S Jarkou Szabovou sme pili kávu v jednom z bratislavských obchodných centier. Prišla sama autom zo Zálesia, kde býva ona aj veľká časť jej rodiny, usmiata, bodrá, uštebotaná, len oči mala hlboké ako človek, ktorý už niekoľko ráz bol „tam“.
„Áno, aj jedna zdravotná sestrička od nás z dediny mi to hovorí. Že to, že som bola na druhom svete, sa mi zrkadlí v očiach,“ hovorí. Bola tam už jednou nohou a možno aj oboma, ale nebohý otec jej to ešte nedovolil. Tiež ho pred rokmi zradilo srdce. Infarkt. „Vravím, že ma tam, na druhom svete, kopol do zadku, aby som sa sem vrátila. Mám tu ešte dosť čo robiť.“ S manželom Andrejom pred rokom stihli aj svadbu v kostole. Už sa patrilo po toľkých rokoch spolužitia, s dvoma deťmi a novým srdcom pod hrudnou kosťou.
Foto: archív Jarmily Szabovej
Vystúpila z auta a – tma
Po celý život netušila, že by mohla mať niečo so srdcom. Ako dieťa mala na srdci šelest, prvé tehotenstvo bezproblémové, len jej museli urobiť cisársky rez, pretože sa neotvárala. Už nejaké obdobie pred druhým tehotenstvom mávala bolesti na hrudníku, lenže tie lekári pripisovali astme, neskôr chrbtici, dokonca z tohto dôvodu už v požehnanom stave začala cvičiť jogu. Ešte lapajúc po dychu zorganizovala oslavu dcérkiných narodenín, všetko ju neuveriteľne unavovalo, ale radosť Natálky bola prvoradá. Na druhý deň došoférovala do bratislavskej nemocnice na Antolskej, kde ležala jej mama po malom zákroku. Zaparkovala. Vystúpila z auta. Tma. Niekde na ulici ďaleko od zdravotníkov by ju okoloidúci s laickými (ne)znalosťami prvej pomoci asi dosť ťažko oživili.
Čoskoro sa zistilo, že budúcej mamičke zlyháva srdce. Po dvoch týždňoch na Antolskej ju začiatkom novembra previezli do Národného ústavu srdcovo-cievnych chorôb (NÚSCH). Srdiečko mlelo z posledného, navyše malo vážne poškodenú chlopňu. Tehotenstvo bežalo len 24. týždeň, čo je aj pri najoptimistickejších vyhliadkach minimálne pravdepodobná hranica prežitia pre extrémne nedonoseného novorodenca. Martinko ešte potreboval čas, veľa času, ale jeho mama Jarka ten čas nemala.
Keď sa toto všetko stalo, Jarmila mala 33 rokov. Kristove roky. A tam niekde sa začala jej krížová cesta…
Minimálna šanca prežiť pôrod
Šestnásť operačných zákrokov v priebehu dvoch mesiacov. Jarmile toľkokrát museli otvárať hrudník, že už jej tam mohli našiť rovno roletu. Ale poďme po poriadku.Lekárom bolo jasné, že pacientka má minimálnu šancu prežiť pôrod. Väčšina ľudí si myslí, že tehotenstvo je veľkou záťažou pre srdce, ale Jarmile táto situácia paradoxne pomáhala. Jej nedoliehajúca chlopňa pracovala lepšie, keď počas vypudzovania krvi zo srdca cievy kládli menší odpor. Ten vzniká pod vplyvom hormónov, ktoré v tehotenstve vylučuje placenta. Nenarodený Martinko tak pomáhal svojej mame bojovať. Ako však tehotenstvo postupovalo, situácia sa zhoršovala. Lekári rozmýšľali, čo robiť. A kedy to „čosi“ urobiť? V akom poradí? Vyňatie dieťaťa z maternice a zmena cirkulačných pomerov v tele je pre srdce matky ďalšia extrémna záťaž. Po pár týždňoch a pravidelných kontrolách gynekológom, ktorý prichádzal do NÚSCH, už bolo jasné, že Martinko by už mohol pri súčasnej neonatologickej starostlivosti v inkubátore prežiť. Ale ako to urobiť, aby prežila aj jeho mama?
Jarmilino tehotenstvo limitovalo lekárov aj v tom, že jej nemohli podať všetky lieky, ktoré by jej možno pomohli, a takisto sa nedali urobiť niektoré vyšetrenia. Prešli kritické dva mesiace a blížili sa Vianoce 2015. „Dúfala som, že ma pustia domov,“ spomína Jarka. Kto by na sviatky nechcel ísť domov? Keď sa príliš nehýbala, necítila sa až tak zle. „Lenže Martinko, moje bábätko, sa v bruchu vrtel čoraz menej. Jeho pohyby ustávali a výsledky vyšetrení neveštili nič dobré. Vianočnú večeru sme absolvovali cez Skype a ešte na druhý deň výnimočne dovolili prísť mojej dcérke Natálke, aby mi priniesla darčeky.“ Odborníci chceli ešte počkať, ale Jarke sa pohoršilo, kašľala, nevládala už dýchať. A tak sa 29. decembra rozhodli, že idú na to. Bežal 32. týždeň tehotenstva.
Foto: archív J. Szabovej
Vo sne na Sahare a v Antarktíde
Jarmila Szabová je jedna z mála žien, ktorá porodila nie v pôrodnici, ale v kardiocentre. K dispozícii boli dva tímy – gynekologicko-neonatologický, ktorého úlohou bolo vybrať dieťa aj maternicu pre riziko krvácania a okamžite stabilizovať Martinka, ktorý mal niečo cez 1,5 kg. Kardiochirurgovia zas zachraňovali srdce matky, ktoré počas zákroku zlyhalo. Bol to totálny stres a adrenalín. Našili novú chlopňu a implantovali podpornú pumpu, vzápätí uviedli pacientku do umelého spánku. Bolo povianočné obdobie, ľudia sa tešili na silvestrovské oslavy, ale v NÚSCH aj v neonatologickom centre na Antolskej bol cvrkot. Martinko v inkubátore obkolesený hadičkami.
Jeho mama v kardiocentre v objatí hadičiek a prístrojov, ktoré vychádzali dokonca aj z jej hrudníka. Medzi týmto všetkým pendlovala Jarkina mama, ktorá sa tiež volá Jarmila a takisto je po infarkte. A Jarkin dnes už manžel Andrej, ktorý si tiež zaslúži uznanie za to, čo všetko zvládol. Jarka pod vplyvom liekov snívala. „V živote som necestovala ďalej ako do Budapešti. Ale vtedy som bola mysľou na Sahare a vozila som sa na ťavách. V Antarktíde som sa šmýkala s tučniakmi.“ Z toho obdobia jej všetko splýva. Tridsať dní fungovala s pumpou, ktorá nahrádzala funkciu ľavej komory. Martinka stále nevidela. Už bolo jasné, že bude potrebovať transplantáciu, pretože jej srdce sa nespamätá. Nebol však vhodný darca. Museli ju znova operovať a ľavostranný podporný obeh vymeniť za pravostranný. Do toho jej začali zlyhávať obličky.
„Sestričky mi neskôr povedali, že by na mňa nestavili ani päť centov,“ hovorí mladá žena a dvojnásobná mama. Jej príbuzní každý raz zvonili pri dverách oddelenia s tým, že už nemusí byť nažive. Denne pendlovali medzi dvoma nemocnicami, kde Jarkina mama nedonoseného chlapčeka aj klokankovala, aby cítil niekoho blízkeho, počul tlkot srdca. Andrej svoju partnerku hladkal po hlave a rukách. „Nenávidím také hladkanie,“ smeje sa dnes Jarmila. „Naskakuje mi z toho husia koža. On to vie, ale bola to jediná možnosť, ako mi vyjadriť lásku a podporu.“
Novému srdcu sa v hrudi nepáčilo
Prišiel Nový rok. „Pamätám si, že som mame volala na Silvestra. Pýtala som sa na Martinka, ako sa mu darí. Ale väčšinu času som bola mimo.“ Zákroky, operácie, otrava krvi. Potom sa konečne našiel vhodný darca. Jej transplantácia vo februári 2016 bola v poradí 260. na Slovensku. Dali jej nové srdce. Ale jemu sa v novej hrudi nepáčilo. Odmietlo pracovať.
Vymenovať, čo všetko sa potom ešte muselo udiať, je nadlho. Znova otvárať hrudník, pripojiť nové darcovské srdce na mechanickú podporu. Do toho infekcia. Mesiac a pol ležala pacientka na áre, schudla tridsať kíl, už nevládala. Fotky jej detí viseli všade po infúznych stojanoch, ale Jarka to už začala vzdávať. Museli jej priniesť malého Martinka, aj keď to bolo veľké riziko, aby pozbierala posledné zvyšky síl na boj. „Prvýkrát som ho uvidela, cítila jeho vôňu, videla tie drobné prstíky…“ To ju zas nakoplo. Konečne po 1,5 mesiaci strávenom na áre ju mohli previezť na transplantačné oddelenie. Pomaly, pomaličky naberala sily. Opäť sa učila chodiť. Z nemocnice ju prepustili začiatkom apríla 2016.
Čoskoro bude mať Martinko tri roky, jeho staršia sestra Natálka má deväť. Jarka nezisťuje, kto bol jej darca. Nikdy sa na to nepýtala. Len tíško v duchu je vďačná komusi, kto si „tam hore“ podal ruku s jej nebohým otcom a spečatili túto dohodu. A nové srdce plné materinskej lásky odbíja v rytme. Buch-buch.