvných ľudí, aj v podnikateľských kruhoch.
Za komunistov chodil do Joskovho bytu uznávaný básnik Ladislav Novomeský, ktorý sa po rozbití ČSR presťahoval z Prahy do Bratislavy, kde pôsobil ako redaktor hospodárskych novín Budovateľ. Až do jesene 1943 nebol funkcionárom KSS. Zdanie politicky naivného umelca mu umožnilo využiť známosti s viacerými ľudáckymi činiteľmi, nevynímajúc ministra vnútra Alexandra Macha, na spravodajskú činnosť v prospech odboja.
Advokátsky koncipient, neskôr tajomník Ústredného zväzu špeditérov Gustáv Husák bol v 30. rokoch minulého storočia komunistickým aktivistom medzi študujúcou mládežou. Pre názorové nezhody so staršími funkcionármi prestal v roku 1940 pôsobiť v ilegálnych štruktúrach KSS. Napriek tomu ho ľudáci trikrát krátkodobo uväznili. Dokonca v čase, keď rokovania na Gajovej boli v plnom prúde, konalo sa proti nemu pred Krajským súdom v Bratislave hlavné súdne pojednávanie. Žalobca Július Viktory, ktorý tajne spolupracoval s odbojom, sa proti oslobodzovaciemu rozsudku ani neodvolal.
Šmidke, šiesty statočný
Na Gajovu chodili v novembri a decembri 1943 dohadovať prípravu ozbrojeného povstania síce iba piati muži, ale autorstvo Vianočnej dohody sa pripisuje šiestim. S tým šiestym, Karolom Šmidkem, sa stretávali iba jeho stranícki kolegovia Husák a Novomeský. Zástupcovia občianskeho odboja netušili, o koho ide.
Šmidke, rodák z Vítkovíc pri Ostrave, od skončenia prvej svetovej vojny pôsobil na Slovensku ako odborový a stranícky funkcionár, v roku 1935 ho zvolili za poslanca Národného zhromaždenia. V auguste 1939 z poverenia vedenia KSČ emigroval do Sovietskeho zväzu, odkiaľ sa po štyroch rokoch vrátil už pripravený na konšpiračnú prácu. Za hlavnú úlohu dostal zostaviť nové ilegálne vedenie KSS, pretože sa to predchádzajúce, štvrté, v apríli 1943 dostalo do rúk ÚŠB. Komunisti sa vtedy mohli pochváliť najrozšírenejšou sieťou ilegálnych pracovníkov, no potrebovali schopných vodcov, ktorí sa pokúsia o zjednotenie protifašistických síl v krajine. Šmidkemu sa to s pomocou Husáka a Novomeského podarilo za necelý polrok.
Niekedy sa spomínaní šiesti nepresne uvádzajú ako signatári Vianočnej dohody. Tá síce bola zostavená, ale nik ju nepodpísal – kvôli utajeniu. Neoľudácki autori ju dodatočne spochybňovali. Vraj, čo je to za prelomový dokument, keď o ňom pred SNP nik nepočul. Iste, mohli ju vytlačiť a letákmi zaplaviť mestá a dediny. Lenže tým by sa prezradili plány odbojárov. Dohoda totiž neprinášala iba vzletné, neadresné výzvy do boja, ale aj program likvidácie režimu kolaborujúceho s hitlerovským Nemeckom.
Po mesiacoch sa text prostredníctvom hlavného kuriéra SNR Rudolfa Fraštackého dostal cez Švajčiarsko na stôl Edvarda Beneša v Londýne. Do Moskvy ho priniesol až začiatkom augusta 1944 v rámci svojej misie Šmidke. Išlo teda o vyslovene domácu iniciatívu, ktorá sa potom koordinovala so zahraničím.
Text zverejnil denník Pravda
Prvý raz bola Vianočná dohoda uverejnená na titulnej strane tretieho čísla povstaleckej Pravdy 12. septembra 1944. Originál sa na rozdiel od Pittsburskej dohody nezachoval, no text je autentický. Ako dátum jeho prijatia sa uvádzajú „Vianoce“. Slávnostné odhalenie pomníka na Gajovej sa konalo 23. decembra 1983 za účasti prezidenta Gustáva Husáka, vtedy jediného žijúceho spoluautora tohto dokumentu. Ani on, ani ostatní „signatári“ sa však nedokázali zhodnúť, v ktorý deň vlastne toto znenie odobrili.
Predpokladá sa, že po 12. a pred 24. decembrom 1943, lebo na Štedrý deň už boli cezpoľní zrejme mimo Bratislavy. A prečo po 12. decembri? V ten deň sa v Moskve odohral významný akt: československý veľvyslanec v Sovietskom zväze Zdeněk Fierlinger a komisár zahraničných vecí ZSSR Viačeslav Molotov za účasti Beneša a Stalina podpísali Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi oboma štátmi.
Tomu predchádzali rokovania exilového prezidenta s moskovským vedením KSČ a ešte predtým sa (28. novembra až 1. decembra) v Teheráne uskutočnila konferencia „veľkej trojky“ – Josifa V. Stalina, Franklina D. Roosevelta a Winstona Churchilla. A keď sa mohli dohodnúť demokrati s komunistami nielen na československej, ale aj na svetovej úrovni, nič nebránilo tomu, aby tak urobili aj Slováci.
Obrat v druhej svetovej vojne
Porážky nacistického Nemecka a jeho spojencov na východnom fronte v zime 1942/1943 pri Stalingrade, neskôr v Kurskom oblúku a v severnej Afrike, vylodenie anglo-amerických vojsk v Taliansku v lete 1943 spôsobili zásadný obrat v priebehu druhej svetovej vojny. Mali značný vplyv i na vnútropolitickú situáciu u nás. Iste, s fanatickými fašistami to nepohlo, no tí umiernení prestávali byť oporou Tisovho režimu. Obrazne povedané, zapaľovali sviečky už dvom bohom – ľudáckemu i tomu povojnovému. Začali sa správať tolerantnejšie k tým, ktorých ÚŠB viedla vo svojich zoznamoch ako „nepriateľských živlov“.
„Od septembra 1943 sa zintenzívnili kontakty medzi predstaviteľmi občianskych demokratických zložiek zapojených do domáceho antifašistického hnutia,“ povedal generálny riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev na vedeckej konferencii, ktorú 12. decembra 2018 zorganizoval v Bratislave Slovenský zväz protifašistických bojovníkov. „Vznikom piateho ilegálneho ústredného vedenia KSS sa prehĺbila snaha všetkých odbojových zložiek o vytvorenie jednotného spoločného riadiaceho orgánu. Aj Šrobárova odbojová skupina sa výrazne zaktivizovala. Vypracovali Memorandum, ktoré odoslali začiatkom augusta 1943 do Londýna. Zdôrazňovali v ňom rovnosť českého a slovenského národa a na tomto princípe chceli riešiť i postavenie Slovenska v obnovenom spoločnom štáte po vojne. Beneš nebol s dokumentom spokojný.“
Memorandum vzniklo na stretnutí demokratickej opozície a umiernených ľudákov v byte šéfa najvyššieho súdu Martina Mičuru vo Veľkej Bytči. Okrem Vavra Šrobára tam bol aj predseda slovenského snemu Martin Sokol, tajomník Ústredného združenia slovenského priemyslu Peter Zaťko a prednosta Najvyššieho úradu pre zásobovanie, guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš.
Predtým sa Ursíny schádzal i s poslancom za HSĽS Pavlom Čarnogurským a s vyslancom vo Vatikáne, niekdajšou pravou rukou Andreja Hlinku Karolom Sidorom, ktorý začal presadzovať vytvorenie povojnovej federácie Slovenska s Poľskom a Českom (prípadne aj bez Čechov). Mnohí z týchto pánov boli logicky neakceptovateľní nielen pre komunistov, ale aj pre exilovú vládu v Londýne. Jan Masaryk v československom vysielaní Britského rozhlasu v júli 1943 konštatoval so zdvihnutým prstom: „Varujem dôrazne pred všetkými návrhmi a nápadmi, ktoré by vám prišli alebo prídu od Karola Sidora… Je to zradca!“
Tretia Slovenská národná rada
Napokon predstavitelia domáceho odboja vytvorili v histórii tretiu funkčnú Slovenskú národnú radu. Viacerí historici im vyčítajú, že do tohto úsilia nezahrnuli aj ďalšie skupiny antifašistov. Predstavitelia KSS však nemohli zabudnúť Šrobárovi jeho tvrdé protikomunistické postoje v medzivojnovom období, jeho čechoslovakizmus a priúzku naviazanosť na Beneša. Prakticky sa tiež obávali, že ohrozí konšpiračnú prácu pri príprave Povstania, lebo mal bohaté kontakty so širokým okruhom ľudí a agenti ÚŠB ho stále pozorne sledovali.
Neskôr sa ukázalo, že Šrobár je veľmi formovateľný politik. Začal presadzovať rovnoprávne postavenie Slovákov a Čechov, aj s komunistami sa vedel dohodnúť, po februári 1948 dokonca prijal kreslo ministra v Gottwaldovej vláde. Ani obavy vzhľadom na jeho vysoký vek (mal 77 rokov) sa nenaplnili, lebo keď predčasne vypuklo Povstanie, v Banskej Bystrici okrem Ursínyho nik zo SNR nebol, ale Šrobár áno. To aj hneď šikovne využil. Napokon neostávalo nič iné, aby ho spolu so Šmidkem zvolili za predsedu povstaleckej Národnej rady.
„Náš kolega Jozef Jablonický, najväčší odborník na dejiny protifašistického hnutia na Slovensku,“ uviedol na zmienenej konferencii Miroslav Pekník z Ústavu politických vied SAV, „zazlieval zakladateľom ilegálnej SNR okrem toho, že v nej občiansky odboj zastupovala iba jedna skupina reprezentujúca časť bývalých agrárnikov, aj to, že v nej absentovali sociálni demokrati. Tí síce nemali celoslovenské vedenie, no v mnohých okresoch disponovali agilnými ilegálnymi štruktúrami. Navyše, Národná rada v čase svojho vzniku nemala spojenie s odbojovými dôstojníkmi.“
Postupne sa tieto nedostatky riešili. V januári 1944 SNR doplnili o spisovateľa a advokáta zo Senice Ivana Horvátha. Bol sociálny demokrat, ale nie z tých najvplyvnejších. Pri výbere zohrali úlohu jeho osobné vzťahy s básnikom Novomeským. Ôsmym členom rady sa stal už spomínaný národohospodár Zaťko. Aj jeho prostredníctvom sa podarilo zapojiť do príprav Povstania najmä po ekonomickej stránke viaceré osobnosti zo Šrobárovho okolia a spravodajskej skupiny Flóra, vrátane profesora Karvaša.
Rozbehli sa rokovania aj s profesionálnymi vojakmi. SNR 30. apríla vymenovala za veliteľa ilegálneho Vojenského ústredia náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici podplukovníka Jána Goliana.
Vo víre ozbrojeného povstania
Keď 1. septembra 1944 konečne dorazila väčšina členov rady do Banskej Bystrice, vydali Deklaráciu SNR, ktorá sa tým verejne ujala zákonodarnej, výkonnej i brannej moci na území obnoveného Československa. Postupne sa rozrástla na 50 členov, pritom sa prísne dodržiavalo paritné zastúpenie KSS (už zlúčenej so sociálnou demokraciou) a novej Demokratickej strany. S výnimkou Horvátha, ktorý sa do srdca Povstania vôbec nedostavil, zakladajúci členovia SNR zaujali v septembri 1944 významné politické posty.
Aké boli ich osudy po potlačení Povstania do hôr? Novomeský a Ursíny 7. októbra odleteli do Londýna, kde ich čakali tvrdé rokovania s prezidentom ČSR. Znie to neuveriteľne, no museli pred ním obhajovať svojbytnosť svojho národa. Beneš sa do svojej smrti nevzdal prekonanej idey jednotného československého národa.
Pôvodným členom SNR za tzv. občiansky odboj sa po dočasnom potlačení Povstania podarilo skryť. Mali šťastie, lebo ich v neprítomnosti ľudácky režim postavil pred súd. Ten vymeral Ursínymu 30 rokov väzenia, Lettrichovi 25 a Zaťkovi 20. Za hlavného obvineného v procese označili Šrobára, dostal doživotie. No v tom čase už bol v Moskve.
Zmierlivé rozsudky rozhorčili Hitlerovho ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentrop: „Je neúnosné, aby v krajine, v ktorej sme krvou svojich vojakov znovu nastolili pokoj a poriadok, hlavný vodca pučistov bol odsúdený (iba) na doživotný žalár!“ Na nátlak nemeckej strany v obnovenom pojednávaní všetkým obvineným vymerali tresty smrti. A „benevolentných“ členov senátu pôvodného súdu za nedostatočnú prísnosť internovali v Ilave. Zaujímavé je, že ani jedného z komunistov oficiálne neobvinili.
Všetci to prežili, ale…
Husák a Šmidke koncom októbra 1944 ustúpili pred Nemcami z Donoval smerom na Prašivú. Šmidke sa vydal do Liptova. Ako vyučený majster konšpirácie prešiel do Prešova, Bratislavy a napokon do Nitry. Tam sa dočkal príchodu Červenej armády 31. marca 1945.
Husák sa spustil na opačnú stranu Nízkych Tatier. Najprv sa skrýval u evanjelického farára v Hornej Lehote a potom v Dolných Žemberovciach, ktoré oslobodil 2. ukrajinský front už 23. decembra 1944. Tak sa Husák cez Maďarsko dostal do Košíc a odtiaľ do Moskvy, kde sa napokon všetci predstavitelia odboja stretli s Benešom a podieľali sa na zostavovaní Košického vládneho programu vyhláseného 5. apríla 1945.
V obnovenej ČSR sa ich kroky rozbehli rozličnými smermi, no skôr či neskôr boli všetci perzekvovaní, pokiaľ sa im po februári 1948 nepodarilo emigrovať ako Lettrichovi a Joskovi (obaja zomreli v roku 1969 v USA). Už v decembri 1945 obvinili Zaťka ako niekdajšieho poslanca ľudáckeho snemu z vlastizrady. Aj vďaka svedectvám Husáka a Šmidkeho ho pred Národným súdom oslobodili.
V roku 1948 prišiel prvý na paškál Ursíny. V zmanipulovanom procese tzv. Obuchovej aféry ho odsúdili na sedem rokov. Na slobodu ho prepustili po piatich rokoch. V rámci politického odmäku súd v roku 1964 zrušil tento rozsudok, no Ursíny až do smrti v roku 1972 žil so svojou rodinou vo veľmi skromných podmienkach v rodnom Turci.
V roku 1950 Husáka, Novomeského a ďalších komunistov obvinili z tzv. buržoázneho nacionalizmu. O rok na to ich pozatýkali. Kým Vladimíra Clementisa popravili v rámci monsterprocesu Rudolf Slánský a spol., ostatných slovenských antifašistov zachránilo to, že Husáka ani po tvrdom vypočúvaní nezlomili. On dostal „iba“ doživotie, Horváth 22 rokov, Novomeský 10, Daniel Okáli 18 a interbrigadista Ladislav Holdoš 13 rokov.
Novomeského prepustili na slobodu na Vianoce 1955, pracoval v pražskom Pamätníku národného písomníctva, no zakázali mu pobyt na Slovensku. Horvátha a Husáka väznili až do rozsiahlej amnestie prezidenta Antonína Novotného v januári 1960. Po ôsmich mesiacoch na to Horváth na následky krutého zaobchádzania zomrel.
Prepustený Husák pracoval najprv v Pozemných stavbách, neskôr ako vedecký pracovník Ústavu štátu a práva SAV. V roku 1963 ho na základe výsledkov činnosti Barnabitskej komisie v plnom rozsahu rehabilitovali. Šmidkeho pred represáliami pravdepodobne zachránila 15. decembra 1952 jeho nečakaná smrť, o ktorej však existujú dohady, že nebola celkom prirodzená.
Zaťka najprv v rámci akcie B násilím vysťahovali z Bratislavy do Tisovca, kde žili v malom vlhkom domčeku, čuduj sa svete, s rodinou Clementisovej sestry. V roku 1958 ho druhý raz zatkli a odsúdili za údajné podvracanie republiky na tri roky. V rámci amnestie ho v roku 1960 prepustili a po ôsmich rokoch rehabilitovali. Zomrel 10. januára 1978, dva roky po Novomeskom.
Smutná štatistika
„Keď si to spočítame,“ sumarizoval na konferencii SZPB publicista a historik Ján Bábik, „zo signatárov Vianočnej dohody, ktorí neemigrovali, sa len jeden vyhol perzekúciám – Šmidke. Traja boli väznení – Ursíny, Husák a Novomeský. K nim môžeme pripočítať aj ďalších dvoch členov ilegálnej SNR Horvátha a Zaťku. Ursíny si odsedel 5 rokov, Husák 9 rokov a 3 mesiace, Horváth 9 rokov a 1 mesiac, Novomeský 4 roky a 11 mesiacov, Zaťko 2 roky. Teda dokopy 30 rokov a 3 mesiace.“
Podobné zažili aj mnohí ďalší účastníci Povstania, upozorňuje Bábik. Viacerí členovia povstaleckého Zboru povereníkov a ich zástupcovia: Karol Markovič, Fedor Thurzo, Anton Rašla, Ján Ševčík a Jozef Juraj Styk. Aj drvivá väčšina dôstojníckeho zboru povstaleckej armády sa stretla s niekdajšími fašistami v Leopoldove, Jáchymove, Bytízi, Boroch či vo Valdiciach. Partizánski velitelia Viliam Žingor a Josef Trojan skončili na popravisku.
A čo samotná Vianočná dohoda? V čase vrcholiaceho pohonu na Husáka, Novomeského a ďalších v prvej polovici 50. rokov bola hodnotená ako zradcovské sprisahanie „buržoáznych nacionalistov s alibistickou fašistickou skupinou“. Od roku 1963 sa na Povstanie, ako aj na tento dokument začalo hľadieť objektívnejšie. Určite by sme nemali predstaviteľov ilegálnej SNR dnes bagatelizovať iba preto, že sa kriticky staviame k tomu, ako sa po desaťročiach v úplne inej spoločenskej situácii niektorí hlavní aktéri tej hrdinskej doby zachovali.