Čistotné slovenské gazdinky už stŕpli. Pomóc! Prísť domov a neprezuť sa z topánok, v ktorých človek chodil po vonku? Z topánok, na ktorých podrážky sa nalepil prach a blato z ciest, kamienky, pľuvance a psie výkaly? Je to šokujúce, ale „papučová úchylka“, inými slovami, prezúvanie sa do topánok určených pre interiér domova a vyžadovanie tohto zvyku aj od hostí, je typická najmä pre Slovákov, Čechov, Maďarov, možno časť Rakúšanov a Nemcov. Aspoň čo sa týka tohto nášho malého kúta sveta v rámci EÚ.
V niektorých krajinách sa nevyžaduje prezúvanie od hostí, domáci sú však v papučkách. „Avšak v Mexiku sa nevyzúvajú ani neprezliekajú, keď prídu domov z práce,“ podotýka Michaela F. „Teda, aspoň priateľova rodina to tak robí. Prídu domov a ihneď si idú sadnúť k stolu k večeri. Ale väčšinou majú všade dlažbu, a to sa rýchlo umýva…“
Papučky či prezuvky – skryjú dieru na ponožke!
Napísať tému o „papučovej kultúre“ v zmysle prezúvania sa v jednotlivých domácnostiach sveta mi napadlo v súvislosti s návštevou z Holandska. Dvom dámam sme v chodbe nášho bytu automaticky nachystali papučky, aby ich na dlažbe v našej kuchyni neoziabali nohy. Ochotne sa síce do nich prezuli, ale prekvapilo ich to.
„A u vás je to zvykom, že sa vyzúvajú aj návštevy?“ pýtali sa zarazene. Ubezpečili sme ich, že na Slovensku to vo väčšine domácností vyžadujeme. Vyzuť sa ešte pred dverami bytu alebo v chodbe sa považuje za slušnosť a vedieme k tomu už malé deti. Deti si so sebou do predškolských aj školských zariadení povinne nosia prezuvky. A pre návštevy mávame pripravené papučky. Obyčajne sa nikto nezamýšľa nad tým, či z erárnych papučiek určených pre hostí chytí pleseň. Skôr je rád, že skryjú dieru na ponožke, očko na silonke či vydratú, preriedenú tkaninu na pätách.
„V Írsku je bežné, že sa ľudia počas návštevy nevyzúvajú. Preto som partnerovi odporučila zobrať si na Slovensko nové ponožky,“ smeje sa Radka M.
Koberec-nekoberec, topánky si dole nedajú
Na sociálnej sieti som v cestovateľskej skupine, ktorá má 35-tisíc členov, vyzvala ľudí, aby mi napísali svoje skúsenosti s vyzúvaním a prezúvaním sa vo svete. Prisľúbila som, že nebudem citovať plné mená. Papučová téma zjavne zaujala. Edo píše, že vo Francúzsku a v Holandsku majú domácu obuv jedine hostitelia, od hostí sa vyzúvanie nevyžaduje. Podobne je to údajne aj v Írsku. „V severnom Írsku ako kde. V mnohých rodinách sa dokonca vôbec neprezúva, chodia po dome v topánkach. Môj landlord (majiteľ domu), keď príde, tak sa v hale vyzúva,“ vysvetľuje Alžbeta B. „V USA sa nevyzúva. Koberec-nekoberec, topánky si dole nedajú,“ dodáva Zuzana K.
Ak Eva Š. písala, že v talianskej škôlke deti v topánkach aj spia, komentár Jany B. z Talianska to potvrdzuje: „V topánkach, v ktorých deti ráno prišli, ležia aj na ležadlách počas poobedňajšieho odpočinku! Vysvetlenie učiteľky: Čo keby prišlo zemetrasenie?“ To je vysvetlenie za tisíc bodov!
„Mali sme u nás takú výmennú študentku zo Španielska. Tá bola vo svojich pouličných uzatvorených topánkach nielen po celý čas v našom dome, ale ešte v nich aj vchádzala a vychádzala do a z kúpeľne. A to niekoľko dní po sebe. Tiež odmietla akúkoľvek ponuku na papuče, tak sme ju nechali žiť svoj slobodný život. Ale bolo to čudné,“ spomína si novinárka Eva Pavlíková z Bratislavy.
„Ja žijem v Írsku a tu sa doma ľudia nevyzúvajú, ani keď majú koberce,“ žaluje sa Zuzka E. „Tu bývajú koberce v starších bytovkách, aj na všetkých spoločných chodbách, aj na schodoch, aby tlmili dupot. My sme po presťahovaní sa do podnájmu dali na úvod vytepovať byt. Po pár mesiacoch sme v ňom potrebovali čosi opraviť, a tak nám naša domáca poslala opravára s pomocníkom, ktorí práve prerábali vedľajší byt, kde sekali steny. Prišli v špinavých bagančiach zo stavby, tak som im s úsmevom oznámila, že máme vytepovaný koberec. Vôbec im to neprekážalo a vošli bez vyzutia, každú chvíľu si chodili von do toho rozbombardovaného bytu po náradie, nanosili k nám štrk, maltu, kúsky betónu a iný stavebný odpad. A ešte situáciu okomentovali štýlom, ach ženy, aké sú náročné, vraj čo všetko musia chlapi robiť pre našu spokojnosť.“
Japonci majú WC papučky
Poďme teraz navštíviť krajiny, kde sa ľudia, naopak, vyzúvajú nielen doma či na návštevách. „Ja keď som prišla na intrák do Kórey, tak ma môj buddy (kamarát) zhrozene prosil už pri vstupe do izby, aby som sa vyzúvala. Vysvetlila som mu, že sa nemusí obávať, že u nás je to tiež normálne a hygienické ako v Kórei,“ píše Nika K. „A tradičné kórejské reštaurácie či bary, tam sa všetci zákazníci pri vstupe vyzúvajú podobne ako pri vstupe do chrámov. Hoci mne sa už zdá byť nehygienické chodiť bosý po reštaurácii. Na druhej strane vždy lepšie ako môj bývalý – Američan – vyzul sa z tenisiek až pri vstupe do postele.“
„V Thajsku sa musíš vyzuť aj u zubára a topánky si nechať v poličke. Takisto sa vyžaduje vyzúvať sa pri vstupe do niektorých obchodov,“ vraví Marianna Arvayová. „Áno,“ pridáva sa k nej Eva K., „V Thajsku pred supermarketom človek uvidí sto párov žabiek a musí chodiť bosý po čerstvo umytej podlahe v obchode.“ Na sociálnych sieťach dokonca kolovala fotografia Thajčanov, ktorí po prvýkrát leteli a vyzuli sa na schodíkoch pred vstupom do lietadla! Aj Japonci používajú prezuvky v ordináciách, v japonských reštauráciách a majú dokonca špeciálne WC papučky! „Žijem v Japonsku a neprezuť sa by si tu nedovolil nikto,“ vraví Markéta U. „Deti sa prezúvajú aj do MŠ či ZŠ, namiesto papúč majú jarmilky. U niektorých doktorov a zubárov sa takisto musíte prezuť a aj na WC sa používajú špeciálne papuče. Topánky musia byť vždy úhľadne uložené, špička smerom k dverám, aby bolo obutie jednoduché.“
Čím viac na východ, tým viac sa ľudia vyzúvajú
„Na Lomboku v Indonézii musíte chodiť v nemocnici naboso a žabky čakajú na schodíkoch pred vchodom. A rovnako to bolo aj v niektorých obchodoch,“ vysvetľuje Zuzana V. „Už dávnejšie sme boli pozvaní na návštevu do egyptskej rodiny v púšti niekde na predmestí mesta Qenna. Bolo to v neomietnutom pivničnom priestore domu postaveného z nepálených tehál. Na udupanej hlinenej dlážke bol položený starý koberec. Až keď sme sa na pokyn panej domu usadili na lavici, všimli sme si, že všetci prítomní sú bosí. Okamžite sme sa chceli vyzuť, ale naznačili nám, že sme hostia a vyzúvať sa nemusíme. Zaujímavá skúsenosť,“ podelil sa so svojím príbehom Jaroslav M.
Slávka Lorencová, bývalá kolegyňa z Pravdy, si spomína: „Keď som bola dieťa, prišla k nám návšteva z Moskvy. Náš panelákový byt mal všade koberce, v obývačke bol taký akože perzský so strapcami na okrajoch. A tá návšteva sa naň bála stúpiť ešte aj bosou nohou, pretože oni také koberce vešali na steny, nedávali ich na zem.“ Na studených Špicbergoch (časť Nórska), sa ľudia vyzúvajú úplne všade – v kostole, v obchode aj v múzeu.
„V Kuvajte sa musíte vyzuť, ak sa chystáte šliapať po koberci. Môžete po ňom chodiť len bosý a je jedno, či ide o domáceho, alebo o návštevu,“ vysvetľuje Monika. „Keď som sa sem presťahovala, behala som aj po koberci v papučiach. Až neskôr ma manžel upozornil, že niektorí domáci to môžu vnímať ako nerešpektovanie ich tradícií.“
Erika to všetko uzavrela: „Môj syn sa zamýšľal, čím to je, že čím viac na východ, tým častejšie sa ľudia vyzúvajú: Amerika vôbec, Európa čiastočne, v Ázii sa vyzúvajú všetci. Skonštatovali sme, že to súvisí s úctou voči iným.“
Braňo z Bratislavy: „Mám jeden zážitok, vonku bola búrka a práve sme prerábali pergolu. Mali sme tam partiu šikovných chalanov, ktorí pracovali aj napriek škaredému počasiu. Na obed sme ich pozvali dnu. Keďže pršalo, všetci sa pekne povyzúvali a vtedy sme takmer odpadli. Samozrejme chápali sme, že proste celé dni makajú, ale to, čo nastalo po vyzutí topánok, bol festival z olomouckej syrárne. Onedlho sa situácia zopakovala. Vonku pršalo, pozvali sme robotníkov na obed. A keď sa chceli vyzuť, celá rodina začala vydesene kričať: "Nieee, u nás sa nevyzúva!“
Hneď sa nám to lepšie učí, keď vkĺzneme do papúč
Zvyk prezúvania sa treba hľadať v 20. rokoch minulého storočia, keď český veľkopodnikateľ Tomáš Baťa začal vo veľkom vyrábať prezuvky za priaznivé ceny. „Pantofle“ nazval domácou obuvou a vyrazil do miest s masívnou reklamnou kampaňou, ktorá lákala nôžky na odpočinok v pohodlných papučkách a vyzývala Čechoslovákov k ležérnosti. Baťove slogany vychvaľovali „bačkory“ básničkami ako: „Milý je dárek, papučí párek.“ Alebo: „Noha v teple, nemoc v pekle.“ Školáci boli motivovaní takto: „Hned se nám to lépe učí, když vklouzneme do papučí.“
Prezúvanie sa u nás definitívne zvíťazilo s výstavbou sídlisk. Byty v panelákoch sa kolaudovali aj dva-tri roky predtým, ako pri nich stihli postaviť asfaltové chodníky či cesty. Prísť domov tak znamenalo prebrodiť sa prachom či blatom, čo dobre ukazuje film Viery Chytilovej Panelstory z roku 1979. V tej dobe dokonca vládol zvyk nosiť si so sebou na návštevu papučky v igelitke.
V populárno-náučnej knihe Doba jedová 2 píše prof. RNDr. Anna Strunecká: „V súvislosti s informáciami o vysokom obsahu toxických látok v našich interiéroch sa ľuďom v západnej Európe a USA odporúča, aby sa pred vstupom do bytu prezúvali a topánky nechali pred dverami. Tento zvyk je vo väčšine českých a slovenských domácností odjakživa zaužívaný, čo nie vždy platí pre hostí "zo Západu“, ktorých sa neraz zdráhame vyzvať, aby sa pred vstupom do nášho bytu vyzuli. Zdá sa však, že pomaly sa aj oni presviedčajú o užitočnosti prezúvania."