Kto odstránil roku 1961 v Prahe diplomata zo Slovenska?

, 29.12.2018 06:00
Tošer
Momentka z krásneho detstva Ivana Tošera, ktoré prežil v krajine javorového listu. Na malého syna sa pozerá jeho otec Oldřich, ktorý čoskoro po návrate do Československa záhadne zomrel. Autor:

Príčina smrti? „Zadušení z oběšení,“ napísali v češtine do úmrtného listu. Takmer s istotou to však bola vražda.

Na jeseň 1961 zomrel v Prahe za záhadných okolností československý diplomat, ktorý sa krátko predtým vrátil z Kanady. Denník Pravda získal exkluzívne svedectvá, čo jednoznačne popierajú verziu vtedajších komunistických úradov o samovražde rodáka z Banskej Bystrice. Bol ním Oldřich Tošer, ktorý od roku 1957 do leta 1961 pôsobil ako generálny konzul v Montreale.

Syn Ivan Tošer (ďalej len Ivan) ukazuje jednu z archívnych fotografií, ktorá vyzerá ako dobová snímka reklamy v automobilovom časopise: „Muž za volantom bol slávny hokejista Maurice Richard, jedna z najväčších hviezd NHL. Vedľa neho sedel môj otec. Za nimi dvomi sú ich manželky; vpravo je moja matka Oľga.“

Legendárny kanonier, po ktorom je pomenovaná hokejová aréna v Montreale, dostal auto do daru. „Bol to reklamný ťah, lebo Československo túžilo preraziť s predajom nového modelu škodovky na západných trhoch,“ vysvetľuje Ivan. A smutne dodáva: „Otecko bol nielen elegán, ale aj veľký optimista a zabávač. Človek s prirodzenou charizmou. Napriek tomu o niekoľko mesiacov po našom návrate z Montrealu nám zostal z neho len popol v urne.“

Československý automobilový dar pre hokejovú...
Československý automobilový dar pre hokejovú hviezdu z NHL. Za volantom sedí Maurice Richard, vedľa neho je Oldřich Tošer. V kabriolete Škoda Felicia sú aj ich manželky. Autor: FOTO: ARCHÍV IVANA TOŠERA/REPROFOTO/PRAVDA/ĽUBOŠ PILC

Bolo pár dní po Dušičkách v novembri 1961, keď sa Ivan dozvedel, že otec už nie je nažive: „Bývali sme v Bratislave, matka prišla z Prahy oblečená v čiernom. Povedala, že sa vrátila z pohrebu. Až po návrate oznámila, že otec zomrel. Vraj nečakane na infarkt.“ Syna, ktorý mal sedem rokov, a jeho o rok staršiu sestru nezobrala ani na poslednú rozlúčku. „Zjavne nás ako malé deti chcela ušetriť od ešte väčšej traumy,“ vysvetľuje si Ivan.

Tvrdenie o zlyhaní srdca prijal ako fakt. Neskôr sa však začala vynárať pochybnosť: „Prvý raz som trochu zneistel, keď školská zubárka zakrútila hlavou, keď som jej povedal, že som polosirota. Čudovala sa, že otec mohol zomrieť na infarkt v takom veku – veď mal iba 39 rokov. Bol to však len malý otáznik, pretože som veril slovám matky o príčine smrti.“ Počas dospievania sa hlbšie nezamýšľal nad tým, čo utrúsila dentistka. Lenže neskôr nastal zlom.

Ty si syn Oldřicha, ktorý sa obesil?

Gymnazista Ivan zašiel v Bratislave s kamarátmi do krčmy v centre mesta. „Bol začiatok akademického týždňa, popíjali sme pivo. Prihovoril sa nám jeden štamgast a pýtal sa, kto sme.“ Ivan povedal svoje priezvisko. „Štamgast sa predstavil, že sa volá Rudolf Turňa. Bol prozaik. „Poznamenal som, že známy básnik Andrej Plávka je krstný otec mojej sestry, takže ako literáti by sa v Bratislave zrejme mohli poznať." Turňa okamžite reagoval: „Ty si syn Oldřicha? Ten sa obesil!“

Študentovi stuhla v žilách krv: „Bol to pre mňa šok. Ako keby ma niekto trafil kameňom do hlavy. Žeby si môj otec uviazal slučku okolo krku? Nie! Preboha, nie?! Rúcal sa mi svet. Zdvihol som sa zo stoličky a utekal som preč.“

Matky sa doma opýtal, aká je pravda. Priznala, že to nebol infarkt. „Vysvitlo, že to bola milosrdná lož, keď sestre a mne povedala, že otcovi prestalo biť srdce,“ prízvukuje Ivan. Neskôr sa mu zdôverila, že pred pohrebom jej dovolili uvidieť len malú časť tváre mŕtveho manžela – iba čelo. „Zostala však skúpa na slovo. Nechcela o tom podrobne rozprávať. Bála sa? Zrejme áno. Veď sme vtedy ešte stále žili v komunistickom režime,“ ozrejmuje Ivan.

Na rozprávanie o čudesnom postupe pražského krematória si spomína aj Ivanova sestra Zuzana, ktorá už dlhé roky žije v zahraničí: „Mama síce odmietala detailne hovoriť o pohrebe, ale môžem potvrdiť, že aj mne sa priznala, že sa nemohla pozrieť na celú tvár svojho milovaného manžela.“ Mimochodom, Plávka. Vedel niečo? Tušil niečo? Ivan nepozná odpoveď, ale pripadalo mu veľmi zvláštne, ako sa správal po smrti otca: „Zakaždým, keď sme ho zbadali na prechádzke v starej časti Bratislavy, prešiel na druhú stranu ulice. Tváril sa, že nás nevidí.“

Rodinná idylka Tošerovcov v Kanade. Otec...
Rodinná idylka Tošerovcov v Kanade. Otec Oldřich drží na rukách syna Ivana, matka Oľga má pri sebe dcéru Zuzku. Autor: FOTO: ARCHÍV IVANA TOŠERA/REPROFOTO/PRAVDA/ĽUBOŠ PILC

Recepčný: Jeden Tošer tu vypadol z okna

Ďalšie roky sa Ivan zmieroval s tým, že otec skončil ako samovrah, ale nechápal prečo: „Bol žoviálny. Precestovali sme veľa miest v Kanade, keď uvádzal premiéru československo-gruzínskeho filmu Prerušená pieseň. Ako malý chlapec som videl ho videl v kine x-krát, dej poznám naspamäť. A všade, kde sa vtedy otec objavil počas uvádzania tohto filmu, zanechal úžasný dojem. Smial sa, vtipkoval. Vedel si po premietnutí hneď získať ľudí, ktorí ho videli prvýkrát.“

Keď Ivan dokončil štúdium na bratislavskej technickej univerzite, pracoval v štátnej firme, ktorá obchodovala s výpočtovou technikou. Často cestoval aj do hlavného mesta vtedajšieho Československa. Keď ho raz poslali na služobnú cestu do Prahy, ubytoval sa v hoteli Axa.

Obyčajných niekoľko sekúnd – ukázal občiansky preukaz a čakal na kľúč od izby. Lenže vzápätí zostal v nemom úžase. „Tošer? Tošer… Jeden Tošer tu vyletel z okna,“ cituje staršieho recepčného. Rok, keď sa to stalo, zodpovedal roku, keď jeho otec zomrel. „Chcel som zistiť od recepčného viac, ale vedel iba zopakovať, že si jedine dobre pamätá to, ako tu nejaký Tošer v novembri 1961 vypadol z okna.“ Zhoduje sa to s úradným dokumentom: „V úmrtnom liste otca je napísané, že zomrel v hoteli Axa, adresa na Poříčí 1, Praha 1,“ vraví Ivan.

Snaha odhaliť pravdu bola pochopiteľná – syn chcel vedieť, ako mu zomrel otec. Ivan mal necelých 30 rokov, keď sa odhodlal požiadať o pomoc niekoho na vysokom poste v komunistickom štátnom aparáte: „Keď som bol prvýkrát ženatý, bývalý svokor – uznávaný lekár, mal veľa známostí. Poznal sa aj s jedným vplyvným predstaviteľom silového rezortu v Bratislave.“

Nepchaj do toho nos, lebo si ho zlomíš!

Vtedajší svokor mu okolo roku 1980 dohodol stretnutie s námestníkom slovenského ministra vnútra. Ivan mu porozprával o záhadnom, tragickom osude svojho otca. Námestník si písal poznámky s tým, že jednoznačne chápe záujem mladého muža o svojho mŕtveho otca. Približne po dvadsiatich minútach v kancelárii si s Ivanom podal ruku s ubezpečením, že sa vynasnaží pomôcť.

Onedlho to vyzeralo celkom opačne. „Po dvoch týždňoch sa ozval bývalému svokrovi, ktorý mi tlmočil, že námestník odkazuje, aby som do toho nepchal nos, lebo by som si ho mohol zlomiť,“ povedal Ivan.

Vyhrážka námestníka ho utvrdzovala v tom, že otec sa neobesil: „Prečo by mi tento funkcionár počas komunizmu poslal veľmi dôrazné varovanie, aby som sa nezaujímal o otcovu smrť? A na druhej strane mi určite neklamal recepčný, ktorý utrúsil slová o vypadnutí z okna.“

Ivan v súvislosti s veľkými pochybnosťami o dobrovoľnom odchode otca zo sveta poukazuje aj na jeden papier, ktorý neskôr našiel v rodinných písomnostiach: „Bola to stručná pripomienka, aby sa Oldřich Tošer dostavil v Prahe na stranícku schôdzu v predmetnej veci. Bez konkrétností. Absolútne netuším, o čo malo ísť. Predvolali si ho na 4. novembra. Zomrel 3. novembra.“

Zaradený na „prevýchovu“

Už predtým niečo nebolo v poriadku. Ivan si spomína, že otec po návrate z Kanady začal chodiť do Bratislavy za rodinou zrobený, zmenený: „Nemal ruky človeka, ktorý pracuje v Prahe na ministerstve zahraničných vecí. Po dlhých rokoch som sa náhodne dozvedel, že ho poslali pracovať do podniku Plynostav v Pardubiciach. Zaradili ho tam na tzv. prevýchovu. Robil pri miešačke.“ Zarážajúci strmý pád potvrdzuje Ivanova sestra Zuzana: „Nikdy nezabudnem, ako sa ma opýtal, či ho budem mať rada, aj keby zametal chodníky alebo by robil v bani.“

Milka – nevlastná sestra Ivana Tošera v detstve...
Milka – nevlastná sestra Ivana Tošera v detstve s plyšovým medvedíkom. Autor: FOTO: ARCHÍV IVANA TOŠERA/REPROFOTO/PRAVDA/ĽUBOŠ PILC

Samozrejme, že po spomenutej slovnej facke od námestníka ministra vnútra mohol Ivan zisťovať opäť niečo až po páde komunistického režimu po novembri 1989. Dozvedel sa, že otec nemohol spáchať samovraždu. Ivanovi o tom porozprávala bývalá prvá manželka Oldřicha Tošera, s ktorou sa po šiestich rokoch rozviedol v roku 1950. (V roku 1966 získala víza do USA, kam odišla spolu s jedinou dcérou Milkou, ktorú mala s exmanželom; obe zostali žiť natrvalo v Spojených štátoch.)

Keď sa po páde železnej opony Ivan stretol vo Viedni s Milkinou matkou, pochopiteľne prišla reč aj na Oldřicha Tošera: „Povedala mi bez detailov, že sa po roku 1961 dopočula, že do hotelovej izby môjho otca vtrhli nejakí muži. Zmlátili ho, zlomili mu väzy a potom telo vyhodili z okna.“ „Neklamala Ivanovi. Stopercentne viem, že moja mama poznala kedysi niekoho na sovietskom konzuláte v Bratislave, kto jej niečo závažné o smrti nášho otca povedal,“ zdôraznila pani Milka. (Jej matka – prvá žena Oldřicha Tošera, ktorá pochádzala z Dnepropetrovska, študovala v Bratislave, kde sa usadila.)

Ani po manželstve, ktoré sa v roku 1950 rozpadlo, Milkina matka nezabudla na Oldřicha Tošera. „Napriek rozvodu ho neprestala mať rada. Mám stále pred očami moment, keď nám prišla do bytu správa, že zomrel. Ja som otvorila list a prečítala ho matke. Nikdy v živote som ju nevidela plakať tak, ako keď sa dozvedela, že už nie je nažive,“ spomína pani Milka.

Keby som sa nevrátil, nebola to samovražda

Prvá dcéra Oldřicha Tošera priletela prvýkrát do niekdajšieho komunistického Československa v roku 1983, už ako americká občianka. Navštívila príbuzného, o ktorom vedela, že sa s ním jej otec stretával po návrate z Kanady. Zastavil sa u neho aj deň predtým, ako zomrel, cestou z Pardubíc do Prahy. „Zdôveril sa mi, že môj otec mu v novembri 1961 povedal, že keby sa nevrátil živý, aby neveril, že si zobral život sám.“ Prízvukoval: „Povedz mojim deťom, že ja by som si nikdy nevzal svoj život,“ citovala pani Milka už zosnulého blízkeho príbuzného, ktorý bol synom sestry jej babičky.

Československý generálny konzul v Kanade a...
Československý generálny konzul v Kanade a legendárny útočník z NHL. Oldřich Tošer (vpravo) si podáva ruku s Mauriceom Richardom, slávnym kanonierom klubu Montreal Canadiens. Pri nich sú ich manželky. Autor: FOTO: ARCHÍV IVANA TOŠERA/REPROFOTO/PRAVDA/ĽUBOŠ PILC

Ivan neskôr hľadal kúsky do mozaiky o smrti otca v Bratislave aj v Prahe. Napísal do slovenského Ústavu pamäti národa a do rovnomennej inštitúcie v Česku. V archívoch v Bratislave sa nenašla nijaká zmienka o jeho otcovi.

Ani v Prahe nepochodil, pretože mu poslali iba krátky dokument. „V záznamoch našli jedine stručný text o policajnej obhliadke. Výjazd operatívnej jednotky a jej zistenie v hoteli Axa o smrti zapríčinenej obesením. Nijaké podrobnosti o obhliadke miesta,“ povedal Ivan. „Nie som kriminalista, ale kto by sa chcel obesiť v izbe na hoteli? Na kľučke od dverí? Na lustri, ktorý asi neunesie váhu dospelého človeka? Logicky radšej niekde v lese na strome. Alebo by spáchal samovraždu tak, že skočí pod vlak,“ dodal s tým, že akákoľvek hypotéza o dobrovoľnej smrti jednoznačne protirečí tomuto úsudku, lebo jeho otec miloval život rovnako silno ako svoju rodinu.

Nájde sa dôkaz? Veď nádej zomiera posledná

Ivan už takmer stratil nádej, že sa dopátra pravdy o smrti svojho otca. Tento dôchodca, ktorý má stále veľký elán, však ešte stále dúfa, že by sa mohlo podariť objasniť veľkú záhadu. Už dlhé roky bol pritom pripravený vyrovnať sa s tým, že pravdu nenájde, ale povedal si, že nádej zomiera posledná: „Možno sa predsa len ohlási človek z bývalého Československa, ak je ešte nažive, že niečo vie,“ poznamenáva. Alebo si to podľa neho všimnú nejaké úrady, ktoré by mohli vypátrať v archívoch nejakú cennú informáciu. „Či už na Slovensku, alebo v Česku,“ doplnil.

Ivan prízvukuje, že by to malo byť v záujme oboch štátov – Slovenskej aj Českej republiky: „Môj otec mal oboch českých rodičov. Fakticky však bol Slovák. Narodil sa v Banskej Bystrici. Keď mal sedem rokov, zomrela mu mama a vtedy sa jej sestra začala o neho starať v rodnom stredoslovenskom meste. Slovenčinou hovoril ako materinskou rečou.“

Ivan Tošer dnes.
Ivan Tošer dnes. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Podobná tragédia ako v prípade Jana Masaryka

Kto mohol mať záujem zabiť Oldřicha Tošera? Agenti tajnej služby?

Podľa zistení denníka Pravda, ktoré sa však nedajú hodnoverne overiť, mal Oldřich Tošer dostať ponuku pred odchodom z Kanady, aby pracoval ako dvojitý agent, ale návrh dôrazne odmietol. V časoch studenej vojny medzi Východom a Západom ho napriek tomu mohli neprávom, bezdôvodne podozrievať, že súhlasil. Taká bola politická atmosféra v roku 1961.

„Jedna vec je takmer istá – po komunistickom prevrate vo februári 1948 zjavne Jan Masaryk nezostal jediný v radoch československej diplomacie, čiu smrť niekto s najväčšou pravdepodobnosťou fingoval ako samovraždu,“ uzatvára Ivan, keď pripomína tragický osud vtedajšieho posledného nekomunistického člena československej vlády, ktorého mŕtvolu našli v Prahe v marci 1948 pod oknami Černínskeho paláca, kde úradoval ako šéf diplomacie.

Masaryka určite niekto vyhodil z okna, aby to vyzeralo ako samovražda. Asi podobne ako Oldřicha Tošera. Iba s rozdielom, že do úmrtného listu mu napísali „zadušení z oběšení".

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Oldřich Tošer #diplomati
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
36,99
Perla farebné ruže a tulipány

Perla farebné ruže a tulipány

1,49
Črepníková primulka

Črepníková primulka

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk