V onkosvete sa „vezieme“ všetci spolu. Zvedavo zisťujeme, čo komu operovali, koľký cyklus chemoterapie má za sebou, alebo či konzumácia červenej repy ovplyvňuje tvorbu červených krviniek, píše Lucia v kapitole „Nikto z nás nevyviazne zo života živý“. Pekný názov, pravdivé tvrdenie. Zoznámili sme sa na vianočnom stretnutí Amazoniek, kam ma pozvali ako novinárku píšucu o medicíne. Je to občianske združenie, v rámci ktorého si poskytujú podporu ženy s rakovinou prsníka. Lucka je útla plavovlasá žena, ktorá je vo svojej podstate veľmi introvertná. Vo svojej knihe je však prekvapujúco otvorená. Píše o tom, ako ťažko s bratom prežívali, keď sa ich mama rozišla s otcom. Ako sa musela naučiť postarať o seba aj o brata, lebo mama skoro ráno odchádzala do práce a vracala sa vlakom niekedy až večer. Dieťa rozvedených rodičov. Otec s nimi nielenže nebýval, ale ani sa dlho neozýval.
Paradoxne ich opäť zblížila až jej rakovina.
Viac ako len voľný čas
Vydala sa skoro – hneď po maturite, manžel Majo je dosiaľ jej osudová láska. Bola v piatom mesiaci, jej mama v siedmom. Zblížilo ich to. Vekový rozdiel medzi jej bratom a synom je skutočne iba 2,5 mesiaca. Na vysokej škole študovala počas materskej dovolenky. Spomína na svoj materinský strach, keď trojmesačnému synovi Matúškovi našli počas zápalu močových ciest malú dierku na obličke. Keď staršiemu Majkovi ako prváčikovi po veľkých bolestiach hlavy našli dve cysty pri mozgu a hrozila mu neurochirurgická operácia. Jej manželovi pred tridsiatkou oznámili, že jeho kosti sú také slabé, že mu hrozí invalidný vozíček. Rednutie kostí – a u mladého muža? Ktovie čo by bolo, keby sa neliečil, ale liečba zabrala, kosti spevneli, hoci deformované stavce už nikdy nebudú také ako predtým.
Foto: archív Lucie Blažkovej
„Na upokojovanie situácií som v našej rodine ja. Najskôr si to všetko emočne odžijem, vyrovnám sa s tým, a potom môžem upokojovať iných,“ vraví psychologička Lucia. Svoju prácu v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Hlohovci milovala. „Neviem presne, kedy sa to stalo, že som prekročila svoje hranice. Prvý rok v poradni mi dal naozaj zabrať, chcela som pomôcť všetkým deťom teraz a hneď. Vravela som manželovi, že prvý rok bude ozaj náročný, ale na budúci rok už budem všetko poznať a mať viac času na nás.“
Ten rok ju stál viac ako len jej voľný čas.
Čo tam po prsníku, ale budete žiť
Počas svojho pôsobenia v poradni sa stretla s rôznymi ľuďmi a ich životnými príbehmi. Nad niektorými človek premýšľa ešte večer doma, aj po skončení pracovného času. Luciu najviac dojímali deti, o ktoré sa rodičia z rôznych dôvodov nemohli alebo nevedeli postarať. „Jeden deň počúvate matku, ktorá tvrdí svojej dcére, že ju nikdy neopustí, a na druhý deň tú istú dcéru odvážajú sociálni pracovníci do detského domova a vy nezmôžete nič,“ povzdychne si autorka knihy. „Poznáte štyri dohody v ponímaní Jaroslava Dušeka? Štvrtá dohoda znie: Vždy robte všetko tak, ako najlepšie viete. To znamená, nie menej, ale ani viac. Nemať výčitky, pretože v daný okamih ste urobili všetko, čo ste mohli. Ak máme skutočne radi to, čo robíme, tak to prirodzene robíme najlepšie, ako vieme.“
Pár dní po Veľkej noci šla pod sprchu. Pustila si vodu a v hlave jej vírili myšlienky, čo všetko treba ešte stihnúť tento týždeň. A nahmatala si hrčku v ľavom prsníku. Bola mladá, stravovala sa celkom zdravo, športovala, rodila, nefajčila, nemala nadváhu, nijaká rodinná záťaž. 70 % nahmataných hrčiek v prsníku je neškodných. Všetky štatistiky sú však na nič, keď lekár stanoví diagnózu, ktorú nikto nechce počuť. Jej intuícia jej vravela, že sa má nachystať na zlé správy. Duktálny invazívny karcinóm naliehajúci na prsný sval. „Navrhoval by som radikálnu mastektómiu (odstránenie prsníka) aj s uzlinami. Čo tam po prsníku, ale budete žiť,“ povedal rádiológ.
Kartička onkopacienta v peňaženke
Mnohí ľudia nevedia, ako sa majú správať k onkologickým pacientom. Najhoršie sú plané útechy typu „veď to odstránia a bude to dobré“ alebo „musíš byť silná“. Každé zľahčovanie situácie onkopacientovi vrcholne lezie na nervy. V úvode, vo fáze šoku, človek cíti smútok a ľútosť, a preto vôbec nie je vhodné zľahčovať to prehnaným optimizmom. „Prešla som všetkými fázami, ktoré opisujú psychológovia, celkom rýchlo,“ tvrdí Lucia. Od fázy šoku až po zmierenie v priebehu dvoch týždňov. Vyrovnala sa s tým, že kartička onkologického ústavu v peňaženke jej bude doživotne pripomínať jednu časť jej života.
Foto: archív Lucie Blažkovej
„Do budúceho týždňa sa rozhodnite, či chcete ešte deti, lebo od toho bude závisieť aj vaša liečba. Viete, odstavíme vám vaječníky a už nikdy nemusia fungovať tak ako predtým,“ povedali jej, pretože jej nádor bol hormonálne závislý. Bola vďačná, že sa s manželom rozhodli mať deti v takom mladom veku. „Smrť je súčasťou života a jedného dňa čaká každého z nás. Ale okolo tridsiatky sa nad ňou ešte nezamýšľate.“
Začala s chemoterapiou. Fľaštička antracyklínu, červenej tekutiny, ktorá jej stekala do žily, bola v čiernom obale. Hneď poobede začala pociťovať účinky tohto „otráveného červeného vína“. Na tretí deň v sebe neudržala ani glg vody. Spávala posediačky. V noci sa budila na to, ako jej búši srdce a strašne sa potí. Telo potrebovalo podporné infúzie do žily, lebo bola ako vyschnutá kvetina. Do nemocnice ju viezol otec. Asi jej práve táto skúsenosť mala dať príležitosť lepšie spoznať vlastného otca. Nech už je takto o rok, želala si. Začali jej padať vlasy. Dala si odstrihnúť dlhý vrkoč.
Lenže chemoterapia nezaberala.
Foto: archív Lucie Blažkovej
Dali jej nádej a zobrali ju
V onkologickom svete býva častým javom práve popretie. Keď o tom nebudeme hovoriť, tak problém neexistuje. Práve vtedy môže nastať skutočný problém v komunikácii, keď jeden by aj rád hovoril, ale druhý to nechce alebo nemôže počúvať. Lucia v knihe priznáva aj fakt, že v istej chvíli nastal práve takýto komunikačný problém v jej manželstve. Museli ho riešiť, pretože jej manžel prežíval svoj vlastný stres a krvný tlak mu stúpol na hodnoty tesne pred porážkou.
„Keď som vybehla von, susedia po mne zazerali a nevedeli, čo povedať. Ľudia nevedia, ako reagovať, majú obavy, aby nepovedali niečo nevhodné. Pritom by stačilo len popriať, nech všetko dobre dopadne a nepochovávať ma pohľadmi zaživa. Moja diagnóza ma prenasledovala na každom kroku, vo dne aj v noci. Och, ako dlho som sa nevyspala!“
Napriek tomu, že bola psychicky pripravená na odstránenie prsníka, po operácii sa zobudila s prsníkom. Vraj sa operatérovi jej nález nezdal taký veľký a myslel si, že doznievajúca chemoterapia ho pomôže ešte zmenšiť. Vybrali jej však aj trinásť uzlín a ľavá strana poriadne bolela. „Bolelo ma celé rameno, akoby som na pleci nosila desaťkilovú kabelku a šitá rana pod pazuchou navodzovala pocit, akoby som si pod ňou pridržiavala tisícstranový slovník cudzích slov. Rameno som si odľahčila, len keď som ležala alebo som si ho podopierala,“ píše Lucia. Doma ju deti čakali s transparentom: Vitaj, mamička!
Ale potom prišla rana. Histológia potvrdila, že resekčné okraje z prsníka sú pozitívne. A v jednej lymfatickej uzline bola mikrometastáza. Inými slovami, rakovina je stále v jej tele. Musí ísť na ďalšiu operáciu. Za celé štyri mesiace sa necítila horšie ako po rozhodnutí, že musí ísť na reoperáciu. Veď len nedávno prišla z nemocnice s očakávaním krajšieho zajtrajška, a teraz znovu stojí na tej istej štartovacej čiare! Ťažko sa beží po trati, ktorej cieľ je v nedohľadne. Najskôr jej dali nádej a vzápätí jej ju zobrali.
Dlhoočakávaný „checkpoint“
„Potrebovala som si to odsmútiť, aby som mohla znova normálne žiť. Veď emócie hýbu naším vnútorným svetom a bez nich by sme len povrchne preplávali životom. Najviac sa odrážajú na správaní malých detí. Keď sú smutné, tak plačú. Výskajú, keď ich niečo teší. A my dospelí sa ich snažíme usmerňovať: Neplač, veď už si veľký. Ešte väčšmi sa rozplačú, lebo im nerozumieme. Miesto toho stačí povedať: Vidím, že si z toho smutný, preto teraz plačeš. Žiadna ľútosť, len sa im dostane pochopenia a zrazu sa upokoja. Všetci potrebujeme pochopenie.“
Foto: archív Lucie Blažkovej
Počas jej druhej hospitalizácie sa neďaleko onkologického ústavu v uliciach Bratislavy zišli tisíce ľudí v ružovej farbe, ktorí sa zapojili do Avon pochodu proti rakovine prsníka. Nesmeli chýbať ani Amazonky s veľkým transparentom nad hlavami. Lucia na ne myslela v nemocničnej izbe. Už ako pravá Amazonka. Bez prsníka: „Zmotala som čisté ponožky do klbka a vopchala do podprsenky. Ešteže ten môj prsník pôvodne nebol taký veľký, lebo viac ponožiek som nemala. Z nemocnice som odchádzala s úsmevom na tvári. Niečo mi vravelo, že som dosiahla onen dlhoočakávaný checkpoint. Konečne sa dostavila úľava,“ vraví.
Dnes, necelé štyri roky od zistenia ochorenia, je jej nález čistý. Uvedomuje si, že žiadne zobrazovacie vyšetrenie nie je schopné zobraziť všetky rakovinové bunky kolujúce v tele. Je však vďačná za každý negatívny nález, ktorý jej dovoľuje nazerať na budúcnosť aj ďalej, nielen na čas medzi dvoma naplánovanými injekciami hormonálnej liečby. Keď teraz zatvára dvere onkológie, na tvári sa jej črtá jemný úsmev.
Ak je toto jej cesta, snaží sa ju prejsť najlepšie, ako vie.